5*12*/173* Snežná kráľovná **(5,6k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden príšerne zlomyseľný škriatok. No jedného dňa si tohto škriatka všetci veľmi vážili, pretože vymyslel zrkadlo, v ktorom všetko dobré a krásne sa takmer úplne vytratilo a zmenšilo. Ale keď bolo niečo zlé a škaredé, tak sa to ešte viacej zvýraznilo a vyzeralo oveľa horšie. Najkrajšia krajina vyzerala ako varený špenát. Najlepší ľudia vyzerali odpudzujúco a zdalo sa, že stoja na svojich hlavách a nemajú žiadne telá. Ich tváre sa tak zmenili, že sa vôbec nedali rozpoznať. A ak mal niekto pehu, mohli ste si byť istí, že bola taká roztiahnutá, že prekrývala aj nos, aj ústa.

            No škriatok povedal, že to bolo na tom zrkadle to najlepšie. Jedného dňa však toto škodoradostné zrkadlo spadlo na zem a rozbilo sa na viac než milión drobných kúskov. Najväčším nešťastím z toho všetkého bolo to, že každý z týchto kúskov bol taký malý, ako drobné zrnko piesku, a ony sa rozleteli po celom svete. Ak sa dostal takýto kúsok niekomu do oka, tak tam zostal. Potom ten človek videl všetko nakrivo alebo mohol vidieť na všetkom len tú zlú stránku. Každá drobná črepina tohto zlovestného zrkadla mala takú istú moc, ako celé pôvodné zrkadlo.

            Niektorým ľuďom sa takýto úlomok dostal až do srdca, a to bolo niečo príšerného, lebo potom sa srdce začalo meniť na kus ľadu. Zlomyseľný škriatok sa na tom smial, až ho brucho bolelo. No vo vzduchu stále poletovali drobné úlomky z toho zrkadla.

            Za chvíľu sa o tom dozvieme viacej.

            V jednom veľkom meste, kde bolo toľko veľa ľudí a domov, že iba niektorí mali záhradu, žili dve chudobné deti, chlapec a dievča. Neboli to súrodenci, ale mali sa tak veľmi radi, ako keby nimi boli. Ich rodičia bývali v podkrovných bytoch, ktoré boli oproti krížom cez cestu. Na parapetných doskách na oknách mali dva kvetináče. Rástol v nich sladkastý hrach a dva ružové kríky. V lete si deti mohli vziať malé stoličky a sadnúť si pod ruže. Tam sa hrávali rôzne zaujímavé hry. V zime sa tam nemohli hrať. Vtedy priložili na zamrznutú okennú tabuľku horúcu mincu, aby urobili v námraze na skle kruh, cez ktorý sa na seba pozerali. Chlapec sa volal Kajo a dievča Gerda.

            Bola zima. Vonku snežilo.

            „Tam vidno biele včely, ako sa roja a hemžia,“ povedala stará babka.

            „Majú tiež včeliu kráľovnú?“ spýtal sa malý chlapec, lebo vedel, že ozajstné včely majú svoju kráľovnú.

            „Istotne,“ povedala babka. „Ona letí s nimi všade, kde je roj najhustejší. Ona je oveľa väčšia než ktorákoľvek z nich. Nikdy nezostáva na zemi, ale vždy odletí naspäť do oblakov. O polnoci často lietava po uliciach a nazerá dnu cez okná. Nechá ich zmrznúť takými peknými vzorkami, ktoré vyzerajú ako kvety.“

            „Áno, tie sme už videli,“ povedali obidve deti. Vedeli, že je to pravda.

            „Môže prísť Snežná kráľovná k nám dovnútra?“ spýtalo sa malé dievča.

            „Áno, nechajme ju vojsť!“ zvolal chlapec. „Položil by som ju na kachle a roztopil ju!“

            Ale babka ho len pohladkala na vlasy a porozprávala mu nejaké ďalšie príbehy.

            Večer, keď išiel malý Kajo spať do postele, vyskočil na malú stoličku pri okne a pozeral cez malú dierku na zamrznutom okne. Vonku padalo zopár snehových vločiek. Jedna z tých najväčších pristála na rohu jedného z kvetináčov. Snehová vločka začala rásť. Stále bola väčšia a väčšia, až nadobudla podobu devy oblečenej do tej najjemnejšej bielej hmly. Bola taká krásna a pôvabná, ale bola celá z ľadu, tvrdého lesklého ľadu. Bola živá. Jej oči sa ligotali ako dve jasné hviezdy, ale nebol v nich pokoj či mier. Nahla sa nad okno a zakývala svojou rukou. Malého chlapca to vystrašilo. Zoskočil zo stoličky. Zdalo sa, akoby popri okne preletel veľký biely vták.

            Nasledujúci deň bola oveľa väčšia námraza než predtým. Potom prišla jar, a po jari leto. Kvitli ruže a voňali tak krásne ako nikdy. Kajo a Gerda si prezerali jednu zo svojich obrázkových kníh. Hodiny na kostolnej veži práve odbíjali päť hodín poobede. Vtom zrazu Kajo vykríkol: „Au! Niečo ma pichlo na srdci a niečo mám v oku!“

            Malé dievča si položilo ruky okolo jeho krku. On žmurkol obidvoma očami, ale ona nemohla v nich nič uvidieť.

            „Myslím, že je to už preč,“ povedal, ale nebolo. Bol to drobný úlomok skla z čarovného zrkadla, o ktorom sme už počuli, že všetko dobré a skvelé sa v ňom zrkadlilo ako malé a škaredé. A nešťastný Kajo mal takúto črepinku vo svojom srdci, ktoré sa začínalo meniť na hrudku ľadu. Nebolelo ho to, ale črepina tam bola.

            „Prečo plačeš?“ spýtal sa Gerdy. „Vtedy vyzeráš tak škaredo! Vôbec nič sa mi nestalo. No pozri sa sem! Tú ružu skoro celú zjedol slimák a tamtá druhá je celá zakrpatená! Aké len škaredé sú tie ruže!“ A začal ich trhať na kúsky.

            „Kajo, čo to robíš?“ zvolalo malé dievča.

            Keď si všimol, aká je vystrašená, odtrhol ďalšiu ružu a bežal s ňou preč od svojej drahej malej Gerdy. Keď prišla neskôr za ním z obrázkovou knihou, povedal jej, že to je iba pre bábätká. Keď im zase babka rozprávala príbehy, vždy ju prerušoval: „Ale…“ a potom sa postavil vedľa nej, nasadil si na oči jej okuliare a napodobňoval, ako ona rozprávala. To sa mu celkom úspešne podarilo a všetci sa na tom smiali. Veľmi skoro vedel napodobňovať spôsob, ako rozprávali a chodili všetci ľudia na ulici.

            Jeho hry boli teraz celkom odlišné. Počas zimného dňa zobral zväčšovacie sklo a pozoroval snehové vločky, ktoré dopadli na jeho modrý kabát.

            „Pozri sa cez lupu, Gerda! Len sa pozri, aké sú pravidelné! Sú oveľa zaujímavejšie ako skutočné kvety. Každá vločka je dokonalá. Sú urobené podľa pravidla. Len keby sa neroztápali!“

            Jedno ráno vyšiel Kajo von so svojimi teplými rukavicami. Cez plece mal prehodené svoje malé sánky. Zakričal na Gerdu: „Idem sa hrať na trhovisko spolu s ostatnými chlapcami,“ a odišiel preč.

            Najodvážnejší chlapci si priviazali svoje sane k vozíkom farmárov a užili si dobrú jazdu. Keď boli uprostred svojich hier doprostred námestia prišli veľké sane, celé biele. Sedela v nich postava oblečená do bieleho kožušinového plášťa. Mala aj bielu kožušinovú čiapku – baranicu. Sane sa dvakrát otočili okolo námestia. Kajo si za ne priviazal svoje malé sánky a nechal sa ťahať. Veľké sane zrýchlili a rýchlo prešli do ďalšej ulice. Kočiš sa otočil a kývol priateľsky na Kaja, ako keby sa poznali. Zakaždým, keď sa Kajo snažil odviazať svoje sánky, naňho kočiš kývol. Tak Kajo zostal sedieť na svojich sánkach, ktoré veľké sane ťahali stále ďalej a ďalej. Dostali sa až za mesto. Začalo tak husto snežiť, že malý chlapec nevidel svoje vlastné ruky pred sebou. Stále išli rýchlo a vzďaľovali sa od mesta. Nakoniec sa mu podarilo odviazať šnúrku od veľkých saní, ale akoby zbytočne. Jeho malé sánky pokračovali v rýchlej jazde ako vietor. Začal kričať, ale nikto ho nepočul. Bol hrozne vystrašený. Snehové vločky boli stále väčšie a väčšie, až napokon vyzerali ako veľké biele vtáky. Zrazu všetky odleteli. Veľké sane zastavili. Postava, ktorá ich poháňala, sa postavila. Jej kožuch a baranica boli celé od snehu. Bola to vysoká a štíhla pani. Celá sa trblietala od žiarivých snehových vločiek. Bola to Snežná kráľovná.

            „Prišli sme veľmi rýchlo,“ povedala. „Už si skoro celý zmrznutý. Ukry sa pod môj kožuch.“ Potom ho usadila vedľa seba na sane a zakryla ho svojím kožuchom. Cítil sa, akoby upadol do snehového záveja.

            „Je ti ešte zima?“ spýtala sa a bozkala ho na čelo. Ten bozk bol studený ako ľad. Cítil ho až v srdci, ktoré bolo už z polovice hrudkou ľadu.

            „Moje sánky! Nezabudni na moje sánky!“ To bolo prvé, na čo si spomenul. Tie boli hneď uviazané o jedného bieleho vtáka, ktorý s nimi letel za nimi. Snežná kráľovná znova pobozkala Kaja. Vtedy zabudol všetko o malej Gerde, svojej babke a celej svojej rodine doma.

            „Teraz ťa už nesmiem viacej pobozkať,“ povedala, „inak by to bol už bozk smrti.“

            Potom leteli  ponad lesy, jazerá, more, a krajinu. Okolo nich hvízdal studený vietor. Vlky zavýjali a sneh len tak fučal okolo nich. Nad nimi leteli čierne krákajúce vrany. Vysoko hore svietil jasný veľký mesiac. Takto prešla celá dlhá zimná noc. Cez deň spal v kožuchu pri Snežnej kráľovnej.

            Ale čo sa stalo s malou Gerdou, keď sa Kajo nevrátil domov?

            Čo sa mu stalo, nikto nevedel. Ostatní chlapci povedali, že ho videli priviazať si sánky k veľkým saniam, ktoré odišli preč cez mestskú bránu. Gerda veľmi plakala. Zima sa jej zdala byť dlhá a temná. Potom prišla jar a s ňou hrejivé slnečné lúče. „Odídem a pôjdem hľadať Kaja,“ povedala Gerda.

            Tak išla k rieke, kde nastúpila do malej loďky, ktorú tam našla. Prúd rieky ju začal unášať preč. „Možnože ma rieka odplaví až ku Kajovi,“ pomyslela si. Loďka ju viezla vedľa stromov a polí, až napokon prišla pri veľkú čerešňovú záhradu. Stál tam malý domček, ktorého okná boli zvláštne červené a modré. Strechu mal zo slamy. Pred dverami stáli dvaja drevení vojaci, ktorí držali na pleciach zbrane.

            Gerda na nich zavolala, ale samozrejme že oni jej neodpovedali. Rieka ju odniesla pri breh. Zavolala ešte hlasnejšie. A vtedy z domu vyšla veľmi stará žena. Opierala sa o barlu a na hlave mala veľký slnečný klobúk, na ktorom boli namaľované tie najkrajšie kvety.

            „Ach, ty úbohé malé dievča!“ povedala stará žena. Prišla k brehu a svojou barlou pritiahla loďku až na breh. Potom z nej zdvihla malú Gerdu.

            „Teraz mi povedz, kto si a ako si sa sem dostala?“ povedala.

            Gerda jej všetko vyrozprávala a spýtala sa jej, že či nevidela Kaja. Ale stará žena povedala len toľko, že tadiaľ ešte nešiel, avšak čoskoro by tam mal prísť. Upokojila Gerdu a povedala jej, aby nebola smutná a zostala s ňou, aby jej pomáhala starať sa o čerešňové stromy a kvety, ktoré sú krajšie než hociktorá obrázková knižka, lebo každý z nich vedel rozprávať príbeh. Potom chytila Gerdu za ruku a zaviedla ju do svojho malého domčeka, na ktorom zatvorila dvere.

            Okná boli veľmi vysoko a okenné tabuľky boli červené, modré a žlté. Takže svetlo, ktoré prenikalo dovnútra malo zvláštne farby a odtiene. Na stole boli tie najchutnejšie čerešne. Stará žena dovolila Gerde zjesť z nich, koľko sa jej len zapáčilo. Medzitým jej česala vlasy zlatým hrebeňom. Krásne zlatisté vlasy sa jej vlnili a žiarili vo svetle slnečných lúčov okolo jej krásnej malej tváre, ktorá bola veľmi jemná a pôsobila sladkým dojmom. „Vždy som chcela mať takú krásnu malú dcéru, ako si ty. Uvidíš, aké len šťastné budeme spolu.“

            A ako česala vlasy malej Gerde, tá čím ďalej, tým menej myslela na Kaja. Pretože tá stará žena bola bosorka. Ale nebola to zlomyseľná bosorka. Čarovala len teraz a potom sa správala radostne a mala veľmi dobrú náladu. Veľmi si želala, aby s ňou Gerda zostala. Tak odišla do záhrady a zamávala čarodejnou paličkou ponad ružovými kríkmi a ich kvetmi, ktoré sa hneď prepadli pod čiernu zem. Nikto nevedel povedať, čo sa s nimi stalo. Stará žena sa obávala, že keby Gerda uvidela ruže, by si spomenula na tie, ktoré mala doma, a spomenula by si na Kaja a utiekla od nej.

            Potom zaviedla Gerdu do záhrady. Aké len nádherné tam všetko bolo! Vzduch bol plný sladkých a aromatických vôní. Všetky kvety, ktoré sa dajú predstaviť, okrem ruží, tam kvitli počas celého roka. Gerda poskočila od radosti a hrala sa tam, až pokým slnko nezapadlo za vysoké čerešňové stromy. Potom išla spať do krásnej postele s červenými hodvábnymi vankúšmi, naplnenými kvetmi z fialiek. Spalo sa jej veľmi dobre a mala pekné sny ako kráľovná počas svadobnej noci.

            Nasledujúci deň sa znovu hrala medzi kvetmi, ako na ňu žiarili hrejivé slnečné lúče. A takto prešlo mnoho dní. Gerda poznala už všetky kvety. Ale hoci ich tam bolo toľko veľa, zdalo sa jej, akoby tam predsa len jeden chýbal. Hoci si nevedela spomenúť ktorý.

            Jedného dňa sa pozerala na slnečný klobúk starej ženy, na ktorom boli namaľované kvety, a uvidela tam aj ružu. Bosorka, keď nechala zmiznúť pod zem všetky ruže v záhrade, zabudla na ružu na svojom klobúku. Bolo pre ňu ťažké myslieť na každý detail.

            „Prečo tu nie sú žiadne ruže?“ zvolala Gerda a bežala pomedzi všetky kvety, ale žiadnu ružu nenašla. Tak si sadla na zem a plakala. Jej slzy práve stekali na miesto, kde sa prepadol ružový ker. Keď jej horúce slzy zavlažili zem, krík vyrástol zo zeme a hneď na ňom boli aj rozkvitnuté ruže ako predtým. Gerda pobozkala ruže a vtedy si pomyslela na krásne ružové kríky, ktoré mala doma. Spolu s tým jej prišiel na um aj malý Kajo.

            „Ach, čo tu len robím?“ povedalo malé dievča. „Veď som chcela ísť hľadať Kaja.“

            Začala bežať až na koniec záhrady. Brána bola zatvorená, ale zatlačila za hrdzavú zámku a dvere sa otvorili. Bežala ďalej na svojich malých bosých nohách. Za ňou nešiel nikto. Napokon už ďalej nevládala bežať. Tak si sadla na veľký kameň. Keď pozrela okolo seba, uvidela, že leto pominulo a všade bola neskorá jeseň. Hoci v krásnej záhrade sa nič nezmenilo. Tam bolo slnečno a kvety kvitli počas celého roka.

            „Ach jaj, ako som sa len zdržala! Povedala Gerda. „Už je jeseň! Nemôžem teraz odpočívať!“ a vyskočila na nohy a bežala ďalej. Aká len bola unavená a ako ju boleli jej malé bosé nohy! Všade sa začínalo ochladzovať. Zase si odpočinula na chvíľu. Keď vtom pred ňou na snehu zbadala veľkú vranu, ktorá na ňu nejaký čas pozerala. Pokývala svojou hlavou a zakrákala: „Krá-krá! Dobrý deň!“ a opýtala sa malého dievčaťa, že prečo je samé vo svete. Ona vyrozprávala vrane svoj príbeh, čo sa jej stalo, a spýtala sa, že či nevidela Kaja.

            Vrana sa zamyslela, pokývala hlavou a povedala: „Možnože, možnože!“

            „Čože? Myslíš, že si ho videla?“ zvolalo malé dievča a silno stislo vranu a pobozkalo ju.

„Jemne, jemne!“ povedala vrana. „Myslím, krá-krá, že je to on, že to môže byť malý Kajo. Ale teraz on na teba už zabudol kvôli jednej princeznej!“

            „On žije s princeznou?“ spýtala sa Gerda.

            „Áno, počúvaj…,“ povedala vrana a porozprávala jej všetko, čo vedela: „V celom kráľovstve, kde teraz sedíme, žije princezná, ktorá je strašne bystrá. Čítala všetky noviny vo svete a potom ich zabudla. Ona je taká bystrá. Jedného dňa prišla na trón. Niektorým sa to nepáčilo, ale ona začala hovoriť: „Prečo by som sa nemohla zosobášiť?“ Ale chcela manžela, ktorý by vedel odpovedať, keď sa s ním rozpráva, a nie takého, ktorý by len odmerane stál a snažil sa vyzerať vážene. To by bolo príliš nudné. Keď to povedala, všetky jej dvorné dámy sa potešili. Môžeš mi veriť každé moje slovo,“ povedala vrana, „pretože tam mám veľmi dobrú priateľku, ktorá mi všetko rozpráva.“ Samozrejme tou priateľkou myslela ďalšiu vranu.

            „Nasledujúce ráno to vyšlo v novinách ozdobené srdiečkami dookola. Bol v nich aj princeznin monogram, jej iniciálky. Dalo sa tam dočítať, že každý dobre vyzerajúci mladý muž môže prísť do paláca a rozprávať sa s princeznou. Ktokoľvek bude rozprávať dostatočne hlasno, dostane bohatú večeru a ubytovanie. Potom ten, ktorý bude rozprávať najlepšie sa stane princezniným manželom. Naozaj,“ povedala vrana, „celkom mi môžeš dôverovať. Je to taká pravda, ako to, že tu teraz sedím.“

            „Mladí muži prišli v zástupoch. Bol tam skutočne veľký dav mužov. Ale ani v prvý, ani v druhý deň si nikoho nevybrala. Oni všetci vedeli celkom dobre rozprávať, keď boli na ulici. Ale keď vstúpili cez dvere do paláca, zbadali strážcov celých oblečených v striebre, na poschodí všetkých lokajov v zlate a veľkú sieň osvetlenú množstvom svetiel, tak ich dôvtip a rozum ich razom opustil! A keď stáli pred trónom, na ktorom sedela princezná, nevedeli povedať vôbec nič, až na to, že zopakovali posledné slovo, ktoré vyslovila princezná. Ju však vôbec nezaujímalo počuť to ešte raz. Zdalo sa, ako keby chodili počas spánku, až dokedy neprišli na ulicu, kde zase vedeli rozprávať. Bol tam zástup od mestskej brány až po zámok. Boli hladní a smädní, ale v paláci nedostali ani pohár vody. Niekoľko tých najbystrejších si prinieslo so sebou zopár krajcov chleba, ale s nikým sa nepodelili, lebo si pomysleli, že keď niekto vyzerá byť hladný, tak ho princezná nebude chcieť.“

            „Ale čo sa stalo s Kajom?“ spýtala sa Gerda. „Kedy prišiel? Tiež bol v tom dave?“

            „Počkaj chvíľu! Dostaneme sa aj k nemu! Na tretí deň veselo vstúpila do paláca malá postava muža, ktorý prišiel bez koňa či koča. Jeho oči mu jasne žiarili ako tvoje. Mal krásne kučeravé vlasy, ale bol celkom biedne oblečený.“

            „To bol Kajo!“ zvolala Gerda s potešením. „Ach, tak som ho predsa len našla!“ a zatlieskala rukami.

            „Na chrbte mal malý batôžtek,“ povedala vrana.

            „Nie, to museli byť jeho sánky, lebo odišiel preč so svojimi sánkami!“

            „Je to možné,“ povedala vrana, „nevšimla som si to dobre. Ale viem od mojej priateľky, že keď vošiel cez dvere do paláca a uvidel kráľovských strážcov v striebre a na schodoch lokajov v zlate, vôbec ho to neodradilo. Len kývol na nich hlavou a povedal: „Musí to byť dosť nudné stáť na schodoch. Ja by som radšej išiel dnu!“ Sály priam žiarili od mnohých svetiel. Poradcovia a veľvyslanci nosili zlaté podnosy s jedlom a mali obuté topánky s mäkkou podrážkou, aby nerobili žiaden hluk. Už i toto by niekoho znervóznilo! Jeho topánky vŕzgali pri každom kroku, ale on nebol ani trochu vystrašený.“

            „To musel byť Kajo!“ povedala Gerda. „Viem, že mal obuté nové topánky. Počula som ich vŕzgať v izbe jeho babky!“

            „Áno, ony istotne vŕzgali!“ povedala vrana. „No on sa vôbec neobával. Išiel rovno ku princeznej, ktorá sedela na veľkej perle okrúhlej ako kolovrat. Okolo nej stáli dvorné dámy, komorníci a ich služobníci. Čím bližšie stáli pri dverách, tým boli pyšnejší.“

            „To muselo byť hrozné!“ povedala Gerda. „A Kajo získal ruku princeznej?“

            „Počula som od svojej priateľky, že bol veľmi veselý a bystrý. Povedal, že neprišiel princeznej dvoriť, ale vypočuť si jej múdrosť. A nakoniec to viedlo k tomu, že sa do seba zaľúbili.“

            „Ó, áno. To bol Kajo!“ povedala Gerda. „On bol taký bystrý, že vedel počítať so zlomkami. Ach jaj! Zavedieš ma do paláca?“

            „To sa ľahko povie!“ odpovedala vrana, „Ale ako to zariadime? Musím sa o tom porozprávať so svojou priateľkou. Možno by nám mohla poradiť. Pretože musím ti povedať, že malé dievča ako ty by nikdy nedostalo povolenie vstúpiť do paláca.“

            „Ja to povolenie dostanem!“ povedala Gerda. „Keď sa Kajo dozvie, že som tam, príde ma vyzdvihnúť!“

            „Počkaj na mňa pri zábradlí,“ povedala vrana, pokývala svojou hlavou a odletela.

            Keď sa vrátila, bol už neskorý večer.

            „Krá-krá!“ zakrákala vrana. „Moja priateľka ti posiela svoju lásku a trochu pečiva. Vzala to z kuchyne. Tam je veľa jedla a ty si určite hladná. Nemôžeš prísť do paláca. Strážcovia v striebre a lokaji v zlate by ťa dnu nevpustili. Ale neplač! Je tam jeden spôsob, ako sa tam dá dostať. Moja priateľka pozná jedno zadné schodisko, ktoré vedie do spálne, a vie, kde sa odtiaľ nachádza kľúč.“

            Vošli do záhrady. Keď v paláci pozhasínali všetky svetlá, vrana zaviedla Gerdu k zadným dverám. Ako len bilo Gerde srdce od úzkosti a túžby! Zdalo sa, akoby išla urobiť niečo zlé, ale len chcela vedieť, či tam je malý Kajo. Áno, určite je to on! Veľmi dobre si pamätala jeho bystré oči a kučeravé vlasy. Predstavovala si, ako ho vidí smiať sa, keď boli doma pod ružovým kríkom! Určite sa jej poteší, že ju znova uvidí a že bude počuť, ako sa majú všetci doma.

            Práve boli na schodoch. Svietila tam malá lampa. Na odpočívadle stála druhá vrana. Otočila smerom ku Gerde svoju hlavu a pozrela sa na ňu. Tá sa jej uklonila, ako ju naučila jej babka.

            „Moja priateľka z lesa mi povedala o tebe veľa pekných vecí, moja milá mladá dáma,“ povedala vrana z paláca. „Vezmeš lampu? Ja pôjdem pred tebou. Takto by sme nemali po ceste nikoho stretnúť.“

            Krížom cez krásne izby sa dostali až do spálne. Uprostred izby viseli na hrubom lane zo zlata dve postele. Jedna mala tvar ľalie a bola celá biela. Ležala v nej princezná. Druhá bola červená. Gerda dúfala, že v nej nájde Kaja. Odtiahla záclonu a uvidela v nej niekoho ležať. Hlasno zvolala: „Kajo!“ a v ruke stále držala lampu. Mladý muž, ktorý tam ležal, sa zobudil a otočil smerom k nej svoju hlavu. Ale beda! Nebol to Kajo, ale mladý a rúči muž. Len vlasy mal podobné. Princezná sa zobudila vo svojej ľaliovej posteli a spýtala sa, že kto je tam. Vtedy sa Gerda rozplakala a rozpovedala, čo sa jej stalo a čo spravili vrany.

            „Ty úbohé dieťa!“ povedal princ a princezná. Síce pochválili vrany za ich snahu a povedali, že sa na ne nehnevajú, ale že nesmú znovu nič také urobiť. Ale i tak že dostanú odmenu.

            „Chceli by ste slobodne odletieť?“ povedala princezná. „Alebo chcete dostať trvalé miesto v paláci ako dvorné vrany i so stravou v kuchyni?“

            Obidve vrany pokývali hlavou a požiadali o trvalé miesto na zámku, lebo pomysleli na svoj už starší vek. Gerdu dali do postele. Ako zaspávala, rozmýšľala: „Akí sú len ľudia a zvieratá dobrí ku mne.“

            Nasledujúci deň Gerdu obliekli do hodvábu a saténu od hlavy až po päty. Chceli, aby zostala v paláci. Ona však poprosila o koč s koňmi a pár topánok, aby mohla ísť znovu do sveta hľadať Kaja. Tak jej dali rukávnik aj topánky a teplo ju obliekli. Keď bola pripravená, pred bránou už stál koč celý zo zlata, s kočišmi a lokajmi. Na hlavách mali zlaté korunky.

            Princ a princezná jej pomohli nastúpiť do koča a zaželali jej veľa šťastia. Dvorná lesná vrana ju odprevádzala prvé tri míle. Druhá dvorná vrana nemohla ísť s ňou, mala veľkú bolesť hlavy.

            „Dovidenia! Zbohom!“ zamával jej princ a princezná. Malá Gerda plakala. Vrana plakala tiež. Keď jej hovorila „Zbohom!“, vyletela na strom a mávala jej svojím čiernym krídlom, dokedy bolo vidno kočiar, ktorý žiaril ako slnko.

            Napokon prišli do tmavého lesa, ale koč ho rozsvietil ako lampáš. Keď ho uvideli zlodeji, ponáhľali sa k nemu, volajúc: „Zlato! Zlato!“ Chytili kone, pobili kočišov a lokajov, a Gerdu vytiahli z voza.

            „Ona je dobre vykŕmená a z jemného mäska! Ja ju zjem!“ povedala stará kráľovná zlodejov. Potom vytiahla dlhý nôž, ktorý sa strašne ligotal.

            „Nie, nezabiješ ju!“ zvolala jej malá dcéra. „Ona sa bude so mnou hrať. Dá mi svoj rukávnik a svoje krásne šaty, a bude spať v mojej posteli.“ Malá dcéra zlodejky bola taká veľká, ako Gerda, ale silnejšia a širšia. Mala tmavé vlasy a čierne oči. Svojimi ramenami objala Gerdu a povedala: „Oni ťa nezabijú, len keď budeš neposlušná. Ty si princezná?“

            „Nie,“ povedala Gerda a vyrozprávala všetko, čo sa jej stalo, a ako veľmi ľúbi malého Kaja. Zlodejkina dcéra na ňu vážne pozrela, pokývala hlavou a povedala: „Oni ťa nezabijú, ani keby si bola neposlušná, lebo vtedy ťa ja sama potrestám!“ Utrela Gerde slzy na očiach a strčila obe svoje ruky do krásneho teplého rukávnika. V tábore zlodejov malá dcéra zlodejky ju vzala k sebe do svojho kúta, kde spala. Všade na okolí bolo viac než sto lesných holubov, ktoré, ako sa zdalo, spali. No keď k nim prišli dve malé dievčatá, trochu sa pohli. Blízko nich bol aj jeden sob, ktorého malá zlodejka pohladkala. Gerda chvíľu ležala. Nemohla zaspať.

            „Hrkú, hrkú!“ začali hrkútať lesné holuby. „Videli sme malého Kaja. Jeden biely vták ťahal jeho sánky. Kajo sedel vo voze Snežnej kráľovnej, ktorý letel ponad les, keď naše mláďatá spali v hniezde. Fúkla na ne ľadový vzduch a ony zmrzli až na kosť. Len my dva sme to prežili. Hrkú, hrkú!“

            „Čo to vravíte?“ zvolala Gerda. „Viete, kam išla Snežná kráľovná?“

            „Asi cestovala do Laponska, kde vždy vládne ľad a sneh. Spýtaj sa na to soba.“

            „Tam je hlavné mesto ľadu a snehu!“ povedal sob. „Sú tam veľké ľadové údolia. Snežná kráľovná tam má svoj letný palác. Ale jej najväčší palác má pri severnom póle, na ostrove Špicbergy.“

            „Ó, Kajo, môj malý Kajo!“ zavzlykala Gerda.

            „Len pokojne spi,“ začula ju zlodejkina dcéra, „lebo toho oľutuješ.“

            No ráno jej Gerda povedala, čo jej vraveli lesné holuby. Tak pokývala hlavou a spýtala sa soba: „Vieš, kde je Laponsko?“

            „Kto by to mal vedieť lepšie než ja?“ povedal sob a zaiskrilo sa mu v očiach. „Ja som sa narodil a vyrástol na tých snežných poliach.“

            „Počuj!“ povedala zlodejkina dcéra Gerde. „Všetci zlodeji odišli. Len moja matka tu zostala a ona poobede zaspí. Potom pre teba niečo urobím!“

            Keď jej matka konečne zaspala, prišla k sobovi a povedala mu: „Ja ťa vyslobodím a budeš môcť utiecť do Laponska. Ale musíš ísť rýchlo a odniesť toto malé dievča do paláca Snežnej kráľovnej, v ktorom je jej priateľ. Určite si o tom všetko od nej počul, lebo hovorila dosť hlasno!“

            Sob až poskočil od radosti. Zlodejkina dcéra vydvihla Gerdu na jeho chrbát. Dobre ju tam priviazala, dokonca jej dala malý vankúš ako sedlo. „Musíš si obuť svoje kožušinové topánky,“ povedala, „lebo tam bude zima. Ja si ponechám tvoj rukávnik, lebo je veľmi veľmi hrejivý. Ale aby si nezamrzla, tu máš veľké kožušinové rukavice mojej matky. Budú ti až po lakte. Dobre sa v nich zahreješ, len si do nich strč svoje ruky!“

            Gerda až plakala od radosti.

            „Netvár sa tak!“ povedala malá zlodejkina dcéra. „Teraz musíš vyzerať šťastne. A tu sú dva bochníky a klobása, aby si nebola hladná“ a priviazala ich na soba. Otvorila dvere. Utíšila psov. Svojím ostrým nožom prerezala ohlávku na sobovi a povedala mu: „Teraz bež! Ale dávaj dobrý pozor na to malé dievča.“

            Gerda vystrela ruky s veľkými kožušinovými rukavicami ku zlodejkinej dcére a povedala jej: „Zbohom!“

            Potom sob vyletel ponad zem, krížom cez les tak rýchlo, ako len vedel. Vlky zavýjali, krkavce krákali a zdalo sa, že nebo je celé zapálené, akoby horelo. „Moja milá, to sú všetko staré severné svetlá,“ povedal sob. „Len pozri, ako žiaria!“ A potom bežal ešte rýchlejšie, deň aj noc. Medzitým Gerda stihla zjesť oba bochníky a aj klobásu. Napokon prišli do Laponska.

            Zastali pri schátranom malom domčeku. Strecha sa skoro dotýkala zeme. Dvere boli také nízke, že ste sa museli riadne prikrčiť, aby ste cez ne mohli prejsť. V dome bola len jedna stará laponská žena, ktorá si varila rybu nad olejovou lampou. Gerde bola taká zima, že nevládala rozprávať. Tak sob vyrozprával celý svoj príbeh, ale najskôr povedal, čo sa stalo jemu, lebo to sa mu zdalo byť zaujímavejšie.

            „Ach, vy úbohé stvorenia!“ povedala Laponská žena. „To je ešte veľmi ďaleko odtiaľto. Musíte ísť ešte vyše sto míľ ďalej až do Fínska, lebo tam býva Snežná kráľovná. Zapaľuje tam každú noc bengálske svetlá. Napíšem nejaké slová na vysušenú tresku, lebo nemám žiaden papier. Musíte to tam odovzdať fínskej žene, ktorá vám bude vedieť lepšie pomôcť než ja.“

            Keď sa Gerda zahriala, najedla sa a napila. Napísala odkaz na vysušenú tresku a poprosila Gerdu, aby si ju starostlivo uschovala do vrecka. Uviazala Gerdu bezpečne na chrbát soba, ktorý s ňou potom cestoval ďalej. Celá nočná obloha bola ožiarená severnými svetlami.

Keď prišli do Fínska, zaklopali fínskej žene na komín, lebo v jej domčeku neboli žiadne dvere. Vnútri bolo tak horúco, že fínska žena mala na sebe len málo oblečenia. Gerde  odložila jej teplé oblečenie a dala jej dole jej kožušinové nohavice a topánky. Položila sobovi na hlavu kúsok ľadu a prečítala si, čo bolo napísané na sušenej treske. Prečítala si to trikrát, až pokým to nevedela naspamäť, a tresku položila na panvicu, lebo nikdy nič nevyhodila do koša len tak. Sob jej porozprával všetko, čo sa jemu a Gerde stalo. Fínska žena žmurkla očami, ale nepovedala nič.

„Ty si veľmi bystrá,“ povedal sob. „Ja viem. Nemohla by si dať malej Gerde ten čarovný nápoj, aby mala silu za dvanásť chlapov a tak premohla Snežnú kráľovnú?“

„Silu dvanástich mužov!“ povedala fínska žena. „To by veľmi nepomohlo. Malý Kajo je teraz so Snežnou kráľovnou a myslí si, že je to najlepšie miesto na svete. Ale to len pretože má v srdci a vo svojom oku úlomok s čarovného zrkadla. Ak sa tie úlomky nedostanú preč z jeho tela, nikdy nebude slobodný, a Snežná kráľovná bude mať stále nad ním moc.“

„Ale nemôžeš jej dať niečo, aby sa jej podarilo premôcť Snežnú kráľovnú?“

„Ja jej neviem dať väčšiu silu, ako už má. Nevidíš, ako skvelo si vedie? Ako jej len ľudia a zvieratá pomáhajú, keď sa túla po svete so svojimi bosými nohami? Už je dosť mocná, pretože je milým, malým, nevinným dieťaťom. Ak nedokáže sama zvíťaziť nad Snežnou kráľovnou a zbaviť malého Kaja sklenených úlomkov, potom jej nemôžeme pomôcť! Záhrada Snežnej kráľovnej sa nachádza dve míle odtiaľto. Potiaľ ju môžeš odniesť. Polož ju pri veľký ríbezľový krík, ktorý tam rastie na snehu. Potom sa musíš čo najrýchlejšie, ako len vieš, vrátiť sem.“

A fínska žena zdvihla malú Gerdu na chrbát soba, ktorý s ňou rýchlo odišiel.

„Ach jaj! Zabudla som tam svoje rukavice a topánky!“ zvolala Gerda. Veľmi jej chýbali v zúrivej zime, ale sob sa neodvážil zastaviť. Bežal, až pokým neprišiel k ríbezľovému kríku. Gerda z neho zosadla. Pobozkal ju a s veľkými slzami, ktoré mu tiekli po lícach, bežal naspäť. Gerda tam zostala stáť bez topánok a rukavíc uprostred najchladnejšej fínskej zimy.

Bežala tak rýchlo, ako vedela. Dopadal na ňu celý regiment obrovských snehových vločiek. Ale keď sa jej dotkli, všetky sa roztopili, a ona pokračovala ďalej s novou odvahou.

Teraz sa pozrime, čo robil Kajo. Vôbec nemyslel na Gerdu. Ani sa mu len nesnívalo, žeby stála vonku pred palácom. Steny paláca boli postavené z napadaného snehu a okná zo zúriacich vetrov. V tomto zamrznutom snehu bolo viacej než sto hál. Najväčšia z nich bola vyše míle dlhá. Osvetľovali ich severné svetlá. Sály boli veľmi veľké, prázdne, studené, a od snehových vločiek trblietavé! Uprostred jednej sály bolo zamrznuté jazero, ktoré bolo prasknuté na tisícky kusov. Každý z tých kúskov bol úplne rovnaký ako tie ostatné. Keď bola Snežná kráľovná doma, tu zvykla sedávať.

Malý Kajo bol od chladu celý modrý až čierny. Ale on to necítil, lebo kráľovná bozkom premenila jeho srdce na ľad a on stratil všetky city. Za sebou ťahal nejaké ploché kúsky ľadu a snažil sa ich spojiť vedľa seba. Myslel si, že každý z nich je najkrajší, ale to len kvôli tomu, že mal v oku úlomok zrkadla. Kusy ľadu pospájal do mnohý rôznych tvarov a chcel, aby vytvorili slovo „Láska.“ Snežná kráľovná mu povedala: „Ak dokážeš napísať to slovo, budeš svojím vlastným pánom. Dám ti celý svet a nové korčule.“ Ale on to nevedel.

„Teraz musím letieť do teplejších krajín,“ povedala Snežná kráľovná. „Musím posypať snehom moje čierne kanvice!“ Takto nazývala sopku Etnu a Vezuv. „To dobre zakryje citrónovníky a vinič.“ A odletela preč.

Kajo zostal sedieť sám vo veľkej sieni a snažil sa vyriešiť svoj rébus. Sedel bez pohybu. Každý by si bol myslel, že je celý zamrznutý. Vtedy do sály vstúpila malá Gerda. Mrazivý, studený vietor ustal, akoby zaspal. Ocitla sa vo veľkej, prázdnej, mrazivej sále. Uvidela Kaja. Spoznala ho a bežala k nemu. Položila mu ruky okolo krku a nariekala: „Kajo! Môj milý malý Kajo! Konečne som ťa našla!“ Ale on zostával chladný a sedel bez pohybu. Gerda stále plakala. Jej horúce slzy mu dopadali na krk a pomaly zahrievali a roztápali jeho srdce. Až sa z neho napokon vyplavil úlomok zo zrkadla. Kajo na ňu pozrel a vybuchol v nárek sĺz. Plakal tak veľmi, že sa mu z oka vyplavila i druhá črepina zo zrkadla. Vtedy ju spoznal a zvolal: „Gerda! Moja milá malá Gerda! Kde si bola tak dlho? Kde si bola?“ a pozrel sa okolo seba.

„Aká zima je tu! Aké je to tu veľké a prázdne!“ a objal rukami Gerdu, ktorá sa smiala a zároveň plakala od radosti. Boli takí šťastní, že sa im zdalo, že kúsky ľadu okolo nich začali od radosti tancovať. A keď sa unavili samé poskladali zo seba slovo „Láska,“ ktoré chcela od neho napísať Snežná kráľovná, aby sa mohol stať svojím vlastným pánom, mal celý svet a nové korčule.

Gerda ho pobozkala na líca, ktoré sa sfarbili doružova. Pobozkala ho na oči, ktoré sa začali trblietať ako jej. Pobozkala ho na ruky a nohy, ktoré sa zahriali a vstúpil do nich nový život. Snežná kráľovná môže teraz prísť. Už je voľný. Slovo „Láska“ stálo pred nimi napísané lesklým ľadom. Chytili sa za ruky putovali preč z veľkého snežného paláca. Rozprávali sa o babke a ružiach v kvetináčoch doma na okne. Všade, kam prišli, vietor utíchol a vyšlo slnko. Keď prišli k ríbezľovému kríku, tam už na nich čakal ich sob. Odniesol ich k fínskej žene, ktorá ich zahriala vo svojej horúcej izbe a dala im dobré rady na ich cestu domov. Potom išli ku laponskej žene, ktorá im dala nové oblečenie a opravila ich sane. Sob išiel s nimi, až pokým neprišli k zeleným lúkam. Tu sa s nimi rozlúčil a povedal im: „Zbohom!“

Prišli k lesu, v ktorom práve všetko rozkvitalo. Oproti im išiel nádherný kôň, ktorého Gerda dobre poznala. Ťahal zlatý koč, ktorý riadilo mladé dievča s červenou čiapkou a pištoľami za opaskom. Bola to malá zlodejkina dcéra, ktorú unavilo byť stále doma a chcela sa ísť pozrieť do sveta. Hneď sa s Gerdou spoznali.

„Ty musíš byť veľmi dobrý priateľ!“ povedala Kajovi. „Chcela by som vedieť, či si zaslúžiš, aby niekto kvôli tebe prešiel celý svet!“

Ale Gerda ju pohladkala na líca a spýtala sa na princa a princeznú.

„Oni spolu cestujú po kráľovstve,“ povedala zlodejkina dcéra.

„A vrany?“ spýtala sa Gerda.

„Obidve si žijú spokojne v paláci a každý deň dostávajú dobré pochúťky z kuchyne. Ale povedz mi radšej, čo sa stalo tebe a ako si ho našla.“

Vtedy jej Kajo a Gerda všetko vyrozprávali.

„Ó, moji zlatí!“ povedala zlodejkina dcéra. Potriasla im rukou, vyobjímali sa a sľúbila im, že keď príde k nim do mesta, že ich určite príde pozrieť. Potom odišla na koči preč.

Kajo a Gerda išli domov ruka v ruke. Ale keď prešli cez vchodové dvere, zistili, že už dorástli na dospelých. Hoci všetko bolo tak, ako si pamätali. Bola tam babka, ktorá sa im veľmi potešila. Všetko bolo tak, ako keď odišli. Ružové kríky rozkvitali v kvetináčoch na okne a začínalo krásne horúce leto.

[@ Hans Andersen, Alma Alleyne, Andrew Lang, Robert Hodosi]