5*22*/183* Loď, pustovník a princezná **(2,4k)

Kedysi veľmi dávno žil jeden veľmi bohatý muž, ktorý mal troch synov. Keď cítil, že jeho dni sú už spočítané, rozdelil medzi nich svoj majetok, peniaze aj pozemky. Čoskoro po jeho smrti dal kráľ vyhlásiť po celej krajine, že ktokoľvek, kto dokáže postaviť loď, ktorá sa dokáže plaviť na mori i na zemi, dostane jeho dcéru za manželku.

            Keď to počul najstarší brat, povedal: „Myslím, že miniem nejakú časť svojich peňazí na to, že sa pokúsim postaviť takú loď. Pretože veľmi rád by som chcel mať kráľa za svojho tesťa.“ Tak zavolal všetkých staviteľov lodí v krajine a dal im príkazy, aby bezodkladne začali stavať loď. Zoťali sa stromy a robili sa veľké prípravy. Za niekoľko dní už všetci vedeli, na čom pracujú. Pri bráne na pracovisko, kde mladý muž trávil väčšinu dňa, sa zhromaždil dav starých ľudí.

            „Dobrý pane, daj nám prácu,“ povedali mu, „aby sme si mohli zarobiť na chlieb a živobytie.“

            Ale on ich len počastoval hrubými slovami a surovo sa s nimi rozprával: „Už ste starí, už dávno ste stratili svoju silu. Aký úžitok by som mal z vás?“ a vyhnal ich preč. Potom prišli za ním mladí chlapci a prosili ho: „Pane, daj nám prácu.“ Ale on im odpovedal: „Na aký úžitok by ste mi boli? Slabochov, ako ste vy, nepotrebujem. Už aj nech ste preč!“ Ak prišiel niekto, kto nebol zručný remeselník, tak ho nezamestnal.

            Nakoniec na bránu zaklopal malý starý muž s dlhou bielou bradou a spýtal sa: „Dáš mi prácu, aby som mal na obživu?“ Ale tiež ho odohnal preč ako ostatných.

            Dosť dlho trvalo, pokým tú loď postavili. Stála veľké množstvo peňazí. Keď ju chceli spustiť na hladinu, zrazu prišla krátka búrka a víchor a loď sa rozpadla na kusy. Spolu s tým mladý muž prišiel o všetky nádeje získať princeznú. Peniaze na ďalšiu stavbu sa mu tiež všetky minuli. Tak sa vrátil ku svojim bratom a povedal im, čo sa mu stalo. Ako ho druhý brat počúval, ten si pomyslel: „Určite to veľmi zle zorganizoval. Však uvidíme, či to dokážem urobiť lepšie a získať pre seba ruku princeznej.“ Tak zvolal všetkých staviteľov lodí z celej krajiny a dal im príkaz, aby postavili loď, ktorá sa bude plaviť po mori i po súši. Lenže jeho srdce nebolo o nič mäkšie ako srdce jeho staršieho brata. Každého, kto nebol zručný remeselník, odohnal preč so surovými slovami. Napokon prišiel za ním i muž s bielou bradou, ale nepochodil o nič lepšie ako ostatní.

            Keď bola loď hotová, išli ju spustiť na more. Zdalo sa, že všetko ide zľahka. Vtom sa prihnala veľká víchrica a loď sa roztrieštila na kusy o skaly. Druhý mladý muž minul všetko svoje bohatstvo na stavbu lode. Teraz však tiež aj jeho všetky investície vyšli navnivoč. Bol nútený hľadať prístrešok u svojho najmladšieho brata. Tak sa mu posťažoval s tým, čo sa mu stalo. Najmladší z bratov si však pomyslel: „Nie som dostatočne bohatý na to, aby som sa staral o nás troch. Radšej tiež vyskúšam svoje šťastie. Ak sa mi podarí získať princeznú, potom jej bohatstvo bude rovnako jej ako aj moje, a budeme mať všetci traja z čoho žiť.“ Tak aj on zvolal všetkých staviteľov lodí z celého kráľovstva a dal im príkazy postaviť novú loď. Vtedy za ním prišli všetci starí ľudia a pýtali si od neho prácu. On im radostne odpovedal: „Samozrejme! U mňa je dostatok práce pre každého!“ Keď prišli za ním mladí chlapci a prosili ho, aby mohli pomáhať pri stavbe, aj pre nich našiel nejakú prácu, ktorú mohli robiť. Nakoniec prišiel za ním starý muž s dlhou bielou bradou, ktorý si uňho tiež hľadal prácu, aby si zarobil na svoju každodennú stravu. „Ach, dedko, pre teba je už moc ťažké pracovať, ale môžeš u mňa robiť dozor na stavbe a dozerať na ostatných.“

            Nuž tento starý muž bol pustovník a svätec, ktorý keď uvidel, aké láskavé srdce má tento mládenec, sa rozhodol urobiť preňho všetko, čo je v jeho moci, aby získal to, po čom túži jeho srdce.

            Onedlho, keď bola loď dokončená, povedal pustovník svojmu mladému priateľovi: „Teraz môžeš ísť za kráľom a požadovať od neho jeho dcéru za manželku. Pretože loď, ktorú sme postavili, sa bude plaviť aj po mori, aj na pevnine.“

            „Ó, dobrý dedko,“ zvolal mládenec, „neopúšťaj ma! Prosím ťa, zostaň so mnou a zaveď ma ku kráľovi!“

            „Ak si to želáš, zostanem s tebou,“ povedal pustovník, „ale pod podmienkou, že mi dáš polovicu všetkého, čo dostaneš.“

            „Ak je to všetko,“ odpovedal, „to ti ľahko sľúbim!“ a vydali sa spoločne na lodi za kráľom. Ako prešli istú vzdialenosť, na svojej ceste zbadali nejakého muža, ktorý stál v hustej hmle a snažil sa ju dostať do vreca.

            „Nuž, dobrý dedko,“ zvolal mládenec, „čo si myslíš, že robí?“

            „Spýtaj sa ho,“ povedal starý muž.

            „Čože to robíš, môj drahý priateľ?“

            „Dávam do svojho vreca hmlu. To je moja práca.“

            „Spýtaj sa ho, či pôjde s nami,“ pošepkal pustovník.

            Ten muž im odpovedal: „Ak mi dáte dostatok jedla a pitia, veľmi rád s vami zostanem.“

            Tak ho zobrali k sebe na loď. Ako sa pohli ďalej, mládenec povedal: „Nuž, dedko, boli sme dvaja. A teraz sme už traja!“

            Cestovali kúsok ďalej, keď stretli muža, ktorý vytrhal stromy z polovice lesa a niesol ich na pleciach.

            „Dobrý dedko,“ zvolal mládenec, „len sa pozri! Prečo to asi urobil?“

            „Spýtaj sa ho, prečo vytrhal všetky tie stromy.“

            Muž im odpovedal: „Čože? Veď nesiem len za náručie konárov.“

            „Požiadaj ho, aby išiel s nami,“ zašepkal pustovník.

            Silný muž im odpovedal: „Veľmi rád, pokiaľ mi dáte dosť jedla a pitia,“ a nastúpil na loď. Mládenec povedal pustovníkovi: „Nuž, dedko, boli sme traja. A teraz sme už štyria.“

            Loď sa pohla a cestovali ďalej. O niekoľko míľ ďalej uvideli muža, ktorý pil vodu z potoka, takže ten bol skoro celý vyschnutý.

            „Dobrý dedko,“ povedal mládenec, „len sa pozri na toho muža! Videl si už niekoho vypiť toľko veľa vody?“

            „Spýtaj sa ho, prečo to robí,“ odpovedal pustovník.

            „Čože? Veď nie je nič zvláštne na tom, keď sa niekto napije vody plným dúškom!“ odpovedal muž a postavil sa.

            „Požiadaj ho, aby išiel s nami.“ A mládenec tak urobil.

            „S potešením! Ak mi dáte dosť jedla a pitia.“

            A mládenec zašepkal pustovníkovi: „Nuž, dedko, boli sme štyria. A teraz je nás päť.“

            Prešli kúsok ďalej a zbadali uprostred potoka ďalšieho muža, ktorý lukom mieril do vody.

            „Dobrý dedko,“ povedal muž, „čo si myslíš? Na čo asi tak mieri svojím lukom a šípom?“

            „Spýtaj sa ho,“ odpovedal pustovník.

            „Ticho! Mlčte!“ zvolal muž. „Teraz ste ju vystrašili. V podsvetí sedela na strome prepelica. Chcel som ju zastreliť. To je moja práca. Trafím všetko, na čo mierim.“

            „Spýtaj sa ho, či pôjde s nami,“ povedal pustovník.

            A muž odpovedal: „Pôjdem s radosťou a s celým mojím srdcom, pokiaľ dostanem dosť jedla a pitia.“ Tak ho zobrali na loď a mladý muž zašepkal pustovníkovi: „Nuž, dedko, boli sme piati. A teraz je nás šesť.“

            Znova pokračovali vo svojej ceste na lodi. Ani nezašli príliš ďaleko, keď stretli muža, ktorý práve prekračoval ostrov tak, že jednu nohu mal na severe ostrova a druhú na juhu.

            „Dobrý dedko, len sa naňho pozri! Aké dlhé kroky ten robí!“

            „Spýtaj sa ho, prečo tak kráča,“ odpovedal pustovník.

            „Ó, ja idem iba na malú prechádzku,“ odpovedal muž.

            „Spýtaj sa ho, či pôjde s nami.“

            „Veľmi rád,“ povedal muž, „ak mi dáte na jedenie a na pitie toľko, koľko chcem,“ a vyliezol na loď.

            Mládenec zašepkal starcovi: „Dobrý dedko, bolo nás šesť, a už je nás sedem.“ Pustovník vedel, že sa ho chcel mladý muž opýtať, že načo vzali týchto zvláštnych ľudí na palubu lode.

            Po mnohých dňoch napokon prišli do mesta, v ktorom žil kráľ a jeho dcéra. Loď pristavili rovno pred palácom. Mládenec prišiel za kráľom a hlboko sa mu poklonil.

            „Vaša Výsosť, splnil som Vašu výzvu a postavil loď, ktorá dokáže cestovať po mori i po súši. Dajte mi moju odmenu a dovoľte mi zosobášiť sa s Vašou dcérou.“

            Ale kráľ si pomyslel: „Čože? Mám zosobášiť svoju dcéru s mužom, o ktorom nič neviem, dokonca ani to, či je chudobný alebo bohatý, rytier alebo žobrák?“

            Tak nahlas prehovoril: „To, že si postavil požadovanú loď, nestačí. Musíš ešte doručiť tento list vládcovi podsvetia a priniesť mi naspäť odpoveď do jednej hodiny.“

            „To nebolo v dohode,“ odpovedal mladý muž.

            „Nuž, urob, ako myslíš,“ odpovedal kráľ. „Avšak ak tak nespravíš, moju dcéru nedostaneš.“

            Mládenec vyšiel von. Bol strašne utrápený. Svojmu starému priateľovi sa zdôveril s tým, čo sa mu stalo.

            „Hlúpy chlapec!“ zvolal pustovník. „Ihneď prijmi jeho podmienky. A pošli dlhonohého muža doručiť ten list. On to spraví behom chvíľky.“

            Keď to mládenec počul, vyskočil od radosti a vrátil sa ku kráľovi: „Vaša Výsosť, prijímam Vaše podmienky. Našiel som posla, ktorý vykoná Vaše želanie.“

            Kráľ nemal inú možnosť, len odovzdať list mužovi, ktorý dlhými krokmi odišiel z paláca. Za pár minút sa dostal do podsvetia. Rýchlo tam našiel vládcu, ktorý sa pozrel na list a povedal mu: „Počkaj chvíľu. Napíšem odpoveď.“ No muž bol od rýchlej chôdze taký unavený, že zaspal hlbokým spánkom a na svoje poslanie zabudol.

            Celý tento čas mládenec úzkostlivo počítal minúty a pozeral na cestu, odkiaľ mal prísť posol. „Čo ho mohlo zdržať?“ povedal pustovníkovi, keď do konca hodiny zostávalo len niekoľko minút. Vtedy pustovník zavolal muža, ktorý vedel trafiť všetko, na čo mieril. „Len sa pozri, prečo to nášmu poslovi tak dlho trvá.“

            „Ach, on si spokojne spí v paláci v podsvetí. No môžem ho zobudiť.“ Vtedy vytiahol svoj luk a šípom strelil dlhonohému mužovi rovno do topánky. Posol sa okamžite zobudil. A keď si všimol, že už takmer uplynula hodina, zobral list a ešte včas sa mu podarilo vstúpiť do paláca. Mladý muž si myslel, že už má svoju nevestu istú, ale kráľ povedal: „Ešte stále si nespravil dosť. Predtým, ako ti dám svoju dcéru, musíš nájsť muža, ktorý vypije polovicu obsahu mojej pivnice za jeden deň.“

            „To nebolo v dohode,“ sťažoval si nešťastný mládenec.

            „Nuž, urob, ako uznáš za vhodné. Ale inak moju dcéru nedostaneš.“

            Mladý muž celý smutný vyšiel von. Spýtal sa pustovníka, že čo má teraz urobiť.

            „Hlúpy chlapec!“ povedal pustovník. „Veď povedz tomu mužovi, ktorý vypije všetko, aby to vypil.“ Tak zavolali toho muža a spýtali sa ho: „Myslíš, že by si vypil polovicu kráľovskej pivnice za jeden deň?“

            „Ach, božemôj, áno, dokonca oveľa viacej, ak chceš,“ odpovedal. „Ja nikdy nemám dosť.“

            Kráľ nebol veľmi potešený, keď mladý muž pohotovo súhlasil s jeho požiadavkou. Ale nemal inú možnosť. Rozkázal sluhovi, aby zaviedol neustále smädného muža dolu do pivnice. Akú len radosť ten mal! Celý deň pil, pil, a pil. Nielenže stihol vypiť polovicu pivnice, ale on ju vypil celú. Tak napokon všetky sudy zostali prázdne. Keď to kráľ uvidel, povedal mládencovi: „Zvíťazil si. Nemôžem ti ďalej odopierať moju dcéru. Ale ako jej veno, ti dám len toľko, koľko dokáže uniesť jeden muž.“

            „Ale,“ odpovedal mládenec, „nech je muž akokoľvek silný, nedokáže odniesť so sebou viacej ako päťdesiat kíl. A to je skoro nič pre kráľovu dcéru.“

            „No, urob, ako chceš. Už som ti povedal svoju ponuku. Teraz je to tvoja záležitosť, nie moja.“

            Mládenec bol zmätený. Nevedel, čo má odpovedať. Hoci by sa veľmi rád zosobášil s princeznou aj bez centu. Lenže všetky svoje peniaze minul na stavbu lode. Tak teraz by jej nevedel zadovážiť všetko, čo by chcela. Išiel za pustovníkom a povedal mu: „Kráľ mi dá pre princeznú len také veno, koľko dokáže uniesť jeden muž. Ja už nemám žiadne peniaze a ani moji bratia.“

            „Hlúpy chlapec! Veď stačí zavolať toho muža, ktorý niesol na pleciach polovicu lesa.“

Mládenec sa veľmi potešil a zavolal silného muža, ktorému prikázal: „Vezmi na svoje plecia toľko, koľko unesieš. Zober všetko, čo sa dá odniesť, aj keby si mal celý palác nechať prázdny.“

            Silný muž sľúbil, že tak urobí, a odvážne dodržal svoje slovo. Naložil si na svoje plecia stoličky, stoly, skrine, debne a truhlice plné zlata a striebra, až nakoniec nezostalo v paláci nič, čo by sa nedalo odniesť. Dokonca vzal aj kráľovskú korunu, ktorú položil navrch. Celý svoj náklad naložil na loď. Za ním išiel mládenec spolu s princeznou. Ale kráľ začal vo svojom prázdnom paláci od hnevu strašne zúriť. Zavolal svoju armádu, ktorá sa nalodila na paluby jeho vojenských lodí. Dostali príkaz, aby všetko, čo mu odniesli na mládencovej lodi, priniesli späť.

            Kráľove lode sa plavili veľmi rýchlo a začínali dobiehať mládencovu loď. Kráľovskí námorníci kričali od radosti. Pustovník si ich všimol ako prvý. Boli už dosť blízko. Povedal mládencovi: „Vidíš tie lode?“

            Mládenec sa vyľakal a skríkol: „Ach, dobrý dedko! Veď nás prenasleduje flotila lodí a za chvíľu sú pri nás.“

            Ale pustovník zavolal muža, ktorý mal vo svojom vreci hmlu. Vrece otvorili a na okolí sa rozhostila hmla. Námorníci kráľovskej flotily nemohli na hladine nič uvidieť. Tak sa vrátili naspäť do paláca a povedali kráľovi, ako sa im loď na mori stratila v hustej hmle. Medzitým sa mladý muž so svojimi spoločníkmi dostal bezpečne domov.

            „Nuž, už si zase doma,“ povedal pustovník. „Teraz môžeš dodržať svoj sľub, ktorý si mi dal, a dať mi polovicu z toho, čo si dostal.“

            „To urobím veľmi rád z celého môjho srdca,“ odpovedal mládenec a začal rozdeľovať všetky svoje poklady, ktoré rozdelil na dve strany, jednu pre seba a druhú pre svojho starého priateľa. Potom mu povedal: „Dobrý dedko, už som všetko rozdelil. Nadelil som ti presnú polovicu.“

            „Nič viacej nezostalo?“ spýtal sa pustovník. „Veď si zabudol rozdeliť najlepšiu vec zo všetkého.“

            „Čo máš na mysli?“ spýtal sa. „Všetko je už rozdelené.“

            „A kráľovu dcéru?“ povedal pustovník.

            Mladému mužovi až krv zmrzla v žilách, lebo princeznú naozaj veľmi miloval. Ale odpovedal: „No dobre. Prisahal som tak a svoje slovo dodržím.“ Vytiahol svoj meč, aby princeznú preťal na dve polovice. Keď pustovník uvidel, že mládenec si viacej váži svoju česť ako svoju manželku, zdvihol svoju ruku a zakričal: „Zadrž! Ona je len tvoja a tiež aj všetko toto bohatstvo. Pomohol som ti, lebo si mal ľútosť nad tými, ktorí boli v núdzi. Keď ma budeš niekedy potrebovať, zavolaj ma a prídem za tebou.“

            Ako tak pustovník povedal, tak spolu s ostatnými druhmi na palube lode zmizol.

            Nasledujúci deň sa konala svadba. Jeho dvaja bratia prišli bývať k nemu do domu, kde potom žili spoločne šťastne. A mládenec nikdy nezabudol na svätého pustovníka, ktorý mu tak dobre pomohol získať princeznú a zároveň i množstvo bohatstva.

            [@ Sicílske rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]