5*26*/187* Dvaja bratia **(2,7k)

Kedysi dávno žili dvaja bratia. Obaja boli veľmi rúči. Avšak boli takí chudobní, že zriedkakedy mali čo jesť, až na ryby, ktoré ulovili. Jedného dňa, keď boli so svojou loďkou na rybačke a od rána nič nejedli, už rozmýšľali, že zoberú svoje udice a pôjdu domov ľahnúť si hladní do postele. Keď vtom zacítili na lanku slabé potiahnutie. Náhlivo vytiahli udicu s lankom z vody a na jeho konci na háčiku našli drobnú rybku.

            „Aké mizerné malé stvorenie!“ zvolal starší z bratov. „No čo už, lepšie než nič. Opečiem si ju s omrvinkami a dám si ju na večeru.“

            „Ó, prosím ťa, nezabíjaj ma,“ prosila ho ryba. „Prinesiem ti veľa šťastia! Skutočne, ver mi!“

            „Ty hlúpa malá vec!“ povedal mladý muž. „Chytil som ťa a aj ťa zjem.“

            Ale jeho bratovi sa uľútostilo ryby a zastal sa jej: „Nechaj úbohú malú rybu nažive. Sotva bude na jedno zahryznutie. Napokon, ako vieme, či naozaj neprídeme o naše šťastie! Hoď ju naspäť do mora. To bude oveľa lepšie.“

            „Ak ma necháte nažive,“ povedala malá rybka, „zajtra ráno nájdete na brehu dva krásne kone skvelo osedlané a s uzdou. Na nich môžete cestovať po svete ako rytieri a hľadať dobrodružstvo.“

            „Ach jaj! Aký nezmysel!“ zvolal starší. „A aký dôkaz máme, že hovoríš pravdu?“

            Ale mladší brat zase zasiahol: „Ach! Len ju nechaj nažive! Ak klame, stále ju môžeme znovu chytiť. Oplatí sa to vyskúšať.“

            Napokon na to mladý muž pristúpil a hodil malú rybku späť do mora. Obaja bratia si išli ľahnúť do postele bez večere. Rozmýšľali nad tým, čo im osud prinesie na druhý deň. Pri prvých slnečných lúčoch ráno vstali a za pár minút dobehli na pobrežie. A presne tak, ako im bola povedala ryba, tam stáli dva veľkolepé kone. Boli osedlané a mali uzdu. Na ich chrbtoch bolo položené rytierske oblečenie a výstroj, dva meče a dva mešce zlata.

            „Pozri!“ povedal mladší brat. „Nie si teraz vďačný, že si nezjedol tú malú rybu? Priniesla nám šťastie. Ešte sa môžeme stať slávnymi! Teraz si pôjdeme obaja za svojím vlastným dobrodružstvom. Ak si vyberieš jednu cestu, ja pôjdem ďalšou.“

            „Nuž dobre,“ odpovedal starší, „ale ako sa dozvieme, či ten druhý z nás je ešte nažive?“

            „Vidíš ten figovník?“ povedal mladší. „Nuž, kedykoľvek budeme chcieť vedieť, ako sa tomu druhému darí, stačí prísť sem a urobiť mečom zárez do tohto stromu. Ak z neho potečie mlieko, znamená to, že sa nám obom darí a že sme nažive. Ale ak potečie krv, to znamená, že jeden z nás je buď mŕtvy, alebo vo veľkom nebezpečenstve.“

            Potom si obaja bratia obliekli brnenie, opásali si meče a dali si do vreciek mešce zlatých mincí. Rozlúčili sa a nasadli na svoje kone. Každý z nich sa vybral svojou vlastnou cestou.

            Starší brat cválal rovno dopredu, až pokým nedosiahol hranice nejakého zvláštneho kráľovstva. Keď ich prekročil, veľmi skoro sa ocitol na brehu rieky. Uprostred prúdu bolo ku kameňu reťazami priviazané krásne dievča a horko plakalo. V tej rieke prebýval sedemhlavý had, ktorý sa vyhrážal, že ohňom, ktorý mu vychádzal z nozdier, zničí celú krajinu, ak mu kráľ nedá na raňajky každý deň jedného muža. Toto sa dialo tak dlho, že v krajine nezostali už žiadni muži. Tak kráľ bol nútený poslať teraz svoju vlastnú dcéru, ktorá teraz čakala, keď toto monštrum dostane hlad a príde ju zjesť.

            Keď mladý muž uvidel dievčinu trpko plakať, spýtal sa jej: „Čože sa ti stalo, nešťastná dievčina?“

            „Ach!“ odpovedala dievčina. „Som tu priviazaná, pokým nepríde strašný had so siedmimi hlavami, aby ma zjedol. Drahý pane, radšej sa tu nezdržiavaj, lebo zje aj teba.“

            „Ja tu zostanem,“ odpovedal mladý muž. „Pretože ťa chcem vyslobodiť.“

            „To je nemožné. Vôbec nevieš, aký strašný je ten monštruózny had. Nič proti nemu nezmôžeš.“

            „To je už moja záležitosť, krásna zajatkyňa,“ odpovedal. „Len mi povedz, odkiaľ príde ten had?“

            „Nuž, ak si rozhodnutý ma oslobodiť, vypočuj si moju radu. Postav sa trochu na stranu. A keď vyjde had na povrch, ja mu poviem, že dnes môže zjesť dvoch ľudí. Ale že najprv by mal začať s mladým mužom, lebo ja som pevne pripútaná. Takže mu nemôžem utiecť. Keď si to vypočuje, určite ťa napadne.“

            Tak sa mladý muž opatrne postavil na stranu. Po chvíli začul veľký hukot vody. Na hladinu vyšlo strašné monštrum a pozrelo sa na kameň, kde bola uviazaná kráľova dcéra. Pomaly sa zvečerievalo a sedemhlavý had začínal byť hladný.

            Ale ona zakričala: „Hej! Sedemhlavý had! Dnes môžeš zjesť dvoch ľudí. A mal by si radšej začať mladým mužom, pretože ja som uviazaná a nemôžem ti utiecť.“

            Had sa rýchlo priblížil k mládencovi a doširoka otvoril svoje čeľuste, aby ho na jeden hlt mohol prehltnúť. Lenže mladý muž odskočil nabok a vytiahol svoj meč, ktorým začal rúbať hadovi hlavu po hlave, až mu ich napokon odťal všetkých sedem. Keď veľký had padol mŕtvy na zem k jeho nohám, uvoľnil reťaze na kráľovej dcére. Tá sa mu hodila do náručia a povedala: „Ty si ma zachránil pred tým strašným monštrom. Preto sa teraz staneš mojím manželom. Môj otec dal totiž vyhlásiť, že ktokoľvek, kto skántri sedemhlavého hada, dostane jeho dcéru za manželku.“

            Ale on odpovedal: „Zatiaľ sa ešte nemôžem stať tvojím manželom, lebo musím toho ešte veľa precestovať. Ale počkaj na mňa sedem rokov a sedem mesiacov. Ak so dovtedy nevrátim, môžeš sa slobodne zosobášiť, s kým len chceš. V prípade, žeby si zabudla, zoberiem si so sebou týchto sedem jazykov zo siedmich hláv hada. Takže keď sa vrátim, ti budem vedieť dokázať, že som to bol ja, kto skántril sedemhlavého hada.“

            Tak vraviac, vyrezal z hláv jazyky. Princezná mu dala kus látky, do ktorej ich zabalil. Vysadol na koňa a odcválal preč.

            Zakrátko nato prišiel k rieke sluha, ktorého poslal kráľ, aby zistil, čo sa stalo s jeho milovanou dcérou. Keď sluha uvidel, že princezná tam stojí oslobodená a v bezpečí a že sedemhlavé monštrum tam leží mŕtve na zemi, napadol ho zlomyseľný plán a povedal: „Pokiaľ mi nesľúbiš, že povieš svojmu otcovi, že to som bol ja, kto skántril sedemhlavého hada, tak ťa pripravím o život, tu na tomto mieste pochovám a nikto sa nikdy nedozvie, čo sa ti stalo.“

            Čo mohla nešťastná dievčina robiť? Tentokrát jej žiaden rytier neprišiel na pomoc. Tak sluhovi sľúbila to, čo od nej chcel. Ten potom zobral sedem hláv a priviedol princeznú k jej otcovi.

            Aký bol len kráľ užasnutý, keď ju znovu uvidel. Celé mesto sa radovalo spolu s ním. Dal si predvolať sluhu, aby mu povedal, ako skántril sedemhlavé monštrum. Keď to sluha vyrozprával, kráľ vyhlásil, že by mal dostať princeznú za manželku. Lenže ona sa hodila ku kráľovým nohám a prosila ho o odklad: „Dal si svoje kráľovské slovo a nemôžeš ho vziať späť. Avšak udeľ mi túto milosť: Nech uplynie sedem rokov a sedem mesiacov pred tým, ako ma zosobášiš. Keď daný čas skončí, tak sa zosobášim s tým sluhom.“ Kráľ si ju vypočul. A ona sedem rokov a sedem mesiacov vyčkávala na svojho ženícha a plakala za ním.

            Celý tento čas náš hrdina cestoval krížom po svete. Keď prešlo skoro sedem rokov a sedem mesiacov, práve niekoľko dní pred svadbou, prišiel naspäť do mesta, kde žila princezná. Predstúpil pred kráľa a povedal: „Ó, šľachetný kráľ, daj mi svoju dcéru za manželku, lebo som skántril sedemhlavého hada. Na znak toho, že hovorím pravdu, ti predkladám týchto sedem jazykov, ktoré som odrezal z jeho siedmich hláv, a vyšívanú látku, ktorú mi dala tvoja dcéra.“

            Vtedy sa princezná ozvala a povedala: „Áno, drahý otče, pravdu hovorí. To je on, kto je môj skutočný ženích. Ale daj milosť sluhovi, lebo bol vo veľkom pokušení.“

            Ale kráľ odpovedal: „Za takú zradu si žiaden človek nezaslúži milosť. Rýchlo, preč s ním! Nech je hneď kratší o hlavu!“

            Tak falošného sluhu odsúdili na smrť, aby sa o niečo také už nikto nepokúsil. Usporiadala sa veľká svadobná hostina. A srdcia všetkých ľudí sa tešili, že sa našiel skutočný záchranca princeznej a jej skutočný ženích.

            Títo dvaja si nejaký čas žili spokojne a šťastne. Keď jedného večera, ako mladý muž pozeral cez okno, uvidel v hore, ktorá ležala za mestom, veľké jasné svetlo.

            „Čo to tam môže byť?“ spýtal sa svojej manželky.

            „Ach! Nepozeraj sa tam,“ odpovedala, „lebo to pochádza z domu jednej zlomyseľnej bosorky, ktorú sa ešte nikomu nepodarilo zabiť.“ Lenže princezná sa mu radšej nemala o tom zmieniť. Mládencovo srdce pri jej slovách išlo zvedavosťou takmer vybuchnúť. Chcel vyskúšať svoju moc nad bosorkiným čarodejníctvom. Tento pocit v ňom rástol celý deň. Až napokon nasledujúce ráno, napriek manželkiným slzám, vysadol na koňa a odcválal do hory.

            Vzdialenosť bola väčšia, ako si myslel. Už bola tma, keď prišiel na úpätie hory. Cestu mu ukazovalo iba svetlo z obydlia bosorky, ktoré svietilo jasne ako mesiac a ukazovalo mu cestu. Keď prišiel bližšie všimol si, že je to veľmi nádherný palác, na ktorom sa v každom okne svietilo. Prišiel ku dverám a vystúpil hore po schodoch do sály, kde našiel na zlatom kresle sedieť starú škaredú ženu.

            Tá sa na mladého muža zamračila a povedala mu: „Pomocou jediného môjho vlasu na hlave ťa viem premeniť na kameň.“

            „Ach, aký nezmysel!“ zvolal. „Buď ticho, stará žena. Čo by si dokázala urobiť s jediným vlasom?“ Ale bosorka si vytrhla z hlavy jeden vlas a položila mu ho na plece. Jeho končatiny mu zmeraveli, oťaželi a náhle vychladli. Vôbec sa nemohol hýbať. Skamenel.

            Práve vtedy si naňho spomenul jeho mladší brat. Rozmýšľal nad tým, ako sa mu vodilo za tých niekoľko rokov, odkedy sa rozišli. „Pôjdem k tomu figovníku,“ pomyslel si. „Pozriem sa, či žije alebo je mŕtvy.“ Tak odcválal krížom cez les až k tomu figovníku. Urobil zárez do kôry a čakal. Behom chvíľky počul bublajúci zvuk a zo stromu začal rýchlo tiecť prúd krvi. „Ach, beda mi!“ zvolal nešťastne. „Môj brat je už mŕtvy alebo zomiera! Ktovie, či sa k nemu dostanem včas, aby som mu zachránil život.“ Vysadol na svojho koňa a zakričal: „Teraz, môj tátoš, leť ako vietor!“ a tak cválali krížom po svete. Až napokon jedného dňa prišli do mesta, kde žil jeho starší brat so svojou manželkou. Princezná oplakávala svojho manžela každý deň, odkedy od nej odišiel. Ako tak sedela na balkóne, zbadala jeho mladšieho brata, ktorý tadiaľ išiel na koni. Pomýlila si ho za svojho manžela, lebo obaja bratia sa na seba tak veľmi podobali, že nikto ich nevedel rozlíšiť. Tak princeznej poskočilo srdce, nahla sa cez balkón a zavolala naňho: „Konečne! Konečne! Ako dlho som na teba len čakala!“ Keď mladší brat počul tieto slová, pomyslel si: „Tak to tu žil môj brat a táto krásna žena je moja švagriná,“ ale nepovedal o tom ani slovo a nechal ju uveriť tomu, že je jej manžel. Princezná ho s radosťou priviedla ku starému kráľovi, ktorý ho privítal ako svojho vlastného syna a na jeho počesť dal usporiadať hostinu. Princezná bola od radosti celá bez seba. Ale keď ho chcela objať a pobozkať, on jej zadržal ruku a povedal: „Radšej sa ma nedotýkaj,“ čo ju veľmi prekvapilo.

            Takto prešlo niekoľko dní. Jedného večera, ako tento mladý muž stál na balkóne a pozeral do diaľky, uvidel v jednej hore svietiť jasné svetlo.

            „Čo to môže byť?“ spýtal sa princeznej.

            „Ach, prestaň,“ zvolala. „Či ťa to svetlo nepresvedčilo o istej záhube. Chceš ešte raz bojovať proti tej starej bosorke?“

            Dobre si vypočul princeznú. Aspoň sa dozvedel, kde bol jeho brat a čo sa mu stalo. Skoro ráno, ešte pred východom slnka, sa vykradol von, osedlal svojho koňa a odcválal k hore. Cesta bola oveľa dlhšia, ako očakával. Ako tam išiel, stretol starého muža, ktorý sa ho spýtal, že kam ide. Mladý muž sa mu zdôveril s tým, čo sa mu stalo a dodal: „Nejakým spôsobom musím oslobodiť svojho brata, ktorý sa dostal pod moc starej bosorky.“

            „Poviem ti, čo musíš urobiť,“ povedal starý muž. „Bosorkina moc sa ukrýva v jej vlasoch. Tak keď ju zbadáš, rýchlo k nej priskoč a uchop ju za jej vlasy. Vtedy ťa nebude môcť zraniť. Prikáž jej, aby ťa zaviedla k tvojmu bratovi, a donúť ju, aby ho priviedla späť k životu. Oná ma totižto mastičku, ktorá vylieči všetky rany, dokonca privedie mŕtvych k životu. Keď bude tvoj brat stáť zdravý a živý vedľa teba, potom jej zotni hlavu, pretože ona je naozaj veľmi zlomyseľná žena.“

            Mladý muž bol vďačný za tieto slová a starému mužovi sľúbil, že ho poslúchne. Potom cválal ďalej až ku zámku. Smelo vyšiel hore po schodoch až do veľkej sály, kde našiel starú škaredú bosorku. Tá sa naňho hrozne škerila a skríkla: „Jediným vlasom z mojej hlavy ťa viem zmeniť na kameň.“

            „To naozaj vieš?“ povedal mladý muž a uchopil ju za vlasy. „Ty stará podliačka! Povedz mi, čo si urobila s mojím bratom, lebo inak ti hneď v tomto momente zotnem hlavu.“ Bosorka teraz nemala žiadnu moc, tak ho musela uposlúchnuť.

            „Vezmem ťa k tvojmu bratovi,“ povedala, pričom dúfala, že sa jej ho podarí oklamať. „Len ma najskôr pusti. Držíš ma tak pevne, že vôbec nemôžem kráčať.“

            „Musíš sa nejako vynasnažiť,“ odpovedal a držal ju tak pevne, ako len vládal. Tak ho zaviedla do veľkej haly plnej kamenných sôch, ktoré niekedy dávno boli mužmi. Ukázala na jednu z nich a povedala: „To je tvoj brat.“

            Mladý muž pozrel pozorne na sochy a pokýval hlavou: „Nie, môj brat tu nie je. Vezmi ma za ním, lebo inak to bude pre teba ešte horšie.“ Chcela ho oklamať ešte ďalšími sochami, ale nepodarilo sa jej to. Napokon sa dostali do poslednej haly, kde uvidel ležať svojho brata na zemi.

            „Toto je môj brat,“ povedal. „Teraz mi daj liečivú mastičku, ktorá ho oživí.“

            Stará bosorka veľmi neochotne otvorila skrinku, ktorá bola nablízku a plná rôznych fľaštičiek a džbánov. Jednu z nich zobrala a podala mladému mužovi. Ale on vedel, že ho určite bude chcieť oklamať. Tak ju pozorne vyskúšal, ale nemala žiadnu liečivú silu. Viackrát ho takto oklamala, ale videla, že to nikam nepovedie, tak mu napokon dala tú správnu liečivú masť. Donútil ju zohnúť sa dole a natrieť masť skamenenému bratovi na tvár. Dával pritom pozor, aby ju stále pevne držal za vlasy. Keď jeho mŕtvy brat otvoril oči, nečakal, vytasil svoj meč a hneď odťal starej bosorke hlavu jediným úderom. Potom sa starší brat postavil, ponaťahoval si svaly a povedal: „Ach, ako dlho som spal! Kde to vlastne som?“

            „Stará bosorka ťa začarovala. Ale teraz je už mŕtva a ty si oslobodený. Zobudíme všetkých ostatných rytierov, ktorí sú tu skamenení. Až potom odídeme.“

            Tak aj spravili. Rozdelili sa s nimi o drahokamy a zlato, ktoré tam našli, a každý z mužov odišiel. Dvaja bratia zostali sami. Starší z nich si vzal k sebe mastičku, ktorá ho priviedla k životu. Mali si veľa toho čo povedať, ako cválali domov. Napokon mladší brat zvolal: „Ach ty pochábeľ! Nechať takú krásnu manželku doma a ísť bojovať s bosorkou! Považovala ma za svojho manžela, ale ja som sa jej nepriznal, že ním nie som.“

            Keď to počul starší brat, srdce mu zatvrdlo a popadla ho taká zúrivosť, že bez jediného slova vytasil meč a skántril ním brata, ktorého telo sa zrolovalo na zem do prachu. Potom cválal na koni až domov. Tam ho čakala jeho manželka. Sedela na balkóne a horko plakala. Keď ho uvidela, vyskočila s plačom oproti nemu a hodila sa mu do náručia. „Ach, ako dlho som na teba čakala! Nikdy, už nikdy ma nesmieš nechať samotnú!“

            Keď starý kráľ počul novinu, privítal ho ako vlastného syna. Dal pripraviť veľkú hostinu pre celý kráľovský dvor. Večer, keď bol mladý muž osamote so svojou manželkou, tá sa ho opýtala: „Prečo si mi nedovolil sa ťa dotknúť, objať ťa či dať ti pusu, keď si sa vrátil? Ale vždy si ma len odstrčil preč?“

            Vtedy mladý muž konečne pochopil, aký spoľahlivý a čestný bol jeho brat. Sadol si a plakal. Spínal ruky, ale všetko zbytočne, brata rozťal mečom. Zrazu si spomenul na liečivú mastičku, ktorú mal stále vo vrecku. Vyskočil na nohy a ponáhľal sa na miesto, kde stále ležal jeho brat. Padol na kolená vedľa jeho tela. Vzal hojivú masť a potrel ňou brata na rane na krku, kde mal rez po meči. Tá sa hneď zahojila. Mŕtvemu bratovi sa dostala do tela životná energia a postavil sa. Obaja bratia sa objali a starší brat požiadal mladšieho brata o odpustenie za ten nepremyslený úder mečom. Obaja potom išli do paláca spoločne. Už sa nikdy nerozlúčili. A žili tam v pokoji a mieri.

            [@ Sicílske rozprávky, L. Gonzenbach, Andrew Lang, Robert Hodosi]