5*25*/186* Muž bez srdca **(1,9k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žili siedmi bratia, ktorí boli siroty a nemali žiadnu sestru. Preto museli robiť všetky domáce práce, čo sa im vôbec nepáčilo. Po dlhom uvažovaní sa rozhodli, že sa zosobášia. Tam, kde žili, však bohužiaľ neboli žiadne mladé dievčatá. Starší bratia sa dohodli, že pôjdu do sveta a nájdu si nevesty. Najmladšiemu sľúbili, že mu tiež privedú peknú manželku, ak zostane doma a postará sa o dom. On s tým ochotne súhlasil a šiesti mladí muži sa v dobrej nálade vydali na cestu.

            Ako išli, prechádzali vedľa malej chalúpky pri lese. Pred dverami stál starý, veľmi starý muž, ktorý sa im prihovoril: „Dobrý deň, mladí muži! Kam sa tak radostne ponáhľate?“

            „Ideme si nájsť krásne nevesty, a jednu pre nášho najmladšieho brata, ktorý zostal doma,“ odpovedali.

            „Ó, vzácni mládenci!“ povedal starý muž. „Ja som tu strašne osamelý. Prosím vás, priveďte mi tiež jednu nevestu. Len si zapamätajte, že musí byť mladá a pekná.“

            „Načo by bola starému, zvráskavenému, šedivému starcovi pekná mladá nevesta?“ pomysleli si bratia a pokračovali ďalej.

            Prišli do mesta, kde našli sedem sestier, ktoré boli také mladé a krásne, aké by si každý bol želal. Každý z nich si vybral jednu a najmladšiu nechali svojmu bratovi doma. Všetci sa vybrali na cestu späť. Znovu išli krížom cez les a vedľa chalupy starého muža.

            Ten stál pred svojimi dverami a zvolal: „Ó, akí dobrí kamaráti vy ste! Akú pôvabnú nevestu ste mi priniesli!“

            „Ona nie je pre teba,“ povedali mladí muži, „ale pre nášho najmladšieho brata, ako sme sľúbili.“

            „Čože?!“ povedal starý muž. „Sľúbili?! Ja vás donútim zjesť tie vaše sľuby!“ A vzal čarovnú paličku, zamrmlal nejaké zaklínadlo a dotkol sa ňou bratov a ich neviest, ktorí sa okamžite premenili na šedé kamene.

            Len najmladšiu sestru nezačaroval. Tú vzal do chalupy. Odvtedy sa musela starať v dome o poriadok a udržiavanie chodu domácnosti. Nebola veľmi nešťastná, ale jedna myšlienka ju trápila. Čo ak starý muž zomrie a nechá ju v tomto osamotenom dome hlboko uprostred lesa! Bola by tak strašne sama, ako on bol predtým.

            Jedného dňa mu povedala o svojom strachu.

            „Nebuď príliš úzkostlivá,“ povedal. „Nemusíš sa ani obávať mojej smrti, ani si ju želať. Pretože vo svojej hrudi nemám žiadne srdce! Avšak ak by som zomrel, nad dverami nájdeš moju čarodejnú paličku, s ktorou môžeš oslobodiť svoje sestry a ich milencov. Potom budeš mať určite dostatok spoločnosti.“

            „Kde na svete máš to svoje srdce, ak nie je v tvojej hrudi?“ spýtalo sa dievča.

            „Všetko by si chcela vedieť?“ spýtal sa jej manžel. „Nuž, keď to potrebuješ vedieť, potom moje srdce je v posteľnej prikrývke.“

            Keď starý muž odišiel za svojou prácou, jeho nevesta strávila čas vyšívaním krásnych kvetov na posteľnú prikrývku, aby urobila jeho srdce šťastným. Starého muža to dosť pobavilo. Smial sa a povedal jej: „Ty si veľmi dobré dieťa. Ale ja som iba žartoval. Moje srdce je v skutočnosti niekde úplne inde.“

            „Tak kde je tvoje srdce, drahý manžel?“

            „Moje srdce je vo vchodových dverách,“ odpovedal.

            Nasledujúci deň, keď bol preč, dievča ozdobilo dvere pestrofarebným perím a čerstvými kvetmi, a zavesilo na ne vence. Pri návrate domov sa starec spýtal, že čo to všetko má znamenať.

            „Urobila som to preto, aby som ti ukázala svoju lásku k tvojmu srdcu,“ povedala dievčina.

            Starý muž sa znova zasmial, vraviac: „Ty si veľmi milé dieťa, ale moje srdce nie je vo vchodových dverách.“

            Vtedy sa úbohá mladá nevesta rozčúlila a povedala: „Ach, môj drahý! Ty máš niekde srdce. Takže môžeš niekedy zomrieť a nechať ma tu samotnú.“

            Starý muž urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby ju upokojil. Zopakoval jej všetko, čo už povedal predtým. Lenže ona ho nanovo prosila, aby jej povedal pravdu, kde má v skutočnosti svoje srdce. Napokon jej to teda povedal.

            „Ďaleko, veľmi ďaleko odtiaľto,“ povedal, „na osamotenom mieste stojí veľký kostol, ktorý je taký starý, ako sa len dá predstaviť. Jeho dvere sú zo železa. Okolo neho je hlboká priekopa, ktorú nepremosťuje žiaden most. V tom kostole je vták, ktorý lieta hore-dole. Nikdy neje, nikdy nepije a nikdy nezomrie. Nikto ho nedokáže chytiť. Zatiaľ čo tento vták bude žiť, ja nezomriem, lebo moje srdce je v ňom.“

            Malá nevesta z toho celkom zosmutnela, lebo nevedela urobiť nič, čím by ukázala svoju lásku k srdcu starého muža. Zvykla nad tým často premýšľať, ako sedávala samotná počas dlhých dní, lebo jej manžel bol stále preč.

            Jedného dňa prechádzal okolo domu mladý cestovateľ. Keď uvidel peknú dievčinu, zaželal jej: „Dobrý deň!“

            Ona mu pozdrav opätovala. A keď sa viacej priblížil, spýtala sa ho, že odkiaľ prišiel a kam ide.

            „Bohužiaľ!“ povzdychol si mládenec. „Mám veľmi smutný osud. Mal som šesť bratov, ktorí odišli preč hľadať nevesty pre seba a jednu pre mňa. Ale doteraz sa domov nevrátili. Tak ich idem teraz hľadať.“

            „Ach, môj dobrý priateľ,“ povedala dievčina, „Vôbec nemusíš ísť ďalej. Poď dnu, sadni si, najedz sa, a napi sa. Ja ti všetko o tom poviem.“

            Dala mu najesť. A keď dojedol, tak mu povedala, že jeho bratia prišli do mesta, kde žila so svojimi sestrami. Že každý z jeho bratov si vybral jednu z nich za nevestu a ju zobrali tiež. Potom si to namierili domov. Keď mu hovorila, ako boli všetci ostatní premenení na kameň, plakala. A že ju si drží starý muž ako svoju nevestu. Nevynechala vôbec nič. Dokonca mu povedala aj príbeh o manželovom srdci.

            Keď si to mladý muž vypočul, povedal: „Pôjdem hľadať toho vtáka. Možnože mi Pán Boh pomôže, aby som ho našiel a chytil.“

            „Áno, choď,“ povedala. „Urobíš dobrý skutok. Budeš môcť oslobodiť svojich bratov a moje sestry.“ Potom mladého muža ukryla, lebo už bolo neskoro a jej manžel sa mal za chvíľu vrátiť. Nasledujúce ráno, keď starý muž odišiel, pripravila pre svojho hosťa množstvo potravinových zásob. Zaželala mu veľa šťastia a úspech v jeho ceste a on odišiel.

            Kráčal a kráčal. Až napokon si pomyslel, že je najvyšší čas na raňajky. Tak otvoril svoj batoh, v ktorom našiel množstvo chutných vecí. Veľmi ho to potešilo. „Aká hostina!“ zvolal. „Je tu niekto, s kým sa podelím?“

            „Mú,“ ozvalo sa blízko neho. Obzrel sa okolo seba a uvidel veľkého červeného vola, ktorý povedal: „Mám to potešenie prijať tvoje láskavé pozvanie.“

            „Som rád, že ťa vidím. Nech sa páči, ponúkni sa. Všetko, čo mám, ti je k dispozícii,“ povedal pohostinný mládenec. Vôl si pohodlne ľahol na zem. Oblizol si svoje pery a schuti sa najedol.

            „Veľmi pekne ti ďakujem,“ povedalo zviera, ako vstávalo. „Keď budeš v nebezpečenstve alebo v núdzi zavolaj ma, stačí aspoň myšlienkou,“ a zmizlo medzi kríkmi.

            Mladý muž pobalil všetko jedlo, čo zostalo. Potuloval sa ďalej. Slnko už bolo vysoko, tiene kratšie a hlad sa hlásil o svoje obedňajšie jedlo. Rozprestrel na zem prestieradlo a položil naň svoje jedlo, pritom vraviac: „Obed je pripravený. Každý, kto sa chce oň so mnou podeliť, je vítaný.“

            Vtom začul šušťanie medzi kríkmi, z ktorých k nemu pribehol diviak, krochkajúc: „Kroch, kroch, kroch! Povedal tu niekto, že je obed pripravený? Bol si to ty? Myslel si mňa, aby som prišiel?“

            „Samozrejme, v každom prípade. Ponúkni sa z toho, čo mám,“ povedal mladý cestovateľ. A obaja si spoločne vychutnali jedlo, ktoré mal. Potom diviak vstal a povedal: „Ďakujem. Keď budeš v núdzi, hneď na mňa zavolaj,“ a odbehol preč.

            Po dlhý čas mládenec kráčal ďalej. K večeru už bol míle ďaleko. Znovu pocítil hlad. Stále mu zostali nejaké zásoby. Pomyslel si, že je načase, aby si pripravil večeru. Keď si všetko prestrel, zvolal tak ako predtým: „Každý, kto sa chce ponúknuť z môjho jedla, je vítaný.“

            Nad hlavou začul trepotanie krídiel a na zemi uvidel tieň. Práve vtedy sa tam objavil obrovský okrídlený lev, vraviac: „Počul som niekoho ponúkať svoje jedlo. Je tu niečo aj pre mňa?“

            „Ale samozrejme,“ odpovedal mládenec. „Len sa pridaj ku mne a vezmi si z toho, koľko len chceš. Lebo už tam potom toho veľa nezostane.“

            Tak okrídlený lev sa zniesol na zem a dosýta sa najedol. Ako odlietal preč, povedal: „Keď ma budeš potrebovať, len ma zavolaj.“

            „Ako sa len ten ponáhľal!“ pomyslel si mládenec. „Možno by mi bol pomohol dostať sa do toho kostola, lebo samotnému sa mi to asi nikdy nepodarí.“

            Pozbieral si svoje veci a začal kráčať ďalej. Ani nezašiel príliš ďaleko a uvidel kostol! Rýchlo prišiel bližšie. Okolo kostola bola priekopa, cez ktorú neviedol ani jeden most. Bolo to miesto, ktoré hľadal. Už bolo dosť neskoro o niečo sa pokúsiť. A okrem toho bol úbohý mládenec už veľmi uťahaný. Tak si ľahol na zem a tvrdo zaspal.

Nasledujúce ráno, ako sa zobudil, začal rozmýšľať nad tým, ako by sa mohol dostať cez veľkú priekopu. I napadla ho myšlienka. Keby tam len bol červený vôl a bol by taký smädný, že by vypil všetku vodu v priekope. Potom by mohol prejsť cez priekopu suchou nohou.

            Sotva mu myšlienka prebehla jeho mozgom, objavil sa tam veľký červený vôl a zanedlho vypil všetku vodu v priekope. Hneď ako bola priekopa suchá, vďačný mládenec cez ňu prešiel. Lenže hrubé steny a silné železné dvere na kostole ho nepustili ďalej.

            „Verím, že veľký diviak by si s tým vedel lepšie poradiť ako ja,“ pomyslel si. A ajhľa! Ako si to zaželal, prišiel k nemu diviak, ktorý začal svojimi klami silno tlačiť oproti stene. Podarilo sa mu vybrať jeden kameň, potom ďalší, až napokon urobil celkom veľkú dieru. Bola dosť veľká na to, aby sa cez ňu dostal človek. Mladý muž rýchlo vošiel do kostola. Vo vnútri uvidel lietať vtáka, ale nevedel, ako by ho mohol chytiť.

            „Ach!“ zvolal. „Keby tu tak teraz bol okrídlený lev, ten by ho veľmi skoro chytil.“ Pri týchto slovách sa tam objavil okrídlený lev, ktorý uchopil vtáka a dal ho mládencovi. Potom odletel preč. Mládenec starostlivo držal vtáka, v ktorom bolo srdce starého čarodejníka, a ponáhľal sa domov tak rýchlo, ako len vládal. K chalupe sa dostal ešte pred večerom. Povedal svoje dobrodružstvo malej neveste, ktorá mu dala niečo na jedenie a pitie. Potom ho schovala spolu s vtákom pod posteľ.

            Keď starý čarodejník prišiel domov, sťažoval si, že sa cíti byť chorý. Povedal, že už to s ním pôjde len k horšiemu, lebo vták s jeho srdcom niekto chytil.

            Mládenec pod posteľou to počul a pomyslel si: „Tento starý muž mi osobne nijako neublížil, ale premenil na kamene mojich bratov a ich nevesty, a moju nevestu si nechal pre seba. No a to je dostatočne zlé.“ Tak trochu stisol vtáka, a starý muž zvolal: „Au! Cítim, že sa ku mne smrť zakráda! Dieťa moje, zomieram!“

            S týmito slovami padol omdlievajúc zo stoličky. Predtým, ako si mladý muž uvedomil, čo robí, stlačil vtáča tak, že nemohlo vôbec dýchať, až na smrť. Spolu s ním zomrel aj starý čarodejník.

            Mládenec vyšiel spod postele a dievčina zobrala čarodejnú paličku, ktorú našla nad dverami. Dotkla sa ňou dvanástich kameňov, ktoré sa hneď premenili na šesť bratov a ich nevesty. Všetci sa náramne radovali, bozkávali a objímali. Na zemi tam zostal ležať len starý muž. Bol celkom mŕtvy. Žiadna čarodejná palička mu nevedela vrátiť život, aj keby si to niekto želal.

            Tak všetci siedmi bratia a ich sedem neviest odišli preč. Zosobášili sa. A potom žili spoločne šťastne ešte mnoho rokov.

            [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]