5*31*/192* Dcéra trola **(2,5k)

Kedysi dávno žil jeden mládenec, ktorý si išiel hľadať prácu. Na svojej ceste stretol nejakého muža, ktorý sa ho opýtal, že kam ide. Mládenec mu odpovedal, že si hľadá prácu, a cudzinec mu nato povedal: „Potom môžeš slúžiť aj pre mňa. Práve hľadám do služby mládenca, ako si ty. Dám ti veľmi dobrý plat – vrece peňazí za prvý rok, dve vrecia za druhý a tri vrecia za tretí rok. Ale musíš mi slúžiť celé tri roky a poslúchať ma vo všetkom, akokoľvek zvláštna sa ti bude zdať úloha. Nemusíš sa obávať vstúpiť do mojej služby. Nehrozí ti žiadne nebezpečenstvo, len musíš vedieť poslúchať.“

            Nuž hneď sa aj dohodli. Mládenec odišiel domov s mužom, u ktorého sa zamestnal. Bolo to naozaj zvláštne miesto. Muž žil v chatrči pri kopci uprostred hustého lesa. Mládenec tam nevidel okrem svojho pána nikoho. Ten muž bol vlastne obrovitý poloľudský trol, ktorý mal ohromnú moc nad ľuďmi aj zvieratami.

            Nasledujúci deň mládenec začal so svojou službou. Prvou vecou, ktorú mu dal na prácu, bolo nakŕmiť všetky divé zvieratá v lese. Medzi nimi boli vlky, medvede, srnky a zajace. Trol ich všetky priviazal a zhromaždil vo svojej stajni dole pod zemou, ktorá bola až míľu dlhá. Akokoľvek, aj tak sa mládencovi podarilo splniť túto úlohu za jeden deň. Trol ho pochválil a povedal, že to spravil veľmi dobre.

            Nasledujúci deň povedal mládencovi: „Dnes zvieratá nedostanú jesť. Nekŕmia sa každý deň. Môžeš si užiť voľno, až dokedy ich nebude treba zase kŕmiť.“

            Potom trol vyriekol nejaké slová, ktorým nerozumel. Hneď nato sa však mládenec premenil na zajaca a vbehol do lesa. Musel neustále bežať, lebo všetci poľovníci naňho mierili a snažili sa ho zastreliť. Keď ho niekde zacítili psy, tak naňho štekali a naháňali ho. Bol jediným zvieraťom, ktoré bolo teraz v lese. Všetky ostatné trol uviazal vo svojej stajni. Preto sa ho každý poľovník v celej krajine snažil zastreliť. Avšak nikomu z nich sa to nepodarilo. Žiaden pes ho nevedel chytiť a žiadnemu strelcovi sa ho nepodarilo trafiť. Ustavične naňho strieľali, a on neustále bežal a bežal. Bol to nepokojný život, ale po čase si naň celkom zvykol. Vedel sa vyhnúť každému nebezpečenstvu, ktoré naňho číhalo. Dokonca  sa zabával na tom, ako dokázal oklamať poľovníkov a psov, ktorí ho všade prenasledovali.

            Takto prešiel celý rok. Potom si ho trol zavolal domov, lebo bol v jeho moci ako i ostatné zvieratá. Keď k nemu prišiel, trol povedal zase nejaké nezrozumiteľné slová a zajac okamžite nadobudol svoju ľudskú podobu. „Nuž, ako sa ti páči slúžiť mi?“ spýtal sa trol. „A ako sa ti páčilo byť zajacom?“

            Mládenec odpovedal, že sa mu to veľmi páčilo, že nikdy predtým nevedel bežať tak rýchlo po zemi. Trol mu ukázal vrece peňazí, ktoré zarobil, a mládenec sa veľmi potešil, že mu môže slúžiť ďalší rok.

            Prvý deň druhého roka bol taký istý, ako predošlý. Nakŕmil divé zvieratá v trolovej stajni. Keď tak urobil, trol vyriekol zase nejaké nezrozumiteľné slová a mládenec sa premenil na krkavca. Vyletel vysoko do vzduchu. Toto bolo preňho veľmi príjemné. Vedel sa pohybovať ešte rýchlejšie ako vtedy, keď bol zajacom. Psy ho teraz nemohli naháňať. Mal z toho veľké potešenie. No čoskoro zistil, že nemá ani trochu pokoja. Všetci strelci a poľovníci, ktorí ho zbadali, mierili naňho a strieľali po ňom, pretože v lese neboli žiadne iné vtáky. Trol ich všetky uviazal vo svojej stajni.

            Keď si však všimol, že sa dokáže vyhnúť všetkým strelám, aj na toto si privykol. Takto prešiel celý rok. Potom si ho trol zavolal zase k sebe. Preriekol nejaké čudné slová a on nadobudol zase svoju ľudskú podobu. „Nuž, ako sa ti páčilo byť krkavcom?“ spýtal sa ho trol.

            „Veľmi sa mi to páčilo,“ povedal mládenec, „pretože nikdy predtým som nebol tak vysoko.“ Trol mu ukázal dve vrecia peňazí, ktoré zarobil počas toho roka. A mládenec bol veľmi rád, že môže zostať v jeho službe i ďalší rok.

            Nasledujúci deň dostal za úlohu svoju starú prácu, nakŕmiť všetky divé zvieratá. Keď tak urobil, trol nad ním vyriekol nejaké slová a premenil ho na rybu, ktorú hodil do rieky. Plával a plával dolu prúdom. Myslel len na to, aké príjemné je nechať sa unášať tečúcou vodou v rieke. Takýmto spôsobom doplával až do mora. Plával ďalej a ďalej. Napokon došiel až ku sklenenému palácu, ktorý stál na spodku mora. Videl do všetkých izieb a siení. Všetko tam bolo veľmi nádherné. Všetok nábytok bol z bielej slonoviny, pozlátený a ozdobený perlami. Boli tam mäkké deky a vankúše všetkých farieb dúhy, krásne koberce, ktoré vyzerali ako najjemnejší mach, kvetiny a stromy so zvláštne zahnutými vetvami, zelené, žlté, biele a červené, a takisto malé fontánky, ktoré vystrekovali vodu z najkrajších slimačích ulít do mušlí. Zároveň sa z nich po celom paláci ozývala tá najpríjemnejšia hudba.

            No zo všetkého tam bolo najkrajšie mladé dievča, ktoré sa tam prechádzalo. Ale i napriek nádhere, ktorú malo okolo seba, vôbec nevyzeralo byť šťastné. Dievčina sa osamote prechádzala po paláci a bola veľmi smutná. Nikdy ani len nepomyslela na to, aby sa pozrela na vyleštené sklenené steny, ktoré boli všade okolo nej, hoci bola najkrajším stvorením, aké by si hocikto želal vidieť. Takto mládenec rozmýšľal, keď plával ako ryba okolo paláca a zo všetkých strán nazeral dovnútra.

            „Skutočne by bolo lepšie, keby som bol teraz mužom než takouto nemou rybou, ako som teraz,“ pomyslel si. „Keby som si len mohol spomenúť na tie slová, ktoré povedal trol, keď ma zmenil do mojej vlastnej podoby. Možno by som sa mohol zase stať mužom.“ Plával a rozmýšľal nad tým, až dokedy si nespomenul na slová, ktoré povedal trol. Potom sa ich pokúsil zopakovať. Hneď nato sa premenil na človeka, ktorý stál na dne mora.

            Rýchlo vstúpil do paláca. Prišiel rovno ku dievčine a prihovoril sa jej.

            Najprv bola z celej duše vystrašená. Lenže on bol k nej veľmi milý a hneď jej aj vysvetlil, ako sa tam dole dostal. Takže strach ju veľmi rýchlo opustil a napokon bola rada, že má nejakú spoločnosť. Konečne nebola v podmorskom paláci sama. Medzitým mládenec úplne zabudol, ako dlho tam je.

            Jedného dňa mu však dievčina povedala, že už sa blíži čas, keď sa bude musieť znova stať rybou. Trol ho čoskoro mal zavolať k sebe domov. Ako človek by sa nikdy nebol dostal živý cez more, preto bude musieť nadobudnúť podobu ryby. Potom mu povedala,, že ona je dcérou toho istého trola, ktorému on slúži. Že ju tam zatvoril, aby sa s nikým nestretávala. No teraz sa jej podarilo vymyslieť plán, ako by sa mohli znova stretnúť a stráviť spoločne zvyšok svojich životov. Avšak bolo toho veľa, na čo všetko musel dávať pozor.

            Povedala mu, že všetci králi v krajine mali voči jej otcovi trolovi dlh. Spomenula kráľa, ktorý mal zaplatiť ako prvý, inak príde o hlavu. „A on to nevie zaplatiť,“ povedala. „Viem to naisto. Najprv musíš ukončiť svoju službu u môjho otca. Tri roky sú u konca a ty budeš môcť slobodne odísť. Choď so svojimi šiestimi vrecami peňazí do kráľovstva, o ktorom som ti povedala. Tam vstúp do služby u kráľa. Keď príde čas, aby zaplatil svoj dlh, bude veľmi nepokojný, čo si rýchlo všimneš. Potom mu povedz, že veľmi dobre vieš, čo ho trápi, a to je dlh, ktorý má voči trolovi, ale nemá ho ako zaplatiť. Povedz mu, že mu môžeš požičať peniaze. Dlh je presne šesť vriec peňazí, ktoré dostaneš. Avšak požičaj mu ich len pod podmienkou, že ho budeš môcť odprevadiť k trolovi, keď pôjde zaplatiť svoj dlh, a že budeš môcť pred ním bežať ako jeho šašo. Keď prídete k trolovmu obydliu, musíš robiť rôzne pochabé kúsky, porozbíjať tam okná a všetko ostatné tam začať ničiť. Môj otec sa veľmi nahnevá. A keďže kráľ musí byť zodpovedný za to, čo robí jeho šašo, tak ho odsúdi. Dokonca aj napriek tomu, že zaplatil svoj dlh. Bude musieť zodpovedať tri otázky, inak príde o život. Prvá otázka, ktorú sa môj otec opýta, bude: „Kde je moja dcéra?“ Vtedy pristúp k nemu a odpovedz: „Ona je na dne mora.“ Potom sa ťa opýta, či by si ju vedel rozpoznať. Odpovedz mu, že áno. Potom privedie pred teba celú skupinu žien, ktoré po jednej prídu pred teba, aby si rozhodol, ktorá z nich je tvoja dcéra. Vôbec ma nebudeš vedieť rozpoznať. Preto, keď pôjdem okolo teba, ťa chytím za ruku, aby si si ma všimol. Budeš ma musieť hneď pevne chytiť a nepustiť. Vtedy odpovieš na jeho prvú otázku. Jeho ďalšia otázka bude táto: „Kde je moje srdce?“ Vystúp dopredu a odpovedz: „Tvoje srdce je v rybe.“ On sa ťa opýta: „Vieš spoznať tú rybu?“ Prikáže rôznym druhom rýb, aby predstúpili pred teba, a ty budeš musieť rozhodnúť, v ktorej rybe sa nachádza. Ja sa budem snažiť byť neustále po tvojom boku. Keď príde pred teba tá správna ryba, stlačím ti ruku. Hneď nato chyť tú rybu a rozrež ju. To bude trolov koniec. Už sa ťa nebude pýtať viacej otázok a my sa budeme môcť slobodne zosobášiť.“

            Keď sa mládenec dozvedel všetky potrebné inštrukcie, že čo má urobiť, keď sa dostane na breh, ďalšou vecou bolo spomenúť si na slová, ktorými ho trol premenil na rybu. Avšak on ich zabudol. Nevedelo ich ani dievča. Celý deň bol úplne zúfalý. Neustále nad tým rozmýšľal, ale bezúspešne. Počas noci vôbec nemohol zaspať. Nad ránom sa mu začalo driemať. A vtedy si v polospánku zrazu spomenul na trolove slová. Rýchlo zopakoval tie slová a v tej istej chvíli sa premenil na rybu a vkĺzol do mora. Okamžite nato ho trol zavolal k sebe. Plával z mora do rieky až k brehu, kde stál trol, ktorý ho tými istými slovami premenil späť do ľudskej podoby.

            „Nuž, ako sa ti páčilo byť rybou?“ spýtal sa trol.

            Mládenec povedal, že to sa mu páčilo najviacej. Ako si každý vie domyslieť, vôbec neklamal.

            Trol mu ukázal tri vrecia peňazí, ktoré zarobil za posledný rok. Stáli hneď vedľa ďalších troch. Všetkých šesť vriec mu teraz patrilo.

            „Možnože by si mi mohol slúžiť ešte jeden rok,“ povedal trol. „Dostal by si ešte šesť vriec peňazí. To by si ich mal spolu dvanásť. A to je už celkom slušná kopa peňazí.“

            „Nie,“ povedal mládenec a pomyslel si, že už tu robil dosť dlho. Bol nedočkavý slúžiť na nejakom inom mieste a naučiť sa spôsoby iných ľudí. Ale dodal, že možno sem príde ešte niekedy v budúcnosti.

            Trol mu povedal, že vždy bude uňho vítaný. Verne odslúžil tri roky, na ktorých sa dohodli, takže nemá žiadne námietky voči jeho odchodu.

            Mládenec si zobral svojich šesť vriec peňazí a vybral sa s nimi do kráľovstva, o ktorom mu rozprávala jeho milá. Svoje peniaze zahrabal na osamotené miesto blízko kráľovského paláca. Potom vošiel dnu a požiadal, aby ho vzali do služby. Jeho žiadosti vyhoveli a zamestnali ho ako chovateľa kráľovských koní.

            Ako sa čas míňal, všimol si, že kráľ začínal byť stále viacej a viacej smutný a žialil. Z ničoho nemal radosť a vôbec nebol šťastný. Jedného dňa prišiel i do stajne. Náhodou tam bol vtedy len tento mládenec, ktorý sa ho rovno opýtal, že s jeho kráľovským povolením by sa chcel dozvedieť, že prečo je vždy taký smutný.

            „Nemá zmysel o tom rozprávať,“ povedal kráľ, „Aj tak mi s tým nebudeš vedieť pomôcť.“

            „S tým si nemôžte byť taký istý,“ povedal mládenec. „Viem veľmi dobre, čo vás ťaží, a mám plán ako získať peniaze na zaplatenie vášho dlhu.“

            To už bola potom úplne iná záležitosť. Kráľ si teda pohovoril so svojím čeľadníkom, ktorý mu povedal, že mu môže poľahky požičať šesť vriec peňazí. Ale že má jednu podmienku. Keď pôjde kráľ zaplatiť svoj dlh, musí mu dovoliť, aby ho mohol sprevádzať oblečený ako dvorný šašo a bežať pred ním. Že síce spôsobí nejaké starosti, za ktoré sa kráľ bude musieť zodpovedať, ale potom to napraví a nikomu sa nič zlého nestane.

            Kráľ veľmi ochotne súhlasil so všetkým, čo mládenec navrhol. Už bol najvyšší čas, aby odišli. Tak sa vybrali na cestu.

            Keď prišli k príbytku trola, namiesto chatrče tam stál veľký zámok. Vyzeral, ako keby bol postavený z čistého skla. Mládenec bežal pred kráľom ako kráľovský šašo. Niekedy bežal dopredu, inokedy dozadu. Stál na hlave a niekedy na nohách. Takto porozbíjal na drobné črepy množstvo sklenených okien a dverí. Bolo to niečo strašné. Poprevracal všetko, čo sa dalo. Urobil tam hrozný neporiadok.

            Trol vybehol von. Bol taký nahnevaný a rozzúrený, že sa hneď vyvŕšil na kráľovi a obvinil ho z toho, že sem so sebou priviedol takého pochábľa, ktorý mu tam všetko porozbíjal. A že určite nebude môcť zaplatiť škodu, ktorú mu narobil jeho šašo, keď nedokáže splatiť ani svoj starý dlh.

            Vtedy sa ozval šašo a povedal, že ten dlh môže kráľ ihneď splatiť. Kráľ pristúpil bližšie a ukázal trolovi šesť vriec peňazí, ktoré mu mládenec požičal. Odmerali ich a bolo v nich presne toľko, koľko kráľ dlhoval. S týmto trol nepočítal, ale nemohol voči tomu urobiť žiadne námietky. Starý dlh bol čestne zaplatený.

            Avšak stále ešte zostávala škoda, ktorú urobil kráľov šašo v ten deň, a kráľ nemal nič, čím by to zaplatil. Trol teda odsúdil kráľa na zodpovedanie troch otázok alebo na istú smrť.

            Nedalo sa nič iné robiť, len sa pokúsiť odpovedať na trolove hádanky. Šašo sa postavil vedľa kráľa a trol položil svoju otázku: „Kde je moja dcéra?“

            Šašo sa ozval a povedal: „Tvoja dcéra je na dne mora.“

            „Ako to vieš?“ spýtal sa trol.

            „Malá rybka ju tam uvidela,“ povedal šašo.

            „Spoznal by si ju?“ spýtal sa trol.

            „Áno, priveď ju,“ odpovedal šašo.

            Trol priviedol celý zástup žien, ktoré prechádzali vedľa nich, jedna za druhou. Ale všetko to boli len tiene a očný klam. Až medzi poslednými bola skutočná trolova dcéra, ktorá ho uštipla, keď prechádzala vedľa neho. Šašo ju hneď chytil okolo pása a pevne ju držal. Trol musel pripustiť, že prvú hádanku sa im podarilo vyriešiť.

            Potom sa trol znovu spýtal: „Kde je moje srdce?“

            „Tvoje srdce je v rybe,“ povedal šašo.

            „Spoznal by si tú rybu?“ spýtal sa trol.

            „Áno, priveď ju sem,“ povedal šašo.

            Vtedy všetky druhy rýb začali plávať vedľa nich. Medzitým trolova dcéra stála vedľa mládenca. Keď napokon prišla aj tá správna ryba, postrčila ho. On tú rybu uchopil. Vytiahol nôž. Roztvoril ju a vybral z nej srdce, ktoré rozrezal napoly.

            V tom istom momente trol spadol mŕtvy na zem a rozsypal sa na drobné kúsky. Už mu nikto nemusel splácať dlh. Všetky divé zvieratá a vtáky, ktoré chytil a ukryl v podzemí, boli teraz voľné. Zvieratá sa hneď rozbehli po lese a vtáky sa vrátili na oblohu.

            Mládenec a jeho milá vstúpili do zámku, ktorý bol teraz ich. Mali kráľovskú svadbu. Všetci králi, ktorí dlžili trolovi peniaze, boli teraz bez dlhu. Prišli im na svadbu a z mládenca spravili svojho cisára, ktorý nad nimi panoval a udržiaval medzi nimi mier. On a jeho krásna cisárovná si potom spolu žili na svojom zámku s radosťou a vo veľkom prepychu. A ak náhodou nepomreli, žijú tam až do dnešných čias.

            [@ Dánske rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]