5*36*/197* Kráľ Lindor **(3,2k)

Kedysi dávno žil kráľ a kráľovná, ktorí vládli nad veľkým kráľovstvom. Ich kráľovstvo prosperovalo. Mali veľa peňazí. Spoločne sa im žilo veľmi šťastne. Ale ako sa roky míňali, kráľovi srdce oťaželo, lebo kráľovná nemala žiadne deti. Ona tiež veľmi smútila. Hoci kráľ nepovedal nič o svojom trápení, videla na ňom, že je nahnevaný preto, lebo nemajú v kráľovstve žiadneho dediča. Každým dňom si želala, aby nejakého mali.

            Jedného dňa jedna chudobná stará žena prišla na zámok a chcela sa rozprávať s kráľovnou. Kráľovskí služobníci jej povedali, že nemôžu pustiť takú chudobnú žobráčku ku kráľovnej. Ponúkli jej pencu a povedali jej, aby odišla. Vtedy im tá žena povedala, že si želá, aby odkázali kráľovnej, že pri bráne paláca stojí niekto, kto pozná jej tajný žiaľ. Túto správu oznámili kráľovnej, ktorá rozkázala, aby k nej starú ženu priviedli. Keď sa tak stalo, stará žena jej povedala: „Drahá kráľovná, ja poznám tvoj tajný žiaľ. Prišla som ti s tým pomôcť. Chcela by si mať syna. Ak poslúchneš moje pokyny, budeš ich mať dvoch.“

            Kráľovná bola veľmi prekvapená, že stará žena vedela tak dobre o jej želaní. Preto jej sľúbila, že ju poslúchne.

            „Kráľovná, musíš sa okúpať vo vani vo svojej izbe,“ povedala. „Naplň ju vodou z potoka. Keď sa okúpeš, nájdeš pod vaňou dve červené cibule. Tieto musíš opatrne olúpať a zjesť. A po čase sa ti tvoje želanie splní.“

            Kráľovná urobila tak, ako jej stará žena poradila. Po kúpeli našla pod vaňou dve červené cibule. Obidve boli rovnaké veľkosťou aj na pohľad. Keď ich zbadala, vedela, že to nebola len obyčajná stará žena, ako sa zdalo. S potešením zjedla jednu cibuľu aj so šupkou. Potom si však spomenula, že tá žena jej povedala, aby ich olúpala a až potom zjedla. Pre tú prvú už bolo neskoro. No druhú olúpala a zjedla ju tiež.

            Po istom čase sa stalo tak, ako stará žena predpovedala. Ale kráľovná najprv porodila škaredého hada – Lindora. Nikto ho nevidel, len jej komorná, ktorá ho vyhodila von cez okno do lesa vedľa zámku. Potom prišiel na svet najkrajší malý princ. Ukázali ho kráľovi a kráľovnej, ktorí nevedeli nič o jeho bratovi Lindorovi.

            Z krásneho princa sa všetci na zámku a aj v celej krajine veľmi radovali. Nikto nevedel o tom, že kráľovná najskôr porodila Lindora, ktorý teraz žil v divokom lese. Kráľ a kráľovná si žili so svojím synom v šťastí a bohatstve. Keď dosiahol vek dvadsať rokov, mu jeho rodičia povedali, aby odcestoval do iného kráľovstva a našiel si nevestu. Pretože už začínali starnúť a veľmi radi by videli svojho syna zosobášeného predtým, ako zomrú. Princ ich poslúchol. Ku svojmu pozlátenému kočiaru dal zapriahnuť svoje kone a vybral sa dvoriť svojej neveste. Ale keď prišiel k prvej križovatke, tam ležal rovno cez cestu obrovský, strašný Lindor. Takže kone museli zastať.

            „Kam cestuješ?“ spýtal sa Lindor hrozivým hlasom.

            „To ťa nemá čo zaujímať,“ povedal princ. „Ja som princ a môžem ísť, kam sa mi zapáči.“

            „Vráť sa naspäť,“ povedal Lindor. „Viem za čím ideš, ale nedostaneš nevestu predtým, ako ja budem mať svoju partnerku, ktorá bude vedľa mňa spať.“

            Princ sa vrátil domov a povedal kráľovi a kráľovnej, čo stretol na ceste. Oni si však pomysleli, že by sa mal pokúsiť ísť na druhý deň do iného kráľovstva a skúsiť, či prejde inou cestou ďalej. Princ tak urobil. No dostal sa zase len po prvú križovatku. Tam ležal na ceste ten istý Lindor, ktorý ho zase zastavil. To isté sa stalo na tretí deň, keď sa princ snažil dostať ďalej. Hrozivý had Lindor mu povedal, že najskôr si on musí nájsť partnerku a princ až potom.

            Keď si kráľ a kráľovná toto vypočuli po tretíkrát, neprišli na lepší plán ako na to, že pozvú tohto hada Lindora do zámku, aby si našiel partnerku. Pomysleli si, že Lindor bude spokojný s hocijakou ženou, ktorú mu dajú. Tak mu dali jednu slúžku do postele. No on s ňou nebol spokojný. Na druhý deň ju našli ležať vedľa postele. Tak mu ponúkli ďalšiu a ďalšiu. Ale s každou sa stalo to isté. Lindor ich všetky zhodil z postele.

            Správa sa rýchlo rozšírila po celej krajine. Dostalo sa to i do uší jednej rodiny, v ktorej žil muž, ktorý sa už druhýkrát zosobášil. Jeho druhá manželka sa správe o hadovi Lindorovi veľmi potešila. Jej manžel mal z prvého manželstva jednu dcéru, ktorá bola oveľa krajšia než ostatné dievčatá. Bola taká nežná a dobrá, že si získala srdce každého, kto ju poznal. Mužova druhá manželka mala tiež dcéru, ktorá bola ale dosť škaredá a nepríjemná. Vedľa svojej nevlastnej sestre vyzerala byť ešte oveľa škaredšia a zlomyseľnejšia. Všetci mali voči nej veľký odpor.

            Macocha bola veľmi naštvaná, že dcéra jeho manžela je oveľa krajšia ako jej vlastná, a vo svojom srdci k nej prechovávala horkú nenávisť. Keď sa dozvedela, že na zámku je had, ktorý chce za manželku krásnu devu, pomyslela si, že je to vhodná príležitosť, ako sa zbaví svojej nevlastnej dcéry. Odišla za kráľom a povedala mu, že jej nevlastná dcéra je veľmi krásna a že si želá vydať sa za hada Lindora, aby si princ mohol ísť nájsť nevestu.

            Keď ju prišli poslovia vyzdvihnúť, bola veľmi vystrašená. Vedela, že to jej zlomyseľná macocha sa jej snaží zničiť život. Poprosila ich, aby mohla ešte jednu noc stráviť v otcovom dome. Toto jej dovolili. Potom odišla na matkin hrob. Tam silno plakala nad svojím ťažkým osudom, že sa musí zosobášiť s hadom Lindorom. Veľmi prosila svoju matku o radu. Ťažko sa dá odhadnúť, ako dlho tam plakala. Uprostred noci tam zaspala a zobudila sa až nad ránom, keď vychádzalo slnko. Potom vstala od hrobu a našla vedľa seba tri orechy. Opatrne si ich vložila do vrecka.

            „Keď budem v nebezpečenstve, jeden z nich rozlúsknem. Možno mi pomôže,“ povedala si pre seba a odišla domov. Tam ju čakali kráľovskí poslovia, s ktorými dobrovoľne odišla.

            Keď prišli do paláca s touto krásnou mladou dievčinou, každý ľutoval jej osud. Ale ona bola plná odvahy. Vypýtala si od kráľovnej inú novomanželskú miestnosť, ako bola tá, v ktorej spal Lindor predtým. V tom jej vyhoveli. Potom požiadala, aby doniesli do izby hrniec silného lúhu a tri nové kefy na čistenie. Kráľovná vydala rozkazy, aby bolo všetko tak, ako si želala. Potom si deva obliekla na seba sedem čistých snehobielych svadobných košieľ a zosobášila sa s hadom Lindorom.

            Keď boli osamote v novomanželskej izbe, Lindor jej prikázal hrozivým hlasom, aby sa vyzliekla.

            „Najprv sa vyzleč ty!“ povedala.

            „Žiadna z tých, ktoré tu boli pred tebou, mi to nekázala urobiť,“ povedal s prekvapením.

            „Ale ja ti to prikazujem,“ povedala.

            Vtedy sa Lindor začal zvíjať, stonať a ťažko dýchal. Po chvíli zhodil zo seba svoju vonkajšiu kožu a odložil ju na dlážku. Na pohľad bola škaredá. Potom si jeho nevesta vyzliekla jednu svoju snehobielu košeľu a hodila ju na Lindorovu kožu. Znovu jej prikázal, aby sa vyzliekla. Ona mu však zase rozkázala, aby to urobil ako prvý. Musel ju poslúchnuť. S veľkým stonaním a bolesťami vyzliekol zo seba ďalšiu kožu. To sa opakovalo, až napokon ležalo na zemi sedem hadích koží a šesť snehobielych košieľ, siedmu mala dievčina stále na sebe. Lindor tam teraz ležal pred ňou ako beztvará, slizká hmota. Začala ho drhnúť novými čistiacimi kefami a lúhom.

            Keď takmer zodrala tretiu kefu, stál pred ňou namiesto hada najkrajší mládenec na svete. Ďakoval jej za to, že ho vyslobodila zo začarovania, a povedal jej, že on je kráľov a kráľovnin najstarší syn a dedič kráľovstva. Potom sa jej spýtal, či dodrží sľub, ktorý dala hadovi Lindorovi, že sa s ním bude o všetko deliť. Na to mu s veľkým uspokojením povedala: „Áno.“

            Zakaždým, keď mal Lindor svadobnú noc, sa išiel ráno pozrieť jeden dvoran, čo sa stalo s nevestou. Teraz ráno tiež nazrel poza dvere. To, čo tam uvidel, ho tak veľmi prekvapilo, že sa hneď ponáhľal so správou ku kráľovi a kráľovnej. Povedal im, aký nádherný výjav sa mu naskytol. Na zemi ležalo sedem hadích koží a šesť snehobielych košieľ, vedľa nich tri zodraté čistiace kefy. Zatiaľ čo na posteli ležal krásny mládenec a vedľa neho krásna mladá dievčina.

            Kráľ a kráľovná veľmi žasli nad tým, že čo to môže znamenať. Práve vtedy predviedli znova pred kráľovnú tú istú starú ženu, ako na začiatku príbehu. Táto pripomenula kráľovnej, že neuposlúchla jej pokyny a prvú cibuľu zjedla so šupkou. Kvôli tomu sa z nej ako prvý narodil had Lindor. Potom predvolali komornú, ktorá sa priznala, že pri pôrode hada vyhodila cez okno do lesa. Kráľ a kráľovná zavolali teda svojho najstaršieho syna Lindora a jeho mladú nevestu. Oboch ich objali a jeho sa spýtali, ako sa mu darilo počas dvadsiatich rokov, keď bol hadom. On im to všetko vyrozprával. A tak ho jeho rodičia vyhlásili pred celou krajinou za svojho najstaršieho syna, ktorý spolu so svojou novou manželkou má zdediť krajinu a kráľovstvo po ich smrti.

            Princ Lindor a jeho krásna manželka žili teraz nejaký čas v paláci v šťastí a bohatstve. No prišiel čas, keď jeho otca uložili do hrobu a Lindor sa stal kráľom. Čoskoro nato odišla z tohto sveta aj jeho matka.

            I stalo sa, že nepriateľská krajina vyhlásila mladému kráľovi vojnu. Predpokladal, že tri roky bude na bojisku a že až potom sa vráti do svojej krajiny a ku kráľovnej. Prikázal svojim služobníkom, ktorí zostali doma, aby čo najlepšie strážili kráľovnú. Preto, aby si mohli dôverne písať, dal vyrobiť dva pečatné prstene, jeden pre seba a druhý pre kráľovnú, a vydal nariadenie, že pod trestom smrti nikto nesmie otvoriť listy označené jedným z tých prsteňov. Potom sa rozlúčil s kráľovnou a odišiel na vojnu.

            Kráľovnina zlomyseľná macocha sa s veľkým žiaľom dopočula, ako sa jej nevlastnej dcére darí. Že nielenže si zachránila život, ale že sa stala dokonca kráľovnou krajiny. Neustále snovala plány o tom, ako zničí jej životné šťastie. Medzitým čo bol kráľ Lindor na bojisku, táto zlomyseľná žena prišla za kráľovnou a milo sa jej prihovorila. Že vždy vedela, že bola predurčená na niečo veľkého vo svete. Preto ju poslala za začarovaným princom, aby sa stala jeho nevestou. Kráľovná, ktorá si nevedela predstaviť, že by nejaký človek dokázal byť taký zákerný, ju privítala a nechala pri sebe.

            Čoskoro nato kráľovná porodila dve deti, dvoch najkrajších chlapcov, akých kto kedy videl. Keď to napísala do listu pre kráľa, jej macocha jej povedala, že jej očeše vlasy tak, ako jej zvykla česať jej vlastná matka. Kráľovná jej dala povolenie, a macocha ju česala, až pokým nezaspala. Potom vzala z jej krku pečatný prsteň a vymenila list za iný, v ktorom napísala, že kráľovná porodila dve šteňatá.

            Keď kráľ dostal list, bol veľmi zarmútený. No spomenul si, ako on sám žil ako had dvadsať rokov a zo zakliatia bol oslobodený svojou mladou kráľovnou. Preto napísal svojmu dôveryhodnému dvoranovi, aby sa o kráľovnú a jej dve šteňatá dobre postarali, pokým bude preč.

            Macoche sa podarilo získať aj tento list a napísala iný, v ktorom kráľ nariadil, aby kráľovnú a jej dvoch malých princov upálili na hranici. Tento tiež označila pečatným prsteňom kráľovnej, ktorý bol rovnaký ako ten kráľov.

            Dvoran bol kvôli kráľovým rozkazom veľmi zarmútený a šokovaný. Nevidel žiadnu príčinu, prečo by mal tak urobiť. Nemal to srdce, aby zničil tri nevinné ľudské životy. Tak dal zapáliť veľký oheň, kde dal spáliť ovcu a dve jahňatá, aby si ľudia mysleli, že splnil kráľove rozkazy. Macocha to oznámila všetkým ľuďom a dodala, že kráľovná bola zlomyseľná čarodejníčka.

            Verný dvoran však povedal kráľovnej, že to bol kráľov rozkaz, aby počas vojnových rokov bola ukrytá v tajnosti na zámku a že len on sa môže stretávať s princeznou a jej malými princami.

            Kráľovná poslúchla. Vôbec sa nedozvedela, čo bolo v tých listoch. Ale keď sa blížil čas na návrat kráľa Lindora z vojny, starý dvoran sa vyľakal, lebo neuposlúchol rozkazy. Preto prišiel za kráľovnou a všetko jej povedal. Zároveň jej ukázal list od kráľa, ktorý obsahoval rozkaz, aby ju a malých princov dal upáliť. Potom ju prosil, aby opustila palác ešte predtým, ako sa kráľ vráti.

            Kráľovná zobrala svojich dvoch malých synov a odišla do lesa. Putovala celý deň bez toho, aby stretla nejaké ľudské obydlie. Bola už veľmi unavená. Vtedy uvidela v lese nejakého muža, ktorý niesol srnčie mäso. Zdalo sa, že je veľmi biedny a chudobný. Kráľovná však bola rada, že stretla nejakú ľudskú bytosť. Spýtala sa ho na to, kde by ona a jej malé deti mohli prenocovať.

            Muž jej odpovedal, že má v lese malú chatrč, v ktorej si môžu odpočinúť. Tiež jej povedal, že žije úplne sám ďaleko od ostatných ľudí, že vlastní koňa a psa, a že sa živí lovom zveriny.

            Kráľovná ho nasledovala do chatky a spolu so svojimi deťmi tam prespala cez noc. Keď sa ráno zobudila, muž bol už na poľovačke. Kráľovná začala upratovať izbu a pripravila jedlo. Keď sa muž vrátil domov, našiel všetko na poriadku a upratané. Zdalo sa, že ho to trochu potešilo. Nerozprával veľa. O sebe povedal len toľko, že sa volá Peter.

            Neskôr v ten deň odcválal znova do lesa. Kráľovná si pomyslela o ňom, že vyzerá veľmi nešťastný. Medzitým čo bol preč, si lepšie prezrela celú chatku. Našla tam sud plný košieľ, ktoré boli od krvi a namočené vo vode. Veľmi ju to prekvapilo. No pomyslela si, že tie košele budú zakrvavené od zveriny, čo muž prinášal domov. Oprala ich a dala vysušiť. Petrovi sa o tom vôbec nezmienila.

            Po nejako čase si všimla, že každý deň prichádza domov so zakrvavenou košeľou, ktorú si vyzlečie, a oblečie si čistú. Mala obavu, že to nie je len krv zo zveriny. Tak raz nabrala odvahu a spýtala sa ho na to.

            Najskôr jej na to odmietol odpovedať. Vtedy mu vyrozprávala svoj vlastný príbeh a to, ako uspela vo vyslobodení zo zakliatia hada Lindora. Tak jej povedal, že predtým žil veľmi zhýralý život. Že dokonca vstúpil do písomného kontraktu so Zlým Duchom. Avšak predtým, ako skončil tento kontrakt, učinil pokánie, prestal robiť zlé skutky a utiahol sa do tejto samoty. Zlý Duch stratil nad ním moc a už ho nemohol vziať so sebou. Ale pokiaľ bude mať kontrakt, ho môže donútiť stretnúť sa s ním v lese v určitý čas, kde ho zakaždým Zlý Duch zbičuje až do krvi.

            Nasledujúci deň, keď mal muž odcválať do lesa, kráľovná mu povedala, aby zostal doma a dával pozor na malých princov. Že ona sa pôjde stretnúť so Zlým Duchom do lesa namiesto neho. Muž bol užasnutý. Povedal, že to nielenže ju bude stáť jej život, ale že jemu samotnému to v jeho bezútešnej situácii ešte priťaží. Prikázala mu, aby nestrácal odvahu. Dala si pozor, aby mala tri orechy, ktoré našla pri matkinom hrobe, so sebou. Nasadla na koňa a odcválala do lesa. Ako cválala nejaký čas, začula Zlého Ducha hovoriť: „Prichádza sem Petrov kôň a Petrov pes, ale Peter s nimi nie je.“

            Potom v diaľke začula hrozivý hlas, ktorý sa jej pýtal, že čo chce.

            „Prišla som po Petrov kontrakt,“ povedala.

            Vtedy začula strašnú vravu hlasov Zlého Ducha. Ten najviacej pobúrený hlas jej povedal: „Odcválaj domov a povedz Petrovi, že keď príde zajtra, dostane dvakrát toľko úderov ako zvyčajne.“

            Kráľovná zobrala jeden zo svojich orechov a rozlúskla ho. Potom cválala naspäť. Lusknutím orecha sa zdalo, akoby sa vznietil v hore veľký plameň a všetci zlí duchovia boli bičovaní a zahnaní do svojho obydlia.

            Nasledujúci deň v ten istý čas kráľovná zase odcválala do lesa. Zlý Duch sa teraz k nej neodvážil priblížiť. Avšak kontraktu sa nechcel vzdať a vyhrážal sa aj jej, aj mužovi. Vtedy rozlúskla druhý orech. Zdalo sa, že je celý les v ohni a plameňoch. Zlí duchovia zavýjali ešte horšie ako deň predtým. No Zlý Duch jej kontrakt nevydal.

            Kráľovnej zostal len jeden orech. Ale aj tohto posledného sa chcela vzdať, aby vyslobodila muža. Tentokrát rozlúskla orech, akonáhle prišla na miesto, kde sa zjavili zlí duchovia. Čo sa s nimi stalo potom, nevidela. Ale uprostred divokých výkrikov a zavýjaní jej Zlý Duch podal kontrakt na konci jednej dlhej vetvy. Kráľovná uchopila kontrakt a odcválala šťastná domov do chatky. Muž, ktorý ju tam očakával plný úzkosti, bol ešte šťastnejší. Teraz už bol oslobodený od moci zlých duchov nad ním.

            Medzitým sa kráľ Lindor vrátil z vojny domov. Prvá otázka, ktorú mal, bola, že kde je jeho kráľovná a šteňatá. Dvorania boli veľmi prekvapení, nevedeli vôbec nič o žiadnych šteňatách. Že kráľovnej sa narodili dvaja krásni princovia. Ale že kráľ poslal rozkazy, aby všetci títo traja boli upálení.

            Kráľ až zbledol od smútku a hnevu. Rozkázal predvolať svojho dôverného dvorana, ktorému poslal pokyny, aby sa o kráľovnú a šteňatá dobre postarali. Dvoran mu však ukázal list, v ktorom sa písalo, že kráľovná a jej deti sa majú upáliť. Všetci hneď pochopili, že sa stala veľká zrada.

            Keď kráľov dôverný dvoran uvidel kráľov hlboký smútok, priznal sa mu, že ušetril životy kráľovnej a oboch princov. Že ich tri roky držal ukrytých v paláci. Ale keď už očakávali, že sa kráľ vráti domov, tak ju poslal aj s deťmi do divokého lesa. Keď si to kráľ vypočul, jeho smútok sa trochu zmiernil. Povedal, že sa pôjde túlať do lesa a bude hľadať svoju manželku a svojich synov. Ak ich nájde, že sa vráti naspäť do paláca. Ale ak ich nikdy nenájde, tak jeho verný dvoran sa má stať kráľom a vládnuť celej krajine.

            Kráľ sa potom vybral do divokého lesa. Celý deň sa potuloval po lese, ale nenašiel ani jedného človeka. Takisto sa mu vodilo i na druhý deň. No na tretí deň našiel v lese malú chatku. Vošiel dnu a požiadal tam o to, aby si mohol odpočinúť na lavici. Vo vnútri bola kráľovná a jej synovia. Ale ona bola tak biedne oblečená a taká smutná, že ju kráľ vôbec nespoznal. Tiež ani nepomyslel na to, že tie dve deti, ktoré boli oblečené len v drsnej kožušine, sú jeho vlastní synovia.

            Ľahol si na lavičku. A keďže bol unavený, za chvíľu zaspal. Lavička bola dosť úzka. Ako spal, mu rameno spadlo dole a zostalo visieť.

            „Syn môj, choď zdvihnúť ruku svojho otca na lavičku,“ povedala kráľovná jednému z princov. Ľahko spoznala kráľa, ale obávala sa, aby ju nespoznal. Chlapec zodvihol kráľovu ruku a položil ju na lavičku. Ale keďže bol len malé dieťa, neurobil to zrovna najjemnejšie.

            Kráľ sa pritom zobudil. Najskôr si myslel, že padol do brloha zlodejov. No rozhodol sa, že bude potichu predstierať, že stále spí, a zistí, akí ľudia bývajú v tom dome. Chvíľu sa nič nedialo. Nikto v dome sa ani len nepohol. Kráľovi mimovoľne ruka znova spadla z lavičky. Vtedy začul, ako ženský hlas hovorí: „Syn môj, choď zdvihnúť ruku svojho otca, ale urob to jemnejšie, ako to urobil tvoj brat.“ Kráľ zacítil, ako dve malé ruky mu dvíhajú rameno. Otvoril oči a keď uvidel kráľovnú a jej deti, vyskočil z lavičky a všetkých troch ich vyobjímal.

            Potom ich spolu s Petrom, jeho koňom a psom s veľkou radosťou zobral naspäť do paláca. Všetci sa im veľmi potešili, ale zlomyseľnú macochu upálili na hranici.

            Kráľ Lindor potom žil dlho a šťastne so svojou kráľovnou. Niektorí ľudia stále hovoria, že ak nepomreli, žijú až dodnes.

            [@ Švédske rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]