5*24*/185* Zranený lev **(1,8k)

Kedysi dávno žilo jedno dievča, ktoré bolo také chudobné, že nemalo z čoho žiť. Muselo sa túlať po svete a pýtať si od ľudí almužnu. Jedného dňa prišlo k chalupe, ktorá bola pokrytá slamenou strechou. Pýtalo si tam nejakú prácu. Farmár povedal, že potrebuje pastiera dobytka. Pretože jeho pastier od neho práve odišiel. Že ak sa jej miesto páči, tak ju zamestná. Z dievčaťa sa teda stala pastierka dobytka.

            Jedno ráno, keď viedla dobytok cez lúku, začula celkom blízko hlasné stonanie, ktoré znelo skoro ako ľudské. Ponáhľala sa na miesto, odkiaľ prichádzal hluk a zistila, že tam leží zranený na zemi vystretý lev.

            Pastierka sa veľmi vyľakala. No zdalo sa, že lev má naozaj veľké bolesti. Tak sa jej ho uľútostilo. Prišla k nemu bližšie, úplne blízko a všimla si, že v jednej labke má zabodnutý veľký tŕň. Podarilo sa jej tŕň vytiahnuť a zranenú labku mu obviazala. Lev bol veľmi vďačný a ako poďakovanie jej svojím drsným jazykom oblízal ruku.

            Keď sa pastierka chcela vrátiť ku svojmu dobytku, zistila, že všetky jej kravy sa niekde zatúlali. Snažila sa ich nájsť, behala po okolí, ale úplne zbytočne. Po jej kravách nebolo nikde ani stopy. Tak sa musela vrátiť domov a priznať sa svojmu pánovi, ktorý ju surovo vyhrešil a potom zbil. I povedal jej: „Teraz budeš dávať pozor na somáre.“

            Tak každý deň vzala somáre do lesa, aby sa najedli. Až napokon jedného dňa, bolo to presne rok nato, ako našla leva, zase počula stonanie, ktoré znelo celkom ako ľudské. Išla rovno na miesto, odkiaľ prichádzal hluk. K jej veľkému prekvapeniu tam našla toho istého leva roztiahnutého na zemi s veľkou ranou na tvári.

            Tentokrát sa ho vôbec neobávala a bežala rovno k nemu. Umyla mu ranu a priložila na ňu liečivé bylinky. Zaviazala mu ju a lev jej poďakoval tým istým spôsobom ako predtým.

            Potom sa chcela vrátiť ku svojej čriede, ale nikde ju nemohla nájsť. Hľadala tu i tam, ale všetky somáre úplne niekam zmizli! Musela ísť domov a priznať sa svojmu pánovi. Ten jej najskôr vynadal a potom ju zbil. A povedal jej: „Teraz sa budeš starať o ošípané!“

            Nasledujúci deň vzala so sebou ošípané. Našla pre ne dobrú potravu. Takže priberali na váhe každým dňom. Prešiel ďalší rok. Jedno ráno, keď bola vonku so svojimi ošípanými, počula stonanie, ktoré sa zdalo, že pochádza od človeka. Prišla sa pozrieť bližšie, že kto to stoná, a našla svojho starého priateľa leva, ako bo celý zranený a zomieral pod stromom.

            Kľakla si vedľa neho, umyla mu jeho rany a priložila na ne liečivé byliny. Lev jej oblizol ruky a poďakoval sa jej. I spýtal sa jej, či nezostane pri ňom sedieť dlhšie. Lenže pastierka povedala, že musí dávať pozor na ošípané. Tak vstala a išla za svojou čriedou. Bežala na miesto, kde ich nechala. Ale keď tam prišla, vôbec ich nemohla nájsť. Zmizli, akoby ich prehltla zem. Pískala, volala, ale odpovedali jej len vtáky. Klesla na zem a horko plakala. Neodvážila sa ísť domov. Ubehlo niekoľko hodín. Keď sa vyplakala, išla hľadať svoje ošípané do lesa. Ale všetko bolo zbytočné. Nebolo po nich ani len známky.

            Napokon si pomyslela, že keď vylezie na strom, uvidí ďalej. No hneď ako sa usadila na najvyšší konár, stalo sa niečo, čo ju donútilo na chvíľu zabudnúť na svoje ošípané. Zbadala na chodníku pod sebou, ako sa k nej približuje mladý rúči muž. Keď prišiel bližšie ku stromu, posunul na stranu jeden veľký kameň a zmizol za ním.

            Dievčina si pretrela oči a rozmýšľala nad tým, či sa jej to len nesníva. Potom si pomyslela: „Ani sa odtiaľto nepohnem, pokým odtiaľ nevyjde von a nezistím, kto to je.“ Tak tam čakala. Až napokon ráno pri východe slnka si všimla, že sa kameň pohol na jednu stranu a spoza neho vyšiel lev.

            Keď odišiel ďalej mimo jej dohľadu, zliezla zo stromu a išla ku kameňu. Odtlačila ho na stranu a vošla do otvoru pred sebou. Chodník viedol ku krásnemu domu. Bol to palác. Išla dovnútra. Pozametala v ňom dlážku, na nábytku utrela prach a všetko upratala. Na poličke v rohu našla večeru. Tak sa výdatne najedla. Vyšla von a znova vyliezla na strom.

            Keď nastal večer, uvidela znovu toho istého muža, ako si veselo kráča po chodníku. Prišiel ku kameňu, odsunul ho nabok a zmizol za ním. Nasledujúce ráno vyšiel odtiaľ lev. Popozeral ostro na všetky strany, ale nikoho si nevšimol, tak sa stratil v lese.

            Dievčina zišla dolu zo stromu a urobila presne to isté ako deň predtým. Takto prešli tri dni. Každý deň zliezla zo stromu a upratala ten palác. Po istom čase, keď si dievčina uvedomila, že nezistí tajomstvo, kto je ten záhadný muž, sa rozhodla opýtať sa ho. Večer, keď ho zbadala prichádzať krížom cez les, zliezla dolu zo stromu a spýtala sa ho na jeho meno.

            Mladý muž sa veľmi potešil, keď ju zbadal. Povedal jej, že si myslel, že to ona udržuje už niekoľko dní poriadok v jeho dome. Potom dodal, že on je princ, ktorého začaroval mocný obor. Takže cez deň je z neho lev, ktorému tak často pomohla, a svoju ľudskú formu nadobudne len v noci. A že to tento obor jej ukradol jej dobytok, somáre a ošípané ako pomstu za to, že bola k nemu láskavá.

            Dievčina sa ho opýtala: „Čo môžem urobiť, aby som ťa odčarovala?“

            Ale on jej povedal, že sa obáva, že je to až príliš zložité. Pretože jediný spôsob, ako sa to dá urobiť, je získať od kráľovej dcéry pramienok vlasov. Potom ich upriasť a urobiť z nich plášť pre obra, ktorý žije na vrchole vysokej hory.

            „Nuž dobre,“ odpovedala dievčina, „pôjdem do mesta. Zaklopem na dvere kráľovského paláca a požiadam princeznú, aby ma zobrala do služby.“

            Rozlúčili sa a ona odišla do mesta. Prechádzala sa po uliciach a kričala: „Kto ma zamestná do služby? Kto ma zamestná do služby?“ Hoci sa však viacerým ľuďom páčila, lebo bola čistá a uhladená, ona si nikoho nevšímala a stále len vykrikovala: „Kto ma zamestná do služby? Kto ma zamestná do služby?“

            Napokon tam prišla dvorná dáma princeznej. „Čo vieš robiť?“ spýtala sa jej. Dievčina sa jej musela priznať, že vie toho robiť len málo. „Budeš teda robiť pomocníčku v kuchyni a umývať riady,“ povedala jej. A spoločne odišli do paláca.

            Dievčina si znova upravila vlasy. Vyzerala veľmi uhladene a elegantne. Každý ju obdivoval a chválil. Až sa to dostalo aj do uší princeznej. Tá poslala po dievča. Keď videla, ako má krásne upravené vlasy, požiadala ju, aby ju takisto učesala.

            Vlasy princeznej boli husté a dlhé, žiarili ako slnko. Dievčina ich česala a česala, až sa leskli jasnejšie ako kedykoľvek predtým. Princezná sa tomu veľmi potešila a povedala jej, aby k nej prišla učesať jej vlasy každý deň. Po niekoľkých dňoch sa dievčina odvážila požiadať princeznú, či si môže odstrihnúť prameň z jej vlasov.

            Princeznej, ktorá bola veľmi hrdá na svoje vlasy, sa nepáčila myšlienka, že by sa mala vzdať čo i len jedného vlasu na svojej hlave. Tak s tým nesúhlasila. Ale dievčina sa nevzdávala nádeje. Každý deň prosila princeznú, aby si mohla odstrihnúť jeden z jej prameňov vlasov. Po čase princezná stratila trpezlivosť a vyhlásila: „Môžeš si odstrihnúť jeden prameň z mojich vlasov, ale len pod podmienkou, že mi nájdeš najrúčejšieho princa na svete za môjho ženícha.“

            Dievčina jej to prisľúbila a odstrihla si jeden prameň z princezniných vlasov. Utkala z nich plášť, ktorý sa trblietal ako hodváb, a priniesla ho mladému mužovi. Ten jej povedal, aby ho odniesla rovno k obrovi. Ale že musí byť veľmi opatrná a už z diaľky hlasno kričať, že čo nesie obrovi. Inak k nej obor priskočí a rozreže ju svojím mečom.

            Tak dievčina odišla a stúpala stále vyššie a vyššie po vysokej hore. Avšak predtým, ako sa dostala na vrchol, obor začul jej kroky a vybehol k nej oproti. Z úst a nosa vydychoval ohnivé plamene. V jednej ruke držal meč a v druhej kyjak. Ale ona hlasno kričala, že mu priniesla plášť. Tak sa upokojil a pozval ju do svojho domu.

            Vyskúšal si plášť, ale mu bol príliš krátky. Vyzliekol si ho a povedal, že mu je malý. Dievčina si ho smutne zobrala späť a celá zúfalá sa vrátila do paláca.

            Nasledujúce ráno, keď česala princeznej vlasy, poprosila ju, aby jej dala ešte jeden prameň z jej vlasov. Princezná jej najskôr povedala, že nie. Ale dievčina tak veľmi a dlho prosila, že s tým napokon súhlasila, ale pod podmienkou, že jej musí nájsť princa za manžela.

            Dievčina jej povedala, že ho už našla. Z prameňa vlasov utkala žiarivú látku a pripevnila ju k plášťu. Potom ho zaniesla k obrovi.

            Tentokrát mu bol už dobrý. Veľmi sa potešil. Spýtal sa jej, že čo chce za odmenu. Povedala mu, že jedinou odmenou, ktorú chce od neho, je, aby levovi prinavrátil svoju pôvodnú ľudskú podobu. Obor veľmi dlho nechcel o tom ani len počuť. No napokon s tým súhlasil a povedal jej presne všetko, čo má urobiť. Sama musí leva zabiť a rozrezať na malé kúsky, ktoré musí spáliť na popol. Popol musí rozsypať do vody. Z vody potom vyjde princ a už navždy bude oslobodený od zakliatia.

            Deva od neho odišla s veľkým plačom. Obávala sa, že ju obor oklamal, a tým, že zabije leva, zabije zároveň aj princa. Plakala celou cestou dolu horou. Na jej spodku ju očakával princ. Keď si vypočul, čo jej povedal obor, upokojil ju. Uistil ju, že všetko dobre dopadne, aby mala odvahu a urobila to, čo jej prikázal obor.

            Dievčina princovi uverila. Ráno, keď sa premenil na leva, zobrala nôž. Rozkrájala ho na kúsky, ktoré spálila na popol a ten rozsypala do vody. Z vody zrazu vyšiel princ krásny ako deň. Tak dobre vyzeral ako slnko.

            Vtedy sa mladý princ poďakoval dievčine za to, čo všetko preňho urobila. Povedal jej, že by mala byť jeho manželkou, že inú nechce. Lenže dievčina začala trpko plakať. Povedala, že sa nemôže zaňho vydať, lebo dala prísľub princeznej, keď jej odstrihla prameň vlasov, že princ sa zosobáši len s ňou.

            Princ povedal len toľko: „Ak to bola princezná, musíme sa rýchlo ponáhľať. Poď so mnou.“

            Tak spoločne odišli do kráľovského paláca. Keď kráľ, kráľovná a princezná uvideli princa, veľkou radosťou sa naplnili ich srdcia. Spoznali v ňom ich najstaršieho syna, ktorý bol dlho stratený, odkedy ho začaroval obor.

            Princ predstavil svojim rodičom dievčinu, ktorá ho zachránila, a konala sa veľká svadobná hostina. Dievčina sa stala princeznou, a po čase princ kráľom a ona kráľovnou. Tak sa jej napokon dostalo mnoho lásky a všetkej cti, ktorú si právom zaslúžila.

            [@ Katalánske rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]