5*13*/174* Jedlička **(2,6k)

Kedysi dávno bol v lese raz jeden pekný malý stromček – jedlička. Rástla na veľmi dobrom mieste. Mala okolo seba dosť veľa voľného priestoru, kde mohla rásť. Dostávalo sa jej hojne slnečného žiarenia. Okolo nej rástlo mnoho vysokých spoločníkov, aj jedle, aj borovice. Nevšímala si veľmi ani hrejivé slnko, ani čerstvý vzduch okolo. Nevenovala pozornosť ani sedliackym deťom, ktoré behali okolo a rozprávali sa medzi sebou, keď si vyšli nazbierať lesné jahody alebo maliny. Často sa im podarilo nájsť a nazbierať plný košík jahôd. Niekedy si sadli pri túto malú jedličku a vraveli: „Aký pekný malý stromček je toto!“ Jedličke sa to ale vôbec nepáčilo.

            O rok vyrástla vyššie o celý jeden letokruh. Každým rokom mala o jeden letokruh viacej. Podľa nich vieme povedať, koľko rokov má každý strom.

            „Ó, keby som len bola taká vysoká, ako ostatné stromy!“ povzdychla si malá jedlička. „Potom by som mohla roztiahnuť svoje konáre dovysoka-doširoka a pozrieť sa do veľkého sveta. A keby fúkal vietor by som sa mu zdvorilo poklonila ako ostatné stromy!“ Nemala žiadne potešenie zo slnka ani z vtákov, ani z ružovo sfarbených oblakov, ktoré sa plavili nad ňou počas východu a západu. Prišla zima trblietavý sneh pokryl všetko na okolí. Zakaždým, keď tadiaľ bežal zajac, preskočil ponad jedličku, čo ju vždy veľmi naštvalo. No po ďalších dvoch zimách stromček trochu vyrástol a zajac už musel bežať okolo neho. „Ach! Len rásť a rásť! Narásť do výšky a do šírky! Mať čo najviac letokruhov! To je jediné potešenie v živote,“ pomyslela si jedlička. Na jeseň zvykli prísť do lesa drevorubači a zakaždým zoťali tie najvyššie stromy. To sa dialo každý rok. Keď tieto obrovské, veľkolepé stromy zoťali, mladá jedlička sa pri ich praskajúcom páde na zem vždy zachvela. Poodtínali ich vetvy a zostali tam ležať len holé kmene, ktoré boli od seba skoro na nerozoznanie. Poukladali ich na nákladné vozy a koňmi ich odtiahli z lesa. „Kam idú? Čo sa s nimi stane?“

            Na jar, keď prileteli lastovičky a bociany, sa ich jedlička spýtala: „Neviete, kam ich odviezli? Nestretli ste ich?“

            Lastovičky o nich nevedeli nič, ale bocian pokýval zamyslene hlavou, vraviac: „Myslím, že viem, čo sa s nimi stalo. Stretol som mnoho nových lodí, ako som letel z Egypta. Na lodiach boli nádherné sťažne. Stavím sa, že to boli ony! Voňali ako jedle. Aké len vznešené a nádherné boli!“

            „Ach! Keby som len bola taká veľká, aby som sa tiež mohla plaviť po mori. Čo je to za vec to more? Ako vyzerá?“

            „Ó! To by veľmi dlho trvalo, aby som ti všetko o mori vysvetlil,“ povedal bocian a odletel.

            „Raduj sa zo svojej mladosti,“ povedali slnečné lúče. „Teš sa z toho že rastieš, zo svojej mladosti v živote.“

            Vietor ju pobozkal a rosa na nej plakala slzy, ale jedlička tomu nerozumela.

            Ako sa blížili Vianoce, zoťali celkom malé stromčeky, nie väčšie ako mladá jedlička, alebo približne rovnako staré. Jedlička nemala pokoja a túžila tiež po tom, aby zobrali aj ju. Tieto malé stromčeky, ktoré zobrali kvôli ich kráse, si ponechali na sebe svoje vetvičky. Položili ich na vozík a koňmi odtiahli z lesa preč.

            „Kam idú?“ spýtala sa jedlička. „Nie sú väčšie ako ja. Jede z nich bol dokonca oveľa menší než ja. Prečo im ponechali vetvy? Kam ich vzali?“

            „Čvirik, čvirik! My vieme!“ začvirikali vrabce. „Dole v meste sme nazreli do okien. Vieme, kam ich berú! Ony získajú najväčšiu nádheru a veľkoleposť, aká sa len dá predstaviť! Pozreli sme sa dnu cez okná a uvideli sme ich umiestnené uprostred vyhriatej izby. Boli ozdobené najkrajšími zlatými jablkami, cukrovinkami, hračkami, a stovkami sviečok.“

            „A potom?“ spýtala sa jedlička, od horlivosti roztrasená každou vetvičkou. „A čo sa stane potom?“

            „Ó, my sme nevideli všetko. Ale bolo to jedinečné!“

            „Či aj mne je súdená taká skvelá kariéra?“ vyzvedala sa jedlička celá vzrušená. „To je ešte lepšie ako plaviť sa na mori! Táto túžba ma celú ovláda. Keby boli vždy iba Vianoce! Teraz som už vysoká a vyrastená ako tie, ktoré zobrali minulý rok. Ach! Keby som už bola vo vozíku! Keby som len bola vo vyhriatej izbe so všetkou tou nádherou a veľkoleposťou! A potom? Potom nasleduje určite ešte niečo oveľa krajšieho. Prečo by nás inak tak vyobliekali? Ach! Aká veľká túžba sa ma zmocnila! Skutočne neviem, čo sa so mnou deje!“

            „Raduj sa s nami,“ povedal vietor a slnečné lúče. „Raduj sa zo svojej mladosti a voľného vzduchu, ktorý máš okolo seba!“

            Ale ona si to vôbec nevšímala. Len rástla a rástla. Stála tam celá svieža a zelená. Prišla ďalšia zima a ďalšie leto. A všetci, ktorí ju uvideli, povedali o nej: „Aký krásny stromček!“ Na Vianoce bola prvá, ktorú zoťali. Sekerou zaťali hlboko do kmeňa. Stromček padol na zem s veľkým povzdychom a stonaním. Bol celý pomliaždený a zoslabnutý. Jedlička nemohla myslieť na šťastie. Bolo také smutné opustiť svoj domov, miesto, kde vyrástla. Vedela, že už nikdy neuvidí svojich dobrých kamarátov, krovie, kvety, možnože ani vtákov. Vôbec pre ňu nebolo príjemné celé toto lúčenie.

            Keď jedlička prišla znovu k sebe, bola zabalená na dvore medzi ostatnými stromami. Počula, ako nejaký muž hovorí: „Táto jedlička je skvelá. Len túto chceme.“

            Prišli k nej dvaja nosiči v uniformách a odniesli ju do veľkej, krásnej izby. Na stenách tam viseli obrazy. Vedľa dánskych kachieľ stála čínska váza s nakreslenými levmi na jej vrchnáku. Boli tam dve kreslá, hodvábom potiahnutý gauč, veľké stoly plné obrázkových hier, a hračky, ktoré stáli niekoľko stoviek libier. Jedličku postavili do veľkého suda naplneného pieskom. Ale nikto nemohol vidieť, že je to sud, lebo bol celý obtiahnutý zelenou látkou a stál na pestrofarebnom pokrovci. Ako sa len stromček triasol! Čo má prísť teraz? Na jeho vetvičkách bolo zavesených množstvo drobných pozlátok, ktoré boli vystrihnuté z farebného papiera a naplnené cukrovinkami. Viseli na ňom aj pozlátené jablká a orechy, ako keby na ňom rástli. Medzi vetvami bolo vyše sto malých, tenkých sviečok červenej, modrej a bielej farby. Boli tam aj malé bábky, ktoré vyzerali ako ľudia. Na vrch jedličky umiestnili zlatú ozdobnú hviezdu. Bola veľmi nádherná, až nezvyčajne pekná!

            „Dnes večer,“ povedali všetci, „na ňom zapálime sviečky.“

            „Ach!“ pomyslela si jedlička. „Keby už bol večer! Všetky sviečky by na mne horeli a osvetľovali by ma. Čo sa stane potom? Som zvedavá, či sa na mňa prídu pozrieť ostatné stromy z lesa, či vrabce budú lietať za oknami, a či tu mám zostať celú zimu a leto.“

            Nie žeby mala zlý odhad, ale už mala dosť veľkú bolesť kôry od toľkej túžby. Bolesť kôry u stromov je to isté ako bolesť hlavy u ľudí.

            Prišiel večer a na jedličke zapálili všetky sviečky. Ako sa len všetky plamene na nej trblietali! Aká nádhera! Celá jedlička sa zachvela na všetkých svojich vetvách. Jedna zo sviečok trochu spálila jednu zelenú vetvičku. „Opatrne!“ zvolala jedna z dám a zahasila ju.

            Jedlička sa už neodvážila ani chvieť. Bolo to skutočne strašné! Bála sa, že stratí jednu zo svojich ozdôb. Celou tou žiarou bola trochu zmätená.

            Dvere na izbe sa otvorili a dnu vbehlo množstvo detí, ako keby chceli zhodiť celý stromček, zatiaľ čo ich pozorne nasledovali dospelí. Deti na chvíľu zostali ticho stáť a potom zase spustili krik. Tancovali okolo stromčeka a spod neho si brali svoje darčeky.

            „Čo to len robia?“ pomyslela si jedlička. „Čo sa teraz stane?“ Vianočné sviečky pomaly začínali hasnúť. Keď všetky zhasli, deti dostali povolenie, aby obrali stromček. Tak sa ponáhľali, až niektoré vetvičky popraskali. Keby nebol priviazaný zlatou hviezdou ku stropu, určite by ho boli prevrátili. Deti tancovali so svojimi novými hračkami a nikto sa už na jedličku ani len nepozrel. Prišla k nemu len stará pestúnka, ktorá nazrela pomedzi konáre, či deti náhodou nezabudli zobrať nejakú figu alebo jablko.

            „Rozprávku! Rozprávku!“ kričali deti a ku stromčeku dotiahli malého starého muža. Sadol si pod stromček a povedal: „Tu sme ako v zelenom lese a jedlička sa poteší, keď rozpoviem rozprávku. Ale poviem len jednu. Bude to Krásna Penny alebo Tučný Dano, ktorý spadol zo schodov a predsa získal uznanie a zosobášil sa s princeznou?“

            „Krásna Penny!“ kričali niektorí. „Tučný Dano!“ kričali druhí. Deti sa len tak prekrikovali. Len jedlička bola potichu a pomyslela si: „Budem v tom príbehu azda aj ja? A či ja nemám nič s tým do činenia?“

            No do príbehu zahrnuli aj jedličku. Muž rozprával príbeh o Tučnom Danovi, ktorý spadol zo schodov a zosobášil sa s princeznou. Deti tlieskali svojimi rukami a kričali: „Ďalšiu! Ďalšiu!“ Chceli počuť aj príbeh o Krásnej Penny, ale ten starý muž im porozprával len o Tučnom Danovi. Jedlička tam stála v úplnom úžase a zamyslená. Vtáky v lese jej nikdy nič podobného nespomínali. „Tučný Dano spadol zo schodov a predsa sa zosobášil s princeznou! Áno, to je spôsob, ako to chodí vo svete!“ pomyslela si jedlička a bola si úplne istá, že je to pravda. Pretože ju rozprával taký milý starý muž. „Nuž, ktovie? Možnože aj ja spadnem dolu schodmi a zosobášim sa s princeznou,“ pomyslel si stromček. Radoval sa pri myšlienke, že ho na druhý deň znova ozdobia sviečkami, hračkami, trblietajúcimi ozdobami, a ovocím. „Zajtra sa budem zase chvieť od vzrušenia. Budem sa zase radovať nad svojou nádherou. Zajtra si znovu vypočujem príbeh o Tučnom Danovi a možnože i o Krásnej Penny,“ a stromček tam zostal stáť potichu stratený vo svojich vlastných myšlienkach po celú noc.

            Nasledujúce ráno prišli do izby služobníci. „Teraz začne ozdobovanie odznova,“ pomyslel si stromček. Ale namiesto toho ho vytiahli z izby a odvliekli hore po schodoch do komory na haraburdie. Tam ho dali do tmavého rohu, kde neprenikli žiadne slnečné lúče ani kúsok svetla. „Čo to má znamenať?“ pomyslel si stromček. „Čo tu mám robiť? Čo si tu môžem vypočuť?“ Opieral sa o stenu a myslel a premýšľal. Malo tam dostatok času na to. Míňali sa dni a noci, ale nikto za ním neprišiel. Napokon, keď tam niekto prišiel, akurát priniesol do kúta nejaké veľké škatule. Stromček bol teraz celý zakrytý. Zdalo sa, že sa naňho úplne zabudlo.

            „Teraz je vonku zima,“ pomyslela si jedlička. „Pôda je stvrdnutá a pokrytá snehom. Ešte ma nemôžu zasadiť. Preto som tu zakrytá škatuľami, až pokým nepríde jar. Aké to majú dobre premyslené! Len si želám, aby tu nebola taká strašná tma a aby som nebola taká osamotená. Dokonca ani malý zajac tu nie je! V lese bolo tak pekne, keď bol všade na okolí sneh a zajac behal okolo mňa alebo skákal ponad mňa. Som tu tak strašne osamotená.“

            „Kví-kvík!“ zakvičala malá myš a vkradla sa dnu. Za ňou išla ďalšia. Zavoňali jedličku a skrčili sa medzi jej konáre. „Je tu strašne zima,“ povedali malé myši. „Ako je dobre, že sme tu! Nemyslíš si, ty stará jedlička?“

            „Ja vôbec nie som stará,“ odpovedala jedlička. „V lese sú oveľa staršie stromy ako som ja.“

            „Odkiaľ pochádzaš?“ spýtali sa myši. „A čo vieš?“ Boli veľmi zvedavé. „Povedz nám o najkrajšom mieste na svete. Odtiaľ pochádzaš? Bola si v sklade, kde syry ležia na poličkách a šunky visia zo stropu, kde sa tancuje na sviečkach z loja, a kde každý, kto príde chudý, odíde tučný?“

            „O tom nič neviem,“ povedala jedlička. „Ale poznám les, kde slnko svieti a vtáky spievajú,“ a potom im porozprávala o dňoch zo svojej mladosti. Malé myšky nikdy nepočuli nič takého. Tak obe počúvali s natiahnutými ušami a povedali: „Ó! Koľko veľa si toho už videla! Aké veľké šťastie si len mala!“

            „Čože? Ja?“ povedala jedlička. Potom si znova premyslela to, čo im povedala. „Vlastne, áno! Bolo to celkom pekné obdobie.“ No potom im začala rozprávať o Vianociach, keď ju pekne ozdobili cukrovinkami a sviečkami.

            „Ó!“ povedali malé myšky. „Aké šťastie si len mala, ty stará jedlička!“

            „Ja nie som vôbec stará,“ povedala jedlička. „Len túto zimu som prišla z lesa. Možno som len trochu pozadu s mojím rastom.“

            „Ako len krásne rozprávaš príbehy!“ povedali malé myši. Nasledujúci večer si so sebou priviedli ďalšie štyri myši, ktoré si chceli vypočuť rozprávanie jedličky. A ona im toho porozprávala ešte viacej, celkom jasne a pomyslela si: „To boli šťastné časy! Ale ony znova prídu. Tučný Dano spadol zo schodov, a predsa sa zosobášil s princeznou!“ a vtedy si pomyslela na malú brezu, ktorá rástla v lese neďaleko nej. Zdalo sa jej, že to bola pre jedličku skutočná, veľmi krásna princezná.

            „Kto je Tučný Dano?“ spýtali sa malé myšky.

            A vtedy im jedlička o ňom vyrozprávala celý príbeh. Zapamätala si každé jedno slovo. Malé myšky od radosti skákali až na jej najvyššie vetvičky. Nasledujúcu noc tam prišlo ešte viacej myší, a v nedeľu dokonca aj dva potkany. Ale ony sa veľmi nezaujímali o jej príbeh. A tak postupne aj myši sa prestali zaujímať o tú rozprávku.

            „Je to jediný príbeh, ktorý poznáš?“ spýtali sa potkany.

            „Áno, jediný,“ odpovedala jedlička. „Počula som ho počas môjho najšťastnejšieho večera, ale vtedy som ešte nevedela, aké som mala šťastie.“

            „To je veľmi obyčajný príbeh. Nepoznáš nejaký o slanine, sviečkach z loja alebo o komore plnej jedla?“

            „Nie,“ odpovedala jedlička.

            „Potom ti pekne ďakujeme,“ a odišli späť ku svojím priateľom.

            Napokon odišli aj malé myšky a jedlička povedala: „Skutočne to bolo veľmi príjemné, keď tu sedávali malé myšky plné života a počúvali moje dobrodružstvá. Ale teraz aj toto už skončilo. Teraz musím myslieť na to, kedy príde čas, že ma zase odnesú na svetlo, aby som neklesala na duchu.“

            Avšak čo sa nestalo? Nuž, jedno ráno, keď prišli upratať komoru na haraburdy, hodili ju dosť surovo na podlahu. Sluha ju zobral a ťahal ju dolu schodmi, kde znovu uvidela denné svetlo.

            „Znovu začína život!“ pomyslela si jedlička. Cítila čerstvý, svieži vzduch a prvé slnečné lúče. Bola na dvore. Všetko uplynulo tak rýchlo. Stromček si ani nevšimol, ako sa za ten čas zmenil. Na dvore bolo toho toľko veľa, na čo sa dalo pozerať. Za dvorom sa nachádzala záhrada plná kvetov. Ruže boli také čerstvé, sladko voňali, ohýbali sa ponad latkový plot. Lipa rozkvitala a lastovičky lietali okolo, štebotajúc: „Píp, píp, môj manžel sa vrátil domov,“ ale nemysleli tým jedličku.

            „Teraz budem žiť,“ pomyslel si radostne stromček a začal rozťahovať svoje konáre. Ale, beda! Všetky boli zoschnuté a žlté. Hodili ho medzi burinu a žihľavu. Zlatú hviezdu mal stále na najvyššej vetve. Za jasného slnečného svetla sa jasne trblietala. Na dvore sa veselo hrali nejaké deti. Boli to tie isté, ktoré tak veselo tancovali okolo Vianočného stromčeka. Jedno z nich pribehlo k jedličke a odtrhlo z nej zlatú hviezdu.

            „Pozrite, čo zostalo na tej starej škaredej jedličke!“ zvolal a pošliapal po jej suchých konároch, až niektoré z nich popraskali.

            Stromček sa pozrel na kvety v záhrade, aké sú nádherné a svieže, potom na seba. Hneď si želal, aby bol zase späť v komore na haraburdy. Myslel na svoju čerstvú mladosť v lese, na veselé Vianoce, a na myši, ktoré také šťastné počúvali príbeh o Tučnom Danovi.

            „Príliš neskoro! Už je príliš neskoro!“ pomyslel si starý stromček. „Len keby som sa vedel radovať vtedy, keď som ešte mohol. Teraz je už všetkému koniec. Všetko odišlo.“

            Ku stromčeku prišiel sluha a rozrezal ho na tri menšie časti, ktoré hodil do veľkej pece v pivovare. Stromček si zhlboka povzdychol. Každý povzdych bol ako rana pištoľou. Tak hlasno praskalo ihličie v ohni, že deti sa začali hrať hru na vojakov a napodobňovať praskanie ihličia v ohni. „Pif, pif, paf!“ Ale každé prasknutie bolo skutočným povzdychom jedličky, stromček myslel na letné dni v lese, na zimné noci vonku, keď hviezdy jasne žiarili. Myslel na Vianoce, na Tučného Dana, čo bola jediná rozprávka, ktorú počul a vedel porozprávať. Až napokon z jedličky zhorela aj posledná vetvička.

            Deti sa hrali ďalej v záhrade. Najmladšie z nich malo na hrudi pripnutú zlatú hviezdu, ktorú mala jedlička na sebe počas najšťastnejšieho večera svojho života.

Tak to bol príbeh o jedličke. Takto končia skoro všetky poviedky.

Tu dánsky autor už ďalej nepokračuje. A nám zostala po stromčeku len citová spomienka. Dúfam, že sa vám poviedka o jedličke páčila!

            [@ Hans Christian Andersen, Andrew Lang, Robert Hodosi]