5*17*/178* Snehová vločka **(1,1k)

            Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil jeden roľník menom Ivan. Mal manželku, ktorá sa volala Mária. Boli by celkom šťastní, ale nemali žiadne dieťa. Tešili sa len z toho, že videli, deti u susedov.

            Jednu zimu, ktorú si všetci, ktorí vtedy žili, zapamätali, napadalo toľko snehu, že i tým najvyšším bol až po kolená. Keď prestalo snežiť, znovu bolo vidno slnko jasne žiariť. Deti vybehli na ulicu, aby sa hrali. Starí muž a jeho manželka sedeli pri svojom okne a pozorovali ich. Deti najskôr urobili zo snehu malú terasu na sedenie, potom snehovú ženu. Ivan a Mária ich sledovali a mali z ich hry so snehom veľkú radosť.

            Zrazu sa Ivanova tvár vyjasnila, pozrel na svoju manželku a povedal: „Žena moja, postavíme si tiež ženu zo snehu?“

            „Prečo nie?“ odpovedala Mária, ktorá bola vo veľmi dobrej nálade. „Určite sa pritom trochu zabavíme. Ale načo robiť snehovú ženu. Urobme si malé snežné dieťa a predstierajme, že je živé.“

            „Áno, urobme tak,“ povedal Ivan. Nasadil si čiapku a vyšiel so svojou starou manželkou do záhrady. Dali sa do práce a pomaly sa im podarilo urobiť zo snehu malú bábku. Vytvarovali malé telo, dvoje ruky a dvoje nohy. Na vrch tela položili snehovú guľu, z ktorej mala byť hlava.

            „Čože to robíte?“ spýtal sa okoloidúci.

            „Nevieš uhádnuť?“ spýtal sa Ivan.

            „Robíme snežné dieťa,“ odpovedala Mária.

            Na snehovej bábke urobili nos a bradu. Dve dierky na snehovej hlave nechali pre oči. Ivan na hlave pozorne vytvaroval ústa. No sotva tak urobil, pocítil hrejivý dych na svojom líci. Celý prekvapený ustúpil dozadu. A pozrimeže! Oči snehového dieťaťa sa stretli s jeho pohľadom a ústa, ktoré boli červené ako maliny, sa naňho usmiali.

            „Čo je to?“ zvolal Ivan a čudoval sa: „Buď som pochábeľ, alebo je táto vec začarovaná?“

            Snežné dieťa ohlo svoju hlavu, ako keby bolo živé. Takisto pohlo svojimi malými rukami a nohami zo snehu, ako robia aj živé deti.

            „Ach, Ivan! Ivan!“ zvolala Mária a triasla sa od radosti. „Nebesá nám napokon zoslali dieťa!“ Ich snežné dieťa pomenovali Snehová vločka. Mária ju zasypala bozkami. Celú ju vybozkávala. Voľný sneh na povrchu Snehovej vločky odpadol ako vaječná škrupina z vajíčka a v rukách zrazu držala skutočnú malú dcéru.

            „Ó, moja drahá Snehová vločka!“ zvolala stará žena a zaniesla ju do chalupy.

            Snehová vločka rástla veľmi rýchlo. Každú hodinu podrástla o jeden deň. Zároveň bola každým dňom krajšia a krajšia. Starý pár sa z nej veľmi tešil a nemyslel na nič iné, len na ňu. Ich chalupa bola vždy plná detí z dediny. Mali veľmi rady Snehovú vločku. Nebolo na svete nič, čo by pre ňu neurobili, a zabávali ju najlepšie, ako vedeli. Hrali sa s ňou a neustále jej vyrábali nové šaty. Učili ju rôzne piesne a básničky. Pre všetkých bola veľmi bystrá. Všetko okolo seba si všímala. Veľmi rýchlo sa učila. Každý by jej hádal, že už má aspoň trinásť rokov. Okrem toho bola veľmi dobrá a poslušná. Bola i veľmi pekná. Jej pokožka bola biela ako sneh, jej oči modré ako nezábudky, a jej vlasy dlhé a dozlatista. Len jej líca nemali žiadnu farbu, ale boli jasné ako jej čelo.

            Tak prešla zima. Jarné slnko stúpalo vysoko na oblohu a začínalo zahrievať zem. Na poliach rástla zelená tráva a vysoko vo vzduchu spievali škovránky. Dievčatá z dediny sa stretli, tancovali spolu do kruhu a spievali: „Krásna jar, už si prišla k nám. Prišla si na pluhu alebo cez bránu?“ Len Snehová vločka sedela úplne pokojne pri okne v chalupe.

            „Čo sa stalo, moje milé dieťa?“ spýtala sa Mária. „Prečo si taká smutná? Azda si chorá? Alebo sa k tebe niekto zle správal?“

            „Nie,“ odpovedala Snehová vločka, „nič sa nestalo, matka. Nikto mi neublížil. Je mi dobre.“

            Jarné slnko rozpustilo posledné známky snehu, ktorý sa ukrýval pod živými plotmi. Polia boli plné kvetov. Sláviky spievali na stromoch a celý svet sa zabával. Ale čím veselšie boli vtáky a pestrofarebnejšie kvety, tým viac bola Snehová vločka smutná. Ukrývala sa pred svojimi kamarátmi tam, kde bol najväčší chládok a tieň, ako ľalia medzi svoje listy. Jediným jej potešením bolo ležať pod zelenou vŕbou blízko chladného zurčiaceho potoka. Zdalo sa, že je šťastná len ráno pri svitaní a večer za súmraku. Keď prišla veľká búrka a nastalo krupobitie, jej tvár sa vyjasnila a mala radostnú náladu ako v zime. Lenže keď sa oblaky rozišli a krúpy sa na slnku roztopili, Snehová vločka vybuchla v nárek sĺz a plakala ako sestra nad svojím bratom.

            Jar pominula a nastalo leto. Bol večer na svätého Jána. Toto bol najväčší sviatok roka, lebo sa všetky dievčatá stretli v lese a tancovali a hrali sa spolu. Prišli i po Snehovú vločku a povedali Márii: „Pustite ju, aby si s nami zatancovala.“

            Ale Mária sa obávala. Nevedela prečo, len sa jej nepáčilo, aby tam išla i jej dcéra. Snehová vločka tiež nechcela ísť, ale nemali pripravenú žiadnu výhovorku. Tak Mária pobozkala dcéru a povedala: „Choď, moja Snehová vločka, a buď šťastná so svojimi priateľmi. A vy, drahé deti, dajte na ňu pozor. Viete, že ona je svetlo môjho života.“

            „Áno, my sa o ňu postaráme,“ veselo volali dievčatá a odbehli do lesa. Na hlavy si uplietli venčeky, zbierali kytičky a spievali piesne smutné i veselé. Čokoľvek, čo robili, robila aj Snehová vločka.

            Keď zapadlo slnko, zo suchej trávy zapálili oheň. Postavili sa do radu. Posledná z nich bola Snehová vločka. „Teraz nás pozoruj,“ povedali jej, „bež za nami tak, ako my budeme.“

            A všetky začali spievať a jedna po druhej skákali cez oheň.

            Zrazu blízko za sebou počuli povzdych a stonanie: „Au!“ Náhlivo sa otočili a pozreli jedna na druhú. Žiadnej z nich sa nič nestalo. Pozreli znovu a všetky sa spýtali: „Kde je Snehová vločka?“ Mysleli si, že sa im zo žartu niekde ukryla. Tak ju začali všade hľadať: „Snehová vločka! Snehová vločka!“ Ale nedostávalo sa im žiadnej odpovede. „Kde len môže byť? Určite musela odísť domov.“ Vrátili sa do dediny, ale po Snehovej vločke nebolo ani chýru, ani slychu.

            Niekoľko dní ju hľadali hore i dole. Prezreli každý krík a každý živý plot, ale Snehovú vločku nenašli. Dlho potom, ako všetci už stratili svoju nádej, ju Ivan a Mária stále v lese hľadali a volali na ňu: „Snehová vločka, moja holubička, vráť sa, vráť sa späť!“ Niekedy sa im zazdalo, že ju počujú, ale nikdy to nebol hlas Snehovej vločky.

            A čo sa s ňou stalo? Či sa jej zúrivé divé zvery zmocnili a odvliekli do svojej nory v lese? Alebo ju uchytil nejaký veľký vták a odniesol cez široké modré more?

            Nie, žiadne zviera sa jej nedotklo, žiaden vták ju neodniesol preč. Ako preskakovala oheň so svojimi kamarátkami, prvé plamene, ktoré sa jej dotkli, ju roztopili. Zostala z nej len para, ktorá sa vzniesla vysoko hore až ponad oblaky.

            [@ Slovanská rozprávka, Louis Leger, Leroux, Andrew Lang, Robert Hodosi]