5*37*/198* Šakal, holubica a panter **(1,1k)

Kedysi dávno žila raz holubica, ktorá si postavila mäkké hniezdo ako domov pre svoje tri malé vtáčence. Bola veľmi hrdá na to, aké sú krásne. Možnože až príliš veľa o nich rozprávala. Pretože na míle ďaleko všetci na okolí už vedeli, kde sa najkrajšie malé holubičky v krajine nachádzajú.

            Jedného dňa sa nablízku túlal šakal a hľadal niečo na večeru. Náhodou prišiel ku spodku skaly, kde mala holubica svoje hniezdo. Zrazu ho napadla myšlienka, že ak sa mu nepodarí nič lepšie, že si pochutná na mladých holubičkách. Tak zakričal tak hlasno, ako vedel: „Hej! Matka holubica!“

            Holubica mu odpovedala roztraseným hlasom: „Čo chceš odo mňa?“

            „Jedno z tvojich mláďat,“ povedal. „Ak mi ho nezhodíš, zjem teba a aj všetky tvoje mláďatá.“

            Holubica bola veľmi vyľakaná slovami šakala. Ale aby zachránila dve ďalšie, jedno z nich zhodila z hniezda. Šakal ho zjedol a išiel si domov ľahnúť.

            Medzitým matka holubica sedela na okraji svojho hniezda a horko plakala. Okolo skaly pomaly letela volavka. Bolo jej ju ľúto, tak sa zastavila a spýtala sa: „Čo sa ti stalo, úbohá holubica?“

            Holubica jej odpovedala: „Šakal išiel okolo a chcel, aby som mu dala jedno z mojich mláďat. Povedal, že ak odmietnem, vyskočí do môjho hniezda a všetkých nás zje.“

            Volavka jej odpovedala: „Nemala si mu veriť. On by nikdy nevedel vyskočiť tak vysoko. Len ťa oklamal, pretože chcel niečo na večeru.“ A s týmito slovami volavka odletela preč.

            Sotva odletela z dohľadu, a znova sa tam objavil šakal. Pomaly sa zakrádal pri spodku skaly. Keď zbadal holubicu, zakričal druhýkrát: „Hej! Matka holubica! Daj mi jedno z tvojich mláďat, inak vyskočím do tvojho hniezda a všetkých vás zjem.“

            Tentokrát sa holubica už nebála a smelo odpovedala: „Naozaj? Nič takého neurobím,“ hoci jej srdce od strachu prudko bilo, keď videla, ako sa šakal pripravuje na skok.

            On sa však len porezal o skalu. Tak si pomyslel, že radšej zostane pri hrozbách. Znova začal silno kričať: „Matka holubica, matka holubica! Poponáhľaj sa a daj mi jedno z tvojich mláďat, inak vás všetkých zjem.“

            Ale matka holubica odpovedala tak ako predtým: „Skutočne? Nič takého neurobím, lebo sme bezpečne mimo tvojho dosahu.“

            Šakal videl, že je celkom beznádejné, aby dostal to, čo chcel. Tak sa opýtal: „Povedz mi, matka holubica, ako si tak náhle zmúdrela?“

            „Bola tu volavka, tá mi poradila,“ odpovedala.

            „A ktorým smerom odišla?“ spýtal sa šakal.

            „Smerom k trstine. Môžeš ju zbadať, ak sa tam pozrieš,“ povedala holubica.

            Šakal sa jej pozdravil a rýchlo odišiel za volavkou. Veľmi skoro prišiel k tomuto veľkému vtákovi, ktorý sedel na brehu potoka a striehol na chutnú tučnú rybu. Šakal sa volavke prihovoril: „Povedz mi, volavka, keď vietor fúka od tamtej štvrti, ktorým smerom sa otočíš?“

            „A ktorým smerom sa ty otočíš?“ spýtala sa volavka.

            Šakal odpovedal: „Ja sa vždy otočím oproti.“

            „Tak na tú stranu sa otočím aj ja,“ poznamenala volavka.

            „A keď príde dážď od tamtej štvrti, ktorým smerom sa otočíš?“

            Volavka mu odpovedala: „A ktorým smerom sa ty otočíš?“

            „Ja sa vždy otočím oproti,“ povedal šakal.

            „Tak tým smerom sa otočím aj ja,“ povedala volavka.

            „A keď dážď prší kolmo dolu, čo urobíš?“

            „Čo urobíš ty?“ spýtala sa volavka.

            „Ja urobím toto,“ odpovedal šakal. „Zakryjem si hlavu labkami.“

            „Potom to urobím aj ja,“ povedala volavka. „Zakryjem si hlavu svojimi krídlami,“ a ako hovorila, rozprestrela svoje krídla a úplne si zakryla hlavu.

            Jedným skokom k nej šakal priskočil, uchopil ju za krk a začal ju trhať.

            „Ó, nie! Maj zľutovanie!“ kričala volavka. „Nikdy som ti nijako neublížila.“

            „Povedala si holubici, ako so mnou vybabre. Teraz ťa za to zjem.“

            „Ak ma pustíš,“ prosila volavka, „ukážem ti, kde má panter svoj brloh.“

            „Tak sa s tým radšej poponáhľaj,“ povedal šakal a pevne držal volavku, až pokým mu neukázala panterov brloh. „Teraz môžeš ísť, priateľka moja, pretože tam je pre mňa dostatok jedla.“

            Tak šakal prišiel za panterom a zdvorilo sa ho spýtal: „Panter, chcel by si, aby som sa ti postaral o tvoje deti, pokým ty budeš poľovať?“

            „Budem ti veľmi zaviazaný,“ povedal panter. „Ale istotne ich dobre postráž, lebo ony vždy hlasno plačú, keď som preč.“ Tak vraviac, odcválal preč.

Šakal vkročil do jaskyne. Tam našiel desať malých panterov. Okamžite jedno mláďa zjedol. Po čase sa panter vrátil z poľovačky a povedal mu: „Šakal, prines moje mláďatá, aby sa navečerali.“

Šakal priniesol jedno po druhom, až ich bolo deväť. Potom posledné vzal naspäť a znova ho priniesol von. Tak sa zdalo, že ich je tam všetkých desať. Panter bol teda celkom spokojný.

Nasledujúci deň išiel panter zase loviť. Šakal medzitým zjedol jedno jeho ďalšie mláďa. Teraz ich bolo už len osem. Večer, keď sa panter vrátil domov, povedal: „Šakal, prines moje mláďatá!“

A šakal priniesol von prvé, ďalšie a ďalšie, a posledné priniesol von trikrát. Tak sa zdalo, že sú tam všetky.

Nasledujúce dni sa dialo to isté, až napokon v brlohu nezostalo ani jedno mláďa. Šakalovi sa zatiaľ podarilo vyškriabať na konci brloha veľkú dieru.

Keď sa v ten večer vrátil panter z lovu, ako zvyčajne povedal šakalovi: „Šakal, prines von moje mláďatá!“

Ale šakal odpovedal: „Ale čo? Skutočne? Vieš veľmi dobre ako aj ja, že si ich už všetky zjedol.“

Samozrejme že panter nemal ani najmenšie tušenie, že čo tým šakal má na mysli. Tak znovu zopakoval: „Šakal, prines von moje mláďatá!“ Keďže teraz nedostal žiadnu odpoveď, vošiel do jaskyne. No šakala tam nenašiel. Ten utiekol cez zadnú dieru preč.

Panter nechcel nechať šakala len tak utiecť. Začal za ním klusať a prenasledovať ho. Šakalovi sa medzitým podarilo dostať až na miesto, kde v trhline skaly roj včiel uchovával svoj med. Tam stál a čakal, až pokým k nemu neprišiel panter. „Šakal, kde sú moje mláďatá?“ spýtal sa.

Šakal mu odpovedal: „Ony sú tam hore. Tam ich chodím učiť.“

Panter popozeral po okolí a potom sa spýtal: „Ale kde? Ja ich vôbec nevidím.“

„Poď viacej ku mne,“ povedal šakal, „a budeš počuť ako krásne spievajú.“

Tak panter prišiel bližšie ku trhline v skale.

„Nepočuješ ich?“ povedal šakal. „Ony sú tam.“ A ako panter počúval bzukot včiel, šakal sa vytratil pomaly preč.

Za chvíľu išiel okolo pavián, ktorý sa spýtal: „Panter, čo tu robíš?“

„Počúvam, ako spievajú moje mláďatá. Šakal ich sem nosí do školy.“

Vtedy pavián uchopil palicu a strčil ňou do pukliny v skale. Pritom zvolal: „Nuž, potom by som chcel vidieť tvoje deti!“

Včely vyleteli z pukliny vo veľkom roji a zo všetkých strán zúrivo zaútočili na pantera. Paviánovi sa podarilo rýchlo sa vyštverať na neďaleký strom a odtiaľ zakričal: „Želám ti veľkú radosť z tvojich detí!“ A šakal z diaľky zakričal: „Len ho štípte! Nenechajte ho uniknúť!“

Panter cválal preč ako zmyslov zbavený. Skočil do najbližšieho jazera. No zakaždým, keď vynoril svoju hlavu na hladinu, ho včely poštípali znova. Tak napokon vode aj skoncoval.

A takto to už medzi zvieratami chodí.

[@ Juhoafrické ľudové príbehy, Edouard Jacottet, Ernest Leroux, Andrew Lang, Robert Hodosi]