5*30*/191* Biela holubica **(1,9k)

Kedysi dávno žil raz jeden kráľ, ktorý mal dvoch synov. Boli to dvaja bezstarostní mladíci. Vždy vystrájali nejaké pochabé kúsky. Jedného dňa veslovali samotní v malej loďke na šíre more. Bolo krásne počasie. No keď sa dostali na väčšiu vzdialenosť od brehu, zdvihla sa strašná búrka. Uchytila im veslá, ktoré sa stratili hlboko v mori. Malú loďku hádzalo na burácajúcich vlnách ako orechovú škrupinu. Princovia sa museli pevne držať svojich sedadiel, aby ich to nevyhodilo cez palubu do mora.

            Uprostred toho všetkého stretli nádherné plavidlo. Vyzeralo ako žľab na cesto. Sedela v ňom stará žena. Zavolala na nich a povedala im, že im pomôže dostať sa na breh, ak jej sľúbia, že jej dajú ďalšieho syna, ktorý sa narodí ich kráľovnej matke.

            „To nemôžeme urobiť,“ zakričali princovia. „Ten nám nepatrí, tak ho nemôžeme nikomu darovať.“

            „Tak potom obaja zhnijete na dne mora,“ povedala stará žena. „A možnože by vaša matka mala radšej dvoch synov, ktorých už má, ako jedného, ktorého ešte nemá,“ a veslovala preč vo svojom žľabe na cesto.

            Medzitým búrka zúrila stále hlasnejšie a hlasnejšie. Voda špliechala na okolí a loďka sa skoro celá naplnila vodou. Veľa nechýbalo a začala by sa potápať. Vtedy si princovia pomysleli, že na tom, čo im povedala stará žena o ich matke, predsa len niečo je. A keďže si veľmi chceli zachrániť svoje životy, zakričali na ňu a sľúbili jej, že dostane ich brata, ak ich vyvedie z tohto nebezpečenstva. Hneď ako tak urobili, búrka sa utíšila a vlny sa zmiernili. Loďka sa bezpečne dostala pri zámok ich otca. Obaja princovia boli prijatí s otvorenou náručou aj ich otcom, aj matkou, ktorí ich už úzkostlivo očakávali.

            Ani jeden z bratov nepovedal nič o tom, čo sľúbili na mori, ani vtedy a ani neskôr, keď kráľovná porodila tretieho syna. Bol to krásny chlapec, ktorého milovala nadovšetko na svete. Vychovávali ho a vzdelávali na zámku. Bol z neho už dospelý mladý muž, a jeho bratia stále nič nepočuli o bosorke, ktorej ho sľúbili predtým, ako sa narodil.

            I stalo sa, že sa jedného večera strhla obrovská búrka. Všade bola hustá hmla a veľká tma. Vietor len tak zavýjal a rachotil všade okolo kráľovského paláca. Uprostred tohto hluku bolo počuť hlasné klopanie na dvere sály, kde bol najmladší princ. Ten išiel otvoriť dvere, za ktorými našiel starú ženu so žľabom na cesto na jej chrbte. Ona mu povedala, že hneď musí ísť s ňou, lebo jeho bratia jej ho sľúbili za to, že im zachránila životy.

            „Dobre,“ povedal. „Ak si zachránila mojim bratom životy a oni ma tebe sľúbili, potom pôjdem s tebou.“

            A tak teda odišli spolu na pobrežie, kde si musel s bosorkou sadnúť do žľabu, v ktorom sa odplavili po mori až k príbytku bosorky.

            Princ bol teraz v moci bosorky a musel jej slúžiť. Prvou vecou, ktorú mal urobiť, bolo to, že mal naukladať a pekne usporiadať na kopu množstvo peria. „Musíš uložiť na kopu všetko to perie, ktoré tu vidíš,“ povedala. „Musí to byť dokončené predtým, ako prídem večer domov, inak dostaneš oveľa ťažšiu prácu.“ Hneď sa aj pustil do práce. Začal ukladať pierka pekne jedno na druhé. Len jedno, posledné pierko mal dať na kopu. Keď vtom sa zodvihol vietor, spravil sa prievan a všetko perie sa porozhadzovalo po celej dlážke tak, ako bolo predtým. Mohol začať celú svoju prácu odznova. Lenže do večera zostávala len jedna hodina a vtedy sa bosorka mala vrátiť domov. Veľmi rýchlo si uvedomil, že to nemôže stihnúť.

            Zrazu začul klopanie na okennú tablu a slabý, tenký hlas sa mu prihovoril: „Vpusti ma dnu. Ja ti pomôžem.“ Bola to biela holubica, ktorá sedela na parapetnej doske a zobákom ďobala na okno. Otvoril okno a holubica vletela dnu a hneď sa dala do práce. So svojím zobákom uložila každé jedno pierko pekne na kôpku. Predtým, ako uplynula hodina, ich všetky usporiadala a odletela cez okno. V tom istom momente vošla cez dvere dnu bosorka.

            „Veľmi dobre,“ povedala. „Spravil si to lepšie, ako som od teba očakávala. Všetko perie je pekne usporiadané. No dalo sa očakávať, že princ ako ty bude mať také jemné prsty.“

            Nasledujúce ráno bosorka povedala princovi: „Dnes ti dám urobiť ľahkú prácu. Vonku pred dverami sú polená na kúrenie, ktoré budeš musieť rozsekať na malé triesky, aby som nimi mohla zapaľovať oheň. To ľahko spravíš, ale musíš to dokončiť predtým, ako prídem domov.“

            Princ zobral malú sekerku a dal sa do práce. Sekal drevo jedno po druhom na drobné triesky. Myslel si, že mu to ide celkom rýchlo. Lenže už bolo dávno po obede, a vôbec sa mu nezdalo, že by polien bolo o čosi menej. Práve naopak, ako keby ich stále viacej pribúdalo. A to aj napriek všetkej jeho snahe. Tak si spustil ruky vedľa tela, utrel si z čela pot a bolo mu ťažko na srdci. Vedel, že keď to nebude mať hotové do príchodu bosorky, tak to bude preňho veľmi zlé.

            Vtedy priletela biela holubica. Sadla si na hromadu dreva, zahrkútala a povedala: „Mám ti pomôcť?“

            „Áno,“ povedal princ. „A veľmi ti ďakujem za tvoju pomoc včera a za tvoju dnešnú ponuku.“ Hneď nato malá holubica uchopila jedno poleno za druhým a začala ich sekať svojím zobákom na triesky. Princ jej pomaly nestíhal odkladať drevo, tak rýchlo ho sekala. A v krátkom čase bolo všetko nasekané na drobné triesky.

            Potom holubica priletela k nemu a sadla si mu na plece. Princ sa jej poďakoval, pohladkal ju po perí a pobozkal na jej drobný červený zobák. Zrazu sa holubica premenila na krásnu mladú dievčinu, ktorá stála teraz vedľa neho. Povedala mu, že ona je princezná, ktorú bosorka ukradla a premenila na holubicu. Ale teraz jeho bozkom nadobudla svoju pôvodnú ľudskú podobu. A že ak jej bude verný a zosobáši sa s ňou, by ich vedela vyslobodiť spod bosorkinej moci.

            Princ bol úplne uchvátený krásnou princeznou a želal si urobiť všetko preto, aby ju mal len pre seba.

            Tak mu povedala: „Keď príde bosorka domov, musíš ju požiadať, aby ti splnila želanie, keď si tak dobre splnil všetko, o čo ťa žiadala. Keď s tým bude súhlasiť, hneď si vypýtaj princeznú, ktorá tu lieta po okolí ako biela holubica. Avšak najskôr musíš vziať červenú hodvábnu niť a uviazať ju okolo môjho malíčka, aby si ma vedel rozpoznať, keď ma premení do akejkoľvek formy.“

            Princ sa poponáhľal a doniesol červenú hodvábnu niť, ktorú jej uviazal okolo jej malíčka. V tom istom momente sa princezná opäť premenila na holubicu a odletela preč. Takmer okamžite nato prišla domov stará bosorka so svojím žľabom na cesto na chrbte.

            „Nuž,“ povedala, „musím povedať, že si veľmi šikovný pracovník. Dokonca si vieš poradiť aj s prácou, na ktorú nie sú veľmi zvyknuté kniežacie ruky.“

            „Keďže si s mojou prácou taká spokojná,“ povedal princ, „bezpochyby mi dovolíš malé potešenie a dáš mi niečo, o čo mám záujem.“

            „Ó, áno, skutočne,“ povedala stará žena. „A čo by si si prial?“

            „Chcel by som tu princeznú, ktorá má tvar bielej holubice,“ povedal princ.

            „Aký nezmysel!“ povedala bosorka. „Prečo si predstavuješ, že tu lietajú princezné v tvare holubice? Ale ak chceš princeznú, môžeš dostať jednu z takých, aké tu sú.“ Potom mu priviedla malého, chlpatého, sivého osla s dlhými ušami. „Budeš chcieť toto?“ spýtala sa. „Toto je skutočná princezná pre teba. Lepšiu nedostaneš.“

            Princ si zviera popozeral a uvidel na jeho kopyte červenú hodvábnu niť, tak povedal: „Áno, len mi ho nechaj.“

            „A čo s ním chceš robiť?“ spýtala sa bosorka.

            „Budem na ňom jazdiť,“ povedal princ. Ale bosorka odvliekla osla preč. Za chvíľu sa vrátila so starou, bezzubou, zvráskavenou babizňou, ktorá sa už triasla od vysokého veku. „Nedostaneš inú princeznú, len túto,“ povedala. „Chceš ju?“

            „Áno, chcem,“ povedal princ, lebo si všimol na prste tejto starej ženy červenú hodvábnu niť.

            Bosorka sa pri jeho slovách náramne rozzúrila. Začala okolo seba všetko rozhadzovať rukami, až napokon nič nezostalo na svojom mieste. Všetko porozbíjala na kúsky. Takže triesky len tak lietali okolo uší princa a princeznej, ktorá tam teraz stála vedľa neho vo svojej vlastnej krásnej podobe.

            Potom musela nasledovať svadobná ceremónia. Bosorka musela dodržať svoj sľub a urobiť všetko, čo malo nasledovať.

            Keď boli osamote, princezná povedala princovi: „Počas svadobnej hostiny môžeš jesť čokoľvek, na čo budeš mať chuť. Ale nesmieš nič piť, lebo potom na mňa zabudneš.“

            Na toto varovanie však princ cez svadbu zabudol. Vystrel svoju ruku za pohárom vína a chcel ho vypiť. No princezná naňho dávala pozor a práve vtedy ho strčila do lakťa. Takže sa víno vylialo na obrus.

            Bosorka sa postavila a vletela do takého zúrivého hnevu, že porozbíjala všetky taniere a nádoby, ktoré tam boli. Črepiny okolo nich len tak lietali, presne ako vtedy, keď ju podviedli prvýkrát.

            Potom odišli do svadobnej spálne. Zatvorili dvere a princezná povedala: „Teraz bosorka dodržala svoj sľub. Ale ak bude môcť, pri prvej príležitosti ho poruší. Tak musíme okamžite utiecť. Do postele položím dve polená. Keď sa bude s nami chcieť bosorka rozprávať, ony jej odpovedia za nás. Ty zober kvetináč a pohár vody, ktorý stojí pri okne, cez ktoré musíme prekĺznuť von a utiecť.“

            Skôr tak bolo urobené, ako povedané. V tme sa ponáhľali preč. Princezná išla v popredí, pretože poznala cestu, keďže si mohla dôkladne prezrieť okolie ako holubica.

            O polnoci prišla bosorka ku dverám a zavolala na nich. Dva kusy dreva, ktoré boli v posteli jej odpovedali. Tak uverila tomu, že sú v izbe, a odišla do svojej izby. Potom tam bola ešte raz pred svitaním a zase na nich zavolala. Opäť jej odpovedali dva kusy dreva. Stále si myslela, že sú v izbe. Keď však vyšli prvé slnečné lúče, svadobná noc sa skončila. No a ona si konečne mohla na nich vyliať svoj hnev, lebo svoj sľub ohľadom svadby už dodržala. Vbehla do izby, ale princa a princeznú v nej nenašla. Namiesto nich boli v posteli len dve polená. Celá zarazená na ne pozerala a nevedela prerieknuť ani pol slova. Od hnevu ich hodila o zem, a tie sa rozleteli na tisícky drobných triesok. Potom sa ponáhľala za svojimi utečencami.

            S prvými lúčmi slnka princezná povedala princovi: „Obzri sa, či náhodou nevidíš niečo za nami.“

            „Áno, vidím. V diaľke za nami je veľký tmavý oblak,“ povedal.

            „Tak odhoď za seba kvetináč,“ povedala. Keď tak urobil, vyrástol za nimi veľký hustý les. Keď prišla bosorka k lesu, nemohla sa cezeň dostať. Preto sa musela vrátiť domov a priniesť si sekeru, ktorou si prerúbala cestu cez les.

            Po istom čase princezná zase povedala princovi: „Obzri sa za seba, či niečo nevidíš za nami.“

            „Áno, vidím,“ povedal princ. „Znovu tam je veľký čierny oblak.“

            „Tak zahoď za seba pohár s vodou,“ povedala.

            Keď tak urobil, hneď sa za nimi spravilo veľké jazero. Bosorka sa musela zase vrátiť domov a priniesť si svoj žľab na cesto, aby sa mohla preplaviť krížom na druhý breh.

            Utečenci sa medzitým dostali až po zámok, v ktorom býval princ. Preštverali sa cez záhradnú stenu. Prebehli cez záhradu a ukryli sa pod prvé okno na zámku. O tom čase už bola bosorka zase blízko nich. Ale princezná sa postavila do okna a fúkla smerom na bosorku. Stovky bielych holubíc jej vyleteli z úst. Mávali, trepotali a plieskali krídlami okolo bosorkinej hlavy, až tá sa napokon tak nahnevala, že sa od jedu premenila na veľký kameň, ktorý doteraz stojí v kráľovskej záhrade.

            Na celom zámku zavládlo plno radosti nad princovým návratom a z jeho novej nevesty. Jeho dvaja starší bratia prišli za ním, kľakli si a priznali sa k tomu, čo urobili. Potom povedali, že on sám by mal zdediť celé kráľovstvo a nech im všetkým vládne. Tak sa i stalo a všetci boli spokojní a šťastní.

[@ Dánske rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]