5*21*/182* Katarína a jej osud **(1,6k)

Kedysi dávno žil jeden bohatý obchodník, ktorý vlastnil viacej pokladov než hociktorý kráľ na svete. Okrem iného mal vo svojej sále tri vzácne stoličky, jednu zo striebra, druhú zo zlata, a tretiu z diamantov. No najväčším jeho pokladom bola jeho jediná dcéra, ktorá sa volala Katarína.

            Jedného dňa sedela Katarína vo svojej vlastnej izbe, keď vtom sa dvere zrazu otvorili a do izby vstúpila vysoká, krásna žena, ktorá držala v ruke malé koleso.

            „Katarína,“ oslovila ju a prišla k nej bližšie, „čo by si radšej chcela, šťastnú mladosť alebo šťastnú starobu?“

            Katarína bola od prekvapenia celá zarazená. Nevedela, čo má odpovedať. Pani sa jej opýtala znovu: „Čo by si radšej chcela, šťastnú mladosť alebo šťastnú starobu?“

            Vtedy si Katarína pomyslela: „Keď poviem šťastnú mladosť, potom budem musieť trpieť celý zvyšok svojho života. Nie, to sa mi nepáči. Chcem, aby ma niečo lepšie čakalo v starobe.“ Tak sa na ňu pozrela a odpovedala: „Daj mi šťastnú starobu.“

            „Nech sa tak stane,“ povedala pani. A ako to povedala potočila svojím kolesom a behom chvíľky zrazu zmizla, tak rýchlo, ako prišla. Tá krásna pani bola Víla osudu mladej Kataríny.

            Iba niekoľko dní nato sa obchodník dozvedel správy, že jeho najlepšie lode naložené tým najvzácnejším tovarom sa vo veľkej búrke potopili, a z neho sa z jedného dňa na druhý stal žobrák. Bol to preňho príliš veľký šok. Z tejto traumy zostal ležať v posteli a zakrátko zo svojho žiaľu a veľkého sklamania zomrel.

            Tak nešťastná Katarína zostala na svete celkom sama. Bola bez peňazí a nemal jej kto pomôcť. Avšak bola statočná a plná odhodlania. Veľmi skoro sa rozhodla, že najlepšie, čo môže urobiť, je to, že pôjde do najbližšieho mesta a stane sa tam slúžkou. Nestrácala čas a hneď aj išla do mesta. Ako sa tak prechádzala po hlavnej ceste v meste, ju z okna zbadala jedna urodzená pani. Všimla si na nej jej smutnú tvár a povedala jej: „Kam ideš úplne samotné, moje pekné dievča?“

            „Ach, pani moja, ja som veľmi chudobná, tak musím vstúpiť niekomu do služby, aby som mala na chlieb.“

            „Dobre, ja ťa vezmem k sebe do služby,“ povedala jej a Katarína jej začala usilovne slúžiť. Po nejakej dobe táto pani povedala Kataríne: „Musím na nejaký čas odísť. Preto zamknem vchodové dvere, aby sa sem nedostali nijakí zlodeji,“ a odišla preč.

            Katarína si sadla pri okno a venovala  svojej práci. Zrazu sa dvere otvorili dokorán a dovnútra prišla Víla osudu.

            „Ó, tak tu si, Katarína! Skutočne si si myslela, že ťa nechám len tak na pokoji?“ A ako to povedala, prišla do skrine, kde domáca pani mala uložené svoje najlepšie prestieradlá a obrusy. Všetky ich roztrhala na drobné kúsky a porozhadzovala ich na podlahe. Nešťastná Katarína si položila hlavu do dlaní a začala plakať. Pretože si pomyslela: „Keď sem príde moja pani a uvidí tento neporiadok a potrhanú všetku bielizeň, bude si myslieť, že je to jej vina.“ Tak rýchlo vstala a utiekla cez otvorené zadné dvere. Potom Víla osudu všetky kúsky bielizne pospájala, takže boli zase celé, a dala ich naspäť do skrine. A keď všetko upratala, z domu odišla.

            Keď sa pani vrátila, volala na Katarínu, ale tá sa vôbec neozývala. „Hádam ma neokradla?“ pomyslela si stará pani. Rýchlo prehľadala celý dom, ale nič jej nechýbalo. Veľmi sa čudovala, prečo Katarína tak náhle odišla. Ale už o nej nič nepočula a za niekoľko dní si našla za ňu do služby náhradu.

            Medzitým sa Katarína túlala sem a tam bez toho, že by vedela, kam ide. Až napokon prišla do ďalšieho mesta. A znovu sa jej stalo to isté. Jedna urodzená pani si ju všimla, ako prechádzala vedľa jej okna, a zavolala na ňu: „Kamže ideš úplne samotné, moje pekné dievča?“

            Katarína jej odpovedala: „Ach, moja pani, ja som veľmi chudobná a musím niekomu vstúpiť do služby, aby som si zarobila na chlieb.“

            „Ja ťa vezmem k sebe do služby,“ povedala pani. A Katarína jej začala usilovne slúžiť. Dúfala, že teraz už našla pre seba pokoj a kľud. Ale aj tu sa stalo to isté ako minule. Jedného dňa zostala Katarína v dome zase úplne sama. Vtedy k nej prišla Víla osudu a drsno jej povedala: „Takže tu si teraz!“ a roztrhala na kusy všetko, čo v dome videla. Katarína plná zúfalstva aj z tohto domu utiekla. Takýmto spôsobom prešlo sedem rokov. Keď si Katarína našla nové miesto, zakrátko prišla za ňou jej Víla osudu a donútila ju dom opustiť.

            Po siedmich rokoch sa však zdalo, že sa Víla osudu už unavila od jej prenasledovania a mierumilovný pokoj sa rozhostil okolo Kataríny. Keď bola nútená opustiť svoj posledný dom kvôli výčinom Víly osudu, dala sa do služby u ďalšej pani. Tá jej povedala, že jej každodennou robotou bude vyjsť až na vrch hory, ktorá sa nachádzala nad mestom. Tam má položiť na zem zopár bochníkov čerstvo pečeného chleba a trikrát za sebou hlasno zakričať: „Ó, Víla osudu, moja pani!“ Potom si moja Víla osudu príde vziať obetný dar. „To rada urobím,“ povedala Katarína.

            Tak roky sa míňali jeden za druhým a Katarína tam stále slúžila. Každý deň zdolala vysokú horu s košíkom plným chlebov. Bola oveľa šťastnejšia než predtým. Ale niekedy, keď ju nikto nevidel, plakala. Bolo jej smutno za svojím starým životom. Porovnávala ho s jej terajším životom, ktorý bol taký odlišný. Jedného dňa si to na nej všimla jej pani a povedala: „Katarína, čo to má znamenať? Prečo stále plačeš a vzlykáš?“ Nuž tak jej Katarína vyrozprávala, čo všetko sa jej stalo v živote.

            „Dostala som nápad,“ vyhlásila pani domu. „Zajtra, keď odnesieš chlieb do hory, požiadaj Vílu osudu, aby ťa nechala na pokoji a v mieri. Možnože to bude na niečo dobré.“

            Pri týchto slovách si Katarína utrela svoje oči. Nasledujúce ráno vyliezla na horu. Povedala o všetkom svojom utrpení a zvolala: „Ó, Víla osudu, moja pani, prosím ťa, aby si ma nechala na pokoji a v mieri.“

            Vtedy jej Víla osudu povedala: „Ó, moje úbohé dievča, ja som Víla osudu tvojej panej. Víla tvojho osudu leží pod siedmimi drevenými vrchnákmi a vôbec ťa nemôže počuť. Ale keď sem prídeš zajtra, privediem ju sem so sebou.“

            Katarína sa vybrala domov a Víla osudu jej panej išla nájsť svoju sestru a povedala jej: „Drahá sestra, a či netrpela Katarína už dostatočne dlho? Už určite nastal najvyšší čas, aby sa v jej živote začali šťastné dni.“

            A jej sestra odpovedala: „Zajtra ju priveď ku mne a jej dám niečo, čo jej pomôže v jej potrebách.“

            Nasledujúce ráno sa Katarína vybrala na vrch hory skôr než zvyčajne. Víla osudu jej panej chytila dievča za ruku a viedla ho ku svojej sestre, ktorá ležala pod siedmimi drevenými vrchnákmi. Víla osudu Kataríny jej podala hodvábne klbko a povedala jej: „Dobre si ho stráž. Jedného dňa sa ti zíde.“ Potom zavrela nad sebou všetky drevené vrchnáky.

            Ale Katarína smutno kráčala dolu kopcom. Išla rovno za svojou paňou a ukázala jej hodvábne klbko, ktoré predstavovalo pre ňu koniec všetkých jej nádejí.

            „Čo mám s ním robiť?“ spýtala sa. „Nestojí ani šesť centov a nemá pre mňa žiaden úžitok!“

            „Dobre si ho uschovaj,“ odpovedala jej pani. „Ktovie na čo všetko sa ti môže zísť.“

            Onedlho nato sa robili veľké prípravy na kráľovu svadbu. Všetci krajčíri v meste boli zaneprázdnení vyšívaním vzácnych šiat. Svadobný odev bol taký nádherný, že sa mu vôbec nič nevyrovnalo. Ale keď už bol takmer hotový, krajčír zistil, že na jeho dokončenie už nemá viacej hodvábu. Jeho farba bola veľmi zriedkavá a žiadnu takú nevedeli nikde nájsť. Kráľ dal vyhlásiť, že ak niekto vlastní hodváb takej farby, aby ho priniesol na kráľovský dvor, že zaň dostane veľkú sumu peňazí.

            „Katarína!“ zvolala pani, ktorá bola u krajčírov a videla svadobný odev. „Tvoje klbko hodvábu, je presne takej farby, ako potrebujú. Prines ho ku kráľovi a môžeš si zaň vypýtať, čo len chceš.“

            Katarína si obliekla svoje najlepšie šaty a išla na kráľovský dvor. Vyzerala krajšie než hociktorá iná žena tam.

            „Ak to poteší vašu Výsosť,“ povedala, „priniesla som Vám hodvábne klbko farby, ktorú požadujete, keďže v celom meste nikto iný takú nemá.“

            „Vaša Výsosť,“ spýtal sa jeden z dvoranov, „mám to klbko odvážiť a dať jej toľko zlata, koľko to klbko váži?“

            Kráľ s tým súhlasil. Priniesli váhy. Za hrsť zlata položili na jednu strán váh a klbko hodvábu na druhú stranu. Ale čo sa nestalo? Kráľ nechal položiť na váhy toľko zlata, koľko sa na ne zmestilo, ale hodvábne klbko bolo stále ťažšie. Potom kráľ zobral väčšie váhy a naložil na ne na jednu stranu všetky svoje poklady, ale hodvábne klbko ich všetky prevážilo. Napokon zostala už iba jedna vec, ktorú nepoložili na váhy. Bola to kráľovská zlatá koruna. Kráľ si ju dal dolu z hlavy a položil ju na vrch zlata na váhach. Tie sa konečne pohli a váhy sa dostali do rovnováhy.

            „Kde si zobrala toto klbko hodvábu?“ spýtal sa kráľ.

            „Dala mi ho moja pani, Vaša kráľovská Výsosť,“ odpovedala Katarína.

            „To nie je pravda,“ povedal kráľ, „a ak mi nepovieš pravdu, hneď teraz ti dám odťať tvoju hlavu.“

            Tak mu Katarína vyrozprávala celý svoj životný príbeh, a aj to, že bola niekedy dávno taká bohatá ako on.

            Na kráľovskom dvore žila aj jedna múdra žena, ktorá povedala Kataríne: „Ty si trpela už veľmi dlho, moje milé dieťa, ale teraz sa už šťastena obrátila na tvoju stranu. Získala si korunu za svoje klbko hodvábu a zomrieš ako kráľovná.“

            „Áno, presne tak,“ zvolal kráľ, ktorý si vypočul tento rozhovor. „Áno, bude mojou kráľovnou, pretože je oveľa krajšia než všetky dámy na kráľovskom dvore. Nezosobášim sa s nikým iným, len s ňou.“

            Nevestu, s ktorou sa mal kráľ zosobášiť, poslal naspäť do jej kráľovstva. Namiesto nej si zobral za manželku Katarínu, z ktorej urobil kráľovnú. Bola veľká svadobná hostina a potom Katarína žila už svoj šťastný a spokojný život až do konca všetkých svojich dní.

            [@ Sicílske rozprávky, Laura Gonzenbach, Engelmann, Andrew Lang, Robert Hodosi]