5*35*/196* Veselé manželky **(1,0k)

Vedľa seba stáli v rade tri domy. V prvom z nich býval krajčír, v druhom tesár a v treťom kováč. Všetci traja boli zosobášení. Ich manželky boli veľmi dobré priateľky. Veľmi často sa rozprávali o tom, akí hlúpi sú ich manželia. Nevedeli sa však dohodnúť na tom, ktorý z nich je najhlúpejší. Každá z nich si myslela, že jej vlastný manžel je najhlúpejší.

            Tieto tri manželky každú nedeľu chodievali spolu do kostola. Ako odchádzali z kostola domov, sa cestou zastavili vo vinárni na tri deci vína, ktoré spoločne vypili. V tých časoch tri deci vína stáli tri pence. Tak každá z nich zaplatila jednu pencu a o víno sa rozdelili.

            Ale medzičasom cena vína stúpla a krčmár im povedal, že za tri deci vína musia zaplatiť štyri pence.

            To ich veľmi nahnevalo, lebo boli len tri a žiadna z nich nebola ochotná zaplatiť pencu navyše.

            Tak ako išli z kostola domov sa rozhodli, že sa stavia o to, ktorý z ich manželov je najhlúpejší. Každá z nich mala zahrať na svojho manžela nejaký trik, nejako ho oklamať. Tá, ktorá najviacej oklame svojho manžela, bude mať v nedeľu víno zadarmo a ostatné dve zaplatia po dve pence.

            Nasledujúci deň povedala krajčírova manželka svojmu manželovi: „Dnes prídu za mnou nejaké dievčatá. Budeme čistiť vlnu. Je toho veľa na práci a budeme veľmi zaneprázdnené. Veľmi som nahnevaná, že náš strážny pes je už mŕtvy. Pretože večer sem určite prídu mladí chlapci a budú sa chcieť zabávať s dievčatami. Tie potom nič neurobia. Ach, keby sme len mali nejakého zúrivého strážneho psa, ktorý by ich odohnal preč.“

            „Áno,“ povedal muž, „to by bolo veľmi dobre.“

            „Počúvaj, môj milý muž,“ povedala manželka. „Ty sám budeš strážny pes a odstrašíš všetkých od domu preč.“

            Manžel si s tým nebol veľmi istý, i keď inokedy bol vždy pripravený vyhovieť jej.

            „Ničoho sa neobávaj. Uvidíš, že to bude fungovať,“ povedala manželka.

            Tak k večeru obliekla krajčíra do chlpatého kožucha, okolo hlavy mu dala čiernu látku z vlny a uviazala ho na reťaz vedľa psej búdy.

            Tam stál na štyroch ako pes. Štekal a vrčal na každého, kto sa len pohol v ich susedstve. Manželky od susedov o tom všetko vedeli a veľmi sa na tom pobavili.

            Nasledujúci deň bol tesár v práci a prišiel domov v dosť veselej nálade. No hneď ako vošiel do domu, jeho manželka zalomila rukami a zvolala: „Môj drahý, ako to len hrozne vyzeráš! Veď ty si chorý!“

            Tesár nevedel nič o tom, že by bol chorý. Myslel len na to, že chce jesť. Tak si sadol za stôl a začal večerať.

            Jeho manželka sedela rovno pred ním so založenými rukami. Kývala hlavou a pozerala naňho s obavami.

            „Môj milý, tebe je horšie,“ povedala. „Teraz si už celkom bledý. Ty si vážne chorý. Viem to podľa toho, ako vyzeráš.“

            Manžel začínal byť nepokojný. Pomyslel si, že možnože mu nie je zrovna najlepšie.

            „Áno, naozaj,“ povedala, „je najvyšší čas, aby si si išiel ľahnúť.“

            Uložila ho do postele a pozakrývala všetkými plachtami, ktoré našla. Potom mu podala rozličné lieky. Medzitým mu bolo stále horšie a horšie.

            „Už sa z toho nikdy nedostaneš,“ povedala. „Obávam sa, že zomrieš.“

            „Myslíš?“ povedal tesár. „Celkom tomu verím, lebo sa naozaj cítim veľmi zle.“

            Po chvíli povedala: „Ach, teraz sa musím s tebou rozlúčiť. Prichádza smrť. Teraz ti musím zatvoriť oči,“ a aj tak spravila.

            Tesár uveril všetkému, čo jeho manželka hovorila. Uveril aj tomu, že je mŕtvy. Ležal bez pohybu a dovolil manželke robiť, čo sa je zapáčilo.

            Tá zavolala svojich susedov, ktorí jej pomohli uložiť ho do jednej z rakiev, ktorú on sám robil. No predtým do nej urobila diery, aby mohol dýchať. Mäkko mu v truhle ustlala a zakryla ho pokrývkou. Na hrudi mu zložila ruky. Ale namiesto kvetiny či modlitebnej knižky mu do nich dala fľašu brandy. Ako tam chvíľu ležal, sa z nej trochu napil. Dal si ďalší a ďalší dúšok, a čoskoro sladko spal a sníval o tom, že je v nebi.

             Medzitým sa správa o tom, že tesár zomrel a nasledujúci deň má byť pochovaný, rozšírila po celej dedine.

            Teraz bola na rade manželka kováča. Jej manžel si vtedy trochu viacej vypil a zaspal. Celého ho vyzliekla a od hlavy až po päty zamazala sadzami úplne načierno. Potom ho nechala ďalej spať.

            U tesára doma sa konala posledná rozlúčka. Niekoľkí vzali truhlu s tesárom a niesli ju smerom ku kostolu. Vtedy kováčova manželka prišla náhle ku svojmu manželovi.

            „Pane na nebi! Muž môj!“ povedala. „Ty tu ešte stále ležíš? Už spíš moc dlho. Vieš, že teraz ideš na pohreb?“

            Kováč bol celkom zmätený. Vôbec nevedel nič o nejakom pohrebe.

            „Náš sused tesár,“ povedala manželka, „má byť dnes pochovaný. Už sú na polceste s jeho truhlou ku kostolu.“

            „V poriadku,“ povedal kováč. „Rýchlo mi pomôž obliecť si môj čierny oblek.“

            „Aký nezmysel!“ povedala manželka. „Už ho máš predsa na sebe. Rýchlo sa tam ponáhľaj.“

            Kováč sa pozrel na seba a všimol si, že je celý čierny. Tak vzal klobúk a bežal na pohreb. Tí, čo niesli truhlu, s ňou už boli blízko kostola. Kováč ako dobrý sused tiež chcel niesť truhlu. Tak bežal za nimi tak rýchlo, ako len vládal, a kričal: „Hej! Počkajte chvíľu, aj ja ho chcem niesť!“

            Ľudia sa otočili a uvideli, ako sa k nim náhli čierna postava. I pomysleli si, že to musí byť sám diabol, ktorý sa chce zmocniť tesárovho tela. Tak zhodili truhlu na zem, vzali nohy na plecia a utekali preč, čo im sily stačili.

            Vrchnák z truhly sa pri jej páde otvoril. Tesár sa zobudil a popozeral okolo seba. Veľmi dobre si pamätal celú záležitosť. Vedel, že je mŕtvy a má byť pochovaný. Keď spoznal kováča, povedal mu potichu: „Môj dobrý sused, keby som už nebol mŕtvy, tak by som určite zomrel od smiechu, keď ťa teraz vidím takto prichádzať na môj pohreb.“

            Od toho času tesárova manželka píjavala svoje deci vína každú nedeľu zadarmo, lebo ďalšie dve manželky museli priznať, že ona oklamala svojho manžela najlepšie.

            [@ Dánske rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]