6*01*/203* Somária koža **(3,0k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden kráľ, ktorého tak veľmi milovali jeho poddaní, že si myslel, že je najšťastnejším vládcom na celom svete. Mal všetko, čo si len jeho srdce zaželalo. Jeho palác bol plný nezvyčajných vzácností. Vo svojej záhrade mal tie najsladšie voňajúce kvety. Zatiaľ čo v jeho mramorových boxoch v stajniach stáli vedľa seba mliečnobiele arabské kone s veľkými hnedými očami.

            Cudzinci, ktorí počuli o divoch, ktoré kráľ zozbieral, spravili dlhú cestu, aby ich mohli vidieť. Avšak boli veľmi prekvapení, keď v najkrajšom boxe v stajni našli somára s nezvyčajne veľkými a ovisnutými ušami. Bol to veľmi dobre živený somár. No okrem veľkej starostlivosti o neho, ktorú mu venovali, nebolo na ňom nič zvláštneho. Všetci, ktorí odtiaľ odišli, sa tomuto čudovali. Pretože nemohli vedieť, že každú noc, keď tento somár spal, mu z jeho uší vypadlo za vrece zlatých mincí, ktoré kráľovi služobníci každé ráno pozbierali.

            Po mnohých rokoch plných blahobytu zasiahla kráľa smutná rana v podobe smrti kráľovnej. Ale predtým, ako zomrela, pomyslela na svojho kráľa a jeho šťastie v živote. Tak nabrala všetku svoju silu a povedala mu:

            „Sľúb mi jednu vec. A to, že sa znova oženíš. Bude to pre dobro tvojich ľudí, rovnako ako i pre teba. No neponáhľaj sa s tým. Počkaj, pokým nenájdeš krajšiu ženu odo mňa, a zároveň i s krajšou postavou než mám ja.“

            „Ach, nerozprávaj mi o sobáši,“ zavzlykal kráľ. „Radšej ma nechaj zomrieť spolu s tebou!“ Ale kráľovná sa len slabo usmiala, položila svoju hlavu na vankúš a zomrela.

            Niekoľko mesiacov kráľ veľmi žialil. Potom začal postupne zabúdať. Okrem toho jeho radcovia ho neustále súrili, aby si našiel ďalšiu manželku. Najprv ich kráľ nechcel vôbec počúvať. Po istom čase ho presvedčili, aby nad tým aspoň rozmýšľal. Potom stanovil, že jeho nová nevesta musí byť krajšia a príťažlivejšia ako bývalá kráľovná, podľa sľubu, ktorý jej dal.

            Nesmierne sa potešili tomu, že dosiahli uňho to, čo chceli. Radcovia poslali poslov široko a ďaleko, aby priniesli portréty najslávnejších krások z každej krajiny. Maliari mali veľmi veľa práce. Urobili to najlepšie, čo vedeli. Ale, bohužiaľ! Nikto z nich nevedel ani len predstierať, že by sa niektorá z dám mohla v kráse vyrovnať zosnulej kráľovnej.

            I stalo sa, že jedného dňa, keď kráľa odradila od výberu ďalšia kolekcia portrétov, jeho oči spočinuli na svojej adoptívnej dcére, ktorá žila v paláci už od svojho narodenia. Kráľ si všimol, že ak existuje na celej zemi krajšia žena, ako bola kráľovná, tak to je potom ona! Ihneď jej oznámil svoje želanie. Ale mladé dievča nebolo vôbec ambiciózne. Nemalo ani najmenšiu chuť zosobášiť sa s ním. Z jeho ponuky bolo priam zdesené. Preto prosilo o nejaký čas na rozmyslenie. Počas tej istej noci, keď všetci spali, nasadlo do vozíka, ktorý ťahala veľká ovca, a išlo sa poradiť so svojou krstnou mamou vílou.

            „Viem, čo si mi prišla povedať,“ povedala víla, keď dievčina vystúpila zo svojho vozíka, „a ak si neželáš sa zaňho vydať, ukážem ti, ako sa tomu vyhneš. Požiadaj ho, aby ti dal šaty, ktoré sú presne rovnakej farby ako nebo. To bude preňho nemožné urobiť, tak budeš úplne v bezpečí.“ Dievčina sa poďakovala víle a vrátila sa naspäť domov.

            Nasledujúce ráno, keď ju jej otčim prišiel pozrieť, povedala mu, že mu nedá odpoveď predtým, ako dostane od neho šaty, ktorých farba je rovnaká ako nebo. Kráľ bol pri tejto odpovedi náramne potešený. Poslal po tých najlepších tkáčov a krajčírov z celého kráľovstva. Rozkázal im, aby okamžite urobili dámske šaty farby neba, inak im dá všetkým zoťať hlavy. Príšerne vystrašení touto kráľovou hrozbou všetci začali farbiť, strihať a šiť. Za dva dni priniesli kráľovi šaty, ktoré vyzerali, akoby ich niekto vystrihol rovno z nebies. Nešťastná dievčina bola ako bleskom zasiahnutá. Nevedela, čo si má počať ďalej. Tak v noci opäť zapriahla svoju ovcu a prišla rovno ku svojej krstnej mame.

            „Kráľ je bystrejší, než som si myslela,“ povedala víla. „Ale povedz mu, že musíš mať aj šaty z mesačných lúčov.“

            Nasledujúci deň si ju dal kráľ pred seba predvolať. Dievčina mu hneď povedala, že chce ešte šaty z mesačných lúčov.

            „Moja milá madam, ja ti vôbec nič nedokážem odmietnuť,“ povedal a rozkázal krajčírom, aby také šaty boli hotové do 24 hodín, inak ich všetkých obesí.

            Tak sa dali čo najusilovnejšie do práce. Nasledujúce ráno za svitania jej šaty z mesačných lúčov položili na posteľ. Hoci dievčina obdivovala ich krásu, neubránila sa slzám a plakala. Jej víla ju počula a ponáhľala sa za ňou, aby jej pomohla.

            „Nuž, tomu by som nikdy nebola bývala uverila, že i toto zvládne urobiť!“ povedala. „Teraz si od neho vypýtaj šaty zo slnečných lúčov. Budem veľmi prekvapená, ak i toto bude vedieť zaobstarať.“

            Krstná dcéra po dvoch zlyhaniach už veľmi neverila víle. No nevedela, čo iné by teraz mohla spraviť, tak ju poslúchla.

            Kráľovi nová úloha nerobila žiadne ťažkosti. Dokonca na ozdobenie týchto šiat poskytol svoje najcennejšie rubíny a diamanty. Keď ich dokončili, tie boli také oslňujúce a tak žiarili, že sa dalo na ne pozerať len cez zadymené sklo!

            Keď ich princezná uvidela, predstierala, že z pohľadu na ne ju bolia oči, a vrátila sa do svojej izby. Tam ju už očakávala víla, ktorá sa cítila byť už veľmi zahanbená.

            „Už sa dá urobiť len jedna vec,“ zvolala. „Musíš požadovať od neho kožu jeho somára zo stajne. To z toho somára má všetko svoje bohatstvo. Som si istá, že ti ju nikdy nedá.“

            Princezná si s tým nebola príliš istá. No predsa len išla za kráľom a povedala mu, že sa zaňho vydá až potom, keď jej dá somáriu kožu zo svojho somára.

            Kráľ bol touto novou žiadosťou udivený a zároveň i žialil. Ale neváhal ani chvíľu. Obetoval svojho somára a jeho kožu položil k nohám princeznej.

            Nešťastná dievčina nevidela pred svojím obávaným osudom žiaden únik. Nanovo začala plakať a pritom si trhala svoje vlasy. Keď sa pri nej znova objavila jej víla.

            „Vzchop sa a dodaj si odvahy,“ povedala. „Všetko sa už bude dobre vyvíjať! Obleč si tú somáriu kožu, opusti palác a choď tak ďaleko, ako len vládzeš. Budem na teba dávať pozor. Tvoje šaty a šperky pôjdu v podzemí všade za tebou. Ak kedykoľvek uderíš do zeme, hneď ich budeš mať. Ale ponáhľaj sa. Nemáš času nazvyš.“

            Princezná sa zaodela do somárej kože a vytratila sa z paláca bez toho, aby si ju niekto všimol.

            Onedlho nato, ako zmizla, sa po celom paláci rozhostil veľký krik a nárek. Prehľadali každý možný i nemožný kút. Kráľ poslal na cesty čaty vojakov, aby ju našli. Ale keď sa k nej priblížili, víla jej zhodila plášť neviditeľnosti a nikto si ju vôbec nevšimol.

            Princezná kráčala dlhú, dlhú cestu. Pokúšala sa nájsť si niekde prácu a ubytovanie. Prechádzala cez viacero statkov. Farmári jej však dali len trochu jedla ako charitu. Jej somária koža, ktorú mala oblečenú, bola taká zašpinená, že ju nikto nechcel vpustiť dnu. Jej útek bol taký uponáhľaný, že vôbec nemala čas ju vyčistiť.

            Unavená a sklamaná nepriazňou svojho osudu sa túlala po okolí. Jedného dňa, keď prechádzala vedľa brány jednej farmy, ktorá bola na predmestí, začula niekoho na ňu volať. Otočila sa a uvidela tam farmárku, ako stojí medzi morkami a volá na ňu.

            „Potrebujem dievča na umývanie riadu, kŕmenie moriek a čistenie prasacieho chlievika,“ povedala žena. „Súdiac podľa tvojho špinavého oblečenia, nebudeš príliš uhladená na takú robotu.“

            Dievča s radosťou prijalo ponuku. Tak jej dali v kúte kuchyne robotu. Všetci sluhovia na farme si z nej a jej somárej kože, ktorú mala na sebe, robili posmešky. Ale po čase si na to, ako vyzerá, zvykli. A keďže pracovala usilovne a veľmi dobre, prestali sa na nej aj zabávať. Samotná farmárka si ju tiež obľúbila. Tak šikovne sa starala o ošípané a morky, akoby počas celého svojho života ani nič iného nerobila.

            Jedného dňa sedela na brehu potoka a oplakávala svoj nešťastný osud. Ako sa pozrela na hladinu vody, po prvýkrát uvidela seba, ako teraz vyzerá. Jej vlasy a časť jej tváre boli celkom zakryté somárou hlavou, ktorú mala na sebe ako kapucňu, a špinavá, rozstrapatená koža pokrývala celé jej telo. Konečne vedela, ako ju ostatní ľudia videli. Pri tom pohľade sa cítila byť veľmi zahanbená. Odhodila svoje preoblečenie a skočila do vody. Ponárala sa znova a znova, až pokým nežiarila ako slonovina. Keď prišiel čas, aby sa vrátila na farmu, bola nútená zase sa obliecť do somárej kože, ktorá bola už naozaj veľmi zašpinená. Ako tak urobila, jediná myšlienka, ktorá ju potešila, bola, že zajtra má byť sviatok a že bude môcť na niekoľko hodín zabudnúť na to, že je len pomocnica na farme a stane sa z nej znova princezná.

            Hneď za úsvitu dupla nohou o podlahu, ako jej povedala víla, a okamžite našla na svojej malej posteli svoje šaty ako nebo. Vlečka jej šiat bola taká veľká, že sa jej ju nepodarilo v izbe rozprestrieť. Pozorne si očesala svoje krásne vlasy a na ne si pripla vlečku, ako zvykla nosiť, keď bola na zámku. Keď tak urobila, bola so sebou taká spokojná, že sa rozhodla, že využije každú príležitosť, aby sa takto vyobliekala. Pritom jej bolo jedno, či ju budú pritom obdivovať len jej ovce a morky na poliach.

            Farma, na ktorej sa nachádzala patrila inému kráľovi. Raz, keď bol sviatok, sa Somária koža, ako začali nazývať princeznú, zamkla vo svojej izbe a obliekla si svoje šaty zo slnečných lúčov. Práve vtedy pricválal cez bránu na svojom koni kráľov syn, ktorý si tam chcel po poľovačke trochu odpočinúť. Obslúžili ho v záhrade. Priniesli mu mlieko a nejaké jedlo.

Keď si trochu oddýchol, začal si prezerať farmu a dom, ktorý bol známy nielen pre svoj vek, ale i krásu. Otváral jedny dvere za druhými a obdivoval starodávne izby. Napokon prišiel ku dverám, ktoré sa nedali otvoriť. Postál pri nich a cez kľúčovú dierku nazrel dnu. Pri pohľade na krásne dievča bol veľmi užasnutý. Malo na sebe také oslňujúce šaty, že sa sotva vedel na ňu pozerať.

            Ako sa otočil, tmavá galéria plná obrazov sa mu zdala byť oveľa tmavšia než predtým. Išiel naspäť do kuchyne a spýtal sa, že kto spáva v tej malej izbe na konci chodby. Povedali mu, že pomocníčka v kuchyni, na ktorej sa všetci zabávajú a ktorú volajú Somária koža. Zdalo sa mu to byť záhadou. Uvedomil si, že ďalšími otázkami sa viacej nedozvie. Tak odcválal naspäť do paláca. Hlavu mal plnú žiarivého obrazu, ktorý sa mu naskytol pohľadom cez kľúčovú dierku.

            Celú noc sa prehadzoval v posteli zo stranu na stranu. Nasledujúce ráno sa zobudil s vysokou horúčkou. Kráľovná, ktorá nemala viacej detí, mala obavy o zdravie svojho syna. Jeho náhla choroba zmiatla najlepších doktorov, ktorí na ňom vyskúšali zvyčajné lieky, ale zbytočne. Napokon povedali kráľovnej, že za jeho chorobou sa môže skrývať nejaký veľký smútok. Kráľovná si kľakla na svoje kolená pri posteli svojho syna a prosila ho, aby sa jej zdôveril o svojich starostiach. Že ak je to túžba po tom, aby sa stal kráľom, jeho otec mu veľmi rád prenechá kráľovské žezlo. Ak je to láska, obetujú všetko preto, aby ju dostal za ženu, aj keby to bola dcéra nejakého kráľa, s ktorým sú teraz vo vojne.

            „Madam,“ odpovedal princ, ktorý bol taký zoslabnutý, že ledva vládal hovoriť, „v žiadnom prípade nechcem pripraviť otca o kráľovskú korunu. Pokiaľ bude nažive, ja budem jeho najvernejší poddaný. Čo sa týka princeznej, ešte som nestretol žiadnu, o ktorú by som mal záujem. Hoci by som vždy veľmi rád poslúchol tvoje želanie, čokoľvek by ma to stálo.“

            „Ach, syn môj,“ zvolala kráľovná. „Urobíme všetko na svete, aby sme zachránili tvoj život i náš, lebo ak ty zomrieš, my zomrieme tiež.“

            „Nuž, dobre,“ odpovedal princ. „Poviem ti, že jedinou vecou, ktorá by ma vedela vyliečiť, je koláč, ktorý urobí Somária koža.“

            „Somária koža?“ zvolala kráľovná, ktorá si myslela, že jej syn sa pomiatol. „A kto alebo čo je to?“

            „Madam,“ odpovedal jeden z dvoranov, ktorý bol s princom na farme, „Somária koža je vedľa vlka tým najodpornejším stvorením na celej zemi. Je to dievča, ktoré nosí na sebe čiernu, umastenú kožu a žije na vašej farme ako slúžka.“

            „Nevadí,“ povedala kráľovná. „Zdá sa, že môj syn ochutnal nejaké jej pečivo. To je, bezpochybne, vrtoch chorého človeka. Pošlite jej správu, aby mu upiekla koláč.“

            Dvoran sa poklonil a rozkázal pážaťu, aby hneď odcválalo so správou na farmu.

            Somária koža doposiaľ ešte nevidela tohto princa, ani cez kľúčovú dierku, ani cez svoje malé okno na izbe, ktoré vedie na cestu. No hneď ako počula kráľovnin rozkaz, vyzliekla si svoju špinavú somáriu kožu, umyla sa od hlavy až po päty a obliekla si sukňu a živôtik, ktoré sa trblietali ako žiarivé striebro. Potom vzala najhustejšiu šľahačku, najjemnejšiu múku, a najčerstvejšie vajíčka na farme, zamkla sa vo svojej izbe a začala robiť svoj koláč. Ako začala miešať na panvici cesto, jej doň skĺzol prsteň, ktorý niekedy potajme nosila. Keď bolo koláč pripravený, vložila ho do pece a upiekla do zlatista. Vyzliekla si svoje šaty a zase si dala na seba svoju špinavú somáriu kožu. Pážaťa sa spýtala na princa. Ale to len otočilo svoju hlavu nabok a ani sa neobťažovalo jej odpovedať.

            Páža pricválalo do paláca rýchlo ako vietor. Hneď uchopilo strieborný podnos a ponáhľalo sa priniesť koláč princovi. Chorý princ ho začal jesť tak pahltne, že si lekári mysleli, že sa skoro zadrhol. A naozaj, skoro prehltol prsteň z koláča. No podarilo sa mu ho z úst vytiahnuť bez toho, aby si to niekto všimol.

            Vo chvíli, keď bol ponechaný osamote, vybral prsteň spod vankúša a tisíckrát ho pobozkal. Zaumienil si, že zistí komu patrí. No to, že cez kľúčovú dierku zazrel Somáriu kožu, sa neodvážil priznať, lebo by sa všetci jeho novej vášni len smiali. Horúčka sa mu zmiernila. Avšak všetky jeho obavy mu ju znova zväčšili. Doktori, ktorí nevedeli, čo iné majú povedať, informovali kráľovnú o tom, že jej syn jednoducho zomiera láskou. Kráľovná bola priam zarazená hrôzou. Rýchlo sa ponáhľala ku kráľovi a oznámila mu túto novinu. Spolu potom prišli pri posteľ svojho syna.

            „Môj syn, môj drahý syn!“ zvolal kráľ. „Kto je to, s kým sa chceš zosobášiť? I keby to mala byť naša najobyčajnejšia otrokyňa, dáme ti ju za nevestu. Všetko pre teba urobíme.“

            Princ sa pri týchto slovách rozplakal. Vytiahol spod vankúša prsteň, na ktorom bol ten najčistejší smaragd.

            „Ach, drahí rodičia, nech je toto dôkazom, že tá, ktorú milujem, nie je len obyčajná roľníčka. Jej prst nikdy nezhrubol od ťažkej práce. Nech má akúkoľvek podmienku, s inou sa nezosobášim.“

            Kráľ a kráľovná si pozorne prezreli drobný prsteň. Museli súhlasiť so synom, že tá, ktorej patrí, nie je len obyčajná sedliačka. Kráľ teda poslal hlásateľov a trubkárov rozhlásiť po celom meste, aby všetky devy prišli do paláca. Tá, ktorá si na prst navlečie prsteň, bude jedného dňa kráľovnou.

Najprv prišli princezné, potom dcéry vojvodkýň, a napokon ostatné, pekne v poradí. Ale žiadnej z nich sa nepodarilo navliecť si prsteň viacej ako na špičku prsta. Princ mal veľkú radosť. Vzrušenie ho rýchlo liečilo. Napokon, keď vysoko postavené devy neuspeli, prišli na rad obchodníčky a chyžné, ale nepochodili o nič lepšie.

            „Zavolajte kuchynské pomocníčky a pastierky,“ rozkázal princ. No pohľad na ich tlsté, červené prsty všetkých uspokojil.

            „Vaša Výsosť, už tu boli všetky devy“ povedal komorník. Avšak princ si ho zavolal na stranu.

            „Poslali ste aj po Somáriu kožu, ktorá mi urobila koláč?“ spýtal sa. Dvorania sa začali smiať a odpovedali, že sa neodvážili predviesť pred neho také špinavé stvorenie.

            „Nech ju niekto okamžite privedie,“ rozkázal kráľ. „Rozkázal som priviesť všetky devy urodzeného aj neurodzeného pôvodu, a to som tým aj myslel.“

            Keď princezná počula trúbky a vyhlásenie, hneď vedela, že za tým všetkým je jej prsteň. Medzitým už stihla letmo zazrieť princa a tiež sa doňho zaľúbila. Teraz sa triasla od strachu, aby niektorá iná nemala taký úzky prst, ako má ona. Tak keď ku bráne pricválal posol z paláca, bola od radosti celá bez seba. Celý ten čas dúfala, že sa to stane. S veľkou starostlivosťou sa obliekla do šiat z mesačných lúčov, ktorých sukňa bola ozdobená množstvom smaragdov. Ale keď ju zavolali dolu, náhlivo si dala navrch somáriu kožu a oznámila, že je pripravená predstúpiť pred Jeho Výsosť. Vzali ju rovno do sály, kde ju už očakával princ. No pri pohľade na somáriu kožu mu jeho srdce pokleslo. Nevedel, či sa napokon predsa len nezmýlil.

            „Si ty deva,“ povedal a pritom sa vyhýbal pohľadu na ňu, „si ty deva, ktorej izba sa nachádza najďalej od vnútorného nádvoria na farme?“

            „Áno, môj lord. To som ja,“ odpovedala.

            „Tak nastav svoju ruku,“ pokračoval princ. Pritom myslel na to, že za každú cenu musí dodržať svoje slovo. K úžasu všetkých prítomných spod čiernej a špinavej somárej kože vystrčila bielu a veľmi jemnú malú ruku. Prsteň sa jej dal navliecť na prst s najväčšou ľahkosťou. Ako sa tak stalo, somária koža z nej spadla na zem. Pred nimi zrazu stála taká kráska, že princ, i keď bol vyslabnutý, pred ňou padol na kolená. Kráľ a kráľovná sa postavili na jeho stranu. Nastalo radostné privítanie a objatia plné rozpakov. Princezná sotva vedela, čo má povedať. Vtedy sa otvoril strop na sále a krstná mama víla sa tam objavila. Sedela vo voze, ktorý bol urobený čisto len z orgovánu. Niekoľkými slovami vysvetlila, čo sa stalo princeznej a ako sa tam dostala. Bez toho, aby strácali čo i len minútu, sa urobili slávnostné prípravy na veľkolepú svadbu.

            Pozvali kráľov každej krajiny. Takisto i jej nevlastného otca, ktorý sa medzitým oženil s jednou vdovou. Nikto z nich pozvánku neodmietol.

            Bolo to veľmi zvláštne zhromaždenie. Každý vládca prišiel tak, ako považoval za najpôsobivejšie. Niektorí prišli v kočiaroch rôznych tvarov, iní zase na zvieratách – slonoch, tigroch, dokonca i orloch. Takú skvelú svadbu predtým nikto nikdy nevidel. A keď sa skončila, kráľ oznámil, že teraz bude nasledovať korunovácia, lebo on a kráľovná už boli z vládnutia unavení. Tak ich miesto zaujme mladý pár. Oslavovali celé tri mesiace. Potom mladý kráľ a mladá kráľovná začali vládnuť nad celým kráľovstvom. Ich poddaní ich veľmi milovali. Obaja sa dožili vysokého veku a keď o sto rokov zomreli, každý v kráľovstve za nimi smútil ako za vlastnými rodičmi.

            [@ Knihovňa víl, Andrew Lang, Robert Hodosi]