6*02*/204* Škriatok poník a Halloween **(0,6k)

„Dnes večer sa nevzďaľujte od kozuba,“ povedala stará Peggy, „pretože vietor tak zúrivo fúka, že sa až strecha trasie. Okrem toho je dnes Halloween. Vonku sú bosorky a škriatkovia, ktorí sú ich služobníci. Potulujú sa po vonku v rôznom prestrojení a deťom robia zle.“

            „Prečo by som tu mal zostať?“ povedalo najstaršie z detí. „Nie, musím ísť navštíviť dcéru starého Jakuba, ktorý vyrába laná, a pozrieť sa, ako sa má. Keby som ju nenavštívil predtým, ako zapadne mesiac, nezatvorila by svoje modré oči počas celej noci.“

            „Ja musím ísť chytať homáre a kraby,“ povedalo druhé dieťa, „a nezabránia mi v tom ani všetky bosorky a škriatkovia.“

            Tak sa všetky deti rozhodli, že pôjdu za svojimi zábavami a potešením, a opovrhli múdrou radou starej Peggy. Iba najmladšie dieťa chvíľu zaváhalo, keď mu povedala: „Ty zostaň so mnou, môj malý Richard, a ja ti poviem krásny príbeh.“

            Ale on si chcel počas mesačného svitu natrhať materinu dúšku a trochu černíc. Tak sa rozbehol za ostatnými. Keď sa dostali z domu von, povedali: „Naša babka hovorí, že vonku je vietor a búrka, ale nikdy nebolo lepšie počasie a obloha taká jasná. Pozrite, ako veľkolepo sa mesiac prediera cez priesvitné mraky!“

            Vtedy zrazu vedľa seba zbadali malého čierneho poníka.

            „Hohó!“ povedali. „To je poník starého Valentína. Určite ušiel zo svojej stajne a chce sa ísť napiť vody z nádrže.“

            „Môj pekný malý poník,“ povedalo najstaršie z nich a pohladkalo ho rukou. „Nesmieš ísť veľmi ďaleko. Ja sám ťa dovediem k nádrži.“

            S týmito slovami vyskočil poníkovi na chrbát. Hneď ho nasledovali aj jeho ďalší bratia, až napokon všetci sedeli obkročmo na tomto malom zvierati. Nechýbal tam ani malý Richard, ktorý nechcel zostať pozadu.

            Cestou k nádrži stretli niekoľko svojich kamarátov. Všetkých ich pozvali, aby sa tiež posadili na poníka, ktorému vôbec nevadila navyše záťaž a veselo s nimi klusal ďalej.

            Čím rýchlejšie klusali, tým si deti jazdu viacej užívali a veľmi sa pritom zabávali. Zatlačili svoje nohy poníkovi do slabín a smelo volali: „Cválaj, malý koník, nikdy predtým si na svojom chrbte neniesol takých odvážnych jazdcov!“

            Medzitým sa znova zdvihol silný vietor a vlny na pobreží len tak burácali. No malému poníkovi to vôbec nevadilo. Namiesto toho, aby išiel k nádrži, veselo klusal smerom k morskému pobrežiu.

            Richard zrazu zatúžil po materinej dúške a černiciach. Najstarší brat pevnejšie uchopil poníka za jeho hrivu a snažil sa ho otočiť, lebo si spomenul na modré oči Jakubovej dcéry. No ťahal a trhal jeho hrivou úplne zbytočne. Poník cválal rovno k moru a za chvíľu sa dostal až k nemu. Akonáhle pocítil vodu na svojich kopytách, hlasno zaerdžal a od vzrušenia začal veselo poskakovať. Rýchlo sa približoval k rozpeneným morským vlnám. Keď boli vlny deťom až po kolená, oľutovali svoje ľahkovážne správanie a zvolali: „Tento prekliaty malý čierny poník je začarovaný! Len keby sme radšej počúvli radu starej babky Peggy, nič by sa nám teraz nestalo.“

            Rýchlo zliezli z poníka a z posledných svojich síl sa im podarilo dostať naspäť na pobrežie, kde vyčerpané od toľkého úsilia tvrdo zaspali.

            Nad ránom sa stará Peggy vybrala von, lebo sa obávala o svoje vnúčence. Hľadala ich všade na okolí, ale vôbec ich nemohla nájsť. Pýtala sa všetkých susedov, či ich niekto z nich nevidel. Nikto jej nevedel poradiť. Dozvedela sa len toľko, že jej najstarší vnuk nebol u modrookej Jakubovej dcéry.

            Ako išla domov plná smútku a žiaľu za deťmi, začula v diaľke pri mori hlasné erdžanie poníka. Pomaly sa dostala na pobrežie, kde našla spať všetky svoje vnúčatá. Poník z mora vyskočil. Znova hlasno zaerdžal a odcválal preč. Vtedy sa deti začali prebúdzať. Keď zbadali svoju babku, rýchlo k nej pribehli a povedali jej: „Babka, mali sme strašný sen!“

            Odvtedy už večer, keď bol Halloween, nikdy von nevyšli.

            [@ Kletke, Andrew Lang, Robert Hodosi]