5*11*/172* Traja zruční bratia **(0,6k)

Kedysi dávno žil raz jeden muž, ktorý mal troch synov. Okrem domu, v ktorom býval, nemal vôbec žiaden iný majetok. Svojich troch synov miloval otcovskou láskou úplne rovnako. Tak sa nevedel rozhodnúť, komu z nich po svojej smrti prenechá dom. Pritom nechcel uprednostniť ani jedného z nich. Dom nechcel predať, lebo patril jeho rodine už viaceré generácie, aj keď vtedy by mohol rozdeliť peniaze za dom medzi nimi rovnakým dielom. Napokon dostal skvelý nápad a povedal svojim synom: „Musíte ísť do sveta, postarať sa o seba a naučiť sa nejaké remeslo. Ten, ktorý z vás vytvorí najlepšie majstrovské dielo, dostane po mne dom.“

            Synovia boli celkom spokojní. Najstarší si želal stať sa kováčom, prostredný holičom, a najmladší majstrom šermu. Dohodli si termín, kedy sa vrátia domov, a vypravili sa na cesty.

            I stalo sa, že každý z nich si našiel dobrého majstra, u ktorých sa mohli čo najlepšie naučiť svoje remeslo. Kováč podkúval kráľovské kone a pomyslel si: „Bezpochybne dom pripadne mne!“ Holič holil najdôležitejších mužov v kráľovstve a tiež si bol istý tým, že dom bude jeho. Majster šermu počas šermiarskych duelov utŕžil veľa zásahov, ale zaťal zuby a nenechal sa tým odradiť. Pretože si pomyslel, že kto sa obáva úderov, nikdy nedostane dom.

            Keď sa v dohodnutý čas títo traja bratia stretli doma, posadili sa a debatovali o najlepšej možnej príležitosti, ako by mohli preukázať svoje zručnosti. Práve vtedy bežal po dvore okolo nich zajac. „Pozrite!“ povedal holič. „Tu prichádza niečo v pravý čas!“ Uchopil misku a mydlo, a medzitým čo sa k nim približoval zajac urobil penu. Potom, ako zajac bežal v plnej rýchlosti, mu oholil fúzy bez toho, aby ho porezal, nejako zranil alebo mu skrivil čo i len jeden chlp na tele.

            „To sa mi naozaj veľmi páčilo,“ povedal otec. „Ak sa tvoji bratia nevynasnažia čo najviac, dom bude tvoj.“

            Veľmi skoro nato sa k nim zúrivo rýchlo viezol na koči jeden muž. „Teraz, otče, uvidíš, čo ja dokážem urobiť!“ povedal kováč a vybehol za vozom. Koňovi odtrhol z kopýt všetky štyri podkovy, ako sa rútil dopredu v plnej rýchlosti, a podkul ho štyrmi novými podkovami bez toho, aby kôň čo i len trochu spomalil.

            „Ty si veľmi šikovný chlapík!“ povedal otec. „Ovládaš veľmi dobre svoje remeslo, presne tak ako tvoj brat. Skutočne neviem, ktorému z vás dvoch prenechám dom.“

            Vtedy sa ozval tretí syn: „Otec, nechaj aj mňa ti niečo ukázať.“ Práve začínalo pršať. Vytiahol svoj meč a začal ním šermovať nad hlavou. Odrážal ním kvapky vody, ktoré pršali. Takže ani jedna z nich naňho nekvapla. Začínalo pršať oveľa viacej a silnejšie. Slabá prehánka sa premenila na hustú vodnú smršť. Ale on šermoval svojím mečom nad hlavou stále rýchlejšie a rýchlejšie. Odrážal ním všetky kvapky nad hlavou. Vôbec nebol mokrý, ale zostával suchý, akoby bol pod dáždnikom.

            Keď to uvidel otec priam žasol a povedal: „Ty si vytvoril najväčšie majstrovské dielo. Dom je tvoj.“

            Obaja jeho bratia boli tiež spokojní, lebo jeho majstrovstvo bolo neprekonateľné. Tak ho tiež chválili. A keďže sa mali všetci traja radi, v dome zostali bývať spoločne a podarilo sa im speňažiť svoje remeselnícke znalosti, zručnosti a skúsenosti. Za krátky čas zarobili veľký kopec peňazí. Aj napriek tomu zostali bývať spolu, kde žili šťastne až do vysokého veku a staroby. Keď už boli veľmi starí, jeden z nich ochorel a následkom toho zomrel. Ďalší dvaja za ním tak hlboko smútili, že tiež ochoreli a zomreli. A pretože boli skutoční majstri svojich remesiel a naozaj sa mali celý život veľmi radi, ich uložili do toho istého hrobu. O ich menách sme sa dozvedeli až mnoho rokov po tom, ako sa stali tieto udalosti, z ich náhrobného kameňa.

            [@ Bratia Grimmovci, Andrew Lang, Robert Hodosi]