5*32*/193* Esben a bosorka **(3,3k)

Kedysi dávno žil jeden muž, ktorý mal dvanásť synov. Jedenásti starší boli veľkí a silní. Ale najmladší, ktorý sa volal Esben, bol len malej postavy. Tí jedenásti chodievali s otcom pracovať na pole a do lesa. Esben však uprednostňoval zostávať doma so svojou matkou. Ostatní si ho skoro vôbec nevšímali, lebo akosi vyčnieval z radu.

            Keď tí jedenásti dorástli na mladých mužov, rozhodli sa, že pôjdu vyskúšať svoje šťastie do sveta. Tak požiadali svojho otca, aby im dal všetko potrebné na cestu. Ich otcovi sa to veľmi nepáčilo, lebo už bol starý a slabý. Nevedel si predstaviť, že by zostal bez ich pomoci. Ale napokon s tým predsa len súhlasil. Všetkým jedenástim dal dobre živené biele kone a peniaze na cestu. Rozlúčili sa so svojím otcom a domovom a odcválali preč.

            Čo sa týka Esbena, nikto naňho ani len nepomyslel. Jeho bratia mu ani nezaželali zbohom.

            Keď jedenásť starších synov odišlo, Esben prišiel za otcom a povedal mu: „Otec, daj mi tiež koňa a peniaze. Tiež by som chcel odísť do sveta.“

            „Ty si len malý pochábeľ,“ povedal jeho otec. „Keby som radšej teba pustil do sveta a tvojich jedenásť starších bratov zostalo doma, to by bolo lepšie pre mňa v mojom vysokom veku.“

            „Nuž, v každom prípade sa ma čoskoro zbavíš,“ povedal Esben.

            Keďže však koňa nedostal, odišiel do lesa. Tam odlomil veľký konár zo stromu a olúpal z neho kôru, až bol konár celý biely ako kone jeho bratov.  Nasadol naň a odcválal na ňom za svojimi jedenástimi bratmi.

            Bratia cválali celý deň. K večeru prišli k veľkému lesu, do ktorého vošli. Ďaleko v lese našli malý domček. Zaklopali na dvere, ktoré im prišla otvoriť stará, škaredá, bradatá babizňa. Spýtali sa jej, či by ich nechala u seba prenocovať.

            „Áno,“ odpovedala stará, bradatá babizňa, „môžete u mňa prenocovať. A ako prídavok každý z vás dostane jednu z mojich dcér.“

            Jedenásť bratov si myslelo, že prišli k veľmi pohostinným ľuďom. Dobre sa o nich postarali. A keď išli do postele, každý z nich dostal jednu dcéru od starej babizne.

            Esben išiel tou istou cestou. Tiež našiel v lese malý dom. Vkĺzol dnu a ukryl sa pod jednou z postelí. Pred polnocou potichu zobudil svojich bratov. Povedal im, aby si vymenili nočné čiapky s bosorkinými dcérami. Bratia nevideli žiaden dôvod, aby tak spravili. Ale keďže sa chceli zbaviť jeho dotieravosti, vymenili si ich a spokojne spali ďalej.

            Keď prišla polnoc, Esben začul, ako sa do izby zakradla stará bosorka. V ruke držala sekeru so širokou čepeľou. Bola taká tma, že v izbe nebolo nič vidno. Ale podľa hmatu odťala hlavy všetkým spáčom, ktorí mali na sebe mužské nočné čiapky. Toto boli vlastne jej dcéry. Hneď ako odišla z izby, Esben zobudil svojich bratov. Rýchlo nasadli na svoje kone a odcválali preč z bosorkinho domu. Boli veľmi radi, že sa im podarilo tak dobre uniknúť. Pritom úplne zabudli poďakovať Esbenovi za to, čo pre nich urobil.

            Potom, ako cválali dopredu nejaký čas, sa dostali do kráľovského paláca. Požiadali tam o prácu. Povedali im, že môžu robiť akurát čeľadníkov a starať sa o kráľove kone. Služba sa im zapáčila, tak tam aj zostali.

            O dlhý čas neskôr tam prišiel aj Esben na svojom drevenom koňovi. Tiež si pýtal prácu v paláci, ale nikto ho nechcel zamestnať. Povedali mu, že nech sa vráti tam, odkiaľ prišiel. No i tak tam zostal. Počas dňa robil rôzne pomocné práce, za ktoré dostal jesť, ale nič viac. V noci spal kade-tade, kde sa mu naskytla príležitosť.

            V tom čase bol v paláci aj rytier, ktorý sa volal Červený. Kráľ ho mal veľmi rád. Ale všetci ostatní ho nenávideli, lebo bol veľmi zlomyseľný slovami i skutkami. Tento rytier Červený sa veľmi nahneval na jedenásť bratov. Pretože mu vždy nevenovali dostatok pozornosti. Tak sa rozhodol, že sa im pomstí.

            Jedného dňa teda prišiel za kráľom a povedal mu, že jedenásť bratov, ktorí pred nedávnom prišli do paláca a ktorí slúžia v stajni ako čeľadníci, vie urobiť oveľa viacej, než predstierajú, že dokážu. Že jedného dňa ich počul, ako hovorili, že keby chceli, vedeli by chytiť pre kráľa nádhernú holubicu so zlatým a strieborným perím. Ale že tak neurobia, pokým sa im kráľ nebude vyhrážať smrťou.

            Kráľ si dal pred seba predvolať jedenásť bratov a povedal im: „Povedali ste, že viete pre mňa chytiť holubicu so zlatým a strieborným perím.“

            Všetci jedenásti ho uistili, že nikdy nič takého nepovedali. Že dokonca ani neveria tomu, či vôbec na celom svete taká holubica existuje.

            „Dobre si to rozmyslite,“ povedal kráľ, „ale ak mi tú holubicu neprinesiete do troch dní, všetci jedenásti prídete o hlavy.“

            S týmito slovami ich kráľ prepustil. Bratia veľmi smútili. Niektorí z nich plakali a ostatní žalostne bedákali.

            V danom momente išiel okolo nich ich najmladší brat Esben. Ako uvidel ich nešťastné pohľady, pozdravil ich: „Ahojte! Čo sa vám stalo, že ste takí smutní?“

            „Načo ti to máme povedať, ty pochábeľ? Aj tak nám nebudeš vedieť pomôcť.“

            „Ó, to nikdy neviete. Už som vám predsa raz pomohol,“

            Napokon mu teda povedali, aký bol kráľ nerozumný a ako im prikázal, aby mu priniesli holubicu so zlatým a strieborným perím.

            „Dajte mi vrecko hrachu,“ povedal Esben, „a pozriem sa, čo môžem pre vás urobiť.“

            Esben dostal vrecko hrachu. Zobral svojho dreveného koňa a povedal:

            „Leť rýchlo, môj malý kôň. Prenes ma ponad potok, ponad strom.“

            Hneď nato sa jeho drevený konár zdvihol do výšky a preniesol ho ponad rieku rovno na dvor starej bosorky. Už predtým si všimol, že tam má takú holubicu. Tak keď prišiel na dvor, vysypal z vrecka hrach. Holubica zatrepotala krídlami a zletela dolu ho vyzobať. Esben ju okamžite chytil a dal do vrecka. Potom sa rýchlo ponáhľal preč, aby ho nezbadala bosorka. Ale behom chvíľky tá vybehla von a zakričala za ním: „Hej, si to ty, Esben?“

            „Áno!“

            „To ty si berieš moju holubicu?“

            „Áno!“

            „To kvôli tebe som zabila svojich jedenásť dcér?“

            „Áno!“

            „Vrátiš sa sem ešte?“

            „Možno,“ povedal Esben.

            „Tak potom ťa chytím,“ zakričala bosorka.

            Drevený konár odniesol Esbena s holubicou naspäť do kráľovského paláca. Jeho bratia sa veľmi potešili. Kráľ sa im veľakrát poďakoval a dal im za ňu zlato a striebro. Na toto rytier Červený voči nim ešte viacej zatrpkol a začal snovať plán, ako sa im pomstí.

            Jedného dňa prišiel za kráľom a povedal mu, že holubica vôbec nie je tá najlepšia vec, ktorú mu tí bratia vedeli zohnať. Že ich jedného dňa počul, ako sa medzi sebou potichu rozprávali a povedali, že by vedeli dostať aj diviaka, ktorého štetiny sú celé zo zlata a striebra.

            Kráľ dal znova pred seba zhromaždiť bratov a spýtal sa ich, či je to pravda, že vedia získať preňho diviaka so zlatými a striebornými štetinami.

            „Nie,“ odpovedali bratia. Že nikdy nič takého nepovedali a ani na to nepomysleli, a že ani neveria, že taký diviak niekde na svete existuje.

            „Musíte mi toho diviaka zohnať do troch dní,“ povedal kráľ, „inak prídete o hlavy.“

            S tým ich prepustil. Pomysleli si, že teraz je to ešte horšie ako predtým. Kde by len mohli zohnať takého úžasného diviaka? Chodili hore-dole so zvesenými hlavami. No keď im zostával z tých troch dní len jeden, prišiel za nimi Esben. Keď ich uvidel takých smutných zvolal: „Ahojte! Čo sa vám stalo teraz?“

            „Načo ti to budeme hovoriť?“ povedali bratia. „Aj tak nám teraz nepomôžeš.“

            „Ach, a či ste zabudli,“ povedal Esben. „Už som vám predtým pomohol.“

            Tak mu povedali, ako rytier Červený voči nim poštval kráľa, ktorý im teraz prikázal, aby mu priniesli diviaka so zlatými a striebornými štetinami.

            „To bude v poriadku,“ povedal Esben. „Dajte mi vrece jačmenného šrotu. Možnože vám predsa len budem vedieť pomôcť.“

            Esben dostal svoje vrece jačmenného šrotu. Vzal svoj biely konár, vysadol naň a povedal: „Leť rýchlo, môj malý kôň. Prenes ma ponad potok, ponad strom.“

            Konár ho vyzdvihol do výšky a zaletel s ním znova až k bosorke na dvor. Tam vyprázdnil vrece jačmenného šrotu. Behom chvíľky tam pribehol diviak, ktorý mal všetky štetiny zo zlata a striebra. Esben ho hneď strčil do vreca a ponáhľal sa preč, aby si ho nevšimla bosorka. Tá práve vtedy rýchlo vybehla von a zakričala naňho: „Hej! Si to ty, Esben?“

            „Áno!“

            „To ty mi berieš môjho pekného diviaka?“

            „Áno!“

            „To ty si mi zobral moju holubicu?

            „Áno!“

            „To kvôli tebe som zabila svojich jedenásť dcér?“

            „Áno!“

            „Vrátiš sa sem ešte?“

            „Možno,“ povedal Esben.

            „Tak potom ťa dostanem,“ povedala bosorka.

            Esben sa s diviakom veľmi skoro vrátil do paláca. Jeho bratia boli takí šťastní, že ich životy sú zase zachránené, že prešľapovali z nohy na nohu. Avšak ani jeden z nich ani len nepomyslel na to, aby sa Esbenovi poďakoval za to, čo pre nich urobil.

            Kráľ sa diviakovi potešil ešte viacej než holubici. Od radosti nevedel, čo všetko má bratom zaň dať. Na toto sa rytier Červený opäť nahneval a veľmi im závidel. Znova začal plánovať, ako dostať bratov do problémov.

            Jedného dňa išiel zase za kráľom a povedal: „Týchto jedenásť bratov, ktorí ti zaobstarali holubicu a diviaka, vie urobiť oveľa viacej než len to. Viem, že povedali, že keby chceli, vedeli by zaobstarať pre kráľa lampu, ktorá svieti až ponad sedem kráľovstiev.“

            Znova poslal kráľ bratom správu, aby prišli hore do paláca. Prišli, hoci veľmi neochotne, lebo upodozrievali rytiera Červeného, že pripravil pre nich nový plán, ako im spôsobiť problémy.

            Hneď ako prišli pred kráľa, ten im povedal: „Vy, bratia, ste povedali, že keby ste chceli, by ste mi vedeli zohnať lampu, ktorá dokáže svietiť ponad siedmimi kráľovstvami. Tú lampu mi musíte doniesť do troch dní, inak vás to bude stáť vaše životy.“

            Bratia ho uistili, že nič také nepovedali. Dokonca že ani neveria, že taká lampa existuje. Ale ich slová nemali žiadnu váhu.

            „Prinesiete lampu,“ povedal kráľ, „alebo prídete o hlavy!“

            Bratia boli oveľa viacej zúfalí než predtým. Vôbec nevedeli, čo majú robiť. Nikto o takej lampe ani len nepočul. No keď to vyzeralo najhoršie, prišiel k nim Esben.

            „Zase vás niečo trápi?“ povedal. „Čo sa vám stalo tentokrát?“

            „Ach, to je zbytočné ti hovoriť,“ povedali. „Aj tak nám nepomôžeš.“

            „Ó, môžete mi to aspoň povedať,“ povedal Esben. „Už som vám predtým pomohol.“

            Tak mu povedali, že im kráľ prikázal, aby mu priniesli lampu, ktorá dokáže svietiť ponad siedmimi kráľovstvami. Ale nikto o takej lampe ani len nepočul.

            „Dajte mi vrecko soli,“ povedal Esben, „a uvidíme, ako sa veci vyvinú.“

            Dostal svoje vrecko soli. Vysadol na svoj biely konár a povedal: „Leť rýchlo, môj malý kôň. Prenes ma ponad potok, ponad strom.“

            Spolu s vreckom soli vyletel na ňom do výšky a pristál na bosorkinom dvore. No už bol večer a dom bol zamknutý. Tak sa nemal ako dostať dnu. Napokon prišiel na plán. Dostal sa na strechu a vošiel dnu cez komín.

            Začal hľadať lampu, ale nikde ju nemohol nájsť. Keďže bola jedným z najväčších pokladov bosorky, tá ju bezpečne strážila. Keď ho hľadanie unavilo, ukryl sa za pec, kde chcel počkať do rána a pospať si. Práve vtedy však začul, ako bosorka zavolala zo svojej postele na jednu zo svojich dcér a povedala jej, aby jej spravila kašu. Dcéra vstala z postele, zapálila oheň a položila naň hrniec s vodou.

            „Do kaše mi nesmieš dať žiadnu soľ,“ zvolala bosorka.

            „Nie, nedám,“ povedala dcéra. Ale zatiaľ čo išla po jedlo, Esben jej spoza pece do hrnca vysypal celé vrecko soli. Dcéra sa vrátila späť a dala do hrnca jedlo. Trochu to povarila a zaniesla svojej matke. Bosorka si nabrala z kaše plnú lyžicu a ochutnala ju.

            „Á!“ povedala. „Či som ti nepovedala, aby si do nej nedávala žiadnu soľ? A pritom je slaná ako more.“

            Tak dcéra musela ísť spraviť novú kašu. Jej matka ju prísne varovala, aby do nej nedávala žiadnu soľ. No teraz už v dome nebola žiadna voda. Tak si vypýtala od matky lampu, aby mohla ísť po vodu do studne.

            „Tu ju máš,“ povedala bosorka, „ale daj na ňu dobrý pozor.“

            Dcéra vzala lampu, ktorá dokáže svietiť ponad sedem kráľovstiev, a vyšla von ku studni. Esben išiel potajme za ňou. Predtým, ako začala naberať vodu zo studne, položila lampu vedľa seba na kameň. Esben vystihol svoju príležitosť. Bosorkinu dcéru postrčil zozadu. Takže spadla napred hlavou rovno do studne. Uchopil lampu a už s ňou aj uháňal preč. Bosorka vybehla z postele a zakričala za ním: „Hej, si to ty, Esben?“

            „Áno!“

            „To ty si mi vzal moju holubicu?“

            „Áno!“

            „To ty si mi vzal môjho diviaka?“

            „Áno!“

            „To kvôli tebe som zabila svojich jedenásť dcér?“

            „Áno!“

            „A teraz mi berieš lampu a strčil si moju dvanástu dcéru do studne?“

            „Áno!“

            „Prídeš sem ešte?“

            „Možno,“ povedal Esben.

            „Tak potom ťa chytím,“ povedala bosorka.

            Neprešla ani minúta a Esben pristál s lampou na svojom drevenom konári pri kráľovskom paláci. Jeho brata boli oslobodení od svojho trápenia. Kráľ im dal cenné dary. No Esben od nich nedostal ani len poďakovanie.

            Rytier Červený sa začal zožierať závisťou. Namáhal si mozog nocou i dňom, len aby vymyslel nedosiahnuteľnú požiadavku pre bratov. Jedného dňa prišiel za kráľom a povedal mu, že lampa nie je všetko, čo dokážu bratia preňho zaobstarať. Že stále mu dokážu zohnať ešte niečo lepšie. Kráľ sa ho opýtal, že čo to je.

            „To je,“ odpovedal rytier Červený, „tá najkrajšia pokrývka, o akej len niekedy počul nejaký smrteľník. Tá pokrývka má takú vlastnosť, že keď sa jej niekto dotkne, vydáva zo seba ten najkrajší zvuk, ktorý je počuť až v ôsmich kráľovstvách.“

            „To musí byť veľmi skvelá pokrývka,“ povedal kráľ. Hneď aj dal poslať po bratov a povedal im: „Povedali ste, že viete o tej najkrajšej pokrývke na svete, ktorá sa pri dotyku ozýva ponad ôsmimi kráľovstvami. Zoženiete ju pre mňa, lebo inak prídete o svoje životy.“

            Bratia mu odpovedali, že nikdy ani len nepočuli o takej pokrývke, dokonca ani neveria, že taká existuje. Takže je pre nich úplne nemožné niekde ju zohnať. No kráľ ich poslal preč s tým, že ak tak neurobia, prídu o hlavy.

            Situácia sa im zdala priam neriešiteľná. Vôbec si nevedeli predstaviť, ako splnia úlohu. Jeden z nich sa spýtal na Esbena, že kde je teraz. Ostatní ho však zahriakli, že ten malý pochábeľ si vie sotva zarobiť na svoje oblečenie, nie to im pomôcť v takejto ťažkej situácii. Boli úplne beznádejní. No po chvíli sa tam ukázal Esben a spýtal sa ich: „Čo sa vám stalo teraz?“

            „Ach! Načo ti to budeme hovoriť,“ povedali bratia. „Aj tak nám teraz nepomôžeš.“

            „Ktovie?“ povedal Esben. „Už som vám predtým pomohol.“

            Tak mu bratia povedali o pokrývke, ktorá sa pri dotyku ozýva ponad osem kráľovstiev. Esben si pomyslel, že to je tá najťažšia úloha, akú mal doteraz urobiť. Ale najhoršie, čo sa mu mohlo stať, bolo, že zlyhá. Tak sa rozhodol, že sa o to pokúsi.

            Vzal svoj biely konár. Vysadol naň a povedal: „Leť rýchlo, môj malý kôň. Prenes ma ponad potok, ponad strom.“

            Behom chvíľky preletel ponad rieku a pristál pri bosorkinom dome. Bol večer a dvere boli zamknuté. On však už poznal cestu dnu cez komín. Keď sa dostal dnu, to najhoršie ho ešte len čakalo. Pretože pokrývka bola na posteli, na ktorej ležala a spala bosorka. Vkĺzol do spálne bez toho, aby ju a jej dcéru zobudil. Ale hneď ako sa dotkol pokrývky, tá okamžite začala hrať zvučnú melódiu, ktorú bolo počuť ponad ôsmimi kráľovstvami. Bosorka sa zobudila a chytila Esbena. Bojoval s ňou a snažil sa oslobodiť. Lenže ona si zavolala na pomoc svoju dcéru. „Poď mi pomôcť. Strčíme ho do malej čiernej izby. Necháme ho stlstnúť. Ho, hó! Konečne som ho dostala.“

            Esbena dali do malej temnej pivnice, odkiaľ nemohol vidieť ani slnko, ani mesiac. Tam ho držali a neustále kŕmili sladkým mliekom a orechovými jadierkami. Bosorkina dcéra mala dosť toho čo robiť pri lúskaní orechov preňho. O dva týždne jej v ústach zostal už len jeden zub. Všetky ostatné si zlomila na orechoch. Medzitým si však stihla Esbena obľúbiť a keby mohla, veľmi ochotne by ho pustila na slobodu.

            Keď prešiel nejaký čas, bosorka povedala svojej dcére, aby išla za Esbenom a odrezala mu prst. Chcela zistiť, či je už dostatočne tlstý. Esben jej povedal, aby vzala železný klinec a obalila ho kusom kože. Nech ho potom dá svojej matke, aby doň zahryzla.

            Dcéra tak urobila, ale bosorka zvolala: „Áh! Nie, nie! Toto nie je nič iné, len kosť a koža. Musí tlstnúť oveľa dlhšie.“

            Tak Esbena kŕmili oveľa dlhšie sladkým mliekom a orechovými jadierkami. Až napokon jedného dňa si bosorka pomyslela, že teraz už istotne musí byť dosť tučný. Tak povedala svojej dcére, aby mu išla odrezať jeden prst. Toho času bol Esben už dostatočne znudený z toho, že je tak dlho v čiernej diere. Tak povedal bosorkinej dcére, aby odrezala krave bradavku a tú jej dala ochutnať. Ona tak urobila. Bosorka zvolala: „Á! Teraz je ale tučný, taký tučný, že sotva v ňom cítiť kosť. Teraz ho zjeme.“

            Práve bol najvyšší čas, že bosorka musela ísť do nórskeho kostola v Tromze, kde sa raz za rok stretávali všetky bosorky. Tak nemala čas sa sama zaoberať Esbenom. Preto povedala svojej dcére, aby nechala v peci rozhorieť oheň, vzala Esbena z jeho väzenia a upiekla ho predtým, ako sa vráti späť. Dcéra jej to sľúbila a bosorka odišla na stretnutie bosoriek.

            Bosorkina dcéra rozohriala pec tak veľmi, ako sa len dalo. Vybrala Esbena z jeho väzenia, aby ho mohla upiecť. Priniesla veľkú lopatu a povedala Esbenovi, aby sa na ňu posadil, aby ho mohla vsunúť do pece. Esben sa teda posadil na lopatu, ale pred otvorom do pece roztiahol doširoka svoje nohy. Takže ho nemohla strčiť dnu.

            „Nesmieš tak sedieť,“ povedala.

            „Ako teda?“ povedal Esben.

            „Musíš si prekrížiť nohy,“ povedala dcéra. Lenže Esben nevedel pochopiť, čo tým myslí.

            „Choď mi z cesty,“ povedala, „Ja ti ukážem, ako sa máš posadiť.“

            Posadila sa na lopatu. Esben nečakal. Hneď ako si sadla na lopatu, uchopil ju, strčil do horúcej pece a pevne na nej zavrel dvere. Potom bežal po pokrývku. Keď sa jej však dotkol, tá sa rozozvučala ponad ôsmimi kráľovstvami. Bosorka, ktorá bola v kostole v Tromze, priletela a zakričala za ním: „Hej! Si to znova ty, Esben?“

            „Áno!“

            „To kvôli tebe som zabila svojich jedenásť dcér?“

            „Áno!“

            „To ty si vzal moju holubicu?“

            „Áno!“

            „To ty si vzal môjho krásneho diviaka?“

            „Áno!“

            „To ty si utopil v studni moju dvanástu dcéru a vzal moju lampu?“

            „Áno!“

            „A to si ty teraz upiekol moju poslednú trinástu dcéru v peci a vzal moju pokrývku?“

            „Áno!“

            „Vrátiš sa sem ešte?“

            „Nie! Nikdy znovu sem neprídem,“ povedal Esben.

            Pri tomto sa bosorka tak rozzúrila, že sa rozsypala na množstvo drobných kamienkov, ktoré i teraz môžeme nájsť po celej krajine.

            Esben už sedel na svojom konári, ktorý sa mu podarilo nájsť, a kričal:

            „Leť rýchlo, môj malý kôň. Prenes ma ponad potok, ponad strom.“

            Behom chvíľky bol naspäť v kráľovskom paláci. Tu sa veci pre jeho bratov odohrávali veľmi nepriaznivo. Kráľ ich dal hodiť do väzenia a mali byť zakrátko popravení, lebo kráľovi nedoniesli pokrývku. Esben teraz išiel rovno za kráľom a dal mu pokrývku. Kráľ sa veľmi potešil. Keď sa jej dotkol, bolo ju počuť ponad ôsmimi kráľovstvami. Všetci ostatní králi sedeli a boli veľmi nahnevaní, že oni takú nemajú.

            Esben tiež rozpovedal, ako sa všetko stalo a ako chcel rytier Červený zničiť jeho bratov, lebo im závidel. Bratov okamžite oslobodili, zatiaľ čo rytiera Červeného obesili na najvyšší strom, ktorý našli. Tak dostal svoju zaslúženú odmenu.

            Tentokrát bratia už vrelo ďakovali Esbenovi, lebo vedeli, že smrť mali skoro predo dvermi. Kráľ dal dvanástim bratom toľko zlata a striebra, koľko len vládali uniesť. Tí si to potom namierili domov. Išli za svojím starým otcom. Keď ich ten uvidel, plakal od radosti, lebo už vôbec neočakával, že ich ešte niekedy uvidí. Bratia mu povedali, ako im Esben zachránil životy. A odvtedy už nebol doma považovaný za padavku, ale za ich záchranného hrdinu.

            [@ Dánske rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]