5*16*/177* Vták Pazúrik **(3,0k)

Kedysi dávno sa stalo, že jeden kráľ, ktorý mal veľké kráľovstvo a troch synov, náhle oslepol. Nebolo v ľudských silách mu zase prinavrátiť zrak. Žiadna medicína mu v tom nepomáhala. Napokon prišla do paláca jedna stará žena, ktorá mu povedala, že na svete existuje len jediná vec, ktorá mu môže prinavrátiť zrak, a tou je vták Pazúrik a jeho spev, ktorý by ho vyliečil zo slepoty a otvoril mu oči, aby zase videl.

            Keď to počul kráľov najstarší syn, ponúkol sa, že prinesie vtáka Pazúrika. Ten sa vtedy nachádzal v klietke u kráľa inej krajiny, kde ho pozorne strážili ako jeho najväčší poklad. Slepý kráľ sa veľmi zaradoval rozhodnutiu svojho syna. Pripravil ho na cestu čo najlepšie, ako len vedel, a nechal ho odísť. Keď princ odcválal nejakú vzdialenosť, prišiel do hostinca. Bolo v ňom veľa hostí. Všetci z nich boli veselí, v bujarej nálade, opití, spievali, a hrali hru v kocky. Takýto radostný, bezstarostný život sa princovi tak zapáčil, že zostal v hostinci a aktívne sa zúčastnil v pití a na hrách. Na svojho slepého otca a vtáka Pazúrika úplne zabudol.

            Medzitým kráľ s nádejou úzkostlivo očakával synov návrat. Ale čas sa míňal a stále o ňom nič nepočul. Druhý princ požiadal o povolenie ísť hľadať svojho staršieho brata a priniesť vtáka Pazúrika. Kráľ mu udelil toto povolenie a vybavil ho čo najlepšie podľa najnovšej módy. Ale keď princ prišiel do hostinca a našiel tam svojho brata v spoločnosti veselých kamarátov, tiež tam zostal a zabudol aj na svojho slepého otca, aj na vtáka Pazúrika.

            Keď si kráľ všimol, že ani jeden z jeho dvoch synov sa nevrátil, hoci už prešiel dosť dlhý čas, odkedy vyslal druhého syna, bol veľmi znepokojený. A to nielen kvôli tomu, že strácal nádej, že sa mu prinavráti zrak, ale i kvôli tomu, že prišiel o svojich dvoch synov. Najmladší syn prišiel za ním a ponúkol sa, že pôjde hľadať svojich dvoch starších bratov a že prinesie vtáka Pazúrika. Celkom si bol pritom istý, že jemu sa to podarí. Kráľovi sa veľmi nechcelo riskovať život svojho tretieho syna na takéto nebezpečné dobrodružstvo. Lenže on tak dlho naliehal na svojho otca a prosil ho, že napokon dostal súhlas na túto výpravu. Tiež ho zaodeli a vybavili čo najlepšie ako jeho dvoch bratov. Potom sa vypravil na cestu a odcválal na koni preč.

            Tiež prišiel k tomu istému hostincu ako jeho dvaja bratia. Keď ho tam tí uvideli, snažili sa ho všelijako presvedčiť, aby tam zostal s nimi a zdieľal s nimi ich veselý život. Lenže on im odpovedal, že keď ich našiel, teraz jeho prvoradou úlohou je získať vtáka Pazúrika, po ktorom túži ich slepý otec. Tak nemeškal a zbytočne sa s nimi v hostinci ani chvíľu nezdržoval. Zaželal im „Zbohom!“ a odcválal do ďalšieho hostinca, kde prenocoval. Nasledujúci deň cválal na koni celý deň. Keď sa začalo stmievať prišiel k jednému domu, ktorý bol uprostred hlbokého lesa. Domáci ho prijal veľmi priateľsky. Zaviedol princovho koňa do stajne a jeho do hosťovskej izby. Slúžke rozkázal, aby mu na stôl prestrela a naservírovala večeru. Vonku už zavládla tma. Dievča prestrelo obrus a nakládlo na stôl jedlá, ktorými princ pomaly utíšil svoj hlad. Ako tak jedol, zrazu začul veľmi žalostivé výkriky a nárek z vedľajšej izby. Vyskočil od stola a spýtal sa dievčaťa, že čo je to za krik, či padol do dúpäťa zlodejov. Dievča mu odpovedalo, že tento vreskot počuť každú noc. Ale že to nie je živá bytosť, z ktorej pochádzajú. Je to už dávno mŕtvy muž, ktorému domáci vzal život, pretože nezaplatil za jedlá, ktoré tu zjedol. Potom domáci tohto mŕtveho muža odmietol pochovať, lebo nemal u seba nijaké peniaze na zaplatenie výdavkov na svoj vlastný pohreb. Tak domáci chodí každú noc do tej izby a bičuje mŕtve telo svojej obete.

            Keď mu to dopovedala, zdvihla pokrievku na jednej z mís. Princ v nej uvidel ležať nôž a sekeru. Vtedy pochopil, že takto sa ho chce domáci opýtať, že akou smrťou chce zomrieť, alebo či si chce vykúpiť svoj život za peniaze. Potom zavolal domáceho a dal mu značnú sumu peňazí za svoj vlastný život. Zaplatil aj dlh nebohého muža a za pochovanie jeho tela, čo mu zabijak prisľúbil, že urobí.

            Avšak princ si aj tak uvedomil, že jeho život v tomto zabijakovom brlohu nie je v bezpečí. Požiadal slúžku, aby mu pomohla v noci utiecť. Ona mu však povedala, že keby sa mu pokúsila v tom pomôcť, žeby ju to stálo jej vlastný život. Pretože kľúč od stajne, v ktorej stojí princov kôň, je pod vankúšom domáceho pána. Ale keďže ona sama je tam väzňom, tak mu predsa len pomôže uniknúť, ak ju vezme so sebou. To jej sľúbil. Podarilo sa im dostať sa z tohto nevľúdneho hostinca a cválali odtiaľ preč, až pokým neprišli do druhého, kde sa princovi podarilo získať pre dievča dobré miesto. Potom pokračoval vo svojej ceste.

            Ako si tak cválal cez les úplne samotný, stretol tam líšku, ktorá sa mu veľmi priateľsky pozdravila. Spýtala sa ho, že kam ide a čo sa usiluje dosiahnuť. Princ jej odpovedal, že jeho záležitosť, ktorú potrebuje vybaviť je príliš dôležitá na to, aby sa s ňou zdôveril každému, koho stretne.

            „V tom máš úplnú pravdu,“ povedala líška, „lebo sa to vzťahuje ku vtákovi Pazúrikovi, ktorého si chceš vziať a priniesť domov ku svojmu slepému otcovi. Mohla by som ti v tom pomôcť, ale by si sa musel riadiť podľa mojej rady.“

            Princ si pomyslel, že to je dobrá ponuka. Predovšetkým pretože líška bola pripravená ísť s ním a ukázať mu cestu do zámku, v ktorom sedel vták Pazúrik vo svojej klietke. Tak jej sľúbil, že bude počúvať jej inštrukcie. Keď prešli cez les, neďaleko pred sebou uvideli zámok. Vtedy dala líška princovi tri zrnká zo zlata. Jedno z nich mal hodiť do izby, kde sú strážcovia, druhé do izby, kde sedí vták Pazúrik, a tretie do jeho klietky. Potom že si môže zobrať vtáka, ale že sa musí vystríhať pred tým, aby ho nepohladkal, lebo inak sa mu zle povodí.

            Princ si zobral tri zrnká zo zlata a sľúbil líške, že verne dodrží všetky jej rady. Keď prišiel do izby, kde boli strážcovia na zámku, hodil tam jedno zo zlatých zrniek. Strážcovia hneď zaspali. To isté sa stalo s hliadkou v izbe, kde bol vták Pazúrik. A keď hodil tretie zrnko do jeho klietky, vták zaspal tiež. Keď princ vzal krásneho vtáka do svojej ruky, nedokázal odolať pokušeniu, aby ho nepohladkal. No hneď ako tak urobil, vták sa  zobudil a začal vrieskať. Na to sa celý zámok prebudil a princa zajali ako väzňa.

            Ako teraz sedel vo väzení, trpko nariekal nad svojou neposlušnosťou, ktorá ho priviedla do ťažkostí. Zároveň tak prišiel o šancu prinavrátiť zrak svojmu otcovi. Keď vtom, kde sa vzala, tam sa vzala, zrazu pred ním stála líška. Princ sa jej spoločnosti veľmi potešil. Prijal s veľkým rešpektom všetky výčitky, ktoré mu líška nadelila. Sľúbil jej, že v budúcnosti už bude poslušnejší a pozornejší voči jej radám. Len keby mu líška vedela pomôcť v tom, ako sa dostať z jeho cely na slobodu. Líška mu povedala, že práve kvôli tomu za ním prišla. Jediné, čo môže teraz urobiť, ako mu povedala, je to, že keď ho privedú pred súd, musí na všetky otázky sudcu odpovedať „Áno,“ a všetko sa bude dobre vyvíjať. Princ verne nasledoval jej inštrukcie. Takže keď sa ho sudca spýtal, že či chcel ukradnúť vtáka Pazúrika, odpovedal, že áno. Potom sa ho sudca opýtal, že či je majster zlodej. On odpovedal tiež, že áno.

            Keď kráľ počul, že sa priznal k tomu, že je majster zlodej, povedal mu, že mu odpustí jeho pokus ukradnúť vtáka Pazúrika, ak pôjde do vedľajšieho kráľovstva a unesie odtiaľ a prinesie mu najkrajšiu princeznú na celom svete. K tejto ponuke princ odpovedal rovnako, že áno.

            Keď odišiel zo zámku, stretol líšku, ktorá ho odprevadila do susedného kráľovstva. Keď prišli blízko zámku, dala mu zase tri zrná zo zlata. Jedno, aby hodil do izby strážcov, druhé do princezninej izby, a tretie na princezninu posteľ. Zároveň ho pritom prísne upozornila, aby v žiadnom prípade nepobozkal princeznú. Princ vošiel na zámok. S troma zrnami urobil presne tak, ako mu povedala líška. Takže všetci na zámku upadli do hlbokého spánku. Ale keď zobral princeznú do náručia, pri pohľade na jej krásu zabudol na varovanie líšky a pobozkal ju. Vtedy sa princezná zobudila a zároveň s ňou aj všetci na zámku. Princa zajali a posadili do tvrdej a studenej temnice.

            Aj sem za ním prišla líška a vyčítala mu jeho neposlušnosť, ale uistila ho, že keď aj teraz na súde na všetko, čo sa ho opýtajú, odpovie „Áno,“ že sa dostane zo svojich ťažkostí. Princ s tým ochotne súhlasil. Priznal sa pred sudcom, že chcel ukradnúť princeznú a že je majster zlodej.

            Keď si to vypočul kráľ, tak povedal, že mu odpustí jeho previnenie, ak pôjde do susedného kráľovstva a ukradne tam koňa so štyrmi zlatými podkovami. K tomuto tiež princ prisvedčil a povedal: „Áno.“

            Prešiel kúsok smerom k ďalšiemu kráľovstvu a znova stretol tú istú líšku. Vo svojej ceste pokračovali spoločne. Keď boli blízko miesta, kde bol daný kôň, líška zase dala princovi tri zrná zo zlata s príkazom, aby jedno hodil do miestnosti strážcov, druhé do stajne a tretie do toho boxu v stajni, kde stojí kôň so zlatými podkovami. Ale líška ho i teraz varovala, že nad boxom, v ktorom je kôň, visí krásne zlaté sedlo, ktorého sa však nesmie ani dotknúť. Pretože inak by sa dostal do ešte väčších ťažkostí, ako sú tie, z ktorých sa mu zatiaľ podarilo uniknúť. A že potom by mu líška už nevedela pomôcť.

            Princ sľúbil, že tentokrát bude neoblomný. Hodil tri zrná zo zlata na správne miesta a odviazal koňa. Práve vtedy si všimol sedlo celé zo zlata. I pomyslel si, že by veľmi pristalo takému krásnemu koňovi, ktorý má dokonca i podkovy zo zlata. Ale keď vystrel ruku smerom k nemu, dostal taký úder od neviditeľnej bytosti, že mu ruka úplne zmeravela. Spomenul si na svoj sľub a nebezpečenstvo, v ktorom sa  nachádza, a vyviedol koňa von bez toho, aby sa druhýkrát čo i len pozrel na zlaté sedlo.

            Líška naňho čakala pred zámkom. Princ sa jej priznal, že skoro neodolal pokušeniu ani tento raz. „Ja to viem,“ povedala líška, „lebo to som bola ja, kto ťa tam uderil po ruke.“

            Ako teraz išli spolu, princ povedal, že nedokáže zabudnúť na tú krásnu princeznú, a spýtal sa líšky, že či si nemyslí, že by s ním mala odcválať na tomto koňovi so zlatými kopytami rovno do kráľovstva svojho otca. Líška s tým súhlasila, že by to bolo vynikajúce. Ak tak urobí, že mu dá na ten účel tri ďalšie zrná zo zlata. Princ bol na to celkom pripravený a sľúbil, že tentoraz za každých okolností dodrží jej príkaz a princeznú nepobozká.

            Dostal tri zlaté zrná a vstúpil na zámok, odkiaľ odniesol princeznú a posadil ju pred seba na koňa. Keď prišli ku zámku, kde bol vták Pazúrik vo svojej klietke, znovu požiadal líšku o tri zlaté zrná. Tie dostal a s nimi sa mu teraz podarilo uspieť v odnesení vtáka Pazúrika.

            Bol plný radosti. Pretože jeho otec teraz znovu bude môcť vidieť svojimi očami. A čo sa týka jeho samotného, tak má tú najkrajšiu princeznú na svete a koňa so zlatými podkovami.

            Princ a princezná cestovali spoločne. Boli šťastní, a ako sa spolu rozprávali, sa spoločne veľa aj nasmiali. Líška išla s nimi až po les, kde ju prvýkrát stretol princ.

            „Tu sa naše cesty rozdeľujú,“ povedala líška. „Teraz máš všetko, po čom tvoje srdce túžilo. Budeš mať úspešnú cestu domov, len nesmieš nikoho život vykúpiť peniazmi.“

            Princ poďakoval líške za všetku jej pomoc a sľúbil jej, že bude dávať pozor, aby dodržal jej radu a upozornenie. Povedal jej zbohom a odcválal na koni s princeznou a s vtákom Pazúrikom smerom domov.

            Čoskoro sa dostali do hostinca, v ktorom zostali jeho dvaja starší bratia, nedbajúc na svoju úlohu priniesť otcovi vtáka Pazúrika. Lenže teraz tu nezneli veselé piesne ani tu nebolo počuť hlasný smiech. Keď princ prišiel bližšie, uvidel tam stáť dve šibenice. Vo vnútri hostinca boli všetky izby potiahnuté čiernym súknom. Všetko na okolí pripomínalo zlovestnú predtuchu smrti a veľkého žiaľu. Spýtal sa, že čo sa tam takého prihodilo. Povedali mu, že práve idú obesiť dvoch princov, ktorí minuli všetky svoje peniaze na hostinách, na zábave a v hrách. Teraz že majú u hostinského veľký dlh. A keďže sa nenašiel nikto, kto by za nich zaplatil dlžobu, budú podľa zákona obesení.

            Princ vedel, že to sú jeho dvaja starší bratia, ktorí takto zatratili svoje životy. Až ho pichlo na srdci, keď si predstavil, že títo dvaja princovia majú podstúpiť takú nehanebnú smrť.  Avšak mal pri sebe dostatok peňazí, tak dlho nerozmýšľal, zaplatil ich dlh a tak vykúpil ich životy.

            Najprv mu boli jeho bratia vďační za svoju slobodu. No keď uvideli jeho bohatstvo, začali plánovať, ako ho zničia. Potom chcú so sebou vziať ku svojmu slepému otcovi vtáka Pazúrika, princeznú a koňa so zlatými podkovami. Keď sa dohodli na svojej zrade, vylákali svojho najmladšieho brata pri leví brloh a zhodili ho medzi levy. Usadili princeznú na koňa, vzali vtáka Pazúrika a odcválali domov. Princezná ronila trpké slzy. Ale jej povedali, že ak nepovie, že to oni dvaja získali všetky tie poklady, tak ju to bude stáť jej život.

            Keď prišli do paláca svojho otca, všetci sa im veľmi zaradovali a každý chválil oboch princov za ich odvahu a statočnosť.

            Kráľ sa ich spýtal na ich najmladšieho brata. Odpovedali mu, že viedol taký rozhadzovačný život v hostinci, že sa tak zadlžil, že ho tam aj obesili. Kráľ nad tým veľmi horko smútil, pretože najmladší princ bol jeho najdrahším synom. Radosť z ich návratu však všetkých onedlho omrzela. Vtáčik Pazúrik vôbec nespieval, takže kráľovi sa zrak vôbec nevrátil. Princezná neustále plakala, dňom i nocou. A ku koňovi sa nikto neodvážil ísť bližšie a pozrieť si jeho zlaté podkovy.

            No, keď dvaja starší bratia zhodili najmladšieho princa do levieho brloha našiel tam sedieť aj svoju dobrú kamarátku líšku. A levy ho vôbec neroztrhali na kusy. Namiesto toho boli k nemu veľmi priateľské a prítulné. Líška sa naňho teraz nehnevala za to, že neuposlúchol jej varovanie. Len toľko k tomu povedala, že synovia, ktorí tak rýchlo zabudli na svojho otca a zneuctili svoj kráľovský pôvod, určite vždy zradia aj svojho brata. Potom ho zobrala s levieho brloha a dala mu nejaké rady, ako príde znovu ku svojim právam, k tomu, čo mu patrí.

            Princ poďakoval líške za jej ozajstné, úprimné priateľstvo. Líška mu na to povedala len toľko, že ak mu bola nejako užitočná, tak teraz by chcela pre zmenu ona od neho nejakú službu. Princ jej odpovedal, že urobí pre ňu všetko, čo je len v jeho silách.

            „Chcem ťa požiadať len o jednu vec,“ povedala líška, „a to je, aby si mi svojím mečom odťal hlavu.“

            Princ zostal udivený a povedal, že to v žiadnom prípade neurobí. A za tým si aj neoblomne stál. Líška sa ho snažila rôznymi argumentami a dôvodmi presvedčiť, že to je naozaj tá najväčšia služba, ktorú môže pre ňu urobiť. Keď uňho neuspela a nepodarilo sa jej ho prehovoriť, zostala veľmi smutná. Vyhlásila, že princovo odmietnutie vykonať jej prianie, ju núti k niečomu, čo je veľmi neochotná urobiť. Ak jej princ neodtne hlavu, potom ona musí zabiť princa. Vtedy toho mal princ už dosť. V závale prudkého hnevu a plný žiaľu vytasil svoj meč a odťal líške jej hlavu. Avšak čo sa nestalo? Hneď behom okamihu tam namiesto líšky stál pred ním mladý, statný muž.

            „Vďaka,“ povedal mládenec, „za tvoju službu, ktorá ma oslobodila od zakliatia, ktoré ma malo prenasledovať až do smrti. Ja som ten mŕtvy muž, ktorý zostal nepochovaný v hostinci u zlodeja zabijaka, kde si za mňa zaplatil výkupné a dal si mi spraviť čestný pohreb. A kvôli tomu ti neustále pomáham v tvojom počínaní na cestách.“

            S týmito slovami sa rozdelili. Princ sa preobliekol za kováča a išiel do paláca svojho otca, kde im ponúkol svoje služby.

            Kráľovi muži mu odpovedali, že naozaj potrebujú dobrého kováča na podkúvanie koní. Ale že to musí byť taký, ktorý je schopný zdvihnúť nohy koňa so zlatými podkovami. Avšak takého sa im zatiaľ nepodarilo nájsť. Princ ich požiadal, aby mu ukázali toho koňa. Hneď ako vstúpil do stajne tátoš začal veľmi priateľským spôsobom erdžať. Dokonca stál potichu a pokojne i vtedy, keď mu princ nadvihol jeho kopytá a ukázal kráľovým mužom slávne zlaté podkovy.

            Potom títo kráľovi muži začali rozprávať o vtákovi Pazúrikovi a aké je zvláštne, že vôbec nechce spievať, hoci sa mu dostáva toho najlepšieho zaobchádzania. Podkúvač koní im povedal, že toho vtáka pozná veľmi dobre, že ho videl sedieť v klietke u iného kráľa. A že ak nespieva, že ešte nedostal všetko, čo chce. Že on sám pozná vtákov veľmi dobre a keby ho mohol uvidieť, zistil by hneď, čo mu chýba.

            Kráľovi muži sa radili, či by mali predviesť cudzinca pred kráľa. Pretože v izbe, kde sedel vták Pazúrik bola aj neustále plačúca princezná. Napokon sa rozhodli, že to risknú. Podkúvača koní zaviedli do kráľovej komnaty a čo nevidieť behom chvíľky, ako zavolal malé vtáča po mene, začal Pazúrik krásne ľubozvučne spievať a u princeznej sa na tvári objavil úsmev. Temnota odišla z kráľových očí a čím dlhšie Pazúrik spieval, tým jasnejšie kráľ videl, až sa mu úplne prinavrátil zrak a videl tak dobre ako orol. V cudzincovi, ktorý tam bol ako podkúvač koní, spoznal svojho najmladšieho syna. Vtedy princezná povedala kráľovi, ako sa zákerne zachovali dvaja starší bratia voči najmladšiemu. Hneď nato dal kráľ obidvoch starších synov vyhostiť z krajiny. Najmladší princ sa zosobášil s najkrajšou princeznou, získal naspäť koňa so zlatými podkovami a od otca dostal polovicu kráľovstva. Odvtedy zázračný vták Pazúrik spieval kráľovi a celému kráľovskému dvoru po zvyšok života z celého svojho hrdla a srdca tie najkrajšie pesničky.

            [@ Švédske rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]