5*14*/175* Syn morskej panny **(3,4k)

V jednej dedine žil raz jeden kováč, ktorý sa volal Bazmus. Bol veľmi chudobný, ale stále mladý a dosť silný muž. Mal veľa malých detí a svojím remeslom si zarobil na živobytie len veľmi málo. Avšak bol usilovný a ťažko pracoval. Keď nemal vo svojej kováčskej dielni žiadnu prácu, chodieval na more loviť ryby alebo zbierať vyplavené trosky na pobreží.

            I stalo sa, že jedného dňa sa vybral na rybolov za dobrého počasia. Bol úplne sám vo svojej malej loďke, ale v ten deň sa naspäť nevrátil, dokonca ani v nasledujúci deň. Tak si všetci mysleli, že zahynul v mori. Avšak na tretí deň sa Bazmus vrátil na pobrežie s loďkou plnou rýb. Boli také veľké a tučné, že nikto také predtým ešte nevidel. Nesťažoval si ani na hlad, ani na smäd. Nič sa mu nestalo. Len povedal, že sa dostal do hmly a nevedel znovu nájsť pevninu. Čo však nepovedal, bolo to, že kde bol celý ten čas. Táto informácia vyšla na povrch až o šesť rokov neskôr, keď sa ľudia dozvedeli, že ho vtedy na šírom mori chytila morská panna a že bol jej hosťom počas celých tých troch dní, ktoré bol preč. Odvtedy už nikdy viacej nešiel rybárčiť a ani nemusel. Zakaždým, keď vyšiel na pobrežie, našiel tam vyplavené trosky z mora, ktoré mali veľkú hodnotu. V tých dňoch si mohol každý ponechať to, čo našiel. Tak kováčovi sa darilo zo dňa na deň, čím ďalej tým viac.

            Keď prešlo sedem rokov, jedno ráno, ako stál vo svojej kováčskej dielni a opravoval pluh, prišiel za ním rúči mládenec a pozdravil ho: „Dobrý deň, otec! Moja matka morská panna ti posiela svoje pozdravy a odkazuje ti, že ma už mala u seba šesť rokov a že mám byť teraz u teba ďalších šesť rokov.“

            Na to, že mal šesť rokov, to bol dosť zvláštny chlapec, lebo vyzeral aspoň na osemnásť rokov a bol oveľa väčší a silnejší, ako zvyknú bývať mládenci toho veku.

            „Dáš si krajec chleba?“ spýtal sa ho kováč.

            „Ó, áno,“ povedal Jano, lebo to bolo jeho meno.

            Tak kováč povedal svojej manželke, aby mu odkrojila krajec chleba. Ona tak spravila. Chlapec to zjedol na jeden hlt a prišiel naspäť za kováčom svojím otcom.

            „Dobre si sa najedol?“ spýtal sa kováč.

            „Nie,“ povedal Jano, „dal som si len malý kúsok.“

            Kováč išiel do domu a zobral celý bochník, ktorý rozrezal na dve polovice a medzi ne dal maslo a syr. Celý tento obložený bochník dal Janovi. Za chvíľu prišiel chlapec znova do kováčskej dielne.

            „Už si sa dobre najedol?“ povedal kováč.

            „Nie, skutočne nie,“ povedal Jano. „Musím si nájsť lepšie miesto ako toto. Pretože tu sa nikdy dobre nenajem.“

            Jano si želal vypraviť sa preč čo najskôr. No predtým chcel, aby mu jeho otec urobil palicu podľa jeho ľubovôle.

            „Musí byť zo železa,“ povedal, „a dosť veľa vydržať.“

            Kováč mu priniesol železnú tyč takú veľkú, ako bežná palica. Ale Jano to chytil a skrútil ju okolo svojho prsta. Takže tá by nebola dobrá. Potom kováč dotiahol kus železa hrubý ako stĺp, ale Jano to ohol cez koleno a zlomil to ako slamku. Kováč musel doniesť všetko železo, ktoré mal. Jano ho pridržal a kováč z neho ukoval palicu, ktorá bola ťažšia než celá kováčska nákova. Keď ju Jano chytil do ruky, povedal: „Veľká vďaka, otče! Teraz som dostal svoje dedičstvo.“ S týmto sa vypravil do krajiny. Kováč bol veľmi rád, že sa zbavil takého syna ešte predtým, ako mu zjedol všetko doma alebo i celý dom.

            Jano prišiel na veľký statok. I stalo sa, že práve vtedy stál pred farmou zeman.

            „Kam ideš?“ spýtal sa zeman.

            „Hľadám si miesto,“ odpovedal Jano, „kde potrebujú silných mužov a majú dosť veľa jedla.“

            „Nuž,“ povedal zeman, „v tomto ročnom období tu mávam väčšinou dvadsaťštyri mužov, ale práve teraz ich tu mám len dvanásť. Takže ťa celkom rád zamestnám.“

            „Dobre teda,“ povedal Jano, „ľahko spravím prácu dvanástich mužov, ale potom by som mal dostať jesť toľko ako dvanásti.“

            Na tomto sa dohodli a zeman zobral Jana do kuchyne. Kuchárke povedal, aby novému mužovi dávala toľko jedla ako dvanástim. Tak sa dojednali na tom, že bude mať pre seba celý jeden hrniec aj s naberačkou. Keď tam Jano prišiel, bol večer. Tak nerobil nič viac, len zjedol svoju večeru, veľký hrniec pšeničnej kaše, ktorý vyprázdnil až po spodok. Bol taký spokojný, že povedal, že si teraz môže ísť spokojne ľahnúť. Spal dobre a dosť dlho. Všetci ostatní už boli dávno v práci, zatiaľ čo on ešte stále dobre spal. Zeman už bol tiež hore, lebo bol zvedavý, ako si bude počínať nový muž, ktorý zje a spraví robotu za dvanástich. Ale Jano ešte nebol na nohách. Pritom slnko bolo už vysoko na nebi. Tak zeman osobne išiel za ním a zavolal naňho.

            „Vstávaj Jano,“ zakričal. „Už spíš príliš dlho.“

            Jano vstal a pretrel si oči. „Namojveru, je to pravda,“ povedal. „Musím rýchlo vstať a naraňajkovať sa.“ Tak vstal, obliekol sa a vošiel do kuchyne, kde dostal svoj hrniec kaše, ktorú celú len tak prehltol. Potom sa spýtal, akú robotu má robiť.

            Zeman mu povedal, že v ten deň bude mlátiť žito. Ďalší dvanásti to už horúčkovito robili. Bolo tam dvanásť podlaží. Tí dvanásti pracovali po dvoch na šiestich z nich. Odišiel do stodoly a vzal odtiaľ cep. Lenže ten sa pri prvom údere zlomil na kúsky. Viselo tam niekoľko cepov. Jano postupne vyskúšal jeden po druhom, ale každý z nich sa polámal na triesky hneď pri prvom údere. Potom hľadal niečo iné, s čím by pracoval, a našiel dva veľké trámy, nejaké hranoly. Potom si všimol konskú kožu pribitú na dverách stodoly. Z hranolov urobil cep. Konskú kožu použil na ich zviazanie. Jeden hranol používal ako rúčku a druhým mlátil. Teraz mu to išlo dobre. Lenže stodola bola príliš nízka. Nebolo v nej dosť miesta na zaháňanie sa jeho cepom, aj podlaha bola príliš malá. Avšak Jano našiel spôsob, ako to vyriešiť. Jednoducho nadvihol celú strechu stodoly a položil ju na pole vedľa. Potom vymlátil v každej zo šiestich stodôl zemanov jačmeň, raž a pšenicu. Všetko pomiešal jedno cez druhé. Keď skončil, zdvihol strechu a položil ju späť na stodolu. Potom odišiel za zemanom s tým, že svoju prácu už vykonal.

            Zeman bol taký prekvapený, že až doširoka oči otvoril. Tak sa prišiel pozrieť, či je to pravda. No bola to naisto pravda. I keď nebol veľmi spokojný s tým, že všetko jeho obilie zo žatvy bolo pomiešané. Avšak keď uvidel, aký cep Jano použil a dozvedel sa, že i sám nadvihol strechu, obával sa takého silného chlapíka. Takže sa mu neodvážil povedať nič iné, len že je dobré, že vymlátil všetko zrno, ale ešte stále sa musí vyčistiť.

            „Čo to znamená?“ spýtal sa Jano.

            Zeman mu vysvetlil, že zrno a plevy musia byť oddelené, a oboje ležalo spoločne na kope vysokej až po strechu. Jano zobral za hrsť do svojich rúk a snažil sa to pretriediť. No skoro prišiel na to, žeby to takto nikdy nemal hotové. Rýchlo prišiel s novým plánom. Otvoril oboje dvere na stodole. Ľahol sa na jej jeden koniec a silno fúkol. Takže všetky plevy odleteli na jednu stranu ako piesočný breh a zrno zostalo také čisté, ako sa len dalo. Potom išiel nahlásiť zemanovi, že práca je spravená. Zeman povedal, že je to v poriadku a že pre dnešok má už voľno. Jano odišiel do kuchyne a zjedol toho, koľko len vládal. Poobede si pospal a spal až do večere.

            Medzitým sa zeman cítil dosť mizerne a posťažoval si svojej manželke. Povedal jej, že musia nájsť nejaký spôsob, ako sa zbavia tohto silného chlapíka, lebo sa neodvažoval ho prepustiť. Poslali po správcu a dohodli sa, že nasledujúci deň pôjdu všetci muži do lesa na drevo. Ten z nich, ktorý príde s drevom na statok ako posledný, bude obesený. Mysleli si, že to bude Jano, ktorý príde o život. Pretože ostatní budú ráno dávno na ceste, zatiaľ čo Jano si určite dosýta dlhšie pospí. Večer si teda muži sadli a rozprávali sa o tom, že nasledujúce ráno sa musia skoro ráno vybrať do lesa, lebo majú pred sebou veľa práce a dlhú cestu. Dohodli sa aj na tom, že kto z nich príde posledný na statok, že toho obesia na šibenici. Proti tomu ani Jano nemal žiadne námietky.

            Dlho pred východom slnka dvanásť mužov vstalo. Zobrali najlepšie kone a vozy, a odišli do lesa. Avšak Jano stále ležal a spal. Zeman povedal: „Len ho nechajte spať.“

            Napokon si Jano pomyslel, že už je najvyšší čas na raňajky. Tak vstal a obliekol sa. Raňajkoval ozaj dlho. Potom si išiel pripraviť svojho koňa a voz. Ostatní zobrali so sebou všetko, čo malo nejaký úžitok. Takže mal ťažkosti pripevniť ku starému vozu štyri kolesá rôznej veľkosti. V stajni zostali len dva slabé, staré kone. Nevedel, ktorým smerom má ísť. Tak nasledoval koľaje ostatných vozov, až prišiel na správne miesto. Ako prichádzal ku bráne do lesa, sa mu nešťastnou náhodou podarilo ju zvaliť. Nuž zobral veľký kameň, sedem lakťov dlhý a sedem lakťov široký, a položil ho na prístupovú cestu do lesa. Potom našiel v lese ostatných a pripojil sa k nim. Títo sa na ňom z celého srdca smiali. Pretože tvrdo pracovali už od skorého rána a pomáhali si rúbať stromy a klásť ich do vozov. Všetky vozy okrem jedného už mali naložené.

            Jano uchopil sekeru a začal sekať do stromu. Ale hneď pri prvom údere sa mu ju podarilo zlomiť. Tak sekeru odložil. Oboma ramenami objal strom a vytrhol ho zo zeme aj s koreňmi. Položil ho do voza a vytrhol ďalší a ďalší. Takto chvíľu pokračoval, zatiaľ čo ostatní zabudli na svoju prácu. Stáli tam na mieste a sledovali tohto zvláštneho silného chlapíka. Za chvíľu sa však rýchlo pustili do práce a naložili drevom posledný voz. A šľahli bičom svoje kone, aby boli doma prví.

            Keď Jano skončil so svojou prácou, znovu zapriahol do voza svoje dva staré kone. Ale tie nevládali odtiahnuť takú veľkú ťarchu. Jano sa nahneval a vypriahol ich. Okolo voza a stromov uviazal lano. A celý náklad vydvihol na svoj chrbát. Kone chytil za uzdu a ako išiel domov ich viedol za sebou. Keď prišiel ku bráne do lesa, našiel tam stáť celý zástup vozov, ktoré sa nemohli ani pohnúť, lebo na ceste im stál veľký kameň.

            „Čože?“ povedal Jano. „Dvanásť mužov nedokáže pohnúť tým kameňom?“ S týmto ho zdvihol a odhodil ďaleko preč. Potom pokračoval so svojím bremenom na chrbte a s koňmi za sebou. Na statok prišiel oveľa skôr než tí ostatní. Zeman sa tam už netrpezlivo prechádzal, lebo bol veľmi zvedavý, kto príde ako posledný. Napokon zbadal v dohľade prichádzať Jana svojským spôsobom. To ho tak vystrašilo, že zatvoril bránu a dal na ňu závoru. Keď prišiel Jano ku bráne do dvora, položil na zem svoje stromy a zabúchal na ňu. No nikto mu neprišiel otvoriť. Uchopil stromy a prehodil ich ponad stodolu na dvor. To isté urobil aj s vozom, na ktorom pri dopade každé koleso odletelo iným smerom. Keď to zeman zbadal, pomyslel si: „Keď mu neotvorím dvere, určite takto prehodí aj kone.“ Tak mu prišiel bránu otvoriť.

            „Dobrý deň, statkár,“ povedal Jano a doviedol kone do stajne. Potom išiel do kuchyne, aby sa najedol. Po nejakom čase so svojím nákladom prišli na statok aj ostatní muži. Keď prišli, Jano sa ich opýtal: „Pamätáte si tú dohodu, čo sme mali včera? Ktorý z vás bude obesený?“ „Ach!“ oni mu povedali. „To bol iba žart. To neznamenalo vôbec nič.“ „Ach, teda tak! Tak potom na tom nezáleží,“ povedal Jano a už sa viacej o tom nebavili.

            Avšak zeman, jeho manželka a správca sa zhodli na tom, že akého hrozného muža tam majú a že sa ho budú musieť nejako zbaviť. Nasledujúci deň mali čistiť studňu. A to bola ďalšia príležitosť. Správca povedal, že sa o to postará. Dostanú ho do studne. Potom naňho zhodia veľký mlynský kameň, ktorý mali už pripravený. To by malo stačiť. Potom môžu studňu zasypať a nemať žiadne výdavky s jeho pohrebom. Obaja, zeman a jeho manželka, si pomysleli, že aká je to skvelá myšlienka. A radovali sa z toho, že sa ho konečne zbavia.

            Ale ako uvidíme, Jana bolo veľmi ťažké zabiť. Každé ráno veľmi dlho spal. Tak i teraz ho išiel zobudiť zeman a zavolal naňho: „Jano, už spíš veľmi dlho!“ Jano sa zobudil a pretrel si oči. „To je pravda,“ povedal. „Už by som mal vstať a dať si raňajky.“ Teda vstal a obliekol sa. Raňajky naňho už čakali. Keď dojedol, spýtal sa na dnešnú prácu, čo má dnes robiť. Povedali mu, že bude s ostatnými mužmi čistiť studňu. To bolo preňho v poriadku. Vyšiel von, kde ho ostatní muži už čakali. On im povedal, aby si vybrali prácu, ktorú chcú robiť, buď pôjdu dole do studne a budú napĺňať sudy a on ich bude vyťahovať, alebo ich budú vyťahovať a on sám pôjde do studne. Odpovedali mu, že radšej zostanú hore, lebo v studni nie je toľko miesta pre ich všetkých.

            Jano išiel teda sám dolu do studne. Začal ju čistiť. No muži už boli dopredu dohodnutí. Tak každý z nich zobral z kopy veľký kameň a zhodili ich do studne. Pritom si mysleli, že ho takto zabijú. Jano tomu však nevenoval veľkú pozornosť, len vykríkol na nich hore, aby držali sliepky na dvore ďalej od studne, lebo zoškrabujú nad ním štrk zo strán studne.

            Vtedy si uvedomili, že sa im ho nepodarí zabiť týmito malými kameňmi. Tak zobrali jeden úplne veľký mlynský kameň. Odkotúľali ho pri okraj studne a zhodili ho dolu. Teraz si už boli istí, že ho zabili. Ale stalo sa, že kameň padol s dierou uprostred rovno na jeho hlavu. Takže ho mal na krku, akoby mal kňazský golier. Po tomto to už Jano nevedel viac vydržať. Vyšiel zo studne a šiel rovno k zemanovi. Sťažoval si, že ostatní muži sa na ňom zabávajú. Ale že on nebude ich kňazom, lebo má na to len malé vedomosti. Potom si zložil z krku mlynský kameň, ktorý dopadol zemanovi na palce na nohách.

            Zeman došiel krívajúc za svojou manželkou a zavolali správcu. Povedali mu, že musí vymyslieť plán, ako sa zbavia tohto strašného človeka. Plán, s ktorým prišiel včera, zlyhal. Teraz by sa im zišla nejaká nová rada.

            „Ale samozrejme,“ povedal správca, „ešte sú nejaké možnosti. Môžete ho poslať tento večer loviť ryby na jazero Diabolský mach. Odtiaľ nebude môcť uniknúť živý, lebo nikto tam nemôže ísť v noci kvôli starému Erikovi.“

            To bola výborná myšlienka. Zeman a jeho manželka sa veľmi potešili. Tak prikrivkal naspäť ku Janovi a povedal mu, že potrestá tých mužov za to, že sa na ňom zabávali. Medzitým že Jano môže urobiť menšiu prácu ďalej od týchto darebákov. Nech ide na jazero počas noci a chytá tam ryby. Nasledujúci deň potom dostane voľno.

            „V poriadku,“ povedal Jano. „Som s tým spokojný, ale musím si zobrať so sebou niečo na jedenie: pečený chlieb, hrnček masla, sud piva, a fľašku brandy. Za menej to nemôžem urobiť.“

            Zeman mu povedal, že mu to všetko zaobstará. Keď to Jano dostal, tak to spolu uviazal, prehodil ponad plece na jeho dobrú železnú palicu a namieril si to k jazeru Diabolský mach.

            Tam nastúpil do loďky. Vesloval na jazere a pripravil si všetko na rybolov. Keď prišiel doprostred jazera, už bol dosť neskorý večer. Pomyslel si, že sa pred prácou najskôr naje. Práve keď bol uprostred hostiny, z jazera vystúpil starý Erik a chytil ho za golier. Vytiahol ho z loďky a stiahol ho do jazera. Našťastie mal Jano so sebou svoju železnú palicu, ktorú stihol uchopiť, keď pocítil klepetá starého Erika na svojom krku. Keď sa dostali naspodok jazera, povedal: „Prestaň! Počkaj chvíľu! Už sme na pevnej zemi.“ A s tým chytil starého Erika zozadu za krk a začal ho mlátiť svojou železnou palicou, až pokým nebol plochý ako placka. Starý Erik začal revať a nariekať. Prosil ho, aby ho nechal tak, že už vôbec nikdy nepríde na jazero.

            „Nie tak, môj milý chlapík,“ povedal Jano. „Nepustím ťa, až dokedy mi nesľúbiš, že do zajtra rána prinesieš zemanovi na dvor všetky ryby z jazera.“

            Starý Erik mu to horlivo sľúbil. Len aby ho Jano pustil. Tak Jano privesloval až k brehu. Dojedol zvyšok svojho jedla a odišiel si ľahnúť domov do postele.

            Nasledujúce ráno, keď zeman vstal a otvoril vchodové dvere na dome, ryby sa mu nahrnuli na verandu. Celý dvor mal plný rýb. Zase bežal ku svojej manželke, lebo nikdy sám nevedel nič vyhútať. Povedal jej: „Čo s ním budeme teraz robiť? Starý Erik si ho nevzal. Som si istý, že celé jazero je teraz bez rýb, lebo mám nimi preplnený celý dvor.“

            „Áno, je to veľmi zlá záležitosť,“ povedala. „Musíš ho poslať do očistca vypýtať dane.“ Zeman išiel teda do ubytovne, kde býval Jano. Celý čas musel ísť povedľa stien a odkvapov kvôli rybám, ktoré zaplnili celý dvor. Poďakoval sa Janovi, že tak skvelo narybárčil. Potom mu povedal, že má preňho nejakú záležitosť, aby vybavil. Že danú prácu môže dať na starosť len niekomu, komu úplne dôveruje. Že má ísť do očistca a vypýtať odtiaľ dane za tri roky, lebo to je toľko, čo mu odtiaľ dlžia.

            „Ochotne,“ povedal Jano, „ale ktorou cestou mám ísť, aby som sa tam dostal?“

            Zeman zostal stáť na mieste ako zarazený. Nevedel, čo mu má odpovedať. Tak išiel za svojou manželkou a spýtal sa jej.

            „Ach, aký si ty pochábeľ!“ povedala mu. „Len ho nasmeruj na juh rovno dopredu cez les. Či sa tam dostane alebo nie, to nám môže byť jedno. Aspoň sa ho zbavíme.“

            Keď sa zeman vrátil, povedal Janovi: „Cesta tam vedie krížom cez les rovno dopredu smerom na juh.“

            Jano si vypýtal zásoby potravín na cestu: dva pečené chleby, dva hrnčeky masla, dva sudy piva, a dve fľašky brandy. Všetko si spolu uviazal a prehodil cez plece na svoju železnú palicu. Potom začal svoju púť smerom na juh.

            Keď prešiel cez les, ocitol sa na rázcestí. Nevedel si vybrať správnu cestu ďalej. Tak sa usadil a otvoril svoje zásoby potravín. Zistil, že si zabudol doma nôž. Ale našťastie blízko vedľa seba našiel pluh. Tak zobral ostrú časť z neho a rozkrojil si ňou chleba. Ako tam sedel, išiel okolo neho jazdec na koni.

            „Odkiaľ ideš?“ spýtal sa Jano.

            „Z očistca,“ povedal mu muž.

            „Potom postoj chvíľu,“ povedal Jano. Ale muž sa ponáhľal. Vôbec nechcel zastaviť. Tak Jano bežal za ním a chytil koňa za chvost. Kôň sa posadil na zadné nohy a muž preletel ponad jeho hlavu až do priekopy. „Len počkaj chvíľu,“ povedal Jano. „Ja idem tým istým smerom.“ Zase uviazal dokopy svoje zásoby potravín a položil ich koňovi na chrbát. Potom chytil koňa za uzdu a povedal mužovi: „My dvaja môžeme ísť spolu pešo.“

            Ako išli svojou cestou, Jano porozprával cudzincovi o svojich terajších vybavovačkách a o zábave, ktorú si užil so starým Erikom. Ten druhý veľa toho nepovedal, ale poznal správnu cestu. Zanedlho prišli ku bráne. Tam kôň aj jazdec zmizli. Jano zostal stáť pred bránou sám. „Za chvíľu prídu a vpustia ma dnu,“ pomyslel si. Ale nikto neprišiel. Zabúchal na bránu. Stále nikto neprichádzal. Vtedy ho už čakanie unavilo. Zobral svoju železnú palicu a niekoľkokrát ňou uderil na bránu, až sa celá rozbila na kúsky. Vošiel dnu. Celá skupina malých čertov prišla k nemu a spýtali sa ho, že čo chce. Povedal, že ich pozdravuje jeho pán a že chce od nich dane za tri roky. Nato začali vrieskať. Chceli ho chytiť a odvliecť preč. Ale keď dostali zopár úderov jeho železnou palicou, nechali ho tak. Ale kričali ešte viac než predtým. Bežali za starým Erikom, ktorý bol stále ešte v posteli kvôli svojej nepríjemnej skúsenosti v jazere. Povedali mu, že prišiel posol od zemana pri jazere Diabolský mach a požaduje daň za tri roky. Úplne nám rozbil bránu na kúsky a uderil nás svojou železnou palicou po rukách i nohách.

            „Dajte mu tri roky! Dajte mu desať!“ kričal starý Erik. „Len ho nenechajte prísť ku mne.“

            Tak všetci malí čerti privliekli toľko strieborných a zlatých mincí, že toho bolo za dve veľké vrecia. Jano to uviazal všetko do svojho batoha a prehodil si to cez plece. Potom išiel rovno ku svojmu pánovi, zemanovi, ktorý bol ukrutne vyľakaný, keď ho znova uvidel.

            Ale Jana už jeho služba u zemana unavila. Zo všetkého zlata a striebra mu nechal polovicu. Zeman sa peniazom potešil a aj z toho, že sa konečne zbavil Jana. Druhú polovicu peňazí doniesol svojmu otcovi kováčovi vo Furreby. Jemu tiež zaželal: „Zbohom!“ Bol už unavený zo života na pobreží medzi bežnými smrteľníkmi. Uprednostňoval domov u svojej matky v mori. A od toho času nikto viacej Jana, syna morskej panny, nevidel.

            [@ Dánske rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]