5*23*/184* Voda života **(1,7k)

V jednej chalúpke žili spolu traja bratia a jedna sestra. Navzájom sa mali veľmi radi. Jedného dňa povedal najstarší brat, ktorý nikdy nerobil nič iné, len sa zabával od rána až do večera, svojim súrodencom: „Poďme usilovne pracovať. Možnože zbohatneme a postavíme si palác.“

            Jeho bratia a sestra radostne odpovedali: „Áno, všetci budeme pracovať!“

            Tak sa dali do práce. Pracovali tak veľmi, ako len vládali. Až napokon zarobili veľké množstvo peňazí a zbohatli. Postavili si krásny palác. Z ďalekého okolia sa chodili ľudia pozerať na tento div. Každý hovoril, aký je nádherný. Nikto na ňom nenašiel žiadnu chybu. Raz tam však prišla jedna stará žena. Prechádzala sa po izbách s davom ľudí a zrazu zvolala: „Áno, je to nádherný palác, ale niečo mu chýba!“

            „A čo by to malo byť?“

            „Kostol.“

            Keď to počuli bratia a sestra, dali sa znova do práce, aby zarobili ďalšie peniaze. Keď ich zarobili dosť, dali sa do stavby kostola, ktorý mal byť taký veľký a krásny, ako samotný palác. Keď bol kostol hotový, oveľa väčšie množstvo ľudí si prišlo pozrieť palác, kostol, veľkolepé sály a rozsiahle záhrady.

            Jedného dňa, ako bratia a sestra sprevádzali svojich hostí, sa k nim prihovoril jeden starý muž, ktorý povedal: „Áno, všetko je tu veľmi nádherné, ale predsa tomu ešte niečo chýba!“

            „A čo by to malo byť?“

            „Džbán vody života, vetva zo stromu, ktorého vôňa jeho kvetov poskytuje večnú krásu, a rozprávajúci vták.“

            „A kde ich máme nájsť?“

            „Choďte do jednej vzdialenej hory a tam nájdete všetky tieto tri veci.“

            Starý muž sa im zdvorilo poklonil a zaželal im zbohom. Najstarší brat povedal svojim súrodencom: „Pôjdem do sveta hľadať vodu života, strom krásy a rozprávajúceho vtáka.“

            „Ale ako budeme vedieť, keď sa ti stane nejaká nehoda?“ spýtala sa ho sestra.

            „To je pravda,“ odpovedal. „Na to som nepomyslel.“

            Tak išli za tým starým mužom a povedali mu, že najstarší z nich chce ísť hľadať vodu života, strom krásy a rozprávajúceho vtáka, o ktorých im povedal, že sú nevyhnutné na to, aby bol ich palác dokonalý. Ale že nevedia, ako sa dozvedia, ak sa mu stane niečo zlé na ceste.

            Tak starý muž vzal nôž a dal im ho, vraviac: „Dobre si opatrujte tento nôž. Pokiaľ bude jeho čepeľ jasná, všetko je s ním v poriadku, ale ak sa čepeľ zakrvaví, potom sa mu stalo nejaké zlo.“

            Bratia sa mu poďakovali a vrátili sa rovno do paláca. Najstarší brat sa pripravil a odišiel do vzdialenej hory, kde sa nachádzali poklady, po  ktorých túžili. Kráčal, kráčal a kráčal. Keď prešiel dosť veľkú vzdialenosť, stretol jedného obra.

            „Vieš mi povedať, ako sa dostanem do jednej vzdialenej hory?“

            „A prečo si želáš tam ísť?“

            „Hľadám vodu života, vetvu zo stromu krásy a rozprávajúceho vtáka.“

            „Veľa ľudí už prešlo okolo mňa a chceli sa dostať do tamtej vzdialenej hory, ale nikto z nich sa ešte nevrátil. A ty sa tiež nevrátiš, ak neposlúchneš to, čo ti poviem. Nasleduj tento chodník. Keď sa dostaneš k tej hore, vedľa cesty bude stáť množstvo kameňov. Nezastavuj sa a ani sa na ne nepozri, ale pokračuj vo svojej ceste. Ako pôjdeš ďalej, budeš počuť za sebou smiech a posmechy. To sa budú smiať na tebe tie kamene. Nevenuj im pozornosť. A predovšetkým sa neobzri. Ak tak urobíš staneš sa jedným z nich. Kráčaj priamo až na vrch hory a vezmi si odtiaľ, čo chceš.“

            Mladý muž sa mu poďakoval za jeho radu a kráčal stále ďalej, až sa dostal do tej vzdialenej hory. Ako začal pomaly vystupovať vyššie, počul za sebou výsmechy a posmešky, ale snažil sa mať uši zatvorené a nevenovať tomu pozornosť. Napokon hluk bol taký hlasný, že stratil trpezlivosť. Zohol sa, aby zdvihol kameň a hodil ho doprostred toho kriku. Keď zrazu mu celá ruka zmeravela. A behom chvíľky sa celý premenil na kameň!

            Jeho sestra si pomyslela, že jej brat sa už dlho nevracia. Tak sa išla pozrieť na nôž, ktorý dostali od starého muža. Zistila, že jeho čepeľ bola celá červená ako od krvi. Zavolala svojich dvoch bratov a povedala im, že ich najstaršiemu bratovi sa stalo niečo zlého.

            „Pôjdem ho vyhľadať,“ povedal druhý brat a odišiel.

            Kráčal, kráčal a kráčal. Stretol obra a spýtal sa ho, či nevidel pred nedávnom ísť k hore nejakého mladého muža. Obor mu odpovedal: „Áno, videl som ho prejsť okolo, ale nevrátil sa. Určite na ňom zaúčinkovala kliatba.“

            „Ako ho môžem odkliať a nájsť živú vodu, rozprávajúceho vtáka a vetvu zo stromu krásy?“

            „Nasleduj tento chodník. Keď prídeš k hore, pri vstupe do nej nájdeš množstvo kameňov. Nezastavuj sa pri nich ani sa na ne nepozri. Pokračuj ďalej a stúpaj do hory. A predovšetkým vôbec nevenuj pozornosť smiechu a posmeškom, ktoré sa budú od všadiaľ ozývať. Za žiadnych okolností sa neobzri. Keď sa dostaneš na vrch hory, zober si odtiaľ všetko, čo len chceš.“

            Mladý muž mu poďakoval za radu a vybral sa do hory. Ale hneď ako ju dosiahol, žarty a posmešky sa začali ozývať zo všetkých strán. Skoro ho až ohlušili. Odvážne si vykračoval ďalej. Prišiel až pri miesto, kam sa dostal jeho brat. Vtedy sa mu zazdalo, že medzi posmievajúci hlasmi začul aj hlas svojho brata. Zastavil a otočil sa. A hneď bol aj z neho ďalší kameň medzi množstvom ostatných.

            Medzitým sestra počítala dni, kedy sa mali vrátiť jej dvaja bratia. Ako jej druhý brat odišiel, čepeľ noža bola zase celá jasná a vyleštená. Čas sa zdal byť dlhý a pomaly plynul. Veľakrát sa pozrela na nôž, ktorý mal stále čistú čepeľ. Zakaždým, keď na ňu pozrela, bola šťastná, že aspoň jej druhý brat je nažive. Až raz večer, keď bola unavená, ako zvykla byť na konci dňa, úzkostlivo vytiahla nôž zo zásuvky. A ajhľa! Čepeľ bola červená ako od krvi. Od hrôzy vykríkla. Rýchlo ku nej pribehol jej najmladší brat. Keď mu ukázala nôž, povedal: „Teraz pôjdem ja.“

            Tak kráčal, kráčal a kráčal, až pokým nestretol obra, ktorého sa spýtal: „Nešli tadiaľto dvaja mladí muži smerom k tamtej hore?“

            Obor odpovedal: „Áno, išli okolo, ale doposiaľ sa nevrátili. Určite na nich zaúčinkovala kliatba.“

            „Čo mám urobiť, aby som ich oslobodil a získal vodu života, rozprávajúceho vtáka a vetvu zo stromu krásy?“

            „Choď ďalej až k hore. Vstup do nej bude pokrytý kameňmi, že sotva budeš môcť niekde nohu položiť. Kráčaj rovno dopredu. Neotáčaj sa ani naľavo, ani napravo. Nevenuj pozornosť smiechu a posmeškom, ktoré ťa budú prenasledovať, až pokým nedosiahneš vrchol. Potom si môžeš odtiaľ zobrať všetko, čo len chceš.“

            Mladý muž sa poďakoval obrovi za jeho radu a vybral sa k hore. Keď začal liezť na horu, zo všetkých strán sa ozývali rôzne posmešky a smiechoty. Ale on myslel na obrove slová. Nepozeral doprava ani doľava. Už bol skoro na vrchole hory, keď vtom začul hlasy svojich dvoch bratov. Náhle sa otočil, a hneď aj z neho bol jeden z mnohých kameňov na okolí.

            Celý ten čas jeho sestra sa prechádzala po paláci a neustále kontrolovala nôž, či nie je od krvi. Obávala sa toho, čo uvidí. A naozaj, jedného dňa čepeľ noža sčervenala rovno pred jej očami. Vtedy povedala: „Teraz som na rade ja.“

            Tak kráčala, kráčala a kráčala. Až napokon prišla k obrovi. Spýtala sa ho, či nevidel tadiaľ prejsť troch mladých mužov, ktorí išli na vysokú horu.

            „Videl som ich prejsť okolo, ale doteraz sa nevrátili. Preto si myslím, že na nich zaúčinkovala kliatba.“

            „Čo musím urobiť, aby som ich oslobodila, získala vodu života, rozprávajúceho vtáka a vetvu zo stromu krásy?“

            „Musíš ísť ďalej až k tamtej hore. Ako budeš na ňu liezť, po ceste budeš mať množstvo kameňov. Takmer nebudeš mať kde stúpiť. Budeš počuť hluk, akoby sa ti všetky kamene posmievali a robili si z teba žarty. Nesmieš venovať pozornosť ničomu, čo budeš počuť. Keď sa ti podarí dostať až na vrchol kopca, tak získaš všetko, čo len chceš.“

            Dievčina sa mu poďakovala za radu a vybrala sa smerom k hore. Sotva sa dostala do hory, počula posmech a výkriky, akoby každý kameň, na ktorý šliapla bol živou bytosťou. Ale ona si pamätala slová obra a vedela, čo sa stalo jej bratom. Pohľad mala neustále upriamený na vrchol hory, ktorý bol každou chvíľkou bližšie a bližšie. Čím bola vyššie krik bol stále väčší a väčší. Keď jej už zostávalo len niekoľko metrov, hluk sedemnásobne zosilnel a jasne počula aj hlasy svojich troch bratov. Ale dievčina si toho vôbec nevšímala. A takto sa dostala až na vrchol hory.

Keď tam stúpla svojimi nohami, uvidela pred sebou v priehlbine jazierko s vodou života. Vzala mosadzný džbán, ktorý si priniesla so sebou, a naplnila ho až po okraj. Na okraji jazierka stál strom krásy a na jednej z jeho vetiev stál rozprávajúci vták. Chytila vtáka a položila ho do klietky. Zo stromu krásy odtrhla jednu vetvičku.

Potom sa otočila a išla radostne dolu kopcom so svojimi pokladmi. Jej dlhý výstup na horu ju však unavil a mosadzný džbán bol dosť ťažký. Tak ako kráčala niekoľko kvapiek kvaplo na kamene. Ako sa ich dotkli kvapky vody života, tie sa premenili na mladých mužov a devy. Zhromažďovali sa okolo nej a ďakovali jej za ich vyslobodenie.

Takto sa dozvedela, ako môže byť zakliatie prelomené. Veľmi pozorne pokropila každý kameň, až tam napokon žiaden nezostal. Premenili sa na veľký dav mládencov a dievčat, ktorí ju nasledovali dolu horou.

Keď prišli do svojho paláca, nestrácala čas a zasadila vetvu zo stromu krásy do zeme a polievala ju vodou života. Z vetvy čoskoro vyrástol strom, ktorý mal mnoho kvetín. Rozprávajúci vták si spravil na jeho vetvách svoje hniezdo.

Sláva o týchto zázračných skvostoch sa rozšírila široko a ďaleko. Ľudia sa k nim hrnuli vo veľkých množstvách. Všetci chceli vidieť tieto úžasné veci. A samozrejme s veľkou obľubou si každý z nich vypočul príbeh, ako sa mladej dievčine podarilo ich získať. Medzi návštevníkmi bol aj samotný kráľov syn, ktorý nechcel odísť, pokým všetko neuvidel a nevypočul si, ako sa to všetko stalo. Tento princ veľmi obdivoval zvláštnosť a krásu týchto pokladov, a takisto i odvahu dievčiny, ktorá ich priniesla. Tak prišiel domov a získal povolenie od rodičov, aby sa s ňou mohol zosobášiť a zobrať si ju za manželku.

Potom sa oslavovala svadba v kostole, ktorý bol vedľa ich paláca. Ženích si ju potom zobral domov do kráľovského paláca, kde žili spokojne a šťastne po celé svoje životy.

[@ Katalánske rozprávky, Francisco Maspons y Labros, Andrew Lang, Robert Hodosi]