5*10*/171* Princezná a truhla **(3,5k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno bol raz jeden kráľ a kráľovná. Žili v krásnom zámku. Vládli nad veľkou, krásnou a bohatou krajinou. Boli spolu veľmi šťastní. Už od začiatku boli do seba veľmi zamilovaní, ale nemali žiadneho dediča.

            Od ich svadby uplynulo už sedem rokov. No za ten čas sa im nenarodil ani syn, ani dcéra, čo im spôsobovalo veľký zármutok. Niekoľkokrát z toho kráľ obviňoval nešťastnú kráľovnú, keď mal zlú náladu. Povedal, že už pomaly starnú a to, že oni a kráľovstvo nemajú dediča, je jej chyba. Kráľovná to veľmi ťažko znášala. Plakala a sužovala sa.

            Napokon jej kráľ jedného dňa povedal: „Ja toto už viacej nedokážem zniesť. Som bezdetný a to je všetko tvoja chyba. Idem na cesty a budem preč jeden celý rok. Ak budeš mať dieťa, keď sa vrátim späť, všetko bude v poriadku. Budem ťa milovať nadovšetko a nikdy ti nepoviem zlého slova. Ale keď bude kolíska prázdna, keď sa vrátim domov, tak sa s tebou rozídem.“

            Potom, ako sa kráľ vypravil na cestu, zostala kráľovná sama. Smútila a trápila sa viac než kedykoľvek predtým. Nakoniec jej jej slúžka povedala jedného dňa: „Myslím, že by sa mohla nájsť nejaká pomoc, keby ju Vaša Výsosť hľadala.“ Vtedy jej povedala o starej múdrej žene na vidieku, ktorá už pomohla mnohým v podobných ťažkostiach. Bezpochyby by vedela pomôcť aj kráľovnej, keby po ňu poslala. Kráľovná tak teda urobila. Tá múdra žena za ňou prišla. Zdôverila sa jej o svojom smútku, že je bezdetná a že kráľ a kráľovstvo nemajú žiadneho dediča.

            Múdra stará žena jej vedela poradiť a povedala jej: „Vonku v kráľovskej záhrade pod veľkým dubom, ktorý stojí po ľavej strane, ako pôjdete zo zámku, je malý krík. Je viacej hnedý ako zelený. Má huňaté listy a dlhé tŕne. Na tom kríku sú práve teraz tri púčiky. Ak tam  pôjde Vaša Výsosť ráno, ešte pred východom slnka, nalačno a zje prostredný z týchto púčikov, do šiestich mesiacov sa Vám narodí do tohto sveta krásna princezná. Hneď ako sa narodí, musí dostať pestúnku, ktorú Vám zadovážim. Táto pestúnka musí žiť s princeznou v osamotenej časti paláca. Žiadna iná osoba ju nesmie vidieť, ani kráľ, ani kráľovná, až dokedy nedosiahne vek šestnásť rokov. Pretože ak sa tak stane, spôsobí Vám to veľký smútok a nešťastie.“

            Kráľovná starú ženu bohato odmenila. Nasledujúci deň vstala ešte pred východom slnka. Išla do záhrady. Našla malý krík s troma púčikmi. Prostredný z nich odtrhla a zjedla. Najskôr bol veľmi sladký, ale potom chutil veľmi horko. Šesť mesiacov nato priviedla na svet malú dcéru. Hneď jej bola naporúdzi pestúnka, ktorú jej zaobstarala stará múdra žena. Urobili sa prípravy, aby mohla jej dcéra žiť osamote v oddelenom krídle zámku s výhľadom na zábavný park. Kráľovná urobila tak, ako jej múdra žena bola poradila. Hneď dala dieťa do starostlivosti pestúnke, ktorá ho zobrala a žila s ním osamote v odľahlej časti na zámku.

            Keď sa kráľ vrátil a dopočul sa, že sa mu narodila dcéra, bol samozrejme veľmi potešený a šťastný a chcel ju zaraz vidieť. Kráľovná mu teda musela vyrozprávať príbeh, že sa stane veľké nešťastie a že veľmi budú smútiť, ak ju on či ona uvidia predtým, ako bude mať šestnásť rokov. Toto bol veľmi dlhý čas. Kráľ aj kráľovná veľmi túžili po tom, aby ju uvideli. Lenže kráľovná vedela, že ich dcéra nie je taká, ako ostatné deti. Pretože hneď ako sa narodila, vedela rozprávať. Bola taká múdra, ako starší ľudia. Toto jej povedala jej pestúnka, z ktorou sa kráľovná občas rozprávala. Keďže starej múdrej žene vďačili za to, že majú dcéru, tak jej varovanie brali vážne. Kráľ často strácal svoju trpezlivosť. Veľakrát bol rozhodnutý, že pôjde pozrieť svoju dcéru, ale kráľovná ho vždy odhovorila od tejto myšlienky. Takto to išlo až do posledného dňa predtým, ako princezná dovŕšila šestnásť rokov.

            Kráľ a kráľovná boli práve v záhrade a kráľ povedal: „Teraz už dlhšie nedokážem vydržať. Hneď a zaraz musím uvidieť svoju dcéru. Pár hodín viac alebo menej, na tom nezáleží!“

            Kráľovná ho prosila, aby mal trpezlivosť až do rána. Keď čakali tak dlho, určite dokážu počkať ešte jeden deň. Ale kráľ bol úplne nerozumný. „Nie, v žiadnom prípade!“ povedal. „Ona je rovnako moja ako aj tvoja. Pôjdem ju pozrieť,“ a s tým odišiel rovno hore do jej izby.

            Dokorán otvoril dvere a odtlačil nabok pestúnku, ktorá sa ho snažila zastaviť. Vtedy po prvýkrát zbadal svoju dcéru. Bola tou najkrajšou mladou princeznou, červená a biela, mlieko a krv, s jasnými modrými očami a zlatistými vlasmi, ale uprostred jej čela bol malý chumáč hnedých vlasov. Princezná išla v ústrety svojmu otcovi. Objala ho okolo krku a pobozkala. Potom mu povedala: „Ach, otče, drahý otec! Čo si to spravil? Zajtra musím zomrieť. Ty si musíš vybrať jednu z týchto troch vecí: Celá krajina musí zahynúť čiernym morom, alebo musíš viesť dlhú a krvavú vojnu, alebo hneď ako zomriem ma dáš do drevenej truhly v kostole a každú noc počas jedného roka tam postavíš stráž.“

            Kráľ bol skutočne vystrašený a pomyslel si, že si azda vymýšľa, ale aby ju potešil, povedal: „Nuž, z týchto troch vecí si vyberiem poslednú. Ak zomrieš, hneď ťa dám do drevenej truhly v kostole a každú noc vedľa nej postavím stráž. Ale ty nezomrieš, aj keby si bola teraz chorá.“

            Okamžite zhromaždil najlepších doktorov z krajiny, ktorí prišli aj so svojimi receptami a fľaštičkami s liekmi. Ale na druhý deň bola princezná stuhnutá a chladná, akoby bola mŕtva. Všetci lekári to potvrdili svojimi pečaťami. Urobili, čo bolo v ich silách a odišli.

            Kráľ dodržal svoj sľub. Princeznino telo ešte v ten istý deň položili do drevenej truhly a umiestnili do kaplnky na zámku. Bolo nariadené, aby tam každú noc stál strážnik a dával pozor na truhlu.

            Po prvej noci ráno, keď prišli pozrieť truhlu a strážnika, žiadneho tam nenašli. Mysleli si, že sa vyľakal a utiekol preč. Večer postavili vedľa truhly do kostola ďalšieho strážnika. Ale ani tohto tam ráno nenašli. A takto to išlo každú noc. Zakaždým, keď prišli ráno pozrieť strážnika, žiadneho tam nenašli. Bolo nemožné zistiť, kadiaľ mohol utiecť preč. Ani sa nevedelo prečo utiekli. No odvtedy o nich nikto nič nepočul ani ich nikto neuvidel.

            Začalo sa veriť, že princeznin duch v noci ožil a strážnikov, ktorí strážili truhlu, zjedol. Veľmi skoro nebolo koho postaviť večer na stráženie truhly. Predtým, než prišli na rad ostatní kráľovskí vojaci, tí zdezertovali zo služby. Kráľ sľúbil veľkú každému vojakovi, ktorý pôjde dobrovoľne strážiť truhlu. Toto sa dialo nejaký čas. Našlo sa zopár bezstarostných mužov, ktorí si chceli zarobiť dobrú odmenu. Ale ani tých ráno nikto nikdy v kostole nenašiel. Všetci zmizli presne tak ako ostatní.

            Takto sa to dialo nejaký čas. Uplynul skoro celý rok. Každú noc umiestnili strážnika vedľa truhly, buď z donútenia, alebo dobrovoľne. No na druhý deň ani inokedy neskôr žiadneho z tých strážnikov už nikto nikdy neuvidel. Tak sa to dialo každý deň. Úradníci naberali do služby už hocikoho.

Jedného dňa prišiel do kráľovského mesta veselý mladý kováč. Volal sa Kristián. Nemohol si nájsť prácu tam, odkiaľ pochádzal, tak prišiel skúsiť šťastie do hlavného mesta. Vstúpil do hostinca, kde si sadol a objednal niečo na jedenie. Sedeli tam aj nejakí kráľovskí úradníci, ktorí sa snažili zohnať niekoho na stráženie truhly s princeznou počas noci. Robili tak každý deň a zatiaľ sa im vždy podarilo zohnať nejakého bezstarostného mládenca. Ale dnes ešte nenašli na hliadku nikoho. Bolo veľmi dobre známe, že doposiaľ všetci strážnici do rána zmizli. Nuž si prisadli vedľa Kristiána, objednali nápoje a pili spolu s ním. Kristián bol veselý mladík, ktorý mal rád dobrú spoločnosť. Vedel aj piť, aj spievať. Keď sa mu dostal alkohol do krvi, dokonca aj veľa rozprával a vychvaľoval sa. Kráľovským úradníkom povedal, že on je jeden z takých ľudí, ktorí sa ničoho neboja. Povedali mu, že potom on je taký človek, ktorý sa im páči. Pretože by si mohol zarobiť u kráľa celkom slušný obnos peňazí. Za jednu noc stráženia truhly svojej dcéry v kostole ponúka každému rovných sto dolárov.

Kristián sa toho neobával. On sa nebál ničoho. Tak vypili ďalšiu fľašu vína. Potom išli za plukovníkom. Tam ho obliekli do uniformy, dali mu mušketu a všetko, čo k tomu patrí. A nakoniec ho zavreli do kostola, aby tam v noci strážil truhlu s princeznou.

Bolo osem hodín, keď sa postavil na stráž. Prvú hodinu bol celkom hrdý na svoju odvahu. Druhú hodinu bol veľmi potešený veľkou odmenou, ktorú dostane. Ale tretiu hodinu, keď už bolo skoro jedenásť hodín večer, účinky vína pomaly odchádzali a začal sa cítiť dosť nepohodlne. Pretože počul o tejto práci, že nikdy sa nikto živý odtiaľ nedostal. Aspoň pokiaľ sa vedelo. Ani nikto nevedel, čo sa stalo so všetkými tými strážnikmi. Hlavou mu prebehla myšlienka na útek. Víno mu z tela už vyprchalo. Začínal mať strach. Všade hľadal spôsob, ako by mohol odtiaľ utiecť. Keď bolo jedenásť hodín, našiel postranné dvere v kostolnej veži, ktoré neboli zamknuté. Chcel sa cez ne dostať von.

V tom istom momente, ako položil svoju nohu von cez kostolné dvere, uvidel pred sebou stáť malého muža, ktorý mu povedal: „Dobrý večer, Kristián. Kam si sa vybral?“

Zrazu sa cítil ako prikovaný ku dlážke, kde stál, a nemohol sa pohnúť.

„Nikam,“ odpovedal.

„Ale áno,“ povedal malý muž, „práve si sa chystal utiecť preč. Lenže ty máš túto noc držať hliadku v kostole a strážiť truhlu. Musíš tu zostať.“

Kristián mu povedal veľmi skromne, že už nemá odvahu, a preto chce odísť. Prosil ho, aby ho nechal ísť.

„Nie!“ povedal malý muž. „Musíš zostať na svojej pozícii. Ale dám ti dobrú radu. Choď hore do kazateľnice a zostaň tam stáť. Vôbec si nevšímaj to, čo uvidíš a budeš počuť. To ti nijako neublíži. Len zostaň na svojom mieste, až pokým nebudeš počuť, že sa znova zatvorí truhla. Potom všetko nebezpečenstvo pominie a môžeš sa prechádzať po celom kostole, kde sa ti len zapáči.“

Malý muž zatlačil za ním dvere a zamkol ich. Kristián sa ponáhľal hore na kazateľnicu a tam zostal stáť. Najskôr sa nič nedialo, až pokým hodiny neodbili polnoc. Potom sa otvoril vrchnák na truhle a vyšla z nej pekne oblečená princezná. No bola strašne škaredá. Hrozne kričala a vrieskala: „Strážnik, kde si? Strážnik, kdeže si? Ak sa neukážeš, zomrieš tou najkrutejšou smrťou, akú si len vieš predstaviť.“

Chodila po celom kostole a hľadala ho. Keď zbadala kováča v kazateľnici, ponáhľala sa k nemu. Ale dvere boli zamknuté, tak sa k nemu nemohla dostať. Zatiaľ čo ona buchotala na dvere, Kristián sa triasol od strachu hore v kazateľnici. Keď hodiny odbili jednu, ten výjav princeznej musel ísť späť do truhly. Bolo počuť, ako sa zabuchol vrchnák na truhle. Potom sa rozhostilo po celom kostole hrobové ticho. Ľahol si tam, kde bol, a zaspal. Zobudil sa až na denné svetlo, keď vychádzalo slnko. Zišiel dolu a postavil sa so svojou mušketou vedľa truhly princeznej. Zakrátko nato počul vonku kroky a ako niekto kľúčom otvára kostolné dvere.

Bol to sám plukovník, ktorý prišiel aj s hliadkou. Nezdalo sa, žeby bol ani prinajmenšom prekvapený, keď tam našiel nováčika pevne stáť na svojom mieste a v plnom zdraví. Chcel, aby mu podal správu, ale Kristián to odmietol. Tak ho zobral rovno ku kráľovi. Oznámil mu, že to je prvý strážnik, ktorý hliadkoval v kostole počas celej noci. Kráľ okamžite vstal zo svojej postele. Položil mu sto dolárov na stôl a spýtal sa ho: „Videl si tam niečo? Uvidel si moju dcéru?“

„Celú noc som hliadkoval na svojom mieste,“ povedal mladý kováč. „To je všetko, čo môžem povedať. Nič iného som nerobil.“ Neodvážil sa povedať nič viac, lebo bol prvý muž, ktorému sa podarilo tam hliadkovať celú noc. Kvôli svojej odvahe bol trochu namyslený. Kráľ predstieral, že je s tým celkom spokojný, a spýtal sa ho, že či by strážil truhlu v kostole i nasledujúcu noc. „Nie, ďakujem,“ odpovedal Kristián. „Už nechcem stráviť takú ďalšiu noc.“

„Ako si praješ,“ povedal kráľ. „Správal si sa ako statočný chlapík. Teraz si daj raňajky. Po takej noci si zaslúžiš niečo na pohostenie.“

Kráľ mu dal doniesť výdatné raňajky a osobne si s ním sadol za jeden stôl. Neustále mu dopĺňal pohár s vínom, vychvaľoval ho a pripíjal si s ním na jeho zdravie. Kristián bol s pohostením veľmi spokojný, aj s jedlom, aj s pitím. A vypil toho veľa. Keď mu alkohol vstúpil do hlavy, narástla mu aj odvaha. Povedal kráľovi, že za dvesto dolárov bude hliadkovať pri truhle v kostole aj nasledujúcu noc.

Keď toto dohodli, Kristián sa s kráľom rozlúčil a odišiel do mesta spolu s ostatnými vojakmi a kráľovskými úradníkmi. Mal vrecká plné peňazí. Pil s nimi a robil si z nich žarty, že nie sú dobrí na nič, lebo sa báli držať hliadku v noci v kostole. Obávali sa, že ich mŕtva princezná všetkých zje. Len sa pozrite, či jeho zjedla! Je tu a nič sa mu nestalo. V radostnej nálade sa zabávali až do večera. Ale keď bolo osem hodín večer, Kristiána opäť zatvorili samotného do kostola.

Predtým, ako ubehli dve hodiny, ho stráženie unavilo a rozmýšľal nad tým, ako odtiaľ utečie. Za oltárom našiel odomknuté malé dvere. Keď sa blížila desiata hodina, zobral nohy na plecia a namieril si to k pobrežiu. Ale neprešiel ani pár krokov, keď sa pred ním zrazu zjavil ten istý malý muž ako deň predtým a povedal mu: „Dobrý večer, Kristián. Kam si sa vybral?“ „Idem tam, kde sa mi zapáči,“ povedal kováč. No zároveň si všimol, že už nemôže viacej pohnúť oboma nohami. „Nie, ty si sa podujal na stráženie v kostole i dnes v noci,“ povedal malý muž. „Tak musíš ísť hliadkovať.“ Potom ho chytil a i napriek tomu, že sa mu nechcelo, musel ísť spolu s ním naspäť do kostola tými istými malými dverami, cez ktoré odišiel. Keď sa tam dostali, malý muž mu povedal: „Choď teraz pred oltár a vezmi do ruky knihu, ktorá tam leží. Tam zostaň, až dokedy nebudeš počuť zabuchnutie vrchnáka na rakve. Takto sa ti v noci nič zlého nestane.“

Malý muž za nimi zamkol malé dvere. Kristián išiel pred oltár, zobral knihu do ruky a zostal tam stáť. Hodiny odbili polnoc. Z truhly vyšiel prízrak a začal zvolávať: „Strážnik, kde si? Strážnik, kdeže si?“ a hneď vybehol hore na kazateľnicu, ale nikoho tam nenašiel. Tak kričal a zavýjal, až sa to ozývalo po celom kostole. „Môj otec sem dnes neposlal žiadneho strážnika. Túto noc začne vojna a mor.“ Ale v tej istej chvíli si prízrak princeznej všimol kováča stáť pred oltárom. Hneď sa k nemu ponáhľal. „Takže tam si! Hneď ťa chytím!“ kričal prízrak. Ale nemohol prísť až k oltáru. Nejaká zvláštna sila ho zadržala. Tak tam zavýjal, kričal a vyhrážal sa. Hodiny odbili jednu po polnoci. Prízrak princeznej musel ísť zase späť do truhly. Kristián počul, ako sa zabuchol vrchnák na truhle. No túto noc, ako si všimol, prízrak princeznej nebol až taký škaredý, ako deň predtým.

Keď v kostole všetko stíchlo, kováč si ľahol pred oltár a spokojne tam spal až do nasledujúceho rána, keď ho prišiel vyzdvihnúť plukovník. Zase ho zaviedol pred kráľa. Všetko sa dialo ako v predošlý deň. Dostal svoje peniaze, ale odmietol hovoriť o tom, či videl v noci princeznú, a povedal, že tú prácu už za žiadnych okolností robiť nebude. Ale potom, ako dostal dobré raňajky a výdatne ochutnal z kráľových vín, sa podujal na hliadkovanie aj počas tretej noci. Ale povedal, že keďže je to veľmi nebezpečná služba, neurobí tak za menej ako za polovicu kráľovstva. Kráľ s tým musel súhlasiť a prisľúbil mu to.

Po zvyšok dňa sa dialo presne to isté ako predtým. Všade sa vychvaľoval, aký on je odvážny vojak. Bol veľmi veselý a okolo seba mal množstvo kamarátov a spoločníkov. No o ôsmej hodine musel na seba obliecť uniformu a znova ho zavreli do kostola. Nebol tam ani hodinu, keď vytriezvel a prišiel ku svojmu zdravému rozumu. I pomyslel si: „V najlepšom treba prestať, pokiaľ sa ešte dá.“ Bol si istý, že tretia noc bude najhoršia. Keď sľúbil, že bude strážiť truhlu tretiu noc, bol opitý, a kráľ by mu určite nikdy nedal polovicu kráľovstva. Tak sa rozhodol, že odíde. Bez dlhého čakania prezrel celý kostol. Všetky dvere boli pozamykané. Napokon našiel jedno okno, ktoré nebolo poriadne zavreté. Keď hodiny odbíjali deväť hodín večer, podarilo sa mu tadiaľ uniknúť. Celkom bezpečne zoskočil z okna na zem a vôbec sa pritom nezranil. Začal bežať. Bez toho, žeby niekoho stretol, sa mu podarilo dostať až na pobrežie. Nastúpil na loďku a odrazil sa od brehu. Jeho radosť bola nesmierna. Veľmi sa smial pri myšlienke, ako bystro sa mu to podarilo a ako podviedol malého muža. Keď práve vtedy začul hlas z pobrežia: „Dobrý večer, Kristián. Kam si sa vybral?“ Ten mu však neodpovedal. Len si pomyslel, že teraz sa ho už konečne zbavil. Chcel pokračovať vo veslovaní, ale zacítil, ako niečo mocnejšie ťahá loďku naspäť k brehu. A pritom vesloval z celej svojej sily.

Malý muž ho chytil a povedal: „Musíš zotrvať na svojej pozícii v kostole. Presne tak ako si sľúbil.“ A či sa to Kristiánovi páčilo alebo nie, musel prejsť celú cestu naspäť až do kostola. No okno bolo zvonka príliš vysoko a povedal, že sa mu nikdy nepodarí dostať sa tadiaľ dnu.

„Musíš tam vyliezť a aj vylezieš,“ povedal malý muž a vyzdvihol ho až po okenný rám. Potom mu povedal: „Počúvaj dobre, čo máš urobiť. Tento večer si ľahni po ľavej strane vedľa truhly. Vrchnák sa otvára doprava a ona vyjde z ľavej strany. Keď vystúpi z truhly a prejde vedľa teba, musíš sa dostať do truhly a ľahnúť si do nej, a to veľmi rýchlo, aby si ťa nevšimla. Tam musíš ležať až do rána. Či sa ti bude vyhrážať alebo ťa prosiť, nesmieš odtiaľ vyjsť von a ani jej nijako odpovedať. Potom už nebude mať nad tebou žiadnu moc a obaja budete slobodní.“

Kováč teda vliezol cez okno dnu. Ľahol si po ľavej strane blízko vedľa princezninej truhly a zostal tam ležať bez pohnutia až do polnoci. Vtedy sa vrchnák na truhle otvoril doprava. Princezná vyšla z truhly ľavou stranou ponad neho a išla prehľadať kostol. Zavýjala a hlasno vrieskala: „Strážnik, kde si? Strážnik, kdeže si?“ Išla rovno k oltáru, ale nikoho tam nenašla. Vtedy začala znova kričať: „Môj otec sem dnes neposlal žiadneho strážnika. Vojna a mor začne v krajine.“ Poprezerala celý kostol, hore i dole, vzlykala a nariekala: „Môj otec sem dnes neposlal žiadneho strážnika. Vojna a mor začne v krajine.“ Prehľadávala celý kostol. Keď vtom hodiny na veži odbili jednu hodinu po polnoci.

Vtedy kováč začul v kostole peknú hudbu, ktorá silnela a bola stále hlasnejšia. Ozývala sa zo všetkých strán kostola. Tiež počul množstvo krokov, ako keby bol celý kostol plný ľudí. Počul kňaza slúžiť omšu pred oltárom a spev, ktorý bol krajší, ako kedy len počul. Kňaz prednášal ďakovnú modlitbu za to, že krajina bola zachránená od vojny a moru, od všetkého nešťastia, a že sa kráľova dcéra oslobodila od zla. Veľa hlasov sa pripojilo k jeho modlitbe a spoločne spievali pochvalnú hymnu. Potom počul kňaza, ako vyslovuje jeho meno a meno princeznej. Myslel si, že ich sobáši. Kostol bol plný ľudí, ale z truhly on nevidel nikoho. Vtedy začul zase množstvo krokov a ľudia odchádzali z kostola. Zatiaľ čo hudba znela stále tichšie a tichšie, až napokon úplne utíchla. Keď všade nastalo úplné ticho, už sa začínalo brieždiť a cez okná prenikalo do kostola svetlo.

Kováč vyskočil z truhly. Padol na kolená a ďakoval Bohu, že to všetko šťastne prežil. Kostol bol prázdny. Ale pred oltárom ležala princezná, biela a červená, už nie ako duch, ale ako ľudská bytosť. Triasla sa od chladu vo svojom bielom rubáši. Kováč si vyzliekol strážnický kabát a obliekol jej ho. Ona si poutierala slzy, chytila ho za ruku a poďakovala sa mu. Povedala mu, že teraz je už zachránená od všetkých čarov, ktoré ju sprevádzali od svojho narodenia a ktoré znovu začali, keď jej otec porušil príkaz, že ju môže vidieť prvýkrát až na jej šestnáste narodeniny.

Potom mu povedala, že ak je to on, ktorý ju oslobodil, že sa s ním rada zosobáši a bude len jeho. A že ak ju nechce za manželku, že pôjde do ženského kláštora a už sa s nikým nezosobáši, pokým bude nažive. Lebo jej život priniesol nielen jej, ale i druhým, plno utrpenia.

Teraz z nej bola tá najkrásnejšia mladá princezná, ktorú by si každý želal vidieť. A Kristián bol teraz lord s polovicou kráľovstva, ktorá mu bola sľúbená za držanie stráže v kostole tretiu noc. Tak obaja súhlasili s tým, že budú patriť jeden druhému a celé dni sa veľmi ľúbiť.

S prvým slnečným lúčom v kostole ho prišla pozrieť stráž. A to nielen plukovník, ale aj kráľ osobne. Taký bol zvedavý, čo sa stalo s nočným strážnikom. Našiel ich sedieť na schode pred oltárom ruka v ruke. Okamžite spoznal svoju dcéru. Objal ju oboma rukami a ďakoval Bohu za jej vyslobodenie. Proti ich sobášu nemal žiadne námietky. Tak kováč Kristián dostal princeznú za manželku a k tomu polovicu kráľovstva. A keď starý kráľ zomrel zostalo mu celé kráľovstvo.

A čo sa týka ostatných strážcov, keďže tam bolo toľko okien a dverí, cez ktoré mohli utiecť, bezpochybne utiekli do armády v Prusku. Aspoň tak hovoril Kristián, keď si niekedy vypil trochu viacej vína a mal svoju dobrú bujarú a veselú náladu.

[@ Dánske rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]