5*18*/179* Niečo som sa naučil **(1,1k)

Kedysi dávno žil jeden muž, ktorý mal tri dcéry. Všetky tri sa vydali za obrovitých trolov, ktorí žili v podzemí. Jedného dňa si muž pomyslel, že ich navštívi. Jeho manželka mu dala kus chleba, aby sa mohol cestou k nim najesť. Potom, ako prešiel nejakú vzdialenosť, sa unavil a vyhladol. Tak si sadol na východnú stranu kopca a začal jesť svoj chlieb. Vtom sa kopec otvoril a vyšla z neho jeho najmladšia dcéra a spýtala sa ho: „Ahoj, otec! Prečo si nevošiel dnu ma pozrieť?“

            „Ach,“ povedal, „keby som bol vedel, že tu žiješ a videl by som nejaký vchod, vošiel by som.“

            Potom vošiel spolu s ňou dnu do kopca. Čoskoro nato prišiel domov obrovitý trol. Jeho manželka mu povedala, že ich prišiel navštíviť jej otec, a požiadala ho, aby išiel kúpiť nejaké hovädzie, aby mohla spraviť mäsový vývar.

            „To sa dá urobiť aj jednoduchšie!“ povedal trol.

            Prišiel ku stene a hlavou o ňu niekoľkokrát uderil. Pritom mu z nej vypadli nejaké kusy mäsa. Jemu sa nič nestalo a bol celý a zdravý ako predtým. Tak spravili mäsový vývar bez väčších ťažkostí. Trol dal potom starému mužovi vrece plné peňazí. Takto naložený sa vybral domov. Keď už bol neďaleko svojho domu, si spomenul, že jeho krava mala porodiť teľa. Položil peniaze na zem a bežal domov tak rýchlo, ako vedel. Manželky sa hneď spýtal, či ich krava už porodila teľa.

            „Čo je to za zhon? Vôbec si sa nemusel ponáhľať,“ povedala. „Nie, krava ešte neporodila teľa.“

            „Tak potom poď so mnou. Pomôžeš mi s vrecom plným peňazí,“ povedal muž.

            „Vrece plné peňazí?“ zvolala manželka.

            „Áno, mám vrece plné peňazí,“ povedal. „Nie je to senzačné?“

            Jeho manželka mu veľmi neverila a robila si z neho žarty. Ale predsa len išla s ním. Keď prišli na to miesto, kde nechal peniaze, nič tam nenašli. Medzitým išiel okolo zlodej a vrece plné peňazí ukradol. Jeho manželka sa naňho nahnevala a poriadne ho vyhrešila.

            „Nuž, dobre!“ povedal muž. „Zabudni na peniaze! Niečo som sa naučil.“

            „Čo si sa naučil?“ spýtala sa ho.

            „To ja viem!“ povedal muž.

            Po nejakom čase sa mužovi zachcelo navštíviť svoju druhú dcéru. Jeho manželka mu nabalila kus chleba, aby mal čo jesť. Keď sa unavil a vyhladol, sadol si na východnú stranu jedného kopca a začal jesť. Ako tam sedel z kopca vyšla jeho druhá dcéra a pozvala ho dnu. S radosťou, že ju našiel, vošiel dovnútra. Čoskoro nato sa obrovitý trol vrátil domov. Už sa stmievalo. Tak jeho manželka mu povedala, aby išiel kúpiť nejaké sviečky.

            „Ach! Hneď budeme mať svetlo,“ povedal trol. S týmito slovami si dal prsty do ohňa a tie sa mu zapálili. Potom nimi svietil a horeli bez toho, aby ich oheň čo i len najmenej popálil. Starý muž tu dostal dve vrecia peňazí a s nimi na pleciach sa mordoval smerom domov. Keď bol blízko domu, znovu si spomenul na kravu, ktorá mala porodiť teľa. Tak položil vrecia peňazí na zem a bežal domov. Hneď sa spýtal manželky, či ich krava už porodila.

            „Čo sa s tebou deje?“ povedala. „Ponáhľaš sa domov, ako keby mal dom spadnúť. Môžeš byť pokojný. Krava sa ešte neotelila.“

            Tak ju muž požiadal, aby išla s ním a pomohla mu priniesť dve vrecia peňazí. Veľmi mu neverila, ale on ju neustále uisťoval, že je to pravda. Napokon to vzdala a išla s ním. Keď prišli na to miesto, kde nechal peniaze, zase ich tam nenašli. Medzitým tam prišiel zlodej a ukradol ich. Samozrejme že sa žena naňho nahnevala. Ale muž iba povedal: „Ach, keby si len vedela, čo som sa naučil.“

            Tretíkrát sa muž vybral preč, teraz za svojou najstaršou dcérou. Keď prišiel ku kopcu, sadol si na jeho východnú stranu a začal jesť chlieb, ktorý mu dala jeho manželka. Kopec sa otvoril. Vyšla z neho najstaršia dcéra, ktorá pozvala svojho otca dovnútra. Za chvíľu prišiel domov obrovitý trol. Jeho manželka ho požiadala, aby išiel kúpiť nejaké ryby.

            „Môžeme ich získať oveľa jednoduchšie,“ povedal trol. „Daj mi tvoje koryto na cesto a naberačku.“

            Posadili sa do koryta a veslovali k jazeru, ktoré bolo pod kopcom. Keď prešli nejakú vzdialenosť, trol sa spýtal svojej manželky: „Sú moje oči zelené?“

            „Nie, ešte nie,“ odpovedala.

            Vesloval chvíľu ďalej a znova sa spýtal: „Sú moje oči už zelené?“

            „Áno,“ povedala jeho manželka, „teraz už sú zelené.“

            Vtedy trol skočil do vody a naberačkou nabral z jazera za krátky čas toľko rýb, že viacej sa do koryta ani nezmestilo. Potom veslovali naspäť domov a spravili si hojné jedlo z rýb. Starý muž teraz dostal tri vrecia plné peňazí a vybral sa s nimi domov. Keď bol už skoro doma, znovu mu prišla na um jeho krava. Tentokrát však vzal svoje drevené topánky a položil ich na vrecia s peniazmi. Pritom si myslel, že ich takto nikto nevezme. Potom bežal domov a spýtal sa svojej manželky, či sa ich krava už otelila. Ale nie. Manželka ho zase vyhrešila, že sa takto zbytočne strachuje. Potom ju zase presvedčil, aby išla s ním a pomohla mu s troma vrecami peňazí. Keď však prišli na miesto, našli tam len drevené topánky. Medzitým aj tieto peniaze našiel zlodej a všetky ich zobral preč. Žena sa veľmi nahnevala a na manžela veľmi nakričala. Ale on to vzal veľmi pokojne a len povedal: „Zabudnime na peniaze! Niečo som sa naučil.“

            „Rada by som chcela vedieť, čo si sa naučil?“ spýtala sa jeho manželka.

            „To uvidíš neskôr,“ povedal muž.

            Jedného dňa dostala jeho manželka chuť na mäsový vývar, tak mu povedala: „Vieš čo? Choď do dediny a kúp kus hovädzieho. Urobíme mäsový vývar.“

            „To nie je potrebné,“ povedal. „Môžeme ho spraviť aj jednoduchšie.“ A rozbehol sa oproti stene, na ktorú narazil hlavou. Následne nato musel dlhý čas ležať v posteli.

            Keď sa zotavil a hlava ho prestala bolieť, jeho manželka ho požiadala, aby išiel kúpiť sviečky, lebo už žiadne nemali.

            „Nie,“ povedal, „to nie je potrebné.“ A strčil svoju ruku do ohňa. Toto ho doviedlo zase k tomu, že musel zostať niekoľko dní v posteli.

            Keď sa mu popáleniny zahojili, jedného dňa chcela jeho manželka rybu. Tak ho požiadala, aby išiel kúpiť nejaké ryby. Avšak muž si želal zase ukázať, čo sa naučil. Tak ju požiadal, aby vzala koryto na cesto a naberačku. Prišli k jazeru, sadli si do koryta a chvíľu veslovali. Keď prešli kúsok od brehu, muž sa spýtal: „Sú moje oči zelené?“

            „Nie,“ odpovedala manželka. „Prečo by mali byť?“

            Veslovali kúsok ďalej a on sa jej znovu spýtal: „Už sú moje oči zelené?“

            „Čo je toto všetko za nezmysel?“ povedala mu. „Prečo by mali byť zelené?“

            „Ó, moja drahá,“ povedal. „Nemôžeš mi len povedať, že sú zelené?“

            „Nuž dobre,“ povedala. „Áno, sú zelené.“

            Hneď ako to počul, skočil do vody aj s naberačkou na ryby.

            No jediné, čo dostal, bolo povolenie od jeho manželky, že tam s nimi môže zostať!

            [@ Dánske rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]