5*15*/176* Býk Peter **(1,6k)

Kedysi dávno žil v Dánsku jeden roľník a jeho manželka, ktorí vlastnili veľmi dobrú farmu, ale nemali žiadne deti. Veľmi často si sťažovali jeden druhému, že nemajú nijakého potomka, ktorý by po nich zdedil všetko ich bohatstvo, ktoré vlastnili. Neustále sa im darilo a prosperovali. Stali sa z nich bohatí ľudia, ale stále boli bez dediča.

            Jedného roka sa stalo, že im pribudlo na statok pekné teľa, malý býk. Nazvali ho Peter. Bolo to najkrajšie malé stvorenie, aké kedy len videli. Taký bol krásny. A bol aj dosť múdry, lebo rozumel všetkému, čo mu povedali. Bol k nim prívetivý, nežný a veľmi hravý. Tak postupom času obaja, muž a jeho manželka, si ho tak obľúbili, akoby to bolo ich vlastné dieťa.

            Jedného dňa povedal tento muž svojej manželke: „Som zvedavý, či by náš kostolník nevedel naučiť Petra rozprávať. V takom prípade by sme nemohli urobiť nič lepšie, ako si ho adoptovať za nášho syna a nechať ho zdediť všetok náš majetok.“

            „Nuž, ja neviem,“ povedala jeho manželka. „Náš kostolník je ohromne vzdelaný a vie oveľa viac ako náš kňaz. Verím tomu, že by to bolo možné. Pretože Peter má úžasne múdru hlavu. Najmenej, čo môžeš urobiť, je, že sa ho na to opýtaš.“

            Tak muž odišiel za kostolníkom a spýtal sa ho, že či si myslí, že by vedel naučiť ich mladého býka rozprávať. Pretože si s manželkou veľmi želajú, aby sa stal ich dedičom.

            Kostolník nebol pochábeľ. Pozrel okolo seba, aby si bol istý, že ich nikto nezačuje a povedal: „Ó, áno! To sa dá ľahko urobiť, ale nesmieš o tom nikomu povedať. Všetko musí byť urobené v tajnosti. Ani kňaz sa o tom nesmie dozvedieť. Inak budem mať z toho opletačky, lebo je to zakázané. Okrem toho ťa to bude niečo stáť. Pretože sú k tomu nevyhnutné nejaké veľmi drahé knihy.“

            „Na tom vôbec nezáleží,“ povedal muž. Že sa veľmi nestará o cenu. Kostolník si vypýtal na začiatok sto dolárov na zakúpenie kníh. Tiež sľúbil, že nikomu o tom nepovie. A že aby priviedli mladého býka večer k nemu.

            Muž dal kostolníkovi hneď na mieste sto dolárov a večer k nemu doviedol mladého býčka. Kostolník mu sľúbil, že urobí to najlepšie, čo sa dá. O týždeň za ním znovu prišiel tento muž. Chcel počuť a vidieť, ako sa jeho býčkovi darí. Avšak kostolník mu povedal, že ho nemôže uvidieť, lebo by Petrovi bolo za ním smutno a všetko, čo sa naučil, by zabudol. No uistil ho, že býčkovi sa darí dobre, že len potrebuje ďalších sto dolárov, aby mohol zakúpiť ďalšie knihy. Sedliak mal peniaze rovno u seba. Tak ich dal kostolníkovi a odišiel domov s veľkou nádejou.

            O ďalší týždeň prišiel muž znovu zistiť, aký pokrok urobil Peter teraz.

            „Darí sa mu veľmi dobre,“ povedal kostolník.

            „Predpokladám, že ešte nevie povedať vôbec nič,“ povedal muž.

            „Ale áno!“ povedal kostolník. „Teraz už vie povedať „Mú.“

            „Myslíš, že sa mu podarí naučiť sa rozprávať?“ spýtal sa sedliak.

            „Ó, áno!“ povedal kostolník. „Ale musím dostať ďalších sto dolárov na knihy. Peter sa nevie dobre učiť z tých, ktoré už má.“

            „Nuž, dobre,“ povedal muž. „Čo sa má minúť, nech sa minie.“

            Tak dal kostolníkovi po tretíkrát sto dolárov a sud dobrého piva pre Petra. Kostolník pivo vypil a malému býčkovi dal mlieko, o čom si myslel, že je lepšie pre neho.

            Prešlo niekoľko týždňov, a sedliak sa neprišiel opýtať na svojho býčka. Obával sa, že ho to bude stáť ďalších sto dolárov, a nerád sa lúčil s takým množstvom peňazí. Medzitým sa kostolník rozhodol, že mladý býk je už dosť tlstý, tak ho porazil. Hovädzie mäso z neho uschoval. Obliekol si na seba čierne oblečenie a vybral sa k sedliakovmu domu.

            Hneď ako sa pozdravil: „Dobrý deň!“ spýtal sa: „Prišiel už Peter domov?“

            „Nie, skutočne neprišiel,“ povedal muž. „Si si istý, že neutiekol?“

            „No dúfam,“ povedal kostolník, „že by sa nesprával tak opovržlivo po všetkých tých starostiach, ktoré som s ním mal pri vyučovaní. Dokonca som musel minúť na nákup ďalších kníh aspoň sto dolárov z môjho vlastného vrecka. Veľa som ho naučil. Už vedel povedať všetko, čo len chcel. Tak mi dnes povedal, že túži ísť znovu pozrieť svojich rodičov. Ja som mu chcel umožniť toto jeho prianie. Ale obával som sa, že sám nenájde cestu domov. Tak som sa pripravil, že pôjdem s ním. Keď sme vyšli pred dom, som si spomenul, že som si vo vnútri zabudol svoju palicu. Nuž som išiel po ňu. Keď som sa vrátil pred dom, zistil som, že Peter tam už nie je. Sám od seba odišiel. Myslel som si, že bude tu. Ak tu nie je, neviem, kde by mohol byť.“

            Sedliak a jeho manželka začali horko nariekať nad tým, že im Peter utiekol. Práve keď mali z neho mať najväčšiu radosť a po tom, ako minuli toľko veľa na jeho vzdelanie. Najhoršie na tom bolo to, že teraz nemali zase nijakého dediča. Kostolník ich upokojil najlepšie, ako len vedel. Tiež bol veľmi utrápený, že sa Peter takto zachoval. Práve teraz, keď mal získať veľkú úctu od okolia za svoje dobré výsledky u svojho žiaka. Možnože sa len zatúlal. Sľúbil im, že nasledujúcu nedeľu dá vyhlásiť v kostole, že sa stratil a zistí, či ho niekto nevidel. Potom sa im pozdravil: „Zbohom!“ a odišiel domov, kde si pochutnal na dobrom prerastenom, praženom teľacom mäse.

            Zanedlho sa stalo, že sa kostolník dočítal v novinách v jednom stĺpčeku, že neďaleko v meste sa usadil nový obchodník, ktorý sa volal Peter Býk. Vzal noviny so sebou a išiel ku smútiacemu páru, ktorý stratil svojho dediča. Prečítal im článok a dodal: „Som zvedavý, či by to nemohol byť náhodou váš býk Peter.“

            „Áno, samozrejme, že to je on,“ povedal muž. „Kto iný by to bol?“

            Jeho manželka vtedy povedala: „Musíš sa vypraviť na cestu, môj dobrý muž, a ísť to zistiť, lebo som si úplne istá, že je to on. Zober si so sebou veľkú sumu peňazí. Pretože kto vie, ale možnože bude potrebovať nejakú hotovosť, keď sa z neho teraz stal obchodník!“

            Nasledujúci deň muž zobral vrece peňazí na svoj chrbát. Do vrecka si vložil obložený chlieb. Do úst si dal svoju fajku a vybral sa do mesta, kde žil nový obchodník. Nebola to krátka cesta. Putoval mnoho dní, pokým tam napokon prišiel. Dorazil tam jedno ráno. Práve svitalo. Našiel správne miesto a spýtal sa, že či je obchodník doma. „Áno je,“ povedali mu ľudia, „ale ešte nie je hore.“

            „Na tom nezáleží,“ povedal sedliak, „pretože ja som jeho otec. Len mi ukážte jeho spálňu.“ Tak mu ukázali na poschodí jeho izbu. Hneď ako do nej vošiel a zbadal obchodníka, tak ho spoznal. Mal to isté široké čelo, ten istý hrubý krk a tie isté ryšavé vlasy. Ale v iných smeroch bol úplne ľudskou bytosťou. Sedliak išiel rovno k nemu a silno ho objal. „Ó, Peter,“ povedal, „aký smútok si nám spôsobil, aj mne, aj tvojej matke, že si od nás utiekol práve po tom, ako sme ti zaplatili za dobré vzdelanie! Vstávaj! Nech si ťa poriadne prezriem a porozprávam sa s tebou.“

            Obchodník si myslel, že to je pochábeľ, kto sa mu dostal do izby. Tak sa rozhodol, že veci bude brať pokojne.

            „Dobre,“ povedal, „hneď tak urobím.“ Vstal z postele a rýchlo sa obliekol.

            „Ejha,“ povedal sedliak, „teraz vidím, aký bystrý je náš kostolník. Veľmi dobre sa o teba postaral. Pretože teraz vyzeráš ako ľudská bytosť. Keby som nevedel, že sme ťa dostali od ryšavej kravy, nikdy by som si to ani len nepomyslel. Pôjdeš teraz so mnou domov?“

            „Nie,“ odpovedal obchodník. „Práve teraz nemám čas. Mám na starosti veľa obchodných záležitostí.“

            „Mohol by si hneď dostať farmu, vieš?“ povedal sedliak. „A my starí ľudia by sme odišli na dôchodok. Ale ak chceš radšej obchodovať, samozrejme že môžeš. Nepotrebuješ niečo, nechýba ti nič?“

            „Ó, áno,“ povedal obchodník. „nič iné nechcem tak veľmi ako peniaze. Obchodník vždy nájde spôsob, ako ich využiť a investovať.“

            „Tomu dokážem celkom uveriť,“ povedal sedliak, „pretože si nemal nič s čím by si mohol začať. Pre každý prípad som priniesol nejaké so sebou.“ S týmito slovami vyprázdnil na stôl celý obsah svojho vreca. Takže bol celý pokrytý žiarivými dolármi.

            Keď obchodník uvidel, čo za človeka má pred sebou, začal sa s ním zdvorilo rozprávať. Pozval ho, aby s ním zostal niekoľko dní, nech sa môžu spoločne viacej pozhovárať.

            „Nuž dobre,“ povedal sedliak, „ale musíš ma volať „Otec.““

            „Ja nemám nažive ani otca, ani matku,“ povedal Peter Býk.

            „Ja to viem,“ povedal muž. „Tvojho otca býka predali na trhu v Hamburgu na svätého Michala a tvoja matka krava zomrela na jar pri pôrode teľaťa. Ale moja manželka a ja sme si ťa adoptovali ako svojho vlastného. Si náš jediný dedič a mňa teda musíš volať „Otec.““

            Nuž Peter Býk tak ochotne urobil. A bolo dohodnuté, že si ponechá peniaze. Zatiaľ čo sedliak spísal svoju poslednú vôľu a prenechal mu všetok svoj majetok. Potom odišiel domov ku svojej manželke, ktorej rozpovedal celý príbeh.

            Ona sa veľmi potešila Petrovi Býkovi a bola rada, že sa ich adoptované teľa konečne našlo. „Musíš to ísť hneď povedať kostolníkovi,“ povedala, „a zaplať mu tých sto dolárov, ktoré dal na knihy pre nášho syna z vlastného vrecka. On si ich naozaj zaslúži. Zarobil si na ne. A čo viac, dal nám radosť z takého ohromného syna a dediča.“

            Muž s tým súhlasil a kostolníkovi sa poďakoval za všetko, čo pre nich urobil, a dal mu dvesto dolárov. Potom predal farmu a odsťahoval sa so svojou manželkou do mesta, kde žil ich milovaný syn a dedič. Jemu dali všetko svoje bohatstvo a žili s ním až do svojich posledných dní tu na zemi.

            [@ Dánske rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]