5*41*/202* Don Giovanni de la Fortuna **(1,2k=1200_slov)

Kedysi dávno žil muž, ktorý sa volal Don Giovanni de la Fortuna. Býval v krásnom dome, ktorý postavil jeho otec. No minul veľké množstvo peňazí. Skutočne, minul toľko veľa, že mu napokon žiadne nezostali. Z bohatého Dona Giovanniho de la Fortuny, ktorý mal všetko, čo si len zaželal, sa stal veľmi chudobný človek. Bol nútený si obliecť pútnickú tuniku, túlať sa z miesta na miesto a žobrať o svoj každodenný chlieb.

            Jedného dňa, ako kráčal po širokej ceste, ho zastavil rúči muž, ktorý, ako sa Don Giovanni neskôr dozvedel, bol sám diabol osobne.

            „Chcel by si byť bohatý,“ spýtal sa diabol, „a viesť pohodlný a príjemný život?“

            „Áno, samozrejme že by som chcel,“ odpovedal Don.

            „Nuž, tu máš peňaženku. Vezmi si ju a povedz jej: „Drahá peňaženka, daj mi nejaké peniaze,“ a dostaneš ich toľko, koľko len budeš chcieť. Ale toto čaro bude fungovať len vtedy, ak sľúbiš, že sa tri roky, tri mesiace a tri dni nebudeš umývať, česať, holiť si bradu, a meniť si oblečenie. Ak to verne dodržíš, keď prejde daný čas, môžeš si peňaženku ponechať pre seba a ja ťa nechám tak bez akýchkoľvek ďalších podmienok.“

            Don Giovanni bol človek, ktorý si nikdy veľmi nerobil starosti ohľadom budúcnosti. Vôbec nemyslel na to, ako mu bude nepohodlne celé tie tri roky, ale len na to, čo všetko si bude môcť dovoliť pomocou tejto peňaženky. Tak si radostne vložil peňaženku do vrecka a pokračoval vo svojej ceste. Čoskoro začal pýtať peniaze len pre svoje vlastné potešenie a v peňaženke vždy bolo nadostač. Na chvíľu úplne zabudol, ako veľmi začína byť špinavý. Ale to netrvalo dlho, lebo jeho vlasy začali byť strapaté, plné špiny a viseli mu ponad očami. A jeho pútnické oblečenie bolo kopou hrozných handier a zdrapov.

            Jedno ráno v takomto stave prechádzal okolo nádherného paláca. Slnko jasne a horúco žiarilo. Nuž, sadol si na schody a snažil sa z oblečenia vytriasť prach, ktorý sa naňho cestou nalepil. No o niekoľko minút ho uvidela slúžka, ktorá povedala domácemu pánovi: „Prosím vás, pane, vyžeňte preč toho žobráka, ktorý sedí na schodoch, lebo inak tou svojou špinou zašpiní celý dom.“

            Tak majiteľ domu vyšiel von a z istej vzdialenosti, lebo sa skutočne obával prísť k tomuto mužovi bližšie, zakričal: „Ty ohavný žobrák, okamžite odíď z môjho domu!“

            „Nemusíte byť taký neslušný a hrubý,“ povedal Don Giovanni. „Ja nie som žobrák. A kebyže chcem, tak vás a vašu manželku donútim opustiť váš vlastný dom.“

            „Čože to dokážeš urobiť?“ smial sa džentlmen.

            „Predáte mi svoj dom?“ spýtal sa Don Giovanni. „Hneď teraz tu na mieste ho kúpim.“

            „Ach, to špinavé stvorenie je celkom šialené!“ pomyslel si džentlmen. „Prijmem jeho ponuku. Bude to dobrý žart.“ A nahlas povedal: „V poriadku. Nasleduj ma. Pôjdeme ku právnikovi a urobíme zmluvu.“ Don Giovanni ho nasledoval. Spísali zmluvu, podľa ktorej mal byť dom zaraz predaný a o osem dní sa mala zaplatiť veľká suma peňazí. Potom Don išiel do hostinca, kde si prenajal dve izby. Ako stál v jednej z nich, povedal peňaženke: „Drahá peňaženka, naplň túto izbu zlatom.“ A keď prešlo osem dní, izba bola taká plná, že by sa do nej nezmestila už ani jedna ďalšia zlatá minca.

            Keď si majiteľ domu prišiel po svoje peniaze, Don Giovanni ho zaviedol do tej izby a povedal: „Tu sú peniaze. Vezmite si, koľko chcete.“ Džentlmen civel na ten úžasný výjav s otvorenými ústami. Ale dal slovo, že predá svoj dom. Tak vzal peniaze, ako mu povedal, a so svojou manželkou si išiel hľadať nejaké iné miesto na bývanie. Don Giovanni opustil hostinec a ubytoval sa v krásnych izbách, kde jeho handry a špina vyzerali veľmi smutne a nevhodne. A každým dňom sa to ešte viacej zhoršovalo.

            Po istom čase sa sláva o jeho bohatstvách dostala až do uší samotného kráľa. A keďže kráľ nikdy nemal dostatok peňazí, poslal Donovi Giovannimu správu, že si želá požičať si od neho veľkú sumu peňazí. Don Giovanni pohotovo súhlasil, že mu požičia toľko, koľko si želá. Nasledujúci deň mu poslal obrovský voz, celý naložený vrecami zlata.

            „Kto to len môže byť?“ pomyslel si kráľ. „Ako to, že je bohatší ako ja sám?“

            Kráľ si zobral toľko, koľko potreboval, a zvyšok rozkázal vrátiť Donovi Giovannimu, ktorý to ale odmietol prijať, vraviac: „Povedzte Jeho Výsosti, že som veľmi zronený touto ponukou. Určite nevezmem späť za hrsť zlata. A ak ho kráľ odmietne prijať, nechajte si ho pre seba.“

            Sluhovia sa vrátili a odovzdali kráľovi správu. Ten sa ešte viacej zamýšľal nad tým, ako môže byť niekto bohatší, ako je on sám. Napokon sa zdôveril kráľovnej: „Drahá manželka, tento muž mi urobil veľkú službu. Okrem toho sa zachoval ako džentlmen, keď mi nedovolil vrátiť mu peniaze. Preto si želám, aby sme mu dali ruku našej najstaršej dcéry.“

            Kráľovná bola touto myšlienkou veľmi potešená. Znova poslali posla k Donovi Giovannimu a ponúkli mu ruku najstaršej princeznej.

            „Jeho Výsosť je príliš dobrá,“ odpovedal. „Ja môžem len pokorne prijať túto česť.“

            Posol sa vrátil naspäť s touto správou. No vrátil sa druhýkrát so žiadosťou, aby im Don Giovanni poslal svoju podobizeň, aby vedeli, akého človeka majú očakávať. Ale keď princezná zbadala na portréte jeho hroznú postavu, vykríkla: „Čože?! Zosobášiť sa s takýmto špinavým žobrákom? Nikdy, nikdy!“

            „Ach, dieťa moje,“ odpovedal kráľ, „ako som mohol vôbec tušiť, že bohatý Don Giovanni bude vyzerať takto? Ale dal som mu svoje kráľovské slovo a nemôžem ho porušiť. Tak nie je pre teba žiadnej pomoci.“

            „Nie, otec. Môžeš mi odťať hlavu, ak chceš, ale nikdy sa nezosobášim s tým strašným žobrákom!“

            Kráľovná sa jej zastala a zahrnula svojho manžela trpkými výčitkami za to, že si želá vydať svoju dcéru za také stvorenie.

            Vtedy prehovorila najmladšia dcéra: „Drahý otec, nebuď z toho smutný. Keď si dal svoje slovo, ja sa s Donom Giovannim zosobášim.“ Kráľ ju láskavo objal, poďakoval sa jej a pobozkal ju. Ale kráľovná a staršia dcéra sa jej len vysmievali a robili si z nej posmešky.

            Tak to bolo dohodnuté. Potom kráľ prikázal jednému zo svojich lordov, aby išiel za Donom Giovannim a spýtal sa ho, že kedy chce, aby bola svadba, aby sa mohla princezná pripraviť.

            „Nech je to o dva mesiace,“ odpovedal Don Giovanni, lebo dohodnutý čas s diablom sa už pomaly blížil a jeden mesiac chcel na to, aby sa mohol umyť od špiny, ktorá sa naňho nalepila za posledné tri roky.

            Keď sa dohodnutý čas s diablom naplnil a prišiel ku koncu, v tú istú minútu si dal ostrihať vlasy, oholiť bradu, staré handry, ktoré mal na sebe spálil, a deň i noc ležal v kúpeli s čistou teplou vodou. Napokon sa cítil byť znova čistý. Obliekol si skvelý oblek a najal si krásnu loď. Takto prišiel ku kráľovskému palácu.

            Dolu k lodi ho prišla privítať celá kráľovská rodina. Celú cestu si kráľovná a staršia princezná doťahovali mladšiu princeznú, že akého len špinavého manžela bude mať. Ale keď ho zazreli a uvideli, aký je v skutočnosti rúči, ich srdcia sa naplnili závisťou a hnevom. Zatemnil sa im zrak a obidve spadli do mora, kde sa utopili. Najmladšia dcéra sa tešila zo svojho šťastného osudu, ktorý sa jej prihodil. A keď sa skončili dni smútku za jej matkou a sestrou, mali nádhernú svadbu.

            Potom, ako starý kráľ zomrel, Don Giovanni sa stal novým kráľom. Bol bohatý a šťastný až do konca svojich dní, lebo veľmi miloval svoju manželku a jeho peňaženka mu vždy poskytla dostatok peňazí.

            [@ Sicílske rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]