5*39*/200* Vrabec s rozrezaným jazykom **(1,3k)

Veľmi, veľmi dávno jeden starý pár býval uprostred vysokej hory. Žili spolu v mieri a harmónii, hoci obaja mali veľmi odlišné charaktery. Muž bol dobrosrdečný a čestný, zatiaľ čo žena bola chamtivá a hašterivá. Keď sa s niekým stretla, vždy sa s ním hádala.

            Jedného dňa starý muž sedel pred svojou chatou, čo robieval veľmi rád. Zrazu uvidel, ako k nemu letí malý vrabec, ktorého prenasledoval veľký čierny krkavec. Úbohé malé stvorenie bolo veľmi vystrašené. Ako letelo, kričalo. Veľký vták za ním bol veľmi rýchly. Mával svojimi krídlami a naťahoval zobák, lebo bol hladný a chcel niečo na večeru. Ale ako prileteli bližšie k starému mužovi, vrabec vyskočil vyššie a opätoval krkavcovi útok. Nespokojný krkavec s chrapľavým výkrikom vyletel do výšky. Vrabec bol oslobodený od svojho nepriateľa. Usadil sa mužovi na ruke, ktorý ho odniesol do domu. Pohladkal mu perie a povedal mu, aby sa neobával, že už je v bezpečí. Avšak stále cítil, ako prudko mu bije srdce. Tak ho vložil do klietky, kde veľmi skoro pozbieral odvahu a začal štebotať a poskakovať. Starému mužovi sa páčili rôzne stvorenia. Každé ráno zvykol otvoriť dvere klietky a vrabec veselo lietal po okolí, až dokedy nezbadal mačku, potkana alebo iné zúrivé zviera. Vtedy sa okamžite vrátil do klietky, kde mu nehrozilo žiadne nebezpečenstvo.

            Žena, ktorá neustále hľadala niečo, na čo by mohla šomrať, veľmi žiarlila na manželovu náklonnosť ku vtákovi. Keby sa odvážila, veľmi rada by mu bola ublížila. Napokon sa jej jedného rána naskytla príležitosť. Muž odišiel niekoľko míľ dolu do údolia. Niekoľko hodín mal byť preč. No predtým nezabudol otvoriť dvierka na klietke. Vrabec vyskočil von ako zvyčajne. Veselo si štebotal. Myslel si, že mu nehrozí nijaké nebezpečenstvo. Medzitým žena čím ďalej viacej a viacej vraštila obočie. Po chvíli ju popadla zúrivosť a hodila po vrabcovi, ktorý sedel hore na stene, metlu. Netrafila ho, ale rozbila ňou vázu na konzole. To jej hnev ešte zväčšilo. Potom ho naháňala z miesta na miesto. Podarilo sa jej ho zachytiť medzi prstami. Vrabec bol taký vystrašený, ako v prvý deň, keď vošiel do chaty.

            O tom čase bola žena už veľmi rozzúrená. Keby sa odvážila, zabila by ho. Ale trúfla si len rozrezať mu jazyk. Vrabec zápasil a pískal. No nebol tam nikto, kto by ho bol počul. Potom s veľkým vreskom od bolesti odletel z domu a stratil sa v hlbokom lese.

            Po istom čase sa starý muž vrátil naspäť. Hneď sa začal pýtať na svojho domáceho maznáčika. Jeho manželka mala stále ešte veľmi zlú náladu. Povedala mu všetko, čo sa stalo, a vynadala mu za to, že je taký hlúpy a robí toľko zbytočného rozruchu pre obyčajného vtáka. Ale starý muž si robil veľké starosti a vyhlásil o nej, že je veľmi zlá žena so zatvrdnutým srdcom, lebo sa tak nehanebne zachovala ku bezbrannému vtáčaťu. Potom opustil dom a odišiel do lesa hľadať svoje domáce zvieratko. Kráčal veľa hodín, pískal a volal naň, ale ten sa vôbec neukázal. Smutný sa vrátil domov. Bol rozhodnutý ísť hľadať svojho tuláka za svitania a priniesť ho naspäť. Deň po dni ho hľadal a volal naň. Každý večer sa vracal celý zúfalý. Po istom čase sa vzdal nádeje a pomyslel si, že svojho malého priateľa už viacej neuvidí.

            Jedno horúce letné ráno sa tento starý muž pomaly prechádzal v tieni vysokých stromov. Vôbec nerozmýšľal o tom, kam ide. Vošiel do bambusového húštia, ktoré bolo stále redšie a redšie. Zrazu sa ocitol pred krásnou záhradou. Uprostred nej stál úplne nový malý domček, z ktorého vyšla krásna dievčina. Otvorila mu bránu a veľmi priateľsky ho pozvala dnu, aby si odpočinul. „Ó, môj starý dobrý priateľ,“ zvolala. „Aká som len rada, že si ma konečne našiel! Ja som tvoj malý vrabec, ktorého život si zachránil a o ktorého si sa tak dobre staral.“

            Starý muž ju dychtivo uchopil za ruky, ale nebol žiaden čas na otázky. Dievčina ho vzala dovnútra a prestrela pred ním jedlo. Obsluhovala ho sama.

            Zatiaľ čo jedol, dievčina a jej slúžky vzali svoje lutny, hrali, spievali, a tancovali pred ním. Hodiny prešli tak rýchlo, že starý muž si ani nevšimol, že sa zotmelo. Ani nepomyslel na to, že pri takom neskorom návrate domov mu manželka poriadne vynadá.

            Tak tancovali, spievali a rozprávali sa o dňoch, keď táto deva bola vrabcom a poskakovala v klietke a v jeho dome. Noc sa minula. A keď dnu pomedzi bambusový plot prenikli prvé slnečné lúče, starý muž poďakoval svojej hostiteľke a pripravoval sa na odchod. „Ja ťa nenechám odísť len tak,“ povedala. „Mám pre teba darček, ktorý si musíš vziať na znak mojej vďačnosti.“ Ako tak hovorila, jej slúžky priniesli dve skrinky. Jedna z nich bola veľmi malá a druhá veľká a ťažká. „Teraz si vyber, ktorú z nich si chceš zobrať so sebou.“ Tak starý muž si vybral malú skrinku. Schoval si ju pod plášť a vybral sa domov.

            Ale ako prišiel blízko svojho domu, srdce mu trochu oťaželo. Vedel, že jeho manželka bude zúriť a nadávať mu za jeho neprítomnosť. Bolo to ešte horšie, ako očakával. No dlhé roky skúseností ho naučili nechať ju hromžiť a nič jej nepovedať. Tak si zapálil svoju fajku a čakal pokiaľ sa unaví. Žena neustále zúrila. Vôbec to nevyzeralo, že by chcela prestať. Jej manžel si ju vôbec nevšímal a úplne na ňu zabudol. Vytiahol spod plášťa skrinku a otvoril ju. Ako mu len zažiarili oči! Zlato a drahokamy boli v skrinke naukladané až po okraj. Pri pohľade na tieto malé zázraky dokonca aj jeho manželka stratila hlas. Priblížila sa k nemu a vzala drahokamy do svojej ruky. Tie najväčšie a najdrahšie odložila na bok. Vtedy jej hlas zmäkol. Celkom zdvorilo ho začala prosiť, aby jej povedal, že kde strávil celý svoj večer a ako sa dostal k tomuto zázračnému bohatstvu. Tak jej rozpovedal celý príbeh. S úžasom ho počúvala až dovtedy, kým neprišiel k výberu medzi dvoma skrinkami. Vtedy sa jej jazyk zase rozviazal. Nadávala mu do bláznov, lebo si zobral len malú skrinku. Nedala mu pokoja, až pokým jej presne nepovedal, ako sa dostane ku vrabcovmu-princezninmu domu. Keď sa to dozvedela, obliekla si svoje najlepšie šaty a zaraz sa vybrala na cestu. Vo svojom slepom zhone často zišla zo správnej cesty. Niekoľko hodín sa túlala. Až potom sa jej podarilo nájsť malý dom. Smelo vošla cez dvere do izby, akoby jej tam celé to miesto patrilo. Celkom vystrašila mladú devu, ktorá sa pri pohľade na svoju starú nepriateľku úplne vyľakala. Avšak zatajila svoje pocity. Votrelkyňu  privítala a prestrela pred ňu jedlo a víno. Dúfala, že keď sa naje a napije, že potom odíde. Ale nič také sa nestalo.

            „Hádam ma nenecháš odísť bez malého darčeka?“ spýtala sa chamtivá manželka, keďže videla, že jej žiaden neponúkla. „Samozrejme že nie,“ odpovedalo dievča a na jej príkaz priniesli dve skrinky. Stará žena okamžite uchopila väčšiu a pod jej ťarchou sa vypotácala do lesa. Ani nečakala na pozdrav.

            Čakala ju dlhá cesta domov. Skrinka sa zdala byť každým krokom ťažšia. Niekedy sa jej zdalo priam nemožné doniesť ju ku svojmu domu, ale chamtivosť jej dodala silu. Klesla dolu pri prahu vchodových dverí. Premohla ju únava. Ale v momente bola zase na nohách. Nahmatala zámok na skrinke. Vtedy už nastala tmavá noc. V dome nebolo žiadne svetlo. Žena sa však vo veľkom zhone chcela pokochať pohľadom na svoje bohatstvo. Zámok povolil. Odokryla vrchnák. A strach a hrôza! Namiesto zlata a drahokamov uvidela pred sebou hadov s lesknúcimi očami a dvojitými jazykmi. Rýchlo sa okolo nej omotali, vpichli jej do žíl jed a zomrela. Nikto ju neľutoval.

            [@ Japonské rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]