5*33*/194* Princezná Roztomilá **(3,2k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil jeden mladý kráľ, ktorý sa volal Starostlivý. Odkedy sa narodil, vychovávala ho víla Prelietavá. Táto víla vtedy vládla. Mala síce veľmi láskavé srdce, ale s ňou bolo veľmi ťažké žiť. Nikto nevedel, čo si pomyslí o dve minúty. A keďže bola jediným panovníkom na kráľovskom dvore, dokedy princ nedorastie, všetko sa dialo na poslednú chvíľu. Najprv sa rozhodla, že bude nasledovať starý zvyk a nebude zahrňovať mladého kráľa vládnucimi povinnosťami, ktoré bude musieť jedného dňa začať vykonávať. Potom, celkom zrazu, odstúpila z vládnutia a do rúk mladého kráľa dala vládnuce žezlo. No, nanešťastie, už bolo neskoro naučiť ho všetky povinnosti, ktoré s vládnutím súviseli. Vôbec na to ani len nepomyslela. Nasledovala len svoje nové myšlienky a nápady a narýchlo vytvorila Kráľovskú radu, v ktorej za prvého ministra vymenovala vynikajúceho Detta. Nazývali ho minister Detto, lebo nikdy nikomu neprotirečil.

            Mladý princ Starostlivý mal veľmi peknú tvár a v hlave veľa zdravého rozumu. No nikto ho nenaučil slušné správanie. Bol plachý a nemotorný. Okrem toho sa ešte nenaučil správne používať svoj mozog.

            Za týchto okolností vôbec nie je prekvapivé, že ani Kráľovská rada nerobila správne svoj povinnosti. A naozaj, záležitosti štátu upadli do takého neporiadku, že všetci ľudia krajiny sa vzbúrili. Len nezaujatosť kráľa, ktorý vôbec nevenoval pozornosť mečom a kopijam, ktoré všetci už tasili, zabránila tomu, aby bola vyhlásená občianska vojna.

            Hneď ako sa vzbúrenci rozišli, Kráľovská rada sa začala zaoberať sobášom mladého kráľa. Dali mu vybrať z viacerých princezien. Víla chcela, aby sa celá záležitosť čo najskôr vybavila. Povedala, že princezná Vavrínová by bola preňho najvhodnejšou manželkou. Preto poslali vyslancov, aby pri niesli presnú správu o tom, ako princezná vyzerá a o jej spôsoboch. Keď sa vrátili, povedali, že je vysoká a veľmi pekná, ale že taká ľahká, že sprievod, ktorý ju sprevádza na jej prechádzkach, musí na ňu neustále dávať pozor, aby ju náhle vietor neodfúkol preč. Toto sa stávalo tak často, že jej poddaní žili v neustálom strachu, že ju stratia. Dokonca jej navrhli, aby vo svojich vreckách nosila závažia, alebo ich mala priviazané ku členkom. Ale keďže sa to princeznej zdalo nepohodlné, od toho nápadu upustili. Napokon sa rozhodli, že keď je veterno, nebude chodiť von. Aby si boli boli istí, vždy niekto z jej sprievodu držal koniec šnúrky, ktorú mala uviazanú okolo pásu.

            Kráľovská rada niekoľko dní jednala o tejto správe. Kráľ sa rozhodol, že to posúdi sám a že bude predstierať, že je svojím vlastným veľvyslancom. Tento plán vôbec nebol novinkou, ale veľmi často uspel a nič lepšieho nevymysleli.

            Také skvelé veľvyslanectvo nikto nikdy predtým v celej krajine nevidel. Kráľovstvo bolo ponechané na prvom ministrovi, ktorý na všetko odpovedal „Detto.“ Ale výber bol lepší, než sa zdalo. Bol to hodnotný muž, ktorého všetci ľudia milovali. Súhlasil so všetkým, čo mu povedali. Za to mu dali pocítiť, že sú veľmi potešení so sebou a svojou vlastnou múdrosťou.

            Keď kráľ prišiel na kráľovský dvor princeznej Vavrínovej, čakala naňho veľká hostina. Hoci všetci predstierali, že nevedia, kto on je, takéto tajomstvá sa nikdy nezataja. Mladý kráľ nemal rád dlhé ceremónie. Preto navrhol, aby sa druhý rozhovor s princeznou konal v záhrade. Princeznej sa to veľmi nepáčilo, ale keďže bolo krásne bezveterné počasie, tak súhlasila s kráľovým želaním. No hneď ako urobili zdvorilostné úklony, zdvihol sa ľahký vánok a začal unášať princeznú. Bohužiaľ, tam bola vtedy bez sprievodu. Kráľ sa pohol k nej, aby ju zadržal. Vietor ju však neustále unášal ďalej od neho. Ponáhľal sa za ňou a volal: „Ó, princezná! Skutočne chceš utiecť odo mňa?“

            „Ale kdeže, len to nie!“ odpovedala. „Bež trochu rýchlejšie a zadrž ma. Budem ti navždy zaviazaná. Pre toto som sa obávala rozhovoru v záhrade,“ dodala rozhorčene. „Ako keby nebolo oveľa lepšie v izbe, ktorá je pevne uzatvorená.“

            Kráľ za ňou bežal tak rýchlo, ako vedel. No vietor bol stále silnejší. Behom chvíľky ju preniesol cez priekopu, ktorá bola na konci záhrady. Pri priekope bol kráľ donútený zastať a sledovať, ako sa jeho milá princezná Vavrínová od neho vzďaľuje, letiac ponad polia. Niekedy unášaná trochu doprava, inokedy doľava, až mu napokon zmizla z dohľadu.

            O tomto čase už celý kráľovský dvor bežal na pole, niektorí pešo, iní zase na koňoch. Ponáhľali sa pomôcť svojej princeznej, ktorej hrozilo nebezpečenstvo. Vietor začal silnieť až na veľkosť víchrice. Kráľ sa chvíľu ešte díval tým smerom. Potom sa vrátil so svojím sprievodom do paláca. Pritom uvažoval o extrémnej ľahkosti jemu navrhovanej nevesty a o nezmyselnosti mať takú manželku, ktorá hocikedy vyletí do vzduchu lepšie ako papierový drak. Celkovo si myslel, že najlepšie by bolo, keby sa nezdržoval a zaraz odišiel. Chvíľu nato ako išiel na koni, princeznú našli jej dvorania. Bola mokrá až na kožu a vietor ju zavial na veľký stoh slamy. Kráľ Starostlivý stretol jej voz, ktorý ju viezol domov. Poradil jej len toľko, aby si dala na seba suché oblečenie, a pokračoval vo svojej ceste.

            Nejaký čas trvalo, pokým sa dostal kráľ znova domov. Bol dosť nahnevaný, lebo mal plno starostí kvôli ničomu. Okrem toho sa jeho dvorania na ňom zabávali, čo sa mu nepáčilo, i keď si to nedovolili otvorene pred ním. Doma sa kráľ dlho nezdržal a čoskoro sa vybral znova na cesty. Vzal si so sebou len jedného dvorana, ale ten ho opustil, keď prešli hranice kráľovstva.

            V tých dňoch bolo zvykom, aby princov a princezné vychovávali víly, ktoré ich ľúbili ako svoje vlastné deti. Nevadilo im, keď sa dostali do nejakých nepríjemností, lebo im boli ako ich vlastné matky. Víla Avelína, ktorá žila v krajine, ktorá susedila s kráľovstvom kráľa Starostlivého, mala vo svojej opatere princeznú Roztomilú. Rozhodla sa, že ju vydá za tohto mladého kráľa, ktorý bol oveľa krajší ako väčšina mladých mužov, a to aj napriek svojim nemotorným spôsobom, lebo tie sa dajú zdokonaliť.

            Tak Avelína urobila potrebné prípravy. Začala s tým, že nechala dvorana, ktorý ho sprevádzal, stratiť sa v lese. Potom, keď kráľ spal pod stromom, mu zobrala meč a koňa. Bola presvedčená, že keď bude kráľ o všetko zrazu okradnutý, bude sa viacej spoliehať na svoje vlastné schopnosti ako ostatní muži. Že mu to len prospeje.

            Keď sa kráľ zobudil a zistil, že spodná vetva stromu, ku ktorej mal priviazaného svojho koňa, je zlomená, bol veľmi zmätený. Hľadal všade na okolí, ale zbytočne. Svojho drahocenného koňa s mečom vôbec nikde nevidel. Po čase začal mať hlad. Tak sa rozhodol, že najlepšie bude, keď nájde z lesa cestu von. Potom mu možnože dajú niekde najesť. Prešiel len zopár krokov, keď tam stretol Avelínu, ktorá zobrala na seba podobu starej ženy. Na chrbte niesla ťažký zväzok konárov. Na chodníku sa trochu zapotácala a spadla rovno na zem. Kráľ Starostlivý sa obával, že sa pritom poranila. Pomohol jej postaviť sa na na nohy a chcel ísť svojou cestou. Ale stará žena ho zdržala.

            „A čo zväzok mojich konárov?“ zvolala. „Kde je tvoja zdvorilosť? Máš veľmi povýšenecké spôsoby. To ťa ako vychovali? Čomu ťa v mladosti naučili?“

            „Čo ma naučili? Nič ma nenaučili,“ odpovedal.

            „Nedokážem tomu uveriť!“ povedala stará žena. „Nevieš ani to, ako zdvihnúť zväzok konárov. Môžeš prísť bližšie. Ja som bystrejšia než ty. Viem, ako sa má zdvihnúť zväzok konárov.“

            Kráľ sa pri jej slovách zahanbil. Cítil v nich dosť veľký kus pravdy. Pokorne zodvihol zväzok konárov.

            Avelína sa potešila, keď uspela so svojím prvým experimentom. Pokrivkávala vedľa neho. Pritom neustále tárala a niečo mu vyprávala, ako zvyknú staré ženy.

            „Želám si,“ povedala, „aby takéto niečo urobili všetci králi aspoň raz za život. Vtedy by vedeli, koľko starostí stojí priniesť drevo do ich krbu.“

            Kráľ Starostlivý si pomyslel, že má pravdu, a bolo mu ľúto starej ženy.

            „Kam ideme?“ spýtal sa.

            „Na Zámok Bieleho démona. Ak potrebuješ prácu, nejakú ti tam zoženiem.“

            „Ale ja neviem robiť vôbec nič,“ povedal, „okrem nosenia zväzku konárov, a tým by som veľa nezarobil.“

            „To je dobre, že sa učíš,“ odpovedala stará žena. „Na prvú lekciu to nie je zlé.“ Ale kráľ jej nevenoval veľkú pozornosť. Bol dosť nahnevaný a unavený. Naozaj začal cítiť, že už nevládze odniesť ďalej zväzok konárov, a chystal sa, že ho položí na zem. Práve vtedy k nim prišla mladá deva krásna ako deň. Na sebe mala množstvo drahokamov. Zastala pri nich a zvolala na starú ženu: „Ach ty úbohá vec! Už som chcela ísť za tebou a zistiť, či nepotrebuješ pomoc.“

            „Tu je jeden mladý džentlmen,“ odpovedala stará žena, „ktorý ti celkom rád odovzdá ten zväzok konárov. Ako vidíš, vôbec nemá potešenie z toho, že ho nesie.“

            „Podáte mi, pane, tie konáre?“ spýtala sa.

            Ale kráľ sa cítil byť zahanbený a konáre pevne držal. Prítomnosť princeznej ho dostala do lepšej nálady. Tak išli ďalej spolu, až pokým neprišli k nejakému obyčajnému domu, ktorý Avelína nazvala Zámok Bieleho démona. Kráľovi povedala, že zväzok môže položiť na dvor. Mladý muž sa strašne obával, že ho niekto spozná vo svojej zvláštnej úlohe. Najradšej by bol zobral nohy na plecia a odišiel preč. Myšlienka na princeznú Roztomilú ho však zdržala. Princezná a stará žena vošli dnu. Jeho nechali vonku. Tak sa cítil trochu nepríjemne a osamotený. Vôbec nevedel, čo si má počať. Po chvíli za ním prišiel sluha, ktorý o zaviedol do krásnej izby naplnenej rôznymi ľuďmi. Niektorí hrali na hudobné nástroje. Iní živo o niečom debatovali. Kráľ bol tým celý užasnutý. Ticho stál a počúval. Pozornosť, ktorú dostával, ho skoro vôbec netešila.

            Takto to išlo niekoľko dní. Každým dňom bol kráľ viacej a viacej zaľúbený do princeznej Roztomilej. No zdalo sa mu, že ona dáva skoro všetku svoju pozornosť ostatným ľuďom okolo neho. Napokon sa princ, celý zúfalý, rozhodol vyhľadať starú ženu a dostať od nej radu, ako by sa mal k nej správať, alebo aspoň mal to potešenie sa s niekým o nej porozprávať.

            Starú ženu našiel priasť v podzemnej izbe. Ale bola úplne pripravená povedať mu, čo si želal vedieť. Dozvedel sa, že na to, aby získal princezninu ruku nestačí byť princom, lebo ona chce len takého manžela, ktorý jej dokáže vernosť. Okrem toho musí mať nadanie a úspech v tom, že vie robiť ľudí šťastných.

            Keď kráľ Starostlivý počul, bol na chvíľu sklamaný. Ale potom pozbieral odvahu a povedal: „Povedz mi, čo musím urobiť, aby som získal princeznino srdce. Nezáleží na tom, aké ťažké to bude, urobím to. A ukáž mi, ako sa ti mám odplatiť za tvoju láskavosť. Môžeš chcieť odo mňa všetko, čo je v mojich silách pre teba urobiť. Mám ti každý deň priniesť zväzok konárov?“

            „Stačí, že si sa ponúkol mi pomôcť,“ odpovedala stará žena. Potom, držiac v ruke klbko nití, dodala: „Vezmi si toto. Jedného dňa mi budeš za to vďačný. Keď to klbko už nebudeš potrebovať, tvoje ťažkosti pominú.“

            „Je to klbko môjho života?“ spýtal sa.

            „To je klbko tvojho nešťastia v láske,“ povedala.

            On si ho vzal a odišiel od nej preč.

            Víla Prelietavá, ktorá vychovala kráľa Starostlivého, mala starú priateľku nazývanú Pretvárka. Táto víla bola ochrankyňou princa Krehkého. Víla Pretvárka často rozprávala o záležitostiach mladého princa s vílou Prelietavou. Keď sa rozhodla, že už je dosť starý na to, aby mohol vládnuť vo svojom kráľovstve, išla sa poradiť s vílou Prelietavou o jeho možnej neveste. Víla Prelietavá neustále premýšľala a vypytovala sa na princeznú Roztomilú. Tak ju víle Pretvárke opísala v tom najlepšom svetle. Víla Pretvárka sa preto rozhodla, že urobí všetko, čo sa len bude dať, aby sa s ňou zosobášil princ Krehký. Tak ho uviedla na jej kráľovský dvor. No hoci bol tento mladý muž dosť príjemný a rúči, princeznej sa zdal v niektorých veciach dosť zženštilý. No povedala to dosť otvorene a upútala tým nežiadúcu pozornosť všetkých okolo. Nahnevaná víla Avelína preto vyhlásila, že princezná Roztomilá nenájde šťastie, až pokým nenájde most bez oblúka a vtáka bez peria. Tak vraviac, potom odtiaľ odišla.

            Predtým, ako sa kráľ vydal na ďalšiu cestu, Avelína mu vrátila jeho koňa aj meč. Bola to len malá útecha na to, že nie je s princeznou. Ale bolo to lepšie než nič. Keď odchádzal, pevne veril tomu, že sa ich cesty ešte niekedy stretnú a budú zase spolu.

            Prekročil niekoľko púští. Prišiel do krajiny, ktorá sa mu zdala byť neobývaná. No vo chvíli, keď prekročil hranice, ho uchopili, zviazali reťazami a odvliekli do hlavného mesta. Pýtal sa svojich dozorcov, že prečo s ním tak neľudsky zaobchádzajú. No jedinou odpoveďou, čo dostal, bolo to, že je na území kráľa Železného. V tých dňoch boli krajiny pomenované podľa ich vládcov.

            Tohto mladého muža predviedli pred kráľa Železného, ktorý sedel v sále na čiernom tróne. Všetko bolo potiahnuté čiernymi plachtami, aby to pripomínalo všetkých, ktorých dal tento kráľ popraviť.

            „Čo robíš v mojej krajine?“ spýtal sa zúrivo kráľ Železný.

            „Prišiel som sem iba náhodou,“ odpovedal kráľ Starostlivý, „ale ak sa mi podarí dostať sa z tvojich pazúrov, vezmem si tvoje varovanie k srdcu a budem zaobchádzať so svojimi poddanými mierumilovnejšie.“

            „Ty sa odvažuješ ma urážať na mojom vlastnom kráľovskom dvore?“ skríkol kráľ Železný. „Preč s ním! Dajte ho do železnej klietky!“

            Železná klietka visela na štyroch hrubých reťaziach vo veľkej klenutej sále. Väzeň v nej nemohol ani sedieť, ani stáť, ani ležať. Okrem toho musel znášať a trpieť striedavými, neznesiteľnými horúčavami a chladom. Železná klietka bola zabezpečená stovkou skrutiek. Víla Prelietavá, ktorá sa mala starať o kráľa Starostlivého, úplne naňho zabudla a so vzrušením sa venovala nejakému novému nápadu, ktorý dostala. Nebol by býval zostal dlho nažive, keby nebolo víly Avelíny, ktorá ho prišla zachrániť. Pošepkala mu do ucha: „Máš to klbko nití?“ Vzal ho poslušne do rúk. Nevedel však, čo s ním má robiť. Jediné, čo ho napadlo, bolo, že niť z neho uviazal o jednu z tyčí na svojej klietke a potiahol. K jeho veľkému prekvapeniu tyč povolila. Takto sa mu podarilo dostať z klietky von. To isté spravil s mrežami na okne sály. No zdalo sa, že jeho sloboda je ešte ďaleko pred ním. Za oknom bola vysoká stena, ktorá bola taká hladká, že ani opica by po nej nevyliezla. Všetky jeho nádeje sa rozplynuli. Nenachádzal žiadne iné východisko, len podstúpiť strašnú smrť. Celý v beznádeji vyhodil klbko nití do vzduchu a povedal: „Ach, víla, moje nešťastie je väčšie než tvoja moc. Som ti vďačný za tvoju pomoc, ale vezmi si späť svoje klbko!“ Víla sa nad ním zľutovala a postarala sa o to, aby koniec nite zostal v jeho ruke. Zrazu pocítil potiahnutie. Klbko sa muselo o niečo zachytiť. Pomyslel si, že uprostred jeho zúfalstva sa zrodila nová odvaha. „Lepšie,“ povedal si pre seba, „je dôverovať klbku, ako sa spoľahnúť na kráľovu milosť.“ Pomocou nite sa preštveral na druhú stranu steny. Niť zase namotal do klbka, ktoré si opatrne vložil do svojho vrecka. Potichu sa víle poďakoval.

            Víla Avelína medzitým informovala Princeznú Roztomilú o dobrodružstvách princa Starostlivého. Keď sa tá dozvedela o tom, ako s ním zaobchádzal kráľ Železný, sa veľmi nahnevala a začala sa pripravovať na vojnu. Plány robila v čo najväčšej tajnosti. Ale keď sa zhromažďuje veľké množstvo ľudí v armáde, každý začína tušiť, že sa chystá vojna. A samozrejme je veľmi ťažké hocičo zatajiť pred vílami. Veľmi skoro sa o tom dozvedela i  víla Pretvárka, ktorá princeznej nikdy neodpustila, že odmietla princa Krehkého. Teraz si myslela, že nastal ten správny čas na pomstu.

            Až doteraz víla Avelína bola schopná zabrániť rôznym zlomyseľným trikom víly Pretvárky a strážiť v bezpečí princeznú Roztomilú. No nad tým, čo sa dialo príliš ďaleko od nej, nemala žiadnu moc. Keď princezná vyhlásila svoj úmysel, že chce byť na čele svojej armády, začala sa trénovať proti únave každodennými poľovačkami. Víla Avelína ju preto veľmi prosila, aby bola opatrná a nikdy neprekročila hranice svojho kráľovstva bez nej, aby ju mohla ochraňovať. Princezná jej to hneď sľúbila. A tak sa všetko dialo niekoľko dní pokojne. Avšak stalo sa, na nešťastie, že princezná Roztomilá zľahka pomaly cválala na svojom krásnom bielom koni a myslela pritom viacej na kráľa Starostlivého ako na hranice svojho kráľovstva. Keď zrazu sa ocitla pred domom, ktorý bol celý urobený zo suchých listov. Navodilo jej to veľmi nepríjemné pocity. Spomenula si na varovanie víly Avelíny a pokúsila sa otočiť svojho koňa. Lenže ten stál pevne na mieste, akoby bol celý z mramoru. Potom princezná pocítila, ako ju niečo proti svojej vôli ťahá dolu k zemi. Vykríkla a snažila sa pevne držať na sedle, ale úplne zbytočne. Chcela utiecť. Nejaká zvláštna sila ju však donútila ísť až do domu zo suchých listov.

            Sotva sa jej nohy dotkli prahu dverí, objavila sa tam víla Pretvárka: „Tak napokon si tu, princezná Roztomilá! Dlhý čas som ťa sledovala. Moja pasca tu čakala na teba už od začiatku. Poď sem, moja drahá! Ja ťa naučím ako viesť vojnu proti mojim priateľom. Nestane sa to presne tak, ako si očakávala. Teraz budeš musieť predstúpiť pred kráľa, padnúť pred ním na kolená a požiadať ho o milosť. Predtým, ako bude súhlasiť s mierom, budeš ho musieť veľmi pekne poprosiť, aby ti doprial tú láskavosť, že sa staneš jeho manželkou. Medzitým budeš musieť byť moja slúžka.“

            Od toho dňa nešťastná princezná musela vykonávať najťažšiu a najšpinavšiu robotu. Každý deň ju očakávalo urobiť stále niečo nepríjemnejšie. Okrem toho mala na jedenie len kúsok čierneho chleba a namiesto postele len trochu slamy. Uprostred horúceho dňa sa musela ísť starať o husi. Keby nenašla na poli starý vejár, ktorým si zakrývala tvár, určite by dostala úpal. I keď mať vejár je pre pastierku veľmi nezvyčajné, princezná nad tým veľmi nerozmýšľala. Keď ho roztvorila, vypadol z neho list od jej milého. Tak si bola istá, že jej víla na ňu nezabudla, a veľmi sa tomu potešila.

            Keď si víla Pretvárka všimla, že princezná Roztomilá je stále biela ako sneh, a nie je spálená od slnka do červena ako čerešňa, premýšľala o tom, čo sa mohlo stať. Začala ju pozorne sledovať. Nasledujúci deň, keď bolo slnko najvyššie a najhorúcejšie, si všimla, že princezná vytiahla spod svojich šiat vejár, ktorým si robila tieň. Víla Pretvárka, plná zúrivého hnevu, sa jej ho snažila vychmatnúť. „Zaraz mi daj ten vejár!“ zvolala.

            No princezná sa nedala a odpovedala jej: „Nikdy ti ho nedám, pokiaľ budem nažive!“ Nevedela, kam ho má dať, aby jej ho víla nezobrala. Tak napokon ho položila na zem a postavila sa naň. Okamžite pocítila, ako sa spolu s vejárom začala dvíhať vyššie a vyššie. Medzitým bola víla Pretvárka zaslepená svojou zúrivosťou a vôbec nezbadala, ako sa princezná rýchlo vzďaľovala z jej dosahu.

            Celý ten čas sa kráľ Starostlivý túlal krížom po svete. Svoje klbko nití si pozorne strážil vo vrecku. Svoju milovanú princeznú hľadal na všetkých možných miestach. Niekedy našiel po nej nejaké stopy, správy vyškriabané do kameňov alebo vyrezané do kôry stromov. No ju samotnú nemohol nikde nájsť. „Ak nie je na zemi,“ pomyslel si kráľ Starostlivý, „možno sa ukrýva niekde vo vzduchu. Určite ju tam nájdem.“ Začal vyhadzovať klbko do vzduchu a dúfal, že sa o niečo zachytí. Zrazu uvidel, ako sa k nemu približuje krásny vták. Klbko sa zachytilo o princeznin vejár, na ktorom sa vznášala. Tá práve vtedy zvolala: „Aha! Tam je vták bez peria a most bez oblúka!“ Kráľ Starostlivý opatrne pritiahol k sebe niťou z klbka princeznú a tá bezpečne pristála na zemi. Obaja sa potešili, že sa konečne mohli stretnúť.

            Víla Avelína im pomohla zhromaždiť ich armády a spoločne napadli kráľa Železného. Prinútili ho, aby sa vzdal. A odvtedy musel strážiť ovce.

            Kráľ Starostlivý a princezná Roztomilá sa zosobášili. Na svadbu zavolali aj vílu Prelietavú, ktorá bola veľmi udivená nad tým, aký skúsený a šikovný je kráľ Starostlivý. Odvtedy sa im všetkým už žilo spokojne a šťastne.

             [Knižnica víl a duchov, Andrew Lang, Robert Hodosi]