5*03*/164* Obchodník a škriatok **(1,0k)

Kedysi dávno žil raz jeden usilovný študent. Býval v podkroví a nemal vôbec žiaden majetok. Na prvom poschodí žil neustále pracujúci obchodník, ktorý mal celý dom len pre seba. Patril mu jeden škriatok. Každé Vianoce mu obchodník dal misu džemu s veľkou kockou masla uprostred. Obchodník si to mohol dovoliť, tak škriatok zostal v jeho obchode.

Jedného večera si študent prišiel kúpiť sviečku a syr. Dostal, čo chcel, zaplatil a pozdravil obchodníka a jeho manželku. Keď im zaželal dobrú noc, zrazu zostal stáť. Začal čítať papier, do ktorého bol zabalený syr. Bol to vytrhnutý list zo starej knihy o poézii.

„Mám tu toho oveľa viac!“ povedal obchodník. „Jednej starej žene som dal kávu za túto knihu. Ak chceš, predám ti ju za dva centy.“

„Áno,“ povedal študent, „daj mi knihu namiesto syra. Chleba môžem jesť aj bez syra. Bola by hanba, keby sa kniha roztrhala. Ty si bystrý a praktický človek, ale poézii rozumieš len toľko ako tamten starý sud.“

Pre ten sud to bolo dosť drzé, ale obchodník a študent sa dobre zasmiali. Študent to povedal len zo žartu. No škriatok sa dosť nahneval, že sa niekto opovážil povedať niečo takého obchodníkovi, ktorý vlastnil dom a predával to najlepšie maslo.

Keď nadišla noc a zatvorili obchod, všetci okrem študenta išli spať. Škriatok si požičal od obchodníčky jej jazyk. V noci, keď spala, ho nepotrebovala. Na ktorýkoľvek predmet v izbe ho položil, ten začal rozprávať o svojich myšlienkach a pocitoch, presne tak ako pani, ktorej patril. Ale mohol ho položiť vždy len na jednu vec, inak by všetky veci rozprávali naraz.

Škriatok položil jazyk na sud, v ktorom boli staré noviny.

„Je to pravda,“ spýtal sa, „že nevieš nič o poézii?“

„Určite nie!“ odpovedal sud. „Poézia je niečo, čo je na papieri a často sa to vystrihuje. Viem o tom oveľa viac, ako povedal študent, hoci som len malý sud v obchode s potravinami.“

Škriatok položil jazyk aj na mlynček na kávu, ktorý začal hneď mlieť. Potom ho položil na misku s maslom a na pokladnicu. Všetky veci boli rovnakého názoru ako sud na starý papier. No a keď si to myslí väčšina, treba tomu veriť.

„Teraz to poviem študentovi!“ a s týmito slovami vyšiel po schodoch hore až do podkrovia, kde býval študent. Škriatok sa pozrel cez kľúčovú dierku a uvidel, že sa v izbe svieti. Študent čítal roztrhanú knihu, ktorú kúpil v obchode.

Ale aké len veľké svetlo tam bolo! Kniha vyžarovala svetelné lúče, ktoré rástli do veľkého stromu ponad študentom. Každý list z knihy bol živý. Každá kvetina bola hlavou krásneho dievčaťa. Niektoré malo žiarivé, tmavé oči, iné nádherné modré oči. Každé ovocie bolo žiariacou hviezdou a zo študentovej izby sa ozývala úžasná hudba. Malý škriatok ani len nesníval, že sa mu naskytne takýto nádherný výhľad.

Stál na špičkách a pozeral dovnútra, až pokým študent nesfúkol sviečku a nešiel spať do postele. Škriatok však zostal stáť za dverami a počúval hudbu, ktorá teraz hrala študentovi veľmi jemnú a sladkú uspávanku.

„Nikdy som nevidel niečo takého!“ povedal škriatok. „Ani by som nič takého neočakával! Musím zostať so študentom.“

Malý mužík nad tým chvíľu premýšľal. Potom si povzdychol: „Študent nemá žiaden džem!“ A vrátil sa dolu k obchodníkovi. Dobre bolo, že tak urobil, pretože sud rozprávaním zodral skoro celý jazyk. Prečítal všetky noviny, čo boli v ňom. A práve sa chystal, že ich bude čítať odzadu. No škriatok zobral jazyk a vrátil ho obchodníčke.

            Odvtedy si celý obchod od pokladnice až po poslednú triesku veľmi vážil drevený sud s novinami. Všetky veci v obchode si mysleli, že články a kritiky, ktoré čítal obchodník, napísal drevený sud. Škriatok už nedokázal sedieť pokojne v obchode a počúvať tam múdrosti a rozumy, ktoré sa tam rozprávali. Hneď ako sa večer rozsvietilo svetlo v podkroví, zdalo sa mu, akoby ho svetelné lúče odtiaľ priťahovali k sebe ako silné laná. Musel ísť hore a nazerať do izby cez kľúčovú dierku. Ako tak nazeral dnu, mal pocit, že pozerá na morské vlny počas silnej búrky. Zrazu ho to dojalo tak, že vybuchol v nárek sĺz. Nevedel, prečo plače, ale i napriek slzám sa cítil celkom šťastný. Aké nádherné by bolo sedieť spolu so študentom pod tým svetelným stromom. Lenže to nemohol. Musel byť spokojný a šťastný s tým, že sa mohol pozerať cez kľúčovú dierku.

            Stál na studenom odpočívadle. Jesenný vietor robil prievan cez trhliny na schodoch. Bola mu veľká zima. Keď študent zhasol svetlo, tak za chvíľu stíchla aj krásna hudba. Od zimy sa celý triasol. Tak sa skrčil do svojho teplého kúta, kde mu bolo pohodlne a útulne.

            Keď prišli Vianoce, škriatok zase dostal od obchodníka plnú misu džemu spolu s veľkou kockou masla. Ako sa len veľmi potešil!

            Uprostred noci sa zrazu prebudil. Počul veľký hluk. Susedia búchali zvonka na okenice. Nočný strážca trúbil na lesný roh. Oznamoval, že vypukol oheň a celé mesto, že je v plameňoch.

            Kde len bol ten oheň? V dome či u susedov? Poplach bol stále väčší a väčší. Obchodníčka bola taká zhrozená, že zobrala svoje zlaté náušnice a dala si ich do vrecka, aby niečo zachránila. Obchodník si zobral so sebou svoje účtovné knihy a slúžka svoje čierne hodvábne šaty.

            Každý chcel zachrániť svoj najcennejší majetok. Tak urobil aj škriatok. Niekoľkými skokmi vyšiel na poschodie a vošiel do študentovej izby. Ten tam pokojne stál a pozeral na oheň, ktorý horel v dome oproti. Škriatok uchopil knihu, ktorá ležala na stole. Vložil si ju do svojej červenej čiapky a natiahol si ju oboma rukami na hlavu. Najväčší poklad v dome bol zachránený. Potom sa vyštveral na strechu a sadol si vedľa komína. Plamene z horiaceho domu oproti ho osvetľovali. Rukami si pevne pridŕžal svoju červenú čiapku na hlave, v ktorej mal svoj poklad – knihu poézie. Teraz vedel, čo si jeho srdce váži najviacej, komu skutočne patrí. Ale keď zahasili oheň, škriatok si to znova premyslel a povedal: „Budem musieť patriť obidvom, aj študentovi, aj obchodníkovi, pretože sa nedokážem vzdať džemu od obchodníka. Ten je taký chutný.“

            A takisto je to aj s nami. Nedokážeme odolať džemu kvôli žiadnej dobrej knihe.

            [@ Hans Andersen, Andrew Lang, Robert Hodosi]