5*40*/201* Príbeh Čičiho **(4,2k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil muž, ktorý mal troch synov. Najstarší sa volal Pepé, druhý Alfin, a tretí Čiči. Boli veľmi chudobní. Napokon sa veci zvrtli tak zle, že skutočne nemali dostatok jedla. Tak si otec zavolal svojich synov a povedal im: „Moji drahí chlapci, už som príliš starý na prácu. Nezostáva mi nič iné, len sa vybrať po žobraní na uliciach.“

            „Nie, nie!“ zvolali jeho synovia. „To nikdy nebudeš robiť. Keď bude treba, radšej mi pôjdeme žobrať. Ale vymysleli sme lepší plán.“

            „Aký plán?“ spýtal sa otec.

            „Nuž, vezmeme ťa do lesa, kde budeš rúbať drevo. My ho potom uviažeme do zväzkov a predáme v meste.“ Tak ich otec ich nechal urobiť to, čo povedali. Vybrali sa do lesa. Keďže starý muž bol od nedostatku jedla veľmi zoslabnutý, jeho synovia ho niesli na svojich chrbtoch. Tam postavili malú chatku, aby mali nejaký prístrešok, a pustili sa do práce. Každý deň skoro ráno ich otec narúbal nejaké konáre. Synovia z nich urobili viazanice a odniesli ich do mesta. Keď sa vrátili, priniesli trochu jedla, ktoré starý muž tak veľmi potreboval.

            Takýmto spôsobom prešlo niekoľko mesiacov. Potom otec náhle ochorel. Vedel, že nadišiel jeho čas, keď musí zomrieť. Svojim synom povedal, aby priviedli notára, aby mohol urobiť svoju poslednú vôľu. Keď notár prišiel, povedal mu svoje priania.

            „V dedine,“ povedal, „mám malý dom. Vedľa neho rastie figovník. Dom zanechávam svojim synom, ktorí v ňom môžu spoločne žiť. Figovník rozdelím nasledovne. Môjmu synovi Pepému zanechávam konáre. Môjmu synovi Alfinovi zanechávam kmeň. Môjmu synovi Čičimu zanechávam ovocie. Okrem domu a stromu mám starú pokrývku, ktorú zanechávam svojmu najstaršiemu synovi. Starý mešec zanechávam svojmu druhému synovi. A lesný roh zanechávam svojmu najmladšiemu synovi. A teraz zbohom.“

            Ako tak povedal, ľahol si do postele a pokojne zomrel. Bratia za otcom horko plakali, lebo ho veľmi ľúbili. Keď ho pochovali, začali sa rozprávať o svojich budúcich životoch. „Čo urobíme teraz?“ povedali. „Máme žiť v lese alebo ísť naspäť do dediny?“ Rozhodli sa, že zostanú tam, kde sú, a budú i naďalej predávať drevo.

            Jedného horúceho večera, po celodennej usilovnej práci, zaspali pod stromom pred chatkou. Ako tak spali, išli okolo tri víly. Zastavili sa pri nich a pozreli sa na nich.

            „Akí milí mládenci!“ povedala jedna. „Dajme im nejaké dary!“

            „Áno! Čo by to malo byť?“ spýtala sa druhá.

            „Tento mládenec má na sebe pokrývku,“ povedala prvá víla. „Keď sa do nej zabalí a bude si želať byť na nejakom mieste, okamžite sa tam ocitne.“

            Druhá víla povedala: „Tento mládenec drží vo svojej ruke mešec. Nech v ňom nájde vždy toľko zlata, koľko si len zaželá.“

            Na rad prišla tretia víla: „Tento má na sebe zavesený lesný roh. Keď fúkne do jeho menšieho konca, nech je more pokryté loďami. A keď fúkne do jeho širšieho konca, nech sa všetky potopia vo vlnách.“ Potom zmizli. Vôbec si nevšimli, že Čiči nespal a vypočul si všetko, čo hovorili.

            Nasledujúci deň, ako rúbali drevo, povedal svojim bratom: „Tá stará pokrývka a mešec sú vám na nič. Chcel by som, aby ste mi ich dali. Mne sa páčia. Budem ich mať ako spomienku na staré časy.“ Pepé a Alfin mali veľmi radi Čičiho a nikdy mu nič neodmietli. Tak mu dali pokrývku a mešec bez jediného slova. Keď sa mu podarilo ich získať, pokračoval: „Drahí bratia, ja som unavený z tohto lesa. Chcem žiť v meste a venovať sa nejakému remeslu.“

            „Ó, Čiči! Zostaň s nami,“ zvolali. „Tu sme veľmi šťastní. Ktovie, ako sa nám bude dariť niekde inde?“

            „Aj tak, môžeme to aspoň vyskúšať,“ odpovedal Čiči. „Keď sa nám nebude dariť, vždy sa môžeme vrátiť sem a pokračovať v drevorubačstve.“ Ako tak povedal, zdvihol svoju viazanicu. Jeho bratia urobili to isté.

            Ale keď sa dostali do mesta, nepodarilo sa im predať svoje viazanice dreva. Tak nemali dosť peňazí, aby si mohli kúpiť večeru. Smutne sa dohadovali o tom, že čo budú robiť. Vtedy Čiči povedal: „Poďte so mnou do hostinca, nech sa niečoho najeme!“ Boli takí hladní, že tentokrát im bolo úplne jedno, či budú mať čím zaplatiť alebo nie. Tak nasledovali Čičiho. Ten rozkázal hostinskému: „Prineste nám tri hlavné jedlá a fľašu dobrého vína!“

            „Čiči! Čiči!“ zašepkali jeho bratia, ktorých vydesila jeho výstrednosť. „Čo si zošalel? Ako chceš za to zaplatiť?“

            „Nechajte ma,“ odpovedal Čiči. „Viem, čo robím.“ Keď dojedli večeru, Čiči povedal bratom, aby išli napred a že on zaplatí účet.

            Bratia sa ponáhľali von bez toho, aby im musel dvakrát hovoriť, lebo si pomysleli: „Nemá peniaze. Tak určite bude hádka.“

            Keď boli preč z dohľadu, spýtal sa hostinského, že čo je dlžen. Potom povedal svojmu mešcu: „Drahý mešec, prosím ťa, daj mi dvanásť šilingov,“ a okamžite mal v mešci dvanásť šilingov. Zaplatil účet a pridal sa k bratom.

            „Ako si to vybavil?“ spýtali sa ho.

            „Všetko je v poriadku,“ odpovedal. „Zaplatil som každú pencu,“ a viacej nepovedal. Ale ďalší dvaja sa cítili neisto. Vedeli, že niečo nie je v poriadku. Pomysleli si, že čím skôr sa rozlúčia s Čičim, tým lepšie. Čiči si všimol na nich, čo zamýšľajú, a vytiahol z vrecka štyridsať zlatých mincí a obom z nich dal po dvadsať, vraviac: „Vezmite si tieto mince a dobre s nimi naložte. Ja idem hľadať svoj šťastný osud.“ Potom ich objal a vybral sa inou cestou.

            Putoval mnoho dní. Až napokon prišiel do mesta, kde mal kráľ svoj kráľovský dvor. Prvá vec, ktorú urobil, bola, že si kúpil drahý oblek. Potom kúpil veľký dom, ktorý stál rovno pred palácom.

            Následne nato zamkol vchodové dvere a rozkázal pozlátiť schodisko. Keď tak urobili, dvere otvoril dokorán. Všetci, ktorí išli okolo nazerali dnu na žiarivé, zlatisté schodisko. Správa o tomto úžase sa dostala až ku kráľovi, ktorý opustil svoj palác, aby sa mohol na vlastné oči podívať na tento úkaz. Čiči ho prijal so všetkou úctou a previedol ho po dome.

            Keď sa kráľ vrátil domov, tak živo opísal, čo videl, že jeho manželka a dcéra vyhlásili, že sa tam musia ísť tiež pozrieť. Kráľ poslal Čičimu žiadosť o povolenie. Ten mu odpovedal, že ak ho kráľovná a princezná poctia návštevou, že im s radosťou ukáže všetko, čo si len budú želať. Princezná bola krásna ako slnko. Keď ju zbadal Čiči, jeho srdce mu zahorelo vrelou láskou k nej a túžil ju mať za manželku. Princezná si všimla, čo sa odohráva v jeho hlave a chcela toho využiť nielen na obhliadku schodov. Tak mu lichotila a vychvaľovala ho. Napokon jej Čiči povedal celý príbeh o vílach a ich daroch. Veľmi ho začala prosiť, aby jej mešec na niekoľko dní požičal, aby si mohla urobiť taký istý. Taká veľká bola jeho láska k nej, že jej ho zaraz požičal.

            Princezná sa vrátila do paláca aj s mešcom, ktorý vôbec nemala v úmysle niekedy vrátiť. Medzitým sa Čičimu veľmi skoro minuli peniaze, ktoré mal u seba, a bez svojho mešca ich nevedel získať viac. Samozrejme že prišiel do paláca za kráľovou dcérou a povedal jej, že chce späť svoj mešec. Ona sa nejako vyhovorila a povedala mu, aby prišiel nasledujúci deň. Na druhý deň sa stalo to isté, a ďalší deň tiež. Tak to išlo stále dookola, až napokon Čičiho namiesto lásky uchvátila veľká zúrivosť. Jednu noc zobral do ruky palicu, zabalil sa do pokrývky a zaželal si, aby bol v princezninej spálni. Princezná spala. Čiči ju uchopil za rameno a vytiahol z postele. S palicou v ruke ju donútil, aby mu mešec vrátila. Potom zobral pokrývku a zaželal si, aby bol naspäť vo svojom dome.

            Hneď ako odišiel, sa princezná ponáhľala za svojím otcom a sťažovala si na svoje utrpenie. Kráľ sa s veľkým hnevom zobudil a rozkázal, aby Čičiho pred neho okamžite predviedli. „Ty si úplne zasluhuješ smrť,“ povedal, „ale dovolím ti žiť, ak mi okamžite podáš pokrývku, mešec a lesný roh.“

            Čo mohol Čiči robiť? Život bol sladký a on bol teraz v kráľovej moci. Tak mu bez slova vydal nečestne nadobudnuté dary. Zase bol chudobný, ako keď bol ešte len chlapec.

            Medzitým čo rozmýšľal o tom, ako bude žiť, ho napadla myšlienka, že je práve ročné obdobie, keď dozrievajú figy. „Pôjdem sa pozrieť, či sa niečo urodilo na figovníku doma.“ Tak sa vybral domov, kde žili jeho bratia. Trpeli núdzou, lebo minuli všetky svoje peniaze a nevedeli, ako zarobiť ďalšie. No veľmi ho potešil figovník, ktorý bol veľmi bohato ovešaný ovocím. Odbehol po košík a priniesol si ho. Práve chcel potriasť konármi, keď jeho brat Pepé zavolal naňho: „Prestaň! Figy sú, samozrejme, tvoje, ale konáre sú moje. Zakazujem ti sa ich dotýkať!“

            Čiči mu neodpovedal. Len priniesol rebrík a oprel ho o strom, aby mohol dočiahnuť figy na vrchných konároch. Ale keď položil nohu na prvý stupienok, začul svojho brata Alfina: „Prestaň! Kmeň stromu patrí mne. A ja ti zakazujem sa ho dotýkať!“

            Vtedy sa začali zúrivo hádať a zdalo sa, že s tým nikdy neprestanú. Keď jeden z nich povedal: „Poďme za sudcom!“ Všetci traja s tým súhlasili. Keď našli muža, ktorému mohli dôverovať, Čiči mu predložil celú záležitosť.

            „Toto je moje rozhodnutie,“ povedal sudca. „Figy sú síce tvoje, ale nemôžeš ich oberať bez toho, aby si sa nedotkol kmeňa a konárov. Preto musíš dať prvý košík svojmu bratovi Pepému. To je cena za jeho povolenie, aby si mohol oprieť svoj rebrík o strom. Druhý košík musíš dať svojmu bratovi Alfinovi, aby si mohol triasť jeho konáre. Zvyšok si môžeš ponechať.“

            Bratia súhlasili. Vrátili sa domov a vraveli si: „Každý z nás pošle košík fíg kráľovi. Možnože nám niečo za ne dá. Ak tak urobí, verne si to medzi sebou rozdelíme.“ Najlepšie figy opatrne pozbierali do košíka. Pepé sa s nimi vybral na zámok.

            Na svojej ceste stretol malého starého muža, ktorý sa ho spýtal: „Čo máš v tom košíku, milý mládenec?“

            „Čo ťa je do toho?“ bola odpoveď. „Staraj sa o seba!“ Ale starý muž zopakoval svoju otázku. Aby sa ho Pepé zbavil, povedal: „Hlinu!“

            „Dobre,“ odpovedal muž. „Povedal si, že máš hlinu, tak nech tam máš hlinu.“

            Pepé pokrútil hlavou a išiel svojou cestou až na zámok. Tam zaklopal na dvere: „Mám tu košík chutných fíg pre kráľa,“ povedal sluhovi, ktorý otvoril. „Ak by Jeho kráľovská Výsosť bola taká láskavá a prijala ich odo mňa, bol by som veľmi rád.“

            Kráľ zbožňoval figy. Tak rozkázal, aby ho priviedli k nemu. Keď Pepé otvoril košík, kráľove oči zbadali na vrchu vrstvu krásny fialových fíg, ale pod nimi bola len hlina. „Ako sa odvažuješ zahrať na mňa taký podlý trik?“ zúrivo naňho zakričal kráľ. „Odveďte ho preč! A nech dostane päťdesiat rán bičom.“ Toto i urobili. Pepé sa vrátil domov celý ubolený a nahnevaný, ale bol rozhodnutý, že o svojom dobrodružstve nepovie nikomu. Keď sa ho bratia pýtali, len odpovedal: „Keď kráľa navštívime všetci traja, tak vám to poviem.“

            O niekoľko dní dozreli ďalšie figy. Odtrhali ich a Alfin sa s nimi vybral do paláca. Nezašiel ďaleko a na svojej ceste tiež stretol starého muža, ktorý sa ho opýtal, že čo nesie v košíku.

            „Parohy,“ odpovedal krátko Alfin.

            „Dobre,“ odpovedal starý muž. „Povedal si parohy, tak nech sú to parohy.“

            Keď sa dostal na zámok, zaklopal na dvere a povedal sluhovi: „Priniesol som košík chutných fíg. Ak by Jeho kráľovská Výsosť bola taká dobrá a prijala ich odo mňa, bol by som veľmi rád.“

            Kráľ prikázal, aby Alfina priviedli pred neho. Priniesli striebornú nádobu, na ktorú mali položiť figy. Keď otvorili košík, na vrchu ležali nejaké pekné fialové olivy, ale pod nimi boli len samé parohy. Kráľ bol od zúrivosti celý bez seba a kričal: „Je toto snáď nejaké sprisahanie proti mne? Odveďte ho preč a dajte mu stopäťdesiat rán bičom!“ Tak Alfin sa smutno vrátil domov. O svojom dobrodružstve len namosúrene povedal: „Teraz je na rade Čiči.“

            Čiči chvíľu počkal, pokým nedozreli na strome posledné figy. No tieto vôbec neboli také dobré, ako tie predtým. Aj tak ich odtrhal, ako sa dohodli, a vybral sa do kráľovského paláca. Ten istý starý muž bol stále na ceste. Prišiel za Čičim a spýtal sa ho: „Čo to máš v košíku?“

            „Figy pre kráľa,“ odpovedal.

            „Dovoľ mi nazrieť,“ a Čiči nadvihol vrchnák. „Ó, daj mi jednu. Ja zbožňujem figy,“ povedal malý muž.

            „Obávam sa, že ak tak urobím, spraví sa diera medzi nimi,“ odpovedal Čiči, ale mal dobrosrdečnú povahu, tak mu jednu dal. Starý muž ju pahltne zjedol a stonku si nechal v ruke. Potom si vypýtal ďalšiu a ďalšiu, až napokon zjedol polovicu košíka. „Lenže teraz ich nie je dosť pre kráľa,“ zašomral Čiči.

            „Nemaj obavy,“ povedal starý muž a odhodil stonky späť do košíka. „Len choď a odnes košík na zámok. Prinesie ti to šťastie.“

            Čičimu sa to veľmi nepáčilo. Avšak pokračoval vo svojej ceste. S chvejúcim sa srdcom zazvonil na zvonček na zámku. „Tu je niekoľko chutných fíg pre kráľa. Ak by Jeho kráľovská Výsosť bola taká dobrá a prijala ich odo mňa, bol by som veľmi rád.“

            Keď kráľovi oznámili, že tam je ďalší muž s košíkom fíg, ten zvolal: „Vezmite ho dnu! Predpokladám, že sa stavili!“ Čiči otvoril košík, a v ňom ležalo množstvo tých najkrajších zrelých fíg. Kráľ sa veľmi potešil. Sám ich vysypal do striebornej misky. Čičimu dal desať šilingov. Okrem toho mu ponúkol službu u seba. Čiči ju vďačne prijal, ale povedal, že najskôr sa musí vrátiť domov a dať bratom desať šilingov.

            Keď sa vrátil domov, Pepé povedal: „Teraz sa pozrime, čo každý z nás dostal od kráľa. Ja som dostal päťdesiat rán bičom.“

            „A ja stopäťdesiat rán bičom,“ dodal Alfin.

            „A ja desať šilingov a nejaké sladkosti. Môžete si ich medzi sebou rozdeliť, lebo kráľ ma vzal do svojej služby.“ Potom Čiči odišiel naspäť na kráľovský dvor a slúžil kráľovi, ktorý ho zbožňoval.

            Jeho dvaja bratia, keď sa dozvedeli, že sa stal celkom dôležitou osobou, začali mu závidieť. Mysleli len na to, ako ho zahanbia. Napokon prišli ku kráľovi a povedali mu: „Ó, vznešený kráľ, váš palác je skutočne krásny, ale aby mal ozajstnú hodnotu, chýba mu jedna vec – meč Ľudožravca.“

            „Ako ho môžem získať?“ spýtal sa kráľ.

            „Ó, Čiči ho vie získať pre vás. Stačí mu povedať.“

            Tak kráľ poslal po Čičiho a prikázal mu: „Čiči, za každú cenu mi musíš získať meč Ľudožravca!“

            Čiči bol veľmi prekvapený týmto náhlym rozkazom. Zamyslene vošiel do stajní a začal hladkať svojho obľúbeného koňa, vraviac: „Ach, môj maznáčik, musíme sa rozlúčiť, lebo kráľ ma poslal preč, aby som mu získal meč Ľudožravca.“ Tento kôň však nebol ako ostatné kone, lebo vedel rozprávať. Bol veľmi rozumný a veľmi veľa toho vedel. Tak odpovedal: „Ničoho sa neboj. Urob tak, ako ti poviem. Požiadaj kráľa, aby ti dal päťdesiat zlatých mincí a povolenie, aby si mohol na mne jazdiť. Zvyšok už pôjde poľahky.“ Čiči uveril tomu, čo mu povedal, a požiadal kráľa, aby mu dal obe tie veci. Kôň si sám vybral cestu a vo všetkom nasmeroval Čičiho.

            Trvalo im mnoho dní, pokým neprišli do krajiny, kde žil Ľudožravec. Vtedy kôň povedal Čičimu, aby zastavil pri skupinke starých žien, ktoré, ako prechádzali lesom, spolu debatovali, a ponúkol každej z nich šiling, ak mu pochytajú do vreca veľké množstvo komárov. Keď bolo vrece plné, Čiči si ho prehodil cez plece. Vkradol sa do domu Ľudožravca a v jeho spálni ich všetkých vypustil. Ľudožravec si bol hľadať niekde nejakú večeru. Prišiel domov neskoro. Z dlhej chôdze bol veľmi unavený. Hodil sa na posteľ a meč s naleštenou čepeľou položil vedľa seba. Sotva si ľahol, všetky komáre začali okolo neho bzučať a štípať ho. Otočil sa na stranu, aby ich chytil, ale vôbec sa mu to nedarilo. Hoci sa zdalo, že mu vždy lietajú rovno pred nosom. Medzitým čo bol zaneprázdnený chytaním komárov, vôbec si nevšimol, ako Čiči opatrne uchopil jeho meč a utiekol s ním preč dolu schodmi. Jeho kôň ho počul, ako prichádza, tak prišiel ku schodom. Tam naňho naskočil a odcválal preč rýchlosťou vetra. Zastavil sa, až keď bol v kráľovskom paláci.

            Kráľ sa veľmi sužoval, keď bol Čiči preč. Myslel si, že kvôli nemu Ľudožravec zjedol Čičiho. Tak keď sa vrátil, veľmi sa tomu potešil. Skoro úplne zabudol na meč, po ktorý ho bol poslal. No dvaja bratia vôbec nemali Čičiho ani o trochu radšej. Pretože uspel v tom, v čom si mysleli, že zlyhá. Jedného dňa teda povedali kráľovi: „To je veľmi dobré, že vám Čiči zaobstaral meč, ale oveľa väčšmi by bola poctená Vaša kráľovská Výsosť, keby sa jej podarilo zmocniť i samotného Ľudožravca.“ Kráľ rozmýšľal nad týmito slovami. Napokon povedal Čičimu: „Čiči, nebudem mať pokoj, pokým mi neprivedieš samotného Ľudožravca. Pomôžem ti, ako len budeš chcieť, ale nejako to musíš zariadiť.“ Čiči sa cítil pri týchto slovách byť veľmi zronený. Išiel do stajne ku svojmu koňovi po radu. „Ničoho sa neboj,“ povedal kôň, „len povedz kráľovi, že chceš mňa a päťdesiat zlatých mincí.“ Čiči spravil, ako mu povedal, a obaja sa vydali na cestu.

            Keď prišli do krajiny Ľudožravca, Čiči rozzvonil všetky zvony v kostole a vyhlásil: „Čiči, služobník kráľa, je mŕtvy.“ Ľudožravec sa veľmi skoro dozvedel, o čom sa všetci na okolí rozprávali. Veľmi ho to na srdci potešilo, lebo si pomyslel: „Nuž, to je dobrá správa, že zlodej, ktorý ukradol môj meč, je mŕtvy.“ No Čiči si kúpil sekeru. Vyrúbal borovicu v najbližšom lese a začal z nej kresať dosky.

            „Čo robíš v mojom lese?“ spýtal sa ho Ľudožravec, ako k nemu prichádzal.

            „Vznešený pane,“ odpovedal Čiči, „robím rakvu pre telo Čičiho, ktorý práve zomrel.“

            „Nemusíš sa toľko ponáhľať,“ povedal Ľudožravec, ktorý samozrejme že nevedel, s kým sa rozpráva. „Možnože by som ti mohol s tým pomôcť.“ Tak sa obaja dali do práce. Pílili, hobľovali a montovali. Veľmi skoro bola rakva hotová.

            Čiči sa poškriabal za uchom a povedal: „Som to ale hlupák! Vôbec som nevzal jeho miery. Ako mám vedieť, či bude dosť veľká? No ako nad tým premýšľam, Čiči bol zhruba rovnako veľký ako ty. Keby si bol taký dobrý a vyskúšal sa zmestiť do rakvy, či tam je dosť miesta.“

            „Ó, s potešením!“ povedal Ľudožravec a celý si ľahol do rakvy. Čiči zatvoril vrchnák. Silným lanom ho obviazal a upevnil za koňa. Potom odcválal naspäť ku kráľovi. Keď kráľ videl, že skutočne priviedol Ľudožravca, rozkázal, aby priviedli obrovskú železnú skriňu a rakvu zamkol dovnútra.

            Práve v tom čase zomrela kráľovná. Čoskoro nato si kráľ pomyslel, že sa znova ožení. Hľadal všade na okolí, ale nikde nemohol nájsť princeznú, ktorá by sa mu bola páčila. Vtedy k nemu prišli dvaja závidiaci bratia a povedali mu: „Ó, vznešený kráľ! Existuje len jedna žena, ktorá je hodná stať sa vašou manželkou. A to je tá najkrajšia žena na svete.“

            „Ale kde ju nájdem?“ spýtal sa kráľ.

            „Ó, to vie Čiči. On vám ju privedie.“

            Kráľ si úplne zvykol spoľahnúť sa vo všetkom na Čičiho. Skutočne veril tomu, že dokáže urobiť všetko. Tak poňho poslal a povedal mu: „Čiči, ak mi neprinesieš do ôsmich dní najkrajšiu ženu na svete, tak ťa dám rozsekať na tisícky kúskov.“ Poslanie sa Čičimu zdalo stokrát ťažšie než tie predtým. So slzami v očiach sa vybral do stajní.

            „Nevešaj hlavu!“ smial sa mu kôň. „Povedz kráľovi, že potrebuješ chlieb, med a mešec plný zlatých mincí. Zvyšok už nechaj na mňa.“

            Čiči urobil tak, ako mu kôň prikázal, a odcválal na ňom.

            Ako prešli hodný kus cesty, na zemi uvideli roj včiel, ktoré boli také hladné a zoslabnuté, že už nemohli ani lietať. „Zíď dolu a daj tým úbohým stvoreniam trochu medu,“ povedal kôň. Tak čiči z neho zliezol. Potom pokračovali vo svojej ceste. Prišli k potoku. Na jej brehu bola ryba. Celá vysilená sa snažila dostať naspäť do vody. „Zoskoč zo mňa a hoď rybu naspäť do vody. Zíde sa nám.“ Čiči tak urobil. O niečo ďalej uvideli orla, ktorého noha bola chytená do pasce. „Choď vyslobodiť z pasce toho orla. Bude pre nás ešte užitočný.“ A za chvíľu sa orol vzniesol na oblohu.

Zanedlho prišli na zámok, kde žila najkrajšia žena na svete spolu so svojimi rodičmi. Vtedy kôň povedal: „Musíš zo mňa zosadnúť a počkať ma tu na kameni. Do zámku musím vojsť sám. Za chvíľu sa sem vrátim s princeznou na chrbte. Potom za ňu na mňa vysadni a pevne ju drž, aby ti neutiekla. Ak v tom zlyháš, budeme obaja stratení.“ Čiči sa posadil na kameň a kôň odišiel na nádvorie zámku, kde začal veľmi pôvabne a elegantne klusať dookola. Veľmi skoro sa okolo neho zhromaždil dav ľudí, ktorí ho sledovali a potľapkávali. Medzi inými tam prišiel aj kráľ, kráľovná a princezná. Oči najkrajšej na svete, ako naňho pozerala, sa rozžiarili. Vyskočila na koňa do sedla a zvolala: „Och, skutočne si musím na ňom trochu zacválať!“ Ale kôň sa nahol dopredu a princezná sa musela pevne držať jeho hrivy, inak by spadla. Takto uháňali až pri kameň, na ktorom ich čakal Čiči. Ten vyskočil zozadu na koňa a pevne ju držal okolo pása. Najkrajšia na svete si odviazala z hlavy závoj a zhodila ho na zem. Potom vytiahla prsteň zo svojho prsta a zhodila ho do prúdu rieky. No nepovedala nič. Cválali rýchlo ďalej a ďalej.

Kráľ ich sledoval z vrchu veže. Keď uvidel v diaľke oblak prachu, bežal dolu po schodoch, aby ich mohol privítať. Hlboko sa uklonil pred najkrajšou na svete a povedal: „Urodzená dáma, urobíš mi tú láskavosť a vydáš sa za mňa?“

Ale ona odpovedala: „To urobím len vtedy, ak mi Čiči prinesie závoj, ktorý mi spadol na zem cestou sem.“

Kráľ sa obrátil k Čičimu a povedal: „Čiči, ak zaraz nenájdeš jej závoj, prídeš o hlavu.“

Čičimu, ktorý sa už tešil, že si na chvíľu oddýchne, po vypočutí si tejto novej úlohy srdce kleslo o hodný kus nižšie. Išiel do stajne za svojím verným koňom a sťažoval sa mu tam.

„To bude v poriadku,“ povedal mu kôň, keď si vypočul jeho novú úlohu. „Len zober dostatok jedla na jeden deň pre nás obidvoch a vysadni mi na chrbát.“

Potom odcválali až na miesto, kde predtým našli v pasci chyteného orla. Kôň povedal Čičimu, aby trikrát hlasno zavolal na kráľa vtákov. Keď sa orol pri nich ukázal, poprosil ho, aby našiel a priniesol závoj, ktorý stratila najkrajšia na svete.

„Počkaj chvíľu,“ povedal orol a za pár minút sa tam objavil aj so závojom vo svojom zobáku. Bol to ten istý orol, ktorému pomohol dostať sa z pasce. Tak zobral závoj a odcválal naspäť ku kráľovi.

Kráľ sa náramne potešil, že sa tak rýchlo vrátil aj so závojom. Vzal ho od neho a hodil ho princeznej, kričiac: „Tu je ten závoj, ktorý si chcela. Teraz si nárokujem na tvoju ruku.“

„Nie tak rýchlo,“ odpovedala. „Najprv mi musí Čiči navliecť na prst prsteň, ktorý som cestou sem hodila do rieky.“ Čiči, ktorý už niečo takého očakával, keď si vypočul jej slová, prišiel rovno ku koňovi.

„Hneď na mňa vysadni,“ povedal kôň. „Tentokrát to bude veľmi jednoduché.“ Potom ho odniesol až ku brehu riečky. „Teraz trikrát zavolaj na cisára rýb a popros ho, aby ti priniesol prsteň, ktorý odhodila princezná.“

Čiči urobil, ako mu kôň povedal, a z rieky začul hlas: „Čo si želáš?“ Čiči odpovedal, že potrebuje prsteň, ktorý princezná odhodila do rieky, ako tadiaľ cválali. „Hneď ti ho ryba prinesie,“ odpovedal hlas z rieky.

A veľmi skoro sa na hladine rieky ukázala malá ryba so strateným prsteňom vo svojich ústach. Čiči v nej spoznal rybu, ktorej zachránil život. Vzal prsteň a odcválal naspäť ku kráľovi.

„To nestačí,“ zvolala princezná, keď uvidela prsteň. „Predtým, ako budeme manželia, nech sa pec za tri dni a tri noci poriadne rozžeraví a nech do nej potom Čiči skočí.“ Kráľ úplne zabudol, ako mu Čiči verne slúžil, a zaželal si, aby spravil tak, ako chcela princezná.

Tentokrát Čiči nenachádzal žiadne možné východisko. Prišiel za koňom a položil si ruku na jeho šiju. „Teraz ti už skutočne želám zbohom. Ani ty mi nebudeš vedieť pomôcť,“ a rozpovedal mu, že čo ho očakáva.

Ale kôň povedal: „Neklesaj na duchu, ale vyskoč na môj chrbát a nechaj ma cválať, až dokedy mi nebude z úst pena šľahať. Potom tú penu zo mňa zoškriab a celý sa ňou potri. Keď ňou budeš celý potretý, môžeš skočiť do pece a oheň ti vôbec neublíži.“ Čiči urobil tak, ako mu kôň prikázal, a vrátil sa naspäť ku kráľovi. Pred očami najkrajšej na svete, skočil do rozžeravenej pece.

Keď najkrajšia na svete uvidela, čo spravil, láska jej opantala srdce a povedala kráľovi: „A ešte jednu vec. Teraz musíš ty skočiť do pece, takisto ako Čiči.“

„Ochotne,“ odpovedal kráľ a pristúpil k peci. No na jej okraji zastavil na chvíľu a zavolal na Čičiho: „Povedz mi, Čiči, ako si zabránil tomu, aby ťa oheň nepopálil?“

Teraz už Čiči nevedel odpustiť svojmu pánovi, ktorému tak verne slúžil, že ho poslal na istú smrť. Tak bez rozmýšľania odpovedal: „Natrel som sa tukom a plamene sa ma vôbec ani len nedotkli.“

Keď si kráľ, ktorý mal plnú hlavu princeznej, vypočul tieto slová, ani len nerozmýšľal nad tým, či sú pravdivé. Celý sa namazal tukom a bez váhania skočil do horúcej pece. V momente sa chytil horieť a celý sa v ohni zaživa upálil.

Vtedy najkrajšia na svete vystrela ruku k Čičimu, usmiala sa a povedala: „Teraz my budeme manželia.“ Tak Čiči sa zosobášil s najkrajšou na svete a stal sa kráľom krajiny.

[@ Sicílske rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]