6*13*/215* Pán Lazar a draky **(0,9k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden obuvník, ktorý mal veľmi rád med. Jedného dňa, ako nejaký jedol, medzitým sa tam nahromadilo toľko múch, že jedným úderom ich zabil štyridsať. Potom išiel ku kováčovi a rozkázal si dať vyrobiť meč, na ktorom bolo napísané: „Jedným úderom som ich zabil štyridsať.“  Keď bol meč hotový, vzal si ho a vybral sa do sveta. Po dvojdňovej ceste prišiel k potoku, pri ktorý si ľahol a zaspal.

            Náhodou v tej krajine bývali draky. Jeden z nich prišiel k tomu potoku po vodu. Našiel tam spať Lazara. Keď si prečítal, čo mal napísané na meči, vrátil sa k ostatným drakom a povedal im to. Všetky draky mu poradili, aby sa s týmto mocným cudzincom spriatelil. Tak sa drak vrátil k potoku a zobudil Lazara. Povedal mu, že ak nemá námietky, veľmi rád by sa s ním spriatelil.

            Lazar odpovedal, že veľmi rád. Kňaz potvrdil ich priateľstvo a spoločne sa vrátili k ostatným drakom. Lazar s nimi začal bývať. Po niekoľkých dňoch mu povedali, že sa do radu striedajú v nosení dreva a vody, a keďže teraz je jedným z nich, musí to tiež robiť. Tak do radu všetky draky nosili vodu a drevo. Napokon prišiel rad aj na Lazara. Musel ísť pre vodu. Draky mali na to veľké kožené vrece, do ktorého sa zmestilo dvesto litrov vody. Toto prázdne vrece Lazar len s veľkou námahou odvliekol k potoku. Pretože by však nevládal uniesť plné vrece vody, vôbec ho nenaplnil. Namiesto toho obkopal zem všade okolo potoka.

            Keďže Lazar zostával dlho preč, draky poslali jedného z nich za ním, aby sa pozrel, čo sa s ním stalo. Keď tento prišiel k potoku, Lazar mu povedal: „Už nebudeme mať každý deň túto starosť s vodou. Ja prinesiem naraz domov celý potok a budeme oslobodení od tejto ťarchy.“

            Ale drak zvolal: „V žiadnom prípade, pán Lazar. Keby sme nemali potok, zomreli by sme od smädu. Radšej sa budeme my samé striedať v nosení vody a ty sám budeš mať výnimku.“

            Potom nasledoval Lazarov rad na prinesenie dreva. Draky to robili tak, že zakaždým zobrali na svoje plecia celý strom a tak ho odniesli domov. Lazar ich v tom nevedel napodobniť. Tak odišiel do lesa. Zviazal hrubým lanom všetky stromy v lese. Zostal tam až do večera. Znovu draky poslali jedného z nich, aby sa pozrel, čo sa s ním stalo. Keď sa ho tento drak spýtal, že čo sa chystá urobiť, Lazar odpovedal: „Naraz prinesiem celý les. Takže potom budeme mať všetci už oddych.“

            Ale drak zvolal: „V žiadnom prípade, pán Lazar. Veď by sme zomreli od zimy, keby sme nemali les. Radšej my samé draky budeme nosiť drevo a ty môžeš oddychovať.“ Potom drak vytrhol jeden strom, hodil si ho na plecia a odniesol domov.

            Keď žili spoločne nejaký čas, drakom začala prítomnosť Lazara pomaly liezť na nervy. Tak sa medzi sebou dohodli, že ho zabijú. Každý drak mal Lazara počas jeho spánku udrieť sekerou. Ale Lazar si to vypočul. Keď nadišiel večer, vzal veľké poleno, navliekol naň svoj plášť, položil ho na miesto, kde zvyčajne spával, a on sám sa ukryl. V noci prišli draky a každý z nich uderil svojou sekerou po polene, až z neho lietali piliny.

            Mysleli si, že sa ho nadobro zbavili a spokojne si ľahli znova spať.

            Hneď nato Lazar vzal poleno a odhodil ho preč. Potom si tam ľahol namiesto neho. Ako ráno svitalo, začal hlasno stonať. Keď ho draky počuli, spýtali sa ho, že čo ho bolí. Na to im on odpovedal: „Strašne ma v noci doštípali komáre.“

            Toto tak vystrašilo drakov, že uverili tomu, že ich údery považoval Lazar za uštipnutia komárov. Rozhodli sa, že sa ho musia za každú cenu zbaviť. Preto sa ho nasledujúce ráno spýtali, či nemá manželku alebo dieťa, a povedali, že ak by ich chcel navštíviť, tak mu dajú vrece zlata, ktoré si môže zobrať so sebou. On s tým ochotne súhlasil, ale že chce, aby s ním išiel jeden drak a niesol to vrece zlata. Ony s tým súhlasili a jedného s ním poslali.

            Keď prišli blízko Lazarovho domu, Lazar povedal drakovi: „Zastav tu na chvíľu, lebo musím ísť dopredu a uviazať svoje deti, inak by ťa zjedli.“

            Tak išiel dopredu a uviazal svoje deti silnými povrazmi, a povedal im: „Akonáhle uvidíte draka v dohľade, volajte tak hlasno, ako len viete: „Dračie mäso! Dračie mäso!“

            Tak keď sa drak objavil, deti začali hlasno kričať: „Dračie mäso! Dračie mäso!“ Toto tak vystrašilo draka, že pustil vrece na zem a utiekol.

            Cestou, ako utekal, stretol líšku, ktorá sa ho spýtala, že prečo je taký vystrašený. On odpovedal, že sa obáva detí pána Lazara, že len o vlas unikol od toho, aby ho nezjedli.

            Ale líška sa zasmiala a povedala: „Čože? Ty sa bojíš detí pána Lazara? On mal dve sliepky, z ktorých som jednu včera zjedla. Druhú si idem vziať teraz. Ak mi neveríš, poď so mnou. Ale najskôr sa musíš priviazať o môj chvost, aby si mi nevyplašil sliepku.“

            Tak drak sa uviazal o chvost líšky a išiel naspäť do Lazarovho domu, aby sa pozrel na to, čo tam bude robiť líška. Tam pri dome stál Lazar so svojou puškou, pripravený vystreliť. Keď zbadal líšku, ako prichádza s drakom, zavolal na ňu: „Nepovedal som ti, aby si mi priniesla všetkých drakov, a ty mi privádzaš len jedného?“

            Keď to drak počul, rýchlo sa otočil a začal ozlomkrky bežať preč tak rýchlo, že líška sa rozdrvila na drobné kúsky o kamene na zemi.

            Odvtedy mal pán Lazar od drakov už navždy pokoj. Z ich zlata si postavil veľkolepý dom, v ktorom strávil zvyšok svojich dní s veľkým potešením a nesmiernou radosťou.

            [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]