5*28*/189* Zlatý lev **(1,4k)

Kedysi dávno žil raz jeden obchodník, ktorý mal troch synov. Keď vyrástli, najstarší z nich povedal: „Otec, dovoľ mi odísť. Chcel by som ísť spoznávať cudzie kraje a cestovať po svete.“

            Tak otec dal postaviť nádhernú loď, na ktorú mladý muž nastúpil a odplavil sa na nej preč. Po niekoľkých týždňoch plavby sa so svojím plavidlom dostal k nejakému veľkému mestu, kde zakotvil a vyšiel na pobrežie.

            Pri vchode do mesta si všimol veľkú tabuľu, na ktorej bolo napísané, že ak sa niekomu podarí nájsť princeznú počas ôsmich dní, dostane ju za manželku. Ale ak nie, potom bude taký odvážlivec odvedený na popravisko a kratší o hlavu.

            „Nuž,“ pomyslel si, ako tak čítal toto vyhlásenie, „to by nemala byť veľmi ťažká záležitosť,“ a vypýtal si audienciu u kráľa. Tomu povedal, že chce ísť hľadať princeznú.

            „Istotne,“ odpovedal kráľ. „Môžeš ju hľadať v celom  paláci, ktorý ti je k dispozícii. Ak ju nenájdeš a zlyháš, zaplatíš za to svojou vlastnou hlavou.“ Ako tak povedal, nariadil, aby boli všetky dvere otvorené dokorán. Pred mládenca priniesli jedlo a pitie, ktorý potom, ako sa najedol, začal hľadať princeznú. Ale hoci nazrel do každého kúta, do všetkých skríň a kredencov, nikde ju nemohol nájsť. Po ôsmich dňoch to napokon musel vzdať a prišiel o hlavu.

            Celý ten čas jeho otec a bratia netrpezlivo očakávali o ňom nejaké správy. Boli kvôli tomu veľmi úzkostliví. Napokon druhý brat, ktorý už nedokázal zniesť to napätie, ktoré sa dalo pomaly krájať, povedal: „Drahý otec, prosím ťa, daj mi veľkú loď a nejaké peniaze, aby som mohol ísť pohľadať svojho brata.“

            Tak vypravili ďalšiu loď, na ktorej sa plavil druhý mladý muž. Vietor ho na nej zavial do toho istého prístavu, kam aj jeho staršieho brata. Keď uvidel bratovu loď ukotvenú v prístave, srdce mu až poskočilo. Pomyslel si: „Môj brat určite nemôže byť ďaleko,“ a dal si pripraviť loďku, ktorá ho dopravila na breh.

            Ako vystúpil na mólo, pohľadom zachytil oznámenie o princeznej a pomyslel si: „Môj brat sa určite podujal nájsť ju a pritom prišiel o hlavu. Musím to tiež vyskúšať a vyhľadať jeho aj ju. Nemôže to byť až taká ťažká záležitosť.“ Ale neuspel o nič lepšie ako jeho brat. A o osem dní prišiel o hlavu.

            Tak teraz zostal doma len najmladší brat. Keď sa jeho starší bratia nevracali, poprosil svojho otca tiež o loď, aby ich mohol ísť nájsť. Keď sa nalodil, zdvihol sa silný vietor, ktorý ho odniesol do prístavu, kde bolo to oznámenie o princeznej.

            „Ach jaj!“ povedal, ako čítal: „Ktokoľvek nájde kráľovu dcéru, dostane ju za manželku! – Nuž, teraz je už jasné, čo sa stalo mojim bratom. Ale i napriek tomu pôjdem a vyskúšam svoje šťastie,“ a vybral sa cestou na zámok.

            Ako tak šiel, stretol starú ženu, ktorá ho zastavila a žobrala.

            „Nechaj ma na pokoji, stará žena,“ odpovedal jej.

            „Ó, neposielaj ma preč naprázdno,“ povedala. „Ty si taký rúči mladý muž. Istotne neodmietneš dať starej žene zopár pencí.“

            „Vravím ti, ty stará ženská, nechaj ma na pokoji.“

            „Trápi ťa niečo?“ spýtala sa. „Povedz mi, aké máš starosti, a možnože ti budem vedieť pomôcť.“

            Vtedy jej povedal, ako sa z celého svojho srdca rozhodol, že nájde kráľovu dcéru.

            „To môžem pre teba veľmi ľahko zariadiť, ak máš dostatok peňazí.“

            „Á, čo sa toho týka, tých mám dosť,“ odpovedal.

            „Nuž, vezmi ich ku zlatníkovi a nech ti za ne ukuje zlatého leva, ktorý bude mať oči z čistého krištáľu. V jeho vnútri musí byť hracia skrinka, ktorá bude hrať melódie. Keď to bude hotové, prines to ku mne.“

            Mladý muž urobil tak, ako mu prikázala. Keď bol lev urobený, stará žena v ňom ukryla mládenca a priniesla ho ku kráľovi. Ten sa tomu tak potešil, že ho chcel kúpiť. Ale ona mu odpovedala: „Ten zlatý lev mi, bohužiaľ, nepatrí, a môj pán sa s ním určite nebude chcieť rozlúčiť za žiadnu cenu.“

            „V každom prípade, nechaj ho tu niekoľko dní,“ povedal kráľ. „Chcel by som ho ukázať svojej dcére.“

            „Áno, to môžem urobiť,“ odpovedala stará žena. „Ale zajtra ho musím dostať späť,“ a s týmito slovami odišla.

            Kráľ ju pozoroval, až pokým sa mu úplne nestratila z dohľadu, aby si bol istý, že ho nesleduje. Potom vzal zlatého leva do svojej izby. Zdvihol nejaké dosky z podlahy. Pod dlážkou bolo schodisko, ktoré viedlo dole až k jedným dverám. Tieto odomkol. Ocitol sa v úzkej chodbe. Na jej konci boli ďalšie dvere, ktoré tiež otvoril. Mladý muž, ktorý bol ukrytý v zlatom levovi, všetko počítal. Narátal až sedem dverí. Ako boli všetky dvere odomknuté, vstúpil do krásnej sály, kde sa princezná zabávala s jedenástimi priateľkami. Všetkých dvanásť dievčat malo rovnaké šaty a vyzerali jedna ako druhá na nerozoznanie.

            „Koľká to smola!“ pomyslel si mládenec. „Aj keby sa mi podarilo dostať sa až sem, neviem, ako by som zistil, ktorá z nich je princezná.“

            A neustále pozeral na princeznú, ktorá zatlieskala rukami a pribehla k ostatným, volajúc: „Ó, nechajme si toto zlaté zviera počas dnešnej noci. Veľmi dobre nás to svojimi melódiami pobaví.“

            Kráľ sa dlho nezdržal. Ako odchádzal, nechal leva devám, ktoré sa pri ňom nejaký čas zabávali a počúvali melódie, ktoré z neho vychádzali. Až napokon sa im začalo driemať a išli si ľahnúť do postele. No princezná si zobrala zlatého leva do svojej izby, kde ho položila na zem.

            Práve už začínala zaspávať, keď začula blízko seba hlas. „Ó, krásna princezná, keby si len vedela, cez čo všetko som musel prejsť, aby som ťa našiel.“ Princezná hneď vyskočila z postele na nohy a vykríkla: „Lev! Lev!“ Lenže jej priateľky si mysleli, že je to len nočná mora, tak sa neobťažovali vstať.

            „Ó, krásna princezná!“ pokračoval hlas. „Ničoho sa neboj! Som synom bohatého obchodníka, a nič si neprajem viacej ako to, aby som ťa získal za manželku. Kvôli tomu som sa ukryl do zlatého leva.“

            „Aký to má úžitok?“ spýtala sa. „Pretože, ak ma nebudeš vedieť rozlíšiť spomedzi mojich spoločníčok, stále prídeš o hlavu.“

            „A nemohla by si mi s tým pomôcť?“ spýtal sa. „Ja som urobil pre teba toľko veľa toho, že túto drobnôstku by si si pre mňa mohla spraviť.“

            „Tak ma teda dobre počúvaj. Na ôsmy deň si uviažem okolo svojho pásu bielu stuhu, a podľa toho ma spoznáš.“

            Nasledujúci deň, zavčas rána, si kráľ prišiel vziať zlatého leva, keďže stará žena si ho už žiadala. Keď boli bezpečne mimo dohľadu, mladý muž vyliezol z leva von. Potom sa vrátil ku kráľovi a povedal mu, že chce nájsť princeznú.

            „Veľmi dobre,“ povedal kráľ, ktorý už bol celkom unavený z opakovania tých istých slov. „Ale ak v tom zlyháš, budeš o hlavu kratší.“

            Tak mládenec zostal na zámku. Bol úplne pokojný. Každý deň sa dobre najedol a obdivoval krásne veci okolo seba. Pritom predstieral, že horlivo hľadá princeznú vo všetkých kútoch a skriniach. Na ôsmy deň vstúpil do izby, kde sedel sám kráľ. „Vyberte podlahu z tejto miestnosti,“ povedal. Kráľ vykríkol, ale potom sa upokojil a spýtal sa: „Načo chceš vybrať dlážku? Pod ňou nič nie je.“

            No všetci jeho dvorania to sledovali a nechceli robiť ďalšie námietky. Rozkázali, aby ihneď vybrali podlahu, tak ako si želal mladý muž. Mládenec potom išiel rovno dolu schodmi, až pokým neprišiel ku dverám. Tam sa otočil a požadoval kľúč od tých dverí. Kráľ bol donútený dvere odomknúť. Potom nasledovali ďalšie a ďalšie. Až napokon odomkli všetkých sedem dverí. Vošli do sály, kde stálo v rade dvanásť dievčat. Všetky vyzerali úplne rovnako, tak veľmi sa na seba podobali. Ale ako sa na ne pozeral, jedno z nich nebadane vytiahlo bielu stuhu a opásalo si ju okolo pása. Mladý muž k nej priskočil a povedal: „Toto je princezná. Chcem ju za svoju manželku.“ A tak bol kráľ porazený na svojom vlastnom bojisku a musel nariadiť svadobnú hostinu.

            Po ôsmich dňoch sa novomanželia rozlúčili s kráľom. Nastúpili na loď, ktorú celú naložili bohatstvom a rôznymi pokladmi, čo bolo princeznino veno. Potom sa plavili až do rodnej krajiny mládenca, kde si žili spokojne a šťastne celý život. Avšak nezabudli ani na starú ženu, ktorá im pomohla získať ich šťastie a lásku, a obdarili ju dostatočným množstvom peňazí, aby mala pohodlný a zabezpečený celý zvyšok svojho života.

            [Sicílske rozprávky, L. Gonzenbach, Andrew Lang, Robert Hodosi]