5*38*/199* Malý zajac **(3,0k)

Veľmi, veľmi ďaleko, v krajine, kde je voda veľmi vzácna, žil muž so svojou manželkou a niekoľkými deťmi. Jedného dňa povedala manželka svojmu manželovi: „Chcela by som na večeru pečeň z paviána. Ak ma ľúbiš tak veľmi, ako hovoríš, ulovíš paviána a prinesieš mi z neho pečeň. Ak nie, potom budem vedieť, že nie si hoden mojej lásky.“

            „Upeč chlieb,“ povedal jej manžel, „a jeho kôrku vlož do tohto malého batoha.“

            Manželka urobila, ako jej povedal. Keď to mala hotové, oznámila svojmu manželovi: „Batoh je už pripravený a je celkom plný.“

            „Veľmi dobre,“ povedal muž. „Zbohom zatiaľ, idem na lov paviána.“

            Ale nájsť niekde paviána bolo oveľa ťažšie, ako žena dúfala. Muž kráčal stále ďalej a ďalej bez toho, aby nejakého uvidel. Bol veľmi hladný. Tak si sem tam zajedol z kôrky z batoha. Napokon, keď už skoro zomrel od únavy, sa ocitol na okraji veľkého močiara, ktorý na jednej strane hraničil s krajinou paviánov. Ale žiadnych paviánov tam nenašiel. Všetky paviány boli preč na poľovačke, keďže ich komora na jedlo bola prázdna. Jediným paviánom, ktorý zostal doma, bola stará samica paviána, ktorá nikdy nevychádzala z domu. Náš priateľ v tom videl svoju šťastnú príležitosť. Poponáhľal sa a rýchlo ju usmrtil ešte predtým, ako sa ostatné paviány vrátili, a vybral z nej pečeň. Potom sa obliekol do jej kože tak dobre, ako vedel. Sotva to urobil, počul, ako paviány prichádzajú naspäť ku starej samici paviána. Mali ju tak veľmi rady, že nikdy nezostávali bez nej dlhšie, ako bolo treba. S dupotom sa ponáhľali do chatky a kričali: „Cítime tu človečinu. Nejaký človek tu je,“ a začali hľadať okolo neho. Ale uvideli len starú samicu paviána, ktorá im povedala roztraseným hlasom: „Nie, moje deti, nie! Čo by tu robil nejaký človek?“ Paviány jej však nevenovali žiadnu pozornosť. Začali otvárať všetky skrine a nazerali pod postele. Celý čas kričali: „Človek tu je! Človek tu je!“ ale nikoho nenašli. Keďže boli po dlhom love unavené, skrútili sa do postelí a zaspali.

            Nasledujúce ráno sa zobudili úplne svieže. Boli pripravené na ďalší lov. Išli sa najesť. Starej samici paviána povedali: „Stará matka, poď sa s nami najesť!“ a vyviedli ju von, kde všetky paviány začali hltavo jesť kamenné okruhliaky. Náš priateľ predstieral, že robí to isté. Ale v skutočnosti si kamienky dával do vrecka a namiesto nich jedol kôrku z chleba. Keďže si to paviány nevšimli, vôbec nezbadali, že to nie je ich stará matka. Keď sa dostatočne najedli okruhliakov, pomysleli si, že dnes už spravili toho dosť. Všetky teda odišli domov. Skrútili sa na posteliach a zaspali. Nasledujúce ráno, keď sa zobudili, povedali: „Poďme sa zabávať skákaním cez priekopu.“ Všetky paviány ju preskočili. Potom prosili svoju babku, aby skákala tiež. S veľkou námahou sa jej podarilo priekopu preskočiť. Po tomto vôbec nepochybovali o tom, že to je naozaj ich stará matka. Nechali ju doma a vybrali sa na ďalší lov.

            Hneď ako sa stratili z dohľadu, náš hrdina rýchlo vzal pečeň z miesta, kde ju ukryl. Zhodil zo seba kožu zo starej samice paviána a utekal preč, čo mu sily stačili. Zastavil sa len raz, aby zodvihol a dal do svojho batoha vedľa pečene žiarivý, vyleštený malý kameň.

            K večeru sa paviány vrátili do chatky. Veľmi sa obávali toho, ako sa darí ich starej matke počas ich neprítomnosti. Prvá vec, ktorú uvideli, bola jej koža, ktorá ležala na dlážke. Vtedy si uvedomili, že boli oklamané. „Tak sme napokon mali pravdu, že sme tu cítili človečinu.“ Potom začali hľadať ľudské stopy. Keď ich našli, pustili sa do náhlivého prenasledovania.

            Medzitým náš priateľ precestoval mnoho míľ. Začínal sa cítiť spokojne a bezpečne. No keď sa otočil, zbadal v diaľke hustý mrak prachu, ako sa k nemu rýchlo približuje. Od strachu mu skoro srdce prestalo biť. Pomyslel si: „Som stratený. To sú paviány. Určite ma roztrhajú na kusy.“ A skutočne, mrak prachu sa približoval neuveriteľnou rýchlosťou. Paviány už pomýšľali na to, že ho zjedia. Ako poslednú nádej, muž vytiahol z batoha malý žiarivý kameň a hodil ho na zem. V momente, ako dopadol na zem, vyrástla z neho obrovská skala, ktorej strmé skaly boli hladké ako zrkadlo. Náš hrdina sa na jej vrchu náhlivo usadil. Za chvíľu boli paviány pri skale. Márne sa pokúšali vyštverať hore. Pri každom pokuse sa rýchlo zošmykli dolu. Pri západe slnka boli už úplne unavené. Tak pri spodku skaly zaspali.

            Hneď ako paviány zaspali, muž opatrne zliezol zo skaly a utiekol preč, čo mu nohy stačili. Keď sa jeho nepriatelia prebudili, už bol hodný kus ďaleko. Rýchlo vyhľadali jeho stopy na zemi a bežali za ním závratnou rýchlosťou. Naháňačka trvala niekoľko dní a nocí. Niekoľkokrát ho už paviány skoro chytili, ale zakaždým sa zachránil svojím malým okruhliakom.

            Od toľkého strachu a náhlenia sa takmer na smrť vyčerpal. Konečne sa mu podarilo dostať sa do svojej dediny, kde ho už paviány nemohli prenasledovať. Mali tam nepriateľov psov, ktoré sa hemžili po všetkých uliciach. Tak sa vrátili domov.

            Náš priateľ sa pripotácal do svojej chatky a zavolal na svoju manželku: „Iva! Ach, aký som len unavený! Daj mi niečo na pitie. Potom choď zapáliť oheň v sporáku.“

            Urobila tak, ako jej prikázal. Muž sa napil, z batoha vybral pečeň a povedal jej: „Priniesol som ti to, čo si chcela. Teraz vieš, že ťa skutočne ľúbim.“

            Manželka mu odpovedala: „Dobre. Teraz vezmi deti von, nech som v chatke sama,“ a zobrala starý hrniec, do ktorého dala pečeň, aby ju prepiekla. Jej manžel ju chvíľu pozoroval a potom jej povedal: „Daj pozor, aby si pečeň zjedla sama. Deťom z nej nedaj ani kúsok.“ Tak žena upiekla pečeň a celú ju zjedla sama.

            Keď dojedla posledné sústo, dostala náramný smäd. Vzala plný hrniec vody a na dúšok ju vypila. Keďže nemala viacej v dome, išla k susedovi a povedala mu: „Sused, prosím ťa, daj mi trochu vody na pitie.“ Sused jej podal veľkú nádobu plnú vody. Žena ju na dúšok vypila a vypýtala si viac.

            Ale sused ju odstrčil preč, vraviac: „Nie, viacej ti nedám. Potom by som nemal nič na pitie pre svoje deti.“

            Tak žena išla z domu do domu a vypila všetku vodu, ktorú našla. Ale čím viacej pila, tým bola smädnejšia. Vypila vodu z každého hrnca v celej dedine. Potom sa ponáhľala k najbližšiemu potoku a vypila aj ten. Vypila všetky potoky, studne, rieku, a aj jazero. Vypila toho toľko veľa, že sa nemohla postaviť zo zeme.

            Večer, keď sa prišli zvieratá napiť vody do jazera pred spaním, našli ho úplne suché. Museli zostať smädné pokým doň znova nenatečie voda. Avšak tá bola teraz taká zamútená a špinavá, že kráľ zvierat lev rozhodol, že nikto nebude piť vodu z jazera, dokiaľ sa znova nevyčistí.

            Ale malému zajacovi sa to nepáčilo. Chcel sa napiť za každú cenu. Bol veľmi smädný. Keď všetci spali vo svojich brlohoch, sa potichu vykradol k jazeru a doplna sa napil. Potom zamazal králikovi celú jeho tvár a labky, aby to vyzeralo tak, že to bol králik, ktorý neuposlúchol príkazy veľkého leva.

            Nasledujúci deň, keď sa rozvidnelo, veľký lev napochodoval rovno k jazeru. Všetky ostatné zvieratá ho nasledovali. Hneď zbadal, že je voda zase zamútená, a veľmi sa nahneval.

            „Kto pil v noci vodu z jazera?“ spýtal sa. Malý zajac vyskočil, ukázal na králika a povedal: „Pozri sem! To musel byť on! Pretože má na celej tvári aj na labkách blato!“

            Králik bol z toho celý vystrašený a snažil sa to poprieť. Zvolal: „Ó, nie! Ja som to naozaj nebol!“ Ale veľký lev ho nepočúval a nariadil, aby ho zbičovali brezovým prútom.

            Malý zajac bol veľmi natešený z toho, ako bystro sa mu podarilo vyviaznuť. Namiesto neho zbičovali králika. Veľmi sa tým vychvaľoval a neustále si to opakoval pre seba. Napokon ho jedno zo zvierat začulo a spýtalo sa ho: „Malý zajac, malý zajac! Čo to neustále hovoríš?“

            Ale malý zajac pohotovo odpovedal: „Len som chcel, aby si mi podal moju palicu.“

            O jednu alebo dve hodiny, keď si malý zajac myslel, že nikto nie je nablízku, si znovu začal opakovať: „To som bol v skutočnosti ja, kto pil vodu z jazera, ale donútil som ich, aby si mysleli, že to bol králik.“

            Ale jedno zo zvierat malo o čosi dlhšie uši a začulo zajaca. Tak išlo za veľkým levom a povedalo mu o tom: „Počuješ, čo si to hovorí malý zajac?“

            Veľký lev si dal zavolať malého zajaca a spýtal sa ho, že čo to neustále opakuje.

            Malý zajac videl, že je zbytočné to tajiť, tak odpovedal trúfalo: „To som bol ja, kto pil vodu z jazera, ale donútil som vás, aby ste si mysleli, že to bol králik.“ Potom sa otočil a utekal preč tak rýchlo, ako vedel, zatiaľ čo ostatné zvieratá ho prenasledovali.

            Už ho skoro chytili, keď práve vtedy sa mu podarilo dostať do jednej úzkej trhliny v skale. Avšak jedno ucho mu zostalo vytŕčať von. Zaň ho ťahali von celou svojou silou. No nepodarilo sa im ho z diery vytiahnuť. Napokon to vzdali a nechali ho tak. Jedno ucho mu zostalo veľmi dotrhané a doškriabané.

            Keď sa posledný chvost stratil z dohľadu, malý zajac opatrne z trhliny vyskočil. Ako prvého stretol králika. Mal v sebe dosť drzosti. Tak sa mu smelo prihovoril: „Nuž, môj milý králik, ja som tiež dostal výprask ako i ty.“

            Ale králik bol ešte stále ubolený a mrzutý. Vôbec sa s ním nechcel rozprávať. Len chladne odpovedal: „Veľmi zle si sa ku mne zachoval. To ty si pil vodu z jazera, a obvinil si mňa, že ja som to urobil.“

            „Ach, môj drahý králik, zabudni na to! Mám veľmi báječné tajomstvo, o ktoré sa chcem s tebou podeliť! Vieš, čo treba urobiť, aby si unikol smrti?“

            „Nie, neviem.“

            „Nuž, najskôr musíme vyhĺbiť dieru.“

            Tak vydlabali dieru. Potom malý zajac povedal: „Teraz musíme zapáliť oheň v tejto diere.“ Začali zhromažďovať drevo, ktoré zapálili. Spravili veľký oheň.

            Keď jasne horel, malý zajac povedal: „Králik, priateľ môj, hoď ma do ohňa. A keď budeš počuť moju kožušinu praskať a mňa volať „Svrbí, svrbí,“ potom ma rýchlo odtiaľ vytiahni.“

            Králik urobil tak, ako mu zajac povedal. Hodil malého zajaca do ohňa. Ale hneď ako malý zajac začal pociťovať horúčavu plameňov, vytiahol zelené bobkové listy, ktoré si predtým natrhal, a držal ich nad plameňom. Tie začali veľmi hlasno praskať. Vtedy zavolal: „Svrbí, svrbí! Králik, priateľ môj, rýchlo, ponáhľaj sa! Nepočuješ, ako mi praská koža?“

            Králik k nemu rýchlo priskočil a vytiahol ho z ohňa von.

            Malý zajac povedal: „Teraz si ty na rade!“ a hodil králika do ohňa. Vo chvíli, ako králik pocítil plamene, zakričal: „Svrbí, svrbí! Ja horím! Rýchlo ma vytiahni von, priateľ môj!“

            Ale malý zajac sa iba smial a povedal: „Nie, zostaň si tam! To je len tvoja vlastná chyba. Prečo si bol taký pochábeľ, že si sa tam nechal hodiť? A či nevieš, že oheň páli?“ A za pár minút nezostalo z králika nič iné, len zopár kostí.

            Keď oheň dohorel, malý zajac prišiel k pahrebe, zobral jednu z týchto kostí a spravil si z nej flautu. Potom si spieval: „Tú, tú, flautu ja mám. Tú, tú, králiky sú malí chlapci. Tú, tú, upálili by ma, keby mohli. Tú, tú, ale ja som jedného z nich dostal, praskal veľmi dobre. Tú, tú.“

            Keď ho zunovalo chodiť po svete a spievať si túto pesničku, vrátil sa ku svojim priateľom a vstúpil do služby u veľkého leva. Jedného dňa mu povedal: „Starý otec, mám ti ukázať jednu skvelú hru?“

            „Ako sa to hrá?“ spýtal sa lev.

            „Musíme vykopať priekopu. Ty si do nej ľahneš a budeš predstierať, že si mŕtvy.“

            Veľký lev urobil, ako mu povedal. Keď si ľahol do priekopy, malý zajac začal trúbiť na trúbku a vykrikovať: „Tú, tú, všetky zvieratá poďte sem. Veľký lev je mŕtvy. Teraz tu bude už pokoj a mier.“

            Akonáhle to počuli zvieratá, všetky tam rýchlo pribehli. Malý zajac ich privítal a povedal: „Poďte ďalej. Týmto smerom ku levovi.“ Tak všetky vošli do kráľovstva zvierat. Ako posledná prišla opica so svojím mláďaťom na chrbte. Zobrala steblo trávy a priblížila sa ku priekope. Steblom trávy pošteklila levov nos. Napriek jeho úsiliu, aby sa vôbec nehýbal, pohol trochu nozdrami. Vtedy opica zakričala: „Poďme preč, moje mláďa! Čo je to za mŕtve telo, keď ešte stále cíti, keď ho niekto šteklí?“ a so strachom odišla preč aj so svojím mláďaťom. Potom malý zajac povedal ostatným zvieratám: „Teraz zatvorte brány na kráľovstve zvierat.“ Tak sa i stalo. A bránu zatarasili veľkým kameňom. Keď bolo všetko pevne uzatvorené, malý zajac sa obrátil k levovi a povedal: „Teraz!“ a veľký lev vyskočil z priekopy a roztrhal ostatné zvieratá na kusy.

            Lev si nechal pre seba tie najlepšie kúsky. To malého zajaca veľmi nahnevalo a bol rozhodnutý, že sa pomstí. Už dávno zistil, že veľký lev sa dá ľahko na niečo nalákať. Tak išiel vytvoriť plán. Keď ho napadla myšlienka, povedal levovi: „Starý otec, postavme si chatku!“ Veľký lev s tým súhlasil. Keď zasadili koly a urobili steny chatky, malý zajac povedal veľkému levovi, aby sa vyštveral hore, zatiaľ čo on zostal vo vnútri. Keď bol pripravený, zavolal naňho: „Dobre, teraz začni, starý otec,“ a veľký lev prestrčil svoju tyč cez trstinu, ktorou sa tam pokrývali strechy. Malý zajac ju vzal a povedal: „Teraz som ja na rade prepichnúť ich.“ A ako tak povedal, prepichol kolom trstinu a zároveň aj chvost veľkému levovi.

            „Čo ma to pichlo?“ spýtal sa lev.

            „Ó, to je len malá vetva, ktorá vytŕča. Hneď ju zlomím,“ odpovedal malý zajac. Ale samozrejme že to urobil naschvál. Pretože chcel veľkého leva pripevniť chvostom ku chatke tak pevne, aby sa nemohol pohnúť. Za chvíľu mu znova prepichol chvost. Veľký lev znova zvolal: „Čo ma to zase pichlo?“

            Tentokrát si malý zajac pomyslel: „Musím vyskúšať iný plán, aby nezistil, čo sa chystám urobiť.“ Tak naňho zavolal: „Starý otec, mal by si sem radšej položiť svoj jazyk, aby ťa vetvy nepichali.“ Veľký lev urobil tak, ako mu prikázal. Malý zajac mu jazyk hneď priviazal ku kolom steny. Potom vybehol von a zvolal: „Starý otec, teraz môžeš zísť dolu.“ Lev sa pokúsil zísť, ale nemohol sa pohnúť ani o jeden centimeter.

            Potom malý zajac začal jesť večeru veľkého leva rovno pred jeho očami. Vôbec nevenoval žiadnu pozornosť levovmu zúrivému vrčaniu. Keď sa najedol, vyšiel na chatku a zapískal na svojej flaute: „Tú, tú, nech prší a blýska sa!“ Obloha sa pokryla mrakmi, zahrmelo a nastalo krupobitie. Malý zajac sa schoval do chatky, kde sa ukryl pred búrkou. Potom zvolal znova na veľkého leva: „Veľký lev, rýchlo zíď dolu a povečeraj so mnou.“ Ale nedostalo sa mu žiadnej odpovede, ani vrčanie. Krupobitie skoncovalo s levovým životom.

            Malý zajac si veľmi užíval pohodlie nejaký čas. Dobre sa mu žilo v chatke. Mal množstvo potravy na jedenie a žiadne starosti na jej získanie. Ale jedného dňa sa zdvihol prudký vietor a zhodil zo strechy napoly zoschnutú leviu kožu. Malý zajac od strachu vyskočil. Myslel si, že sa veľký lev znova prebral k životu. Ale keď zistil, čo sa stalo, kožu vyčistil a obliekol si ju na seba.

            Ako prvé išiel navštíviť hyeny, ktoré sa pri pohľade naňho triasli od strachu a šepkali si: „Ako unikneme pred touto strašnou šelmou?“ Medzitým si malý zajac nerobil žiadne starosti. Len sa spýtal, že kde žije kráľ hyen. Tam sa celkom udomácnil. Každé ráno si každá z hyen pomyslela: „Dnes ma určite zje.“ Ale niekoľko dní prešlo a všetky z nich boli stále nažive. Po istom čase, jedného večera, keď malý zajac hľadal niečo na pobavenie, všimol si veľký hrniec plný horúcej vody. Tak prišiel k jednej z hyen a povedal jej: „Skoč do hrnca!“ Hyena sa neodvážila neposlúchnuť a skočila do hrnca s horúcou vodou. Za pár minút sa tam úplne uvarila. Potom malý zajac chodil po celej dedine a každej hyene, ktorú stretol, povedal: „Skoč do hrnca s vriacou vodou!“ Zanedlho zostalo v celej osade len zopár hyen.

            Hyeny, ktoré zostali nažive, si vyšli jedného dňa na polia a doma nechali iba jednu malú dcéru. Malý zajac si myslel, že je tam úplne samotný. Želal si cítiť sa zase ako zajac. Zhodil kožu veľkého leva a začal skákať a tancovať. Pritom si spieval: „Ja som iba malý zajac, len zajac. A priviedol som koniec hyenám, hyenám.“

            Malá hyena ho s prekvapením sledovala a pomyslela si: „Čože?! To skutočne tento malý zajac skoncoval s našimi najlepšími hyenami?“ Vtedy zavial silnejší vietor a zašuchotala trstina na streche. Malý zajac sa vyľakal a skočil späť do kože veľkého leva.

            Keď sa hyeny vrátili domov, malá hyena povedala svojmu otcovi: „Otec, náš kmeň bol skoro celý vyhubený, a to len kvôli malému zajacovi v levej koži.“

            Ale jej otec odpovedal: „Ach, moje drahé dieťa, ty nevieš, o čom hovoríš.“

            Ona mu odpovedala: „Áno, otec, je to celkom pravda. Videla som to na vlastné oči.“

            Otec nevedel, čo si má o tom pomyslieť. Povedal to jednému svojmu priateľovi, ktorý povedal: „Zajtra sa musíme o tom presvedčiť na vlastné oči.“

            Nasledujúci deň sa obidvaja ukryli a čakali, pokým malý zajac nevyjde z kráľovskej chatky. On si veselo vykračoval smerom k ohrade. Tam odhodil kožu veľkého leva a spieval a tancoval ako predtým: „Ja som iba malý zajac, len zajac. A priviedol som koniec hyenám, hyenám.“

            Toho večera to tie dve hyeny povedali ostatným, vraviac: „Viete, že nás ničí obyčajný malý zajac, ktorý má na sebe leviu kožu?“

            Keď sa varila večera, ešte pred spaním, malý zajac spod levej kože, v ktorej vyzeral veľmi zúrivo a strašne, povedal jednej z hyen ako zvyčajne: „Skoč do hrnca s vriacou vodou!“ No hyena sa ani nepohla. Chvíľu bolo ticho, potom hyena zobrala kameň a hodila ho celou svojou silou do levej kože. Malý zajac vyskočil jediným skokom z kože cez ústa a utiekol preč ako blesk. Všetky hyeny ho začali prenasledovať s veľkými výkrikmi. Ako zahol za roh, uši si pod bradou uviazal, aby ho nespoznali, a tváril sa, že opracúva kameň, ktorý tam ležal.

            Za chvíľu sa tam objavili hyeny a spýtali sa ho: „Povedz mi, priateľu, nevidel si tadiaľto prechádzať malého zajaca?“

            „Nie, nikoho som nevidel.“

            „Kde len môže byť?“ pýtali sa hyeny jedna druhej. „Samozrejme, že toto stvorenie je úplne odlišné. Vôbec sa nepodobá na zajaca s dlhými ušami.“ Tak odišli preč.

            Zajac si potom uši pod bradou rozviazal a odskákal za novým dobrodružstvom.

            [@ Juhoafrické ľudové príbehy, Edouard Jacottet, Ernest Leroux, Andrew Lang, Robert Hodosi]