5*19*/180* Prešibaný obuvník **(2,2k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil jeden obuvník, ktorý si nevedel, zohnať žiadnu prácu. Bol taký chudobný, že skoro so svojou manželkou zahynul od hladu. Napokon jej povedal: „Je zbytočné tu zostávať, tu nenájdem žiadnu robotu. Pôjdem dolu do Maskalučie a možnože tam budem mať viacej šťastia.“

            Tak odišiel do Maskalučie. Prechádzal sa ulicami a vykrikoval: „Kto chce topánky? Komu opravím topánky?“ Veľmi skoro sa otvorilo jedno okno a žena z neho vystrčila hlavu.

            „Tento pár topánok mi môžeš opraviť,“ povedala. Tak si sadol na schod pred jej dverami a začal jej opravovať topánky. Keď skončil, spýtala sa: „Koľko so dlžná?“ „Dvanásť pencí.“ „Tu máš osemnásť pencí a želám ti veľa šťastia.“

            Obuvník pokračoval ďalej. Išiel svojou cestou. Zabočil do ďalšej ulice a znovu začal vyvolávať. Zakrátko sa na ulici otvorilo ďalšie okno, z ktorého sa vystrčila ďalšia hlava.

            „Tu máš nejaké topánky na opravu.“

            Tak sa posadil na schod pri dverách a opravil ich.

            „Koľko ti dlžím?“ „Dvadsaťštyri pencí.“ „Tu máš dvadsaťpäť pencí a želám ti veľa šťastia.“ A zatvorila okno.

            „Nuž,“ pomyslel si obuvník, „zatiaľ sa mi darí dobre. Ale zatiaľ ešte nepôjdem naspäť za svojou manželkou. Keby sa mi stále takto darilo, veľmi skoro by som zarobil peniaze, aby som si mohol kúpiť osla.“

            Keď sa takto rozhodol, zostal v meste ešte zopár dní, až pokým nemal bezpečne vo vrecku štyri zlaté mince. Potom išiel na trh a za dve zlaté mince kúpil dobrého silného osla. Vysadol mu na chrbát a namieril si to domov do Katánie. Avšak ako vstúpil do hustého lesa, v diaľke pred sebou uvidel bandu zlodejov, ktorí sa k nemu rýchlo blížili.

            „Som stratený,“ pomyslel si. „Istotne mi zoberú všetky peniaze, ktoré som zarobil. Budem zase taký chudobný, ako predtým. Čo len môžem urobiť?“ No keďže bol bystrý mladý muž a plný elánu, nestrácal duchaprítomnosť. Vzal jednu zlatú mincu a strčil ju oslovi pod jeho hustú hrivu. Potom išiel ďalej.

            Za chvíľu boli pri ňom zlodeji. Uchopili ho, presne ako predpokladal, a vzali mu všetky jeho peniaze.

            „Ó, drahí priatelia!“ zvolal, spínajúc svoje ruky. „Ja som len chudobný obuvník a nemám nič iné na svete, len tohto osla.“ Ako tak hovoril, osol sa zatriasol a spod hrivy mu vypadla zlatá minca.

            „Kde sa tu vzala tá minca?“ spýtali sa zlodeji.

            „Ach,“ odpovedal obuvník, „uhádli ste moje tajomstvo. Tento osol je zlatý osol. On ma zásobuje všetkými mojimi peniazmi.“

            „Predaj nám ho,“ povedali zlodeji. „Dáme ti zaň toľko peňazí, koľko len chceš.“

            Obuvník najskôr vyhlásil, že ho nič nedonúti, aby im ho predal. No napokon im ho predsa len predal za päťdesiat zlatých mincí. „Ale dobre počúvajte, čo vám teraz poviem,“ povedal im. „Musíte ho všetci strážiť postupne po jednom deň aj noc. Inak sa budete medzi sebou biť kvôli peniazom.“

            S týmito slovami sa rozlúčili. Zlodeji si zobrali osla do svojej jaskyne a obuvník sa vrátil domov. Bol veľmi potešený nad svojím trikom, ako dobehol zlodejov. Cestou domov sa akurát zastavil v hostinci na dobrú večeru. Nasledujúci deň minul väčšinu svojho zisku za menší vinohrad.

            Zlodeji medzitým prišli do jaskyne, kde žili. Kapitán si ich všetkých zavolal okolo seba a oznámil im, že je jeho právo strážiť osla počas prvej noci. Jeho kumpáni súhlasili. Potom povedal svojej manželke, aby do stajne položila matrac. Ona sa ho spýtala, že či stratil svoj rozum. Ale on jej nahnevane odpovedal: „Čo sa staráš? Urob, ako ti kážem, a zajtra ti donesiem nejaký poklad.“

            Kapitán sa prebudil veľmi skoro ráno a prehľadal celú stajňu. No nič v nej nenašiel. Hádal, že ich majster Jozef dobehol a spravil si z nich žart. „Nuž,“ pomyslel si, „mňa dobehol. Ostatní nech sa tiež nechajú nachytať.“

            Tak keď za ním prišiel jeden z jeho mužov a spýtal sa ho, že koľko peňazí dostal od osla, veselo mu odpovedal: „Nuž, priateľu, keby si len vedel! Ale nepoviem o tom nič, kým nebude každý z nás strážiť osla!“

            Jeden po druhom sa teda podujali strážiť osla, každú noc niekto iný. Ale ani jednému z nich osol nevytriasol ani mincu. Napokon, keď sa nechala oklamať celá banda, sa išli všetci poradiť. Rozhodli sa, že prídu k obuvníkovi do domu a potrestajú ho za jeho chytráckosť. Tak ako predtým ich obuvník uvidel už z diaľky, ako prichádzali. Začal rozmýšľať nad tým, ako ich znovu prekabáti. Rýchlo osnoval plán a zavolal svoju manželku. Povedal jej: „Naplň mechúr krvou a zaves si ho na krk pod šaty. Keď sem prídu zlodeji a budú požadovať peniaze, ktoré mi dali za osla, ja na teba zakričím, aby si ich ihneď priniesla. Ty sa musíš so mnou pohádať a odmietnuť mi ich priniesť. Ja potom zoberiem nôž a pichnem ho rovno do mechúra, ktorý budeš mať pod šatami. Musíš padnúť na zem akoby mŕtva. Tam lež, až pokým nezačnem hrať na svoju gitaru. Potom vstaň a začni tancovať.“

            Manželka sa ponáhľala urobiť tak, ako jej prikázal jej manžel. Nesmela strácať čas, lebo zlodeji sa rýchlo približovali k ich domu. Vstúpili dnu s veľkým hlukom. Obuvníka zahrnuli výčitkami za to, že ich podviedol svojím oslom.

            „Úbohé zviera určite stratilo svoju zázračnú moc kvôli tomu, že má nových pánov,“ povedal. „Ale nebudeme sa o tom hádať. Dostanete naspäť svojich päťdesiat zlatých mincí, ktoré ste zaň zaplatili. Žena moja!“ zavolal na svoju manželku. „Choď rýchlo na poschodie a z drevenej truhlice prines peniaze pre týchto džentlmenov.“

            „Počkaj chvíľu,“ odpovedala mu. „Musím najskôr dopiecť túto rybu, lebo inak mi prihorí, ak ju teraz nechám tak.“

            „Anita, choď okamžite teraz! Urob tak, ako ti kážem!“ zakričal obuvník a dupol nohou, akoby bol veľmi nahnevaný. Lenže ona sa ani nepohla. Tak vytiahol nôž a pichol ju ním cez šaty. Krv sa vyliala na dlážku a ona ako mŕtva padla na dlážku.

            „Čo si to urobil?“ spýtali sa zlodeji a pozreli naňho so zdesením. „Tá nešťastná žena veď nič zlého neurobila.“

            „Možno som sa uponáhľal, ale to sa dá ľahko napraviť,“ odpovedal obuvník. Vzal gitaru a začal na ňu hrať. Sotva stihol zahrať prvé tóny, jeho manželka sa posadila. Potom vstala a začala tancovať.

            Zlodeji na ňu uprene civeli s otvorenými ústami. Napokon mu povedali: „Majster Jozef, môžeš si ponechať tých päťdesiat zlatých mincí. Ale musíš nám predať svoju gitaru. Čo za ňu chceš?“

            „Ó, to je nemožné!“ odpovedal obuvník. „Pretože zakaždým, keď mám hádku so svojou manželkou, ventilujem svoj hnev tak, že ju zasiahnem nožom alebo poriadne uderím, až je napokon mŕtva. Toto sa mi stalo takým zvykom, že myslím, že by som s tým nevedel prestať. Ak by som sa zbavil gitary, už by som ju potom nikdy nevedel priviesť k životu.“

            Avšak zlodeji ho vôbec nechceli počúvať. Až nakoniec súhlasil s tým, že si vezme štyridsať zlatých mincí a dá im za to gitaru.

            Potom sa všetci vrátili do svojej jaskyne a boli viac než potešení svojou novou kúpou. Veľmi túžili vyskúšať zázračnú silu gitary. Ale kapitán vyhlásil, že jemu patrí právo vyskúšať ju ako prvému. Potom ju môžu vyskúšať aj ostatní.

            V ten večer zavolal na svoju manželku spýtal sa jej: „Čo si pripravila na večeru?“

            „Makaróny,“ odpovedala mu.

            „Prečo si neuvarila rybu?“ zakričal a bodol ju nožom do hrude. Takže v momente bola mŕtva a spadla na zem. Kapitán, ktorý nebol ani prinajmenšom nahnevaný, zobral do ruky gitaru a začal na nej hrať. Ale nech hral tak hlasno, ako vedel, jeho mŕtva žena sa ani nepohla. „Ach, ten prešibaný obuvník! Ničomný podliak! Už ma dvakrát dostal. Ale teraz za to draho zaplatí!“

            Tak zúril a zaprisahával sa, ale nebolo to k ničomu dobré. Skutočnosťou zostávalo, že zabil svoju manželku a nevedel ju priviesť späť k životu.

            Nasledujúce ráno prišiel k nemu jeden zo zlodejov zobrať si gitaru a vypočuť si, čo sa stalo.

            „Nuž, ako sa ti darilo?“

            „Ó, skvelo! Bodol som manželku do hrude. Bez života spadla na zem. Začal som hrať na gitare a teraz je živá a zdravá ako nikdy predtým.“

            „Skutočne? Tak dnes večer to vyskúšam ja.“

            Samozrejme že sa mu stala tá istá príhoda. Nakoniec všetci zlodeji z tejto bandy tajne pozabíjali svoje manželky. Potom si medzi sebou začali šepkať tieto strašidelné príbehy a spoločne prisahali obuvníkovi pomstu. Banda zlodejov vôbec nestrácala čas. Vybrali sa k jeho domu. Obuvník si ich všimol prichádzať už z veľkej diaľky. Zavolal na svoju manželku, ktorá umývala riady v kuchyni: „Počúvaj, Anita! Keď sem prídu zlodeji a budú sa na mňa pýtať, povedz im, že som odišiel na vinohrad. Potom povedz psovi, aby ma išiel zavolať, a vyžeň ho z domu.“

            Keď jej povedal tieto pokyny, vybehol von zadnými dvermi a ukryl sa za sud. O niekoľko minút nato prišli zlodeji a hlasno volali na obuvníka.

            „Bohužiaľ! Dobrí džentlmeni, on odišiel hore do vinice. Ale hneď za ním pošlem nášho psa. Hej! Poď sem! Rýchlo choď na vinohrad a povedz svojmu pánovi, že nejakí džentlmeni by sa s ním radi rozprávali. Choď tak rýchlo, ako len vieš,“ a otvorila bránku a psa vypustila von.“

            „Dobrá žena,  sa skutočne môžeš spoľahnúť na svojho psa, že zavolá tvojho manžela?“ spýtali sa zlodeji.

            „Ale samozrejme, že áno! On rozumie všetkému a vždy mu odnesie moju správu.“

            Po nejakej chvíľke prišiel na dvor obuvník a povedal: „Dobré ráno džentlmeni. Pes mi povedal, že sa chcete so mnou rozprávať.“

            „Áno, chceme,“ odpovedal jeden zo zlodejov. „Prišli sme za tebou, aby sme ti povedali o gitare. To je všetko tvoja chyba, že sme zabili všetky naše manželky. A hoci sme hrali na gitaru, ako si nám povedal, žiadna z nich znovu neožila.“

            „Určite ste nehrali na ňu správne,“ povedal obuvník. „To je len vaša chyba.“

            „Nuž dobre, na všetko to zabudneme,“ povedali zlodeji, „iba ak nám predáš svojho psa.“

            „Ó, to je nemožné! Bez neho sa ja vôbec nezaobídem.“

            No zlodeji mu ponúkli štyridsať zlatých mincí. Takže s tým nakoniec súhlasil a predal im psa. Rozišli sa a psa si zlodeji zobrali so sebou.

Keď prišli do jaskyne, kapitán vyhlásil, že je jeho právo vyskúšať psa ako prvý. Potom zavolal svoju dcéru a povedal jej: „Idem do hostinca. Keby ma niekto zháňal, pusti psa a povedz mu, aby ma išiel zavolať.“

            Hodinu nato prišiel k nemu niekto domov kvôli nejakej obchodnej záležitosti. Jeho dcéra odviazala psa a povedala mu: „Choď do hostinca a zavolaj môjho otca!“ Pes odskákal preč, ale bežal rovno k obuvníkovi.

            Keď sa zlodej vrátil domov a nenašiel tam psa, pomyslel si: „Ten sa určite vrátil späť ku svojmu bývalému pánovi,“ a hoci už bola tma, rozhodol sa ísť za ním.

            „Majster Jozef, je tu ten pes?“ spýtal sa ho.

            „Ach, áno! To úbohé zviera ma tak veľmi zbožňuje! Musíš mu dať čas, aby si zvyklo na nové miesto a spôsoby.“

            Tak kapitán priviedol psa späť a nasledujúce ráno ho dal jednému svojmu kumpánovi zo svojej bandy. Pritom mu povedal, že sa na toho psa skutočne dá spoľahnúť a že dokáže urobiť to, čo povedal obuvník. No druhému zlodejovi sa stalo presne to isté. Ale tiež to nikomu nepovedal. Až sa to isté prihodilo celej zlodejskej bande. Napokon, keď sa všetci nechali takto dobehnúť, sa stretli a každý z nich sa priznal, ako pochodil so psom.

            Nasledujú deň napochodovali v zúrivom hneve za obuvníkom, ktorý ich už toľkokrát podviedol. Vyčítali mu, že ich oklamal ako obyčajný podvodník. Tak ho chytili a uviazali do vreca. Povedali mu, že ho za to teraz hodia do mora. Obuvník im nepovedal ani pol slova. Bol úplne potichu a nechal ich, by si s ním robili, čo sa im zapáči.

            Niesli ho vo vreci hodnú chvíľu. Práve prechádzali okolo kostola, keď si povedali: „Slnko je dnes moc horúce a vrece s obuvníkom priťažké. Nechajme vrece pred kostolom a poďme sa schladiť a odpočinúť si dnu.“ Tak položili vrece vedľa cesty a odišli do kostola.

            Neďaleko odtiaľ na menšom kopci bol nejaký sviniar – pastier svíň, ktorý sa staral o čriedu prasiat a veselo si pohvizdoval. Keď ho majster Jozef začul, zvolal tak hlasno, ako vedel: „Neurobím to! Vravím, ja to neurobím!“

            „Čo neurobíš?“ spýtal sa pastier.

            „Ó,“ odpovedal obuvník. „Oni chcú, aby som sa oženil s kráľovou dcérou, ale ja to neurobím.“

            „Aký si len šťastný!“ povzdychol si pastier. „Keby som radšej ja bol na tvojom mieste!“

            „Ó, to je všetko?“ odpovedal prefíkaný obuvník. „Stačí, keď ma pustíš von z tohto vreca a vojdeš doň namiesto mňa.“

            Tak pastier otvoril vrece a strčil sa do vreca, ktoré obuvník na vrchu pevne zaviazal. Potom veselo odišiel a pred sebou hnal celú čriedu prasiat.

            Keď si zlodeji v kostole oddýchli, vzali vrece a odniesli ho k moru, kde ho zhodili dolu a hneď sa aj potopilo. Ako sa vracali naspäť stretli obuvníka aj s jeho čriedou. Zízali naňho s otvorenými ústami.

            „Ach, keby ste len vedeli, koľko prasiat žije v mori,“ zvolal na nich. „A čím hlbšie klesnete, tým je ich viacej. Ja som si priniesol odtiaľ túto čriedu, ale plánujem, že sa tam ešte vrátim po ďalšie.“

            „Ešte stále sú tam nejaké ošípané?“

            „Ó, je ich tam oveľa viac, než som bol schopný napočítať. „Poviem vám, čo máte urobiť.“ Potom zaviedol zlodejov na pobrežie. „Teraz,“ povedal, „si musí každý z vás uviazať okolo krku veľký kameň, aby ste si boli istí, že sa dostanete naozaj veľmi hlboko. Pretože ošípané, ktoré mám, som našiel dosť hlboko v mori.“

            Vtedy si všetci zlodeji uviazali na krk veľké kamene a skočili do mora. Samozrejme že sa tam hneď utopili a nenašli tam žiadne prasatá. A majster Jozef zahnal svoju čriedu domov. Odvtedy bol z neho bohatý muž a mal dostatok všetkého až do konca svojich dní.

            [@ Sicílske rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]