5*20*/181* Kráľ, ktorý chcel krásnu manželku **(0,9k)

Pred päťdesiatimi rokmi žil jeden kráľ, ktorý sa chcel veľmi zosobášiť. Ale bol rozhodnutý, že jeho manželka musí byť taká krásna, ako slnko. Zdalo sa to síce ľahké, ale žiadna deva nevyhovovala jeho požiadavkám na krásu. Nariadil svojmu dôveryhodnému sluhovi, aby hľadal po šírke i dĺžke celej krajiny dostatočne krásne dievča na to, aby sa mohlo stať kráľovnou. Ak sa mu to podarí, má ju priniesť so sebou na zámok.

            Sluha sa vydal hneď na svoju cestu. Hľadal hore i dole, na zámkoch i v chatrčiach. Ale hoci pekných dievčat našiel hojne ako čučoriedok, bol si istý, že ani jedna by sa nepáčila kráľovi. Jedného dňa, keď sa túlal široko-ďaleko, cítil sa byť veľmi unavený a smädný. Pri ceste stál drobný malý domček. Tu zaklopal na dvere a vypýtal si pohár vody. V tomto dome prebývali dve sestry. Jedna mala osemdesiat a druhá deväťdesiat rokov. Boli veľmi chudobné, tak si na živobytie zarábali pradením. Toto udržovalo ich ruky veľmi jemné a čisté ako ruky mladého dievčaťa. Keď podali kráľovskému sluhovi cez mreže na okne pohár vody, všimol si veľmi nežné prsty. Pomyslel si: „Táto deva musí byť skutočne krásna, keď má také krásne ruky.“ A hneď sa aj ponáhľal ku kráľovi a povedal mu to.

            „Ihneď choď naspäť,“ povedala Jeho Výsosť kráľ, „a snaž sa zistiť ako vyzerá.“

            Verný sluha odišiel za svojím poslaním bez zbytočnej straty času. Znova zaklopal na dvere malého domčeka a vypýtal si pohár vody. Tak ako predtým stará žena neotvorila dvere a pohár vody mu podala cez mreže na okne.

            „Bývaš tu sama?“ spýtal sa jej muž.

            „Nie,“ odpovedala, „moja sestra tu býva so mnou. My sme len chudobné dievčatá. Musíme ťažko pracovať, aby sme sa uživili.“

            „Ja mám šestnásť rokov a moja sestra dvadsať.“

            Sluha išiel naspäť za kráľom a povedal mu, čo sa dozvedel. Jeho Výsosť kráľ mu odpovedala: „Vezmem si tú šestnásťročnú. Choď ju priniesť sem.“

            Sluha sa vrátil k malému domčeku po tretíkrát a zaklopal na dvere. Zamrežované okno sa otvorilo a hlas sa ho spýtal, že čo chce.

            „Kráľ si želá, aby som mu priniesol mladšiu z vás, aby sa mohla stať kráľovnou,“ odpovedal.

            „Povedz Jeho Výsosti, že som pripravená prijať jeho ponuku, ale od narodenia nedopadli na moju tvár žiadne svetelné lúče. Keby sa tak stalo, hneď by som očernela. Preto pekne prosím, aby Jeho najmilostivejšia Výsosť poslala pre mňa uzatvorený voz, v ktorom prídem na zámok.“

            Keď si to kráľ vypočul, rozkázal pripraviť jeho nádherný zlatý kočiar, do ktorého vložili niekoľko skvostných šiat. Stará žena si dala na hlavu hrubý závoj a odviezli ju na zámok. Kráľ ju veľmi horlivo očakával. Keď prišla, ju veľmi zdvorilo prosil, aby si nadvihla závoj a on mohol uvidieť jej tvár.

            Ale ona mu odpovedala: „Tu je oheň zo sviečok až príliš jasný a vychádza z nich dosť silné svetlo. Chceš, aby som sčernela rovno pred tvojimi očami?“

Kráľ uveril jej slovám a svadba sa konala bez toho, aby nevesta nadvihla svoj závoj. Napokon, keď boli spolu sami, nadvihla kúsok svojho závoja a kráľ sa po prvýkrát dozvedel, že sa zosobášil so starou zvráskavenou ženou. V zúrivom záchvate hnevu otvoril dokorán okno a vyhodil ju cezeň von. Ale našťastie sa jej šaty zachytili o klinec na stene a zostala visieť medzi nebom a zemou. Ako bola takto zavesená a očakávala, že sa jej čoskoro roztrhnú šaty a po páde sa rozmliaždi na zemi, išli okolo štyri víly.

„Pozrite sa, sestry,“ zvolala jedna, „určite je to tá stará žena, po ktorú poslal kráľ. Máme si želať, aby sa jej pretrhli šaty a rozmliaždila by sa na zemi?“

„Ó, nie! Nie!“ zvolala ďalšia. „Zaželajme si pre ňu niečo dobré. Ja sama jej želám mladosť.“ „A krásu.“ „A múdrosť.“ „A nežné srdce.“

Tak prehovorili víly a išli si svojou cestou. Za sebou nechali na stene visieť najkrajšiu devu na svete. Nasledujúce ráno sa kráľ pozrel zo svojho okna a uvidel tam na klinci visieť to najkrajšie stvorenie. „Ach! Čo som to len urobil? Istotne som musel byť včera večer slepý!“

Prikázal, aby priniesli dlhé rebríky a devu zachránili. Potom si kľakol pred ňou na kolená a prosil ju, aby mu odpustila. V ten deň večer sa na jej poctu konala veľká hostina.

O niekoľko dní neskôr prišla do paláca deväťdesiat ročná sestra a chcela ísť navštíviť kráľovnú.

„Kto je táto škaredá stará bosorka?“ spýtal sa kráľ.

„Ó, to je jedna moja stará susedka. Ona je spolovice hlúpa,“ odpovedala kráľovná.

Ale stará žena na ňu pozorne pozrela a spoznala v nej svoju sestru. I povedala jej so závisťou v očiach: „Ako sa ti podarilo narásť tak do krásy a o toľko veľa rokov omladnúť? Chcela by som byť tiež mladá a krásna.“

Túto otázku opakovala celý deň dookola, až napokon kráľovná stratila trpezlivosť a povedala: „Dala som si svoju starú hlavu odťať a táto nová, mladá a krásna hlava mi narástla namiesto nej.“

Potom išla stará žena k holičovi a povedala mu: „Dám ti všetko, čo si len zaželáš, ak mi zotneš hlavu. Veľmi by som sa takto chcela stať mladou a krásnou.“

„Ale moja dobrá pani, keď tak urobím, ty zomrieš!“ povedal holič.

Ale stará žena ho vôbec nepočúvala. Tak napokon holič zobral do ruky britvu a zaťal jej s ňou do krku.

„Au!“ zavrešťala stará žena, ako pocítila bolesť.

„Kvôli kráse treba trpieť. (Il faut souffrir pour etre belle,)“ povedal holič, ktorý pochádzal z Francúzska.

Potom jej uštedril druhý úder a jej hlava sa odkotúľala na zem. Stará žena bola tuhá ako kus dreva. My vieme len toľko, že to určite neprežila, lebo závisť sa nevypláca.

[@ Sicílske rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]