5*29*/190* Vetvička rozmarínu **(1,7k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden muž, ktorý mal jednu dcéru. Každý deň ju nútil veľmi ťažko pracovať. Jedno ráno, keď spravila všetky svoje povinnosti, povedal jej, aby išla do lesa a tam nazbierala suché lístie a konáre, aby mohli zapáliť oheň.

            Nuž dievčina odišla z domu von. Čoskoro nazbierala veľký zväzok konárov. Potom si chcela pre seba odtrhnúť sladkasto voňajúci rozmarín. Ale čím silnejšie ťahala, tým viacej sa zdalo, že rastlina pevnejšie drží. Rozhodla sa, že sa nenechá poraziť rastlinou, a poriadne ju potiahla. Rozmarín vytrhla a zostal jej v rukách.

            Vtedy začula blízko seba hlas, ako jej hovorí: „Nuž?“ a ako sa otočila, uvidela tam stáť mladého rúčeho muža, ktorý s jej opýtal, že prečo prišla kradnúť jeho drevo do lesa.

            Dievčina bola z toho veľmi popletená a zajakavo sa ospravedlnila, že jej otec ju poslal.

            „Nuž dobre teda,“ odpovedal mladý muž. „Poď so mnou.“

            Vzal ju so sebou cez otvor po vytrhnutom koreni. Cestovali, pokým neprišli do krásneho, nádherne zariadeného paláca. Zhora bol celý osvetlený. Keď doňho vstúpili, povedal jej, že on je veľký lord, že nikdy nevidel takú krásnu devu, ako je ona, a že ak by mu dala svoje srdce a chcela ho za manžela, zosobášili by sa a žili by spolu šťastní navždy až po zvyšok svojich životov.

            Dievčina s tým súhlasila a povedala mu svoje „Áno.“ Tak sa zosobášili.

            Nasledujúci deň stará pani, ktorá sa starala o dom, jej podala všetky kľúče. Pritom ju však upozornila na jeden, ktorý by nikdy nemala použiť. Ak tak urobí, celý palác sa prepadne do zeme, nad ním narastie tráva, a na samotnú dievčinu všetci zo zámku zabudnú.

            Nevesta jej sľúbila, že bude opatrná. No po krátkom čase, keď nemala čo na práci, začala rozmýšľať nad tým, čo môže byť v tej skrini, od ktorej bol ten kľúč. Ako všetci vieme, keď začneme nad niečím rozmýšľať, čoskoro to aj urobíme. Netrvalo dlho a kľúč z dievčininej ruky sa dostal do zámky na skrini. No zámka bola stvrdnutá a odolávala všetkej jej snahe ju odomknúť. Napokon sa zlomila a dvere na skrini sa otvorili. A čo bolo vo vnútri? Nič iné, len hadia koža, ktorú jej manžel, ktorý bol čarodejník, o čom ona nevedela, používal, keď bol v práci. Pri pohľade na ňu sa dievča s nechuťou otočilo. Zároveň s tým sa zem pod jej nohami hrozne zatriasla a nevesta sa ocitla uprostred poľa. Vôbec nevedela, kde je a ktorým smerom má ísť. Vybuchla v nárek horkých sĺz, čiastočne nad svojím pochábeľstvom, ale hlavne nad stratou svojho manžela, ktorého nadovšetko milovala. Odlomila vetvičku rozmarínu z neďalekého kríka a rozhodla sa, že pôjde hľadať svojho manžela do celého sveta. Tak kráčala, kráčala a kráčala. Až napokon prišla k jednému slamenému domu. Zaklopala na dvere a spýtala sa, či nepotrebujú slúžku. Pani domu jej povedala, že áno, že keď chce môže tam zostať. Zo dňa na deň však deva bola čím ďalej smutnejšia. Nuž jej pani sa jej spýtala, že čo ju trápi na srdci. Tá jej povedala o tom, ako sa vybrala do sveta hľadať svojho manžela.

            Pani jej poradila: „Kde on je, to ti nevie povedať nikto lepšie ako Slnko, Mesiac a Vietor, lebo oni sa dostanú všade.“

            Ako dievčina počula tieto slová, vybrala sa na svoju ďalšiu púť. Kráčala, až pokým neprišla k zámku zo zlata, kde žilo Slnko. Smelo zaklopala na dvere, vraviac: „Ahoj, Slnko! Prišla som sa ťa spýtať, či by si mi nepomohlo v mojej biednej záležitosti. Vlastnou chybou som sa dostala do veľkých ťažkostí. Už som veľmi ustatá a unavená, lebo hľadám svojho manžela po celom šírom svete.“

            „Skutočne?“ povedalo Slnko. „Taká bohatá, ako si ty, potrebuje pomoc? Ale hoci žiješ v paláci bez okien, ja môžem vstúpiť všade a poznám ťa.“

            Vtedy mu nevesta rozpovedala všetko, čo sa jej stalo. Priznala sa aj so svojím nečestným správaním. Slnku bolo dievčiny ľúto. Hoci jej nevedelo povedať, kam má ísť hľadať svojho manžela, dalo jej arašidový orech. Že ho má otvoriť len vtedy, keď bude vo veľkej núdzi. Dievčina sa mu z celého srdca poďakovala a odišla. Kráčala, kráčala a kráčala. Až napokon prišla do ďalšieho zámku. Zaklopala na dvere, ktoré jej otvorila jedna stará žena.

            „Zdravím ťa!“ povedala dievčina. „Prišla som popýtať Mesiac o pomoc.“

            „Mesiac je môj pán. Ja som len jeho gazdiná. Hneď mu poviem o tvojej prosbe.“

            Za chvíľu vyšiel Mesiac pred palác. Keď zbadal dievčinu, tak ju spoznal. Už ju videl v paláci i v chatrči. Nuž jej povedal: „Ty si taká bohatá a potrebuješ pomoc odo mňa?“

            Tak mu dievčina vyrozprávala všetko, čo sa jej stalo. Mesiac si ju vypočul a bolo mu jej ľúto. Nevedel jej však povedať, kde má ísť hľadať svojho manžela. Dal jej len mandľu, ktorú má otvoriť, keď bude vo veľkej núdzi. Dievčina sa mu poďakovala a odišla. Kráčala, kráčala a kráčala. Až napokon prišla k ďalšiemu zámku. Zaklopala na dvere a povedala: „Zdravím ťa! Prišla som za Vetrom, či by mi nevedel pomôcť v mojej biede.“

            „Vietor je môj pán. Ja mu len slúžim,“ odpovedala stará žena, ktorá otvorila dvere. „Hneď mu poviem o tvojej prosbe.“

            Vietor sa na ňu pozrel a tiež ju spoznal. Videl ju už v chatrči aj v paláci. Povedal jej: „Ty si taká bohatá a chceš odo mňa pomoc?“

            Aj jemu vyrozprávala všetko, čo sa jej stalo. Vietor si ju vypočul a tiež mu jej bolo ľúto. Nuž jej dal vlašský orech, ktorý mala zjesť, keď bude vo veľkej núdzi. Ale dievčina nepokračovala vo svojej ceste, ako očakával Vietor. Bola unavená a smutná. Vôbec nevedela, ktorým smerom sa má pohnúť. Začala horko plakať. Vietor plakal spolu s ňou. No po chvíli jej povedal: „Ničoho sa neboj! Pôjdem sa pozrieť, či ho niekde predsa len nenájdem.“

            S veľkým hlukom a hukotom Vietor odišiel. Akoby žmurknutím oka bol hneď aj naspäť. Žiaril potešením.

            „Z toho, čo si tam ľudia rozprávali medzi sebou,“ zvolal, „som usúdil, že sa nachádza v kráľovskom paláci, kde ho kráľ drží ukrytého, aby ho nikto nevidel. Chce, aby a oženil s jeho dcérou. Princezná je však také škaredé stvorenie, že sa s ňou vôbec nikto nechce zosobášiť.“

            Kto by len vedel povedať, aké veľké zúfalstvo pochytilo nešťastnú devu, keď sa dozvedela túto novinu! Hneď ako vedela znovu rozprávať, začala úpenlivo prosiť Vietor, aby urobil všetko preto, aby oddialil ich svadbu o dva či tri dni. Pretože zhruba toľko by jej trvalo dostať sa do kráľovského paláca.

            Vietor jej celkom rád prisľúbil, že urobí všetko, čo bude môcť. Keďže cestoval oveľa rýchlejšie než deva, veľmi skoro prišiel do paláca. Tam našiel päť krajčírov, ktorí šili noc i deň svadobné šaty pre princeznú.

            Vietor k nim prišiel práve vtedy, keď prišívali na saténovú látku čipku a ozdoby z perál. Zasvišťal rýchlo dnu cez okno a všetko im to odniesol a porozhadzoval ponad vrcholky stromov, cez rieku a medzi listy kukurice. Krajčíri za tými vecami bežali, snažili sa ich chytiť, štverali sa po stromoch, a skákali cez kukuricu. No všetko úplne zbytočne. Čipka sa roztrhala, satén sa zašpinil a perly sa o kamene pootĺkali. Nedalo sa nič iné robiť, len ísť do obchodu, všetko kúpiť nové a začať odznova. Bolo úplne nemožné, aby boli šaty hotové do nasledujúceho dňa.

            Napriek tomu kráľ, ktorý bol až príliš nedočkavý. Chcel vidieť svoju dcéru zosobášenú čo najskôr. Vyhlásil, že šaty pre nevestu musia urobiť v stanovený termín. Lenže keď išiel pozrieť princeznú, ona mala takú zvláštnu postavu, že musel súhlasiť s tým, že aby aspoň trochu dobre vyzerala, šaty musia byť úplne dokonalé. Tak rozkázal, aby bola celá svadobná ceremónia odložená o niekoľko hodín. Takže krajčíri môžu dokončiť princeznine svadobné šaty.

            O tomto čase už naša dievčina prišla celá nachodená, s boľavými nohami, veľmi ustatá a unavená pri zámok. Pri bráne rozlúskla arašidový orech a vytiahla z neho najkrajší svadobný plášť na svete. Zazvonila na zvonček a spýtala sa: „Nemá sa dnes náhodou sobášiť princezná?“

            „Ale áno.“

            „Spýtajte sa jej, či by nechcela kúpiť tento svadobný plášť.“

            Princezná, keď uvidela ten plášť, sa veľmi potešila, lebo jej svadobný plášť bol zničený spolu s ostatnými vecami a už bolo dosť neskoro na urobenie ďalšieho. Tak povedala dievčine, že akú cenu si zaň pýta, že jej ju vyplatia.

            Deva si vypýtala veľkú sumu peňazí, veľa zlatých mincí. Keďže princeznej sa plášť veľmi páčil, vyplatili jej, koľko žiadala.

            Dievčina si ukryla zlatniaky do svojich vreciek na šatách a odišla zo zámku. Hneď ako bola mimo ich dohľadu, rozlúskla mandľu. Vytiahla z nej najkrajšie spodničky, aké kto kedy len videl. Potom sa vrátila na zámok a tam sa spýtala, či by princezná nechcela kúpiť nejaké spodničky. Keď ich princezná zazrela, vyhlásila, že sú dokonca krajšie než svadobný plášť a že jej za ne zaplatí akúkoľvek cenu, čo si len zažiada. Deva si vypýtala veľkú sumu zlatých mincí, ktoré jej princezná rada zaplatila. Tak veľmi bola potešená so svojím novým vlastníctvom.

            Dievčina odišla niekoľko krokov ďalej, tam, kde ju nikto nemohol vidieť. Rozlúskla vlašský orech, z ktorého vytiahla najkrajšie svadobné šaty, aké len kedy mohol nejaký krajčír urobiť. Opatrne ich niesla v náručí. Zaklopala na dvere a spýtala sa, či princezná nechce kúpiť svadobné šaty.

            Keď sa princezná dozvedela správu, vyskočila na nohy a s potešením k nej hneď pribehla. Pretože rozmýšľala nad tým, že krásny svadobný plášť a elegantné spodničky by jej boli na nič, keby nemala aj svadobné šaty, o ktorých vedela, že krajčíri určite neurobia načas. Tak jej povedala, keď uvidela tie skvostné svadobné šaty, že ich kúpi, a spýtala sa jej, že koľko peňazí za ne chce.

            Tentokrát jej deva povedala, že cenou za šaty je povolenie vidieť ženícha.

            Princezná sa jej odpovedi veľmi nepotešila. Lenže potrebovala svadobné šaty, tak bola donútená jej to predsa len dovoliť. Pomyslela si, že na tom napokon až tak veľmi nezáleží.

            Tak devu zaviedla do apartmánu, kde bol jej ženích. Keď dievčina prišla bližšie k nemu, dotkla sa ho vetvičkou rozmarínu, ktorú stále nosila so sebou. Okamžite sa ženíchovi vrátila pamäť a spoznal ju. Pobozkal ju a vyhlásil, že táto dievčina je jeho skutočnou manželkou a že miluje iba ju a nikoho iného.

            Potom sa vrátili naspäť do jej domova, kde spolu žili veľmi dlho až do veľmi vysokého veku a boli takí šťastní každý deň, ako sa len dá predstaviť.

[@ Katalánske rozprávky, Francisco Maspons y Labros, Andrew Lang, Robert Hodosi]