6*03*/205* Nemožné začarovanie **(3,7k)

Kedysi dávno žil raz jeden kráľ, ktorého jeho ľudia veľmi milovali. On tiež svojich poddaných vrúcne miloval. Viedol veľmi šťastný život. No nemal najmenšiu chuť sa zosobášiť ani žiadne želanie zaľúbiť sa. Jeho poddaní ho veľmi prosili, aby sa oženil. Napokon im sľúbil, že sa o to pokúsi. Avšak nezaujímala ho žiadna zo žien, ktoré poznal. Tak aby stretol dámu, ktorú by mohol milovať, sa rozhodol cestovať.

            Riadne usporiadal do poriadku všetky záležitosti štátu a vydal sa na cestu sprevádzaný jedným osobným asistentom, ktorý hoci nebol veľmi bystrý, ale mal zdravý rozum. Takíto ľudia sú na cestách skutočne najlepší spoločníci.

            Kráľ prešiel viacerými krajinami. Robil všetko preto, aby sa zaľúbil, ale zbytočne. Po dvoch rokoch sa rozhodol, že sa vráti domov. Jeho srdce nezaujala žiadna deva.

            Ako cválal cez les, zrazu začul najhroznejšie mňaukanie a jačanie, aké sa dá len predstaviť. Hluk sa približoval bližšie a bližšie. Napokon uvidel asi sto veľkých španielskych mačiek, ako sa náhlilo cez les blízko nich. Boli tesne za sebou. Za nimi išli dve obrovské opice oblečené v purpurových oblekoch, s najkrajšími topánkami, aké ste kedy videli.

            Opice ich prenasledovali na nádherných dogách a celý čas trúbili na trúbkach.

            Kráľ a jeho osobný asistent nehybne sledovali tento zvláštny hon. Za opicami išlo dvadsať škriatkov. Niektorí sedeli na vlkoch, iní mali na vodidle mačky. Škriatkovia boli tiež oblečení do purpurových hodvábnych oblekov ako opice.

            O chvíľu neskôr sa tam objavila krásna mladá žena, ktorá sedela na tigrovi. V plnej rýchlosti prešla vedľa kráľa bez toho, aby si ho všimla. Ale jeho ihneď okúzlila a na chvíľu stratil svoje srdce.

            K jeho veľkej radosti jeden škriatok zaostával. Tak sa ho hneď začal spytovať.

            Škriatok mu povedal, že dáma, ktorú práve videl, je princezná Mutinóza, dcéra kráľa krajiny, v ktorej sa práve nachádzajú. Dodal, že princezná veľmi rada poľuje a práve teraz prenasleduje zajace.

            Kráľ sa potom spýtal na cestu na kráľovský dvor. Keď mu to škriatok povedal, ponáhľal sa tam. Do hlavného mesta sa dostal za pár hodín.

            Hneď ako tam prišiel, predstavil sa kráľovi a kráľovnej. Keď spomenul svoje meno a meno krajiny odkiaľ pochádza, prijali ho s otvorenou náručou. Onedlho nato sa princezná vrátila. Keď počul, že lov bol veľmi úspešný, zložil jej poklonu, ale ona mu neodpovedala ani pol slova.

            Jej mlčanie ho dosť prekvapilo. O to viacej bol veľmi užasnutý tým, že vôbec nehovorila počas večere. Niekedy sa zdalo, že ide niečo povedať, ale jej otec alebo matka vtedy začali rozprávať. Akokoľvek, toto ticho ani trochu nezmenšilo kráľovu náklonnosť voči nej. Potom, ako sa dostal do svojej izby, sa so svojimi pocitmi zdôveril svojmu osobnému asistentovi. Ale jeho spoločníka vôbec netešila kráľova ľúbostná záležitosť a ani sa nesnažil predstierať svoje znepokojenie.

            „Prečo si taký nahnevaný?“ spýtal sa kráľ. „Princezná je istotne dostatočne krásna na to, aby potešila hocikoho.“

            „Určite je veľmi driečna,“ odpovedal jeho spoločník, „ale na lásku treba viacej než len krásu. Pravdu povedať,“ dodal, „jej výrazy sa mi zdajú byť nevľúdne.“

            „To je len hrdosť a dôstojnosť,“ povedal kráľ, „a nič iné nemôže byť príťažlivejšie.“

            „Pýcha a nevľúdnosť, ak dovolíte,“ povedal kráľov asistent, „toľko divých tvorov okolo nej hovorí o jej divokej povahe. A na tom, že nehovorí, je niečo veľmi podozrivé.“

            Jeho poznámka bola plná zdravého dôvtipu. Ale spôsobila pravý opak. Zväčšila lásku k nej v srdci kráľa, ktorý nemal rád, keď mu niekto protirečí. Hneď na druhý deň požiadal o ruku princeznej Mutinózy. Tú mu dali za dodržania dvoch podmienok.

            Prvou bolo to, že svadba sa musí konať hneď na druhý deň. A druhou, že sa bude rozprávať s princeznou až potom, keď bude jeho manželkou. S obidvoma podmienkami kráľ súhlasil, aj napriek námietkam svojho asistenta. Tak prvé slovo, ktoré počul vysloviť svoju nevestu, bolo „Áno“, ktoré povedala počas sobáša.

            Keď bola zosobášená, už si vôbec nedávala pozor na jazyk. Začala nadávať všetkým svojim dvorným dámam a aj samotnému kráľovi. Ten bol však do nej veľmi zamilovaný a mal veľmi dobrú povahu, tak to trpezlivo znášal. Niekoľko dní po sobáši sa novomanželský pár bez veľkého smútku vybral do svojho kráľovstva.

            Obavy kráľovho asistenta sa ukázali byť odôvodnené. Sám kráľ sa o tom presvedčil. Z kráľovnej sa stala najviacej nepríjemná žena na kráľovskom dvore. Jej nevraživosť a zlá povaha nepoznala žiadne hranice. Koncom mesiaca už bola známa ako zlomyseľná dračica široko-ďaleko.

            Jedného dňa, ako jazdila vonku, stretla starú chudobnú ženu, ktorá kráčala po ceste. Táto sa jej poklonila a pokračovala ďalej. Vtedy kráľovná zastavila a zvolala: „Ty si veľmi drzá žena. A či nevieš, že ja som kráľovná? Ako sa odvažuješ sa mi nepokloniť hlbšie?“

            „Madam,“ povedala stará žena, „nikdy som sa nenaučila merať poklony. Ale i tak viem ukázať správny rešpekt.“

            „Čože!“ zakričala kráľovná. „Ona sa odvažuje odpovedať! Uviažte ju ku chvostu môjho koňa. Odvediem ju k najlepšiemu tanečnému majstrovi, aby sa naučila správnu poklonu.“

            Stará žena kričala o milosť, ale márne. Tak povedala, že je pod ochranou víl. No kráľovná ju nepočúvala a len sa na nej zabávala. Napokon úbohá stará žena sa nechala zviazať. Kráľovná popchla svojho koňa, ale úplne zbytočne. Zdalo sa, že sa premenil na bronz. V tom istom momente sa povraz, ktorým bola stará žena zviazaná, premenil na vence kvetov a stará žena na vysokú, vznešenú dámu.

            Pohŕdavo pozrela na kráľovnú a povedala: „Si zlá žena, nehodná svojej koruny. Želala som si sa na vlastné oči sa presvedčiť, či všetko, čo som o tebe počula, je pravda. Teraz už o tom vôbec nepochybujem. Však sama uvidíš, či je dobré sa smiať na vílach.“

            Potom táto víla, ktorá sa volala Plasida, zapískala na malej zlatej píšťalke. Hneď nato sa tam objavil koč ťahaný šiestimi nádhernými pštrosmi. Sedela v ňom kráľovná víl. Sprevádzalo ju dvanásť víl, ktoré sedeli na drakoch.

            Všetky zostúpili. Plasida im povedala, že čo sa jej práve stalo. Kráľovná víl schválila všetko, čo urobila, a navrhla, aby aj Mutinózu premenili na bronz ako jej koňa. No Plasida, ktorá bola veľmi jemná a láskavá, prosila o miernejší trest. Mutinóza sa mala stať jej slúžkou až dovtedy, dokedy nebude mať dieťa, ktoré zaujme jej miesto.

            Kráľovi oznámili jej osud a on sa tomu podrobil. Nemohol to nijako zmeniť.

            Potom sa víly rozišli. Plasida zobrala svoju slúžku so sebou. Keď prišli do paláca povedala jej: „Ty by si mala byť pomocníčka v kuchyni, ale keďže si bola veľmi vyberane vychovávaná, táto zmena by bola pre teba až príliš veľká. Preto ti nariaďujem len toľko, aby si pozorne zametala moje izby, a umývala a česala môjho malého psa.“

            Mutinóza vedela, že nemá zmysel ju neposlúchnuť, tak urobila tak, ako jej prikázala bez jediného slova.

            Po istom čase porodila najrozkošnejšiu malú dcéru. Keď sa zotavila, víla jej dala lekciu o jej minulom živote. Donútila ju sľúbiť, že sa v budúcnosti bude správať lepšie, a poslala ju naspäť k jej manželovi kráľovi.

            Plasida sa úplne oddala malej princeznej, ktorá jej zostala na starosti. Dôkladne si premyslela, ktoré z víl zavolá za jej krstné mamy. Chcela tak zabezpečiť čo najlepšie dary pre svoje adoptívne dieťa.

            Napokon sa rozhodla pre dve veľmi láskavé a veselé víly, ktoré pozvala na krstiny a hostinu. Hneď ako sa hostina skončila, priniesli bábätko v krásnej krištáľovej kolíske, na ktorej viseli červené hodvábne záclony vyšívané zlatom.

            Malé dieťa sa na víly usmievalo tak sladko, že sa rozhodli, že pre ňu urobia všetko, čo bude v ich moci. Nazvali ju Graziella. Potom Plasida povedala: „Viete, drahé sestry, že najväčšia zlomyseľnosť alebo trest je zmena krásy na ohavnosť, múdrosť na hlúposť a veľmi často celková zmena ľudskej podoby na niečo iné. Keďže každá z nás môže dať len jeden dar, myslím, že najlepšie bude, keď jedna z vás jej dá krásu, druhá múdrosť, a ja jej dám do daru, že nikdy nezmení svoju podobu.“

            Jej dve krstné mamy s tým úplne súhlasili a keď malá princezná prijala ich dary, odišli domov. Plasida sa dala do výchovy dieťaťa. Uspela s tým veľmi dobre. Malá Graziella rástla nielen do krásy, ale vynikala aj vo vedomostiach. Ešte ako veľmi malé dieťa bola slávna široko-ďaleko. Jedného dňa však Plasidu prekvapila návšteva kráľovnej víl, ktorú sprevádzala veľmi vážna a prísne vyzerajúca víla.

            Kráľovná víl hneď začala hovoriť: „Bola som veľmi prekvapená tvojím správaním k Mutinóze. Ona nás všetky urazila a zaslúžila si potrestanie. Môžeme zabudnúť na tvoje správanie, ale nie na chyby druhých. Pokým bola s tebou, si sa k nej správala veľmi jemne. Ja som sa prišla teraz pomstiť na jej dcére. Zaistila si jej krásu a múdrosť. Nemôže ani zmeniť svoju podobu. Ale ja ju umiestnim do začarovaného väzenia až dovtedy, dokedy nebude v náruči milého, ktorého bude milovať. Pritom ja sama sa postarám o to, aby sa nič takého nestalo.“

            Začarovaná väznica bola veľká vysoká veža uprostred mora, ktorá bola postavená z ulít rôznych tvarov a farieb. Spodné podlažie bolo ako veľká kúpeľňa. Voda sa do nej na želanie vpúšťala a vypúšťala. Na prvom poschodí sa nachádzali krásne zariadené izby princeznej. Na druhom bola knižnica, veľká šatňa plná krásnych šiat a všetkých možných druhov bielizne, hudobný kabinet, komora s najlepšími vínami, a sklad rôznych zaváranín, bonbónov, koláčov, a zákuskov, ktoré boli stále čerstvé, ako keby práve vyšli z trúby na pečenie.

            Na vrchu veže bola záhrada. V nej boli tie najkrajšie kvety, stromy s najchutnejším ovocím, tienisté besiedky, a kry, kde množstvo vtákov spievalo medzi konármi.

            Víly odprevadili Graziellu a jej vychovávateľku Bonnettu do veže. Potom nasadli na delfína, ktorý ich tam očakával. Keď boli trochu ďalej od veže, kráľovná zamávala svojou kúzelnou paličkou a zhromaždila dvetisíc veľkých zúrivých žralokov. Rozkázala im, aby strážili vež a nevpustili dnu žiadnu živú dušu.

            Bonnetta bola veľmi dobrá guvernantka. Dala si záležať na vzdelávaní Grazielly. Takže keď bola už skoro dospelá, bola nielen veľmi dobre vyškolená, ale aj roztomilá a veľmi slušná dievčina.

            Jedného dňa, ako princezná stála na balkóne, uvidela na morskej hladine veľmi zvláštnu postavu. Rýchlo zavolala Bonnettu a spýtala sa jej, že čo to môže byť. Vyzeralo to ako nejaký muž, ktorý mal modrastú tvár a zelené vlasy. Plával smerom k veži. No žraloky si ho vôbec nevšímali.

            „To musí byť morský muž,“ povedala Bonnetta.

            „Nejaký muž?“ zvolala Graziella. „Poponáhľajme sa dolu ku dverám a pozdravme ho.“

            Keď sa postavili pri vchodové dvere, morský muž zastal a urobil veľa posunkov na vyjadrenie obdivu. Jeho hlas bol drsný a chrapľavý. Ale keď si všimol, že mu nerozumejú, pokračoval len posunkami. Niesol malý košík z prútia, ktorý bol naplnený vzácnymi mušľami, a podal ho princeznej.

            Ona si ho vzala a poďakovala sa mu. Avšak už sa začínalo stmievať, tak sa princezná vrátila dnu. Morský muž skočil naspäť do mora.

            Keď boli samé, Graziella povedala svojej guvernantke: „Aké strašne vyzerajúce stvorenie to bolo! Prečo ho tie odporné žraloky nechali prísť tak blízko k veži? Predpokladám, že nie všetci muži sú ako on.“

            „Nie, skutočne,“ odpovedala Bonnetta. „Myslím, že žraloky ho vnímali ako im podobného. Akoby s ním boli v nejakom vzťahu. Preto ho nenapadli.“

            O niekoľko dní neskôr tieto dve dámy počuli zvláštnu hudbu. Pozreli von oknom, kde zbadali morského muža. Na hlave mal korunu z morských rastlín a celou svojou silou fúkal do veľkej morskej mušle.

            Zišli dolu ku dverám veže, kde Graziella od neho zdvorilo prijala nejaké koraly a rôzne ďalšie morské zvláštnosti, ktoré jej priniesol. Potom sem zvykol prichádzať každý večer. Fúkal do svojej mušle. Predvádzal sa a vystrájal pod oknom princeznej. Princezná sa uspokojila s tým, že ho zakaždým pozdravila zo svojho okna. Napriek všetkým jeho posunkom už nešla dolu ku dverám.

            Zopár dní nato prišiel s nejakou inou osobou svojho druhu, ale opačného pohlavia. Svoje vlasy mala veľmi pôsobivo upravené a mala čarokrásny hlas. Táto nová návšteva donútila dámy, aby znovu zišli ku dverám. Boli veľmi prekvapené. Morská panna vyskúšala viacero jazykov, až sa im napokon prihovorila v ich vlastnom, ktorému rozumeli. Potom povedala Grazielle veľmi pekný kompliment na jej krásu.

            Morská panna si všimla, že prízemie je plné vody. „Čože?“ zvolala. „To je celkom dobré miesto pre nás, lebo my nemôžeme žiť úplne mimo vody.“ Tak vraviac, priplávali do kúpeľne vo veži. Princezná so svojou guvernantkou sa tam usadili na schody, ktoré boli dookola v celej kúpeľni.

            „Bezpochybne, madam,“ povedala morská panna, „vzdala si sa života na súši, aby si sa vyhla zástupom svojich ctiteľov. Ale obávam sa, že ani tu sa im nevyhneš. Môj brat už zomiera láskou k tebe. A som si istá, že ak sa raz ukážeš v našom meste, bude mať mnohých súperov.“

            Potom jej vysvetlila, ako veľmi je jej brat zúfalý, lebo sa s ňou nevie dorozumieť, a dodala: „Keďže ma víla naučila niekoľko jazykov, môžem preňho tlmočiť.“

            „Ó, vy tiež máte víly?“ spýtala sa Graziella s povzdychnutím.

            „Áno, máme,“ odpovedala morská panna. „Ak sa nemýlim, víly na zemi ti spôsobili trápenie.“

            Princezná rozpovedala morskej panne všetko, čo sa jej stalo. Tej to bolo veľmi ľúto a poprosila ju, aby nestrácala odvahu. Ako odchádzala, dodala: „Možnože jedného dňa nájdeš spôsob, ako sa dostať zo svojich ťažkostí.“

            Princeznú táto návšteva potešila. Morská panna jej dodala novú nádej. Veľmi rada sa s ňou rozprávala.

            „Mohli by sme spoznať niekoľkých z týchto ľudí,“ povedala svojej vychovávateľke. „A odvažujem sa povedať, že vôbec nie sú takí škaredí ako ten prvý, ktorého sme videli. Aspoň nebudeme tak strašne osamotené.“

            „Drahá moja,“ povedala Bonnetta, „mladí ľudia sa nechajú rýchlo nalákať na nové vzťahy. Čo sa mňa týka, ja týmto morským ľuďom moc nedôverujem. Avšak čo si myslíš o tom tvojom ctiteľovi, ktorého si získala?“

            „Ach, nikdy by som ho nedokázala milovať,“ zvolala princezná. „Nemôžem ho zniesť. Ale keďže jeho sestra povedala, že sú príbuzní s vílou Marínou, môžu sa nám zísť.“

            Odvtedy ich morská panna chodila často navštevovať. Zakaždým jej rozprávala o veľkej láske svojho brata. Princezná jej zase hovorila o svojej túžbe po úteku zo svojho väzenia. Napokon jej morská panna sľúbila, že prinesie k nej so sebou na návštevu vílu Marínu. Pritom dúfala, že ona príde s nejakým riešením.

            Na druhý deň prišla s morskou pannou aj víla. Princezná ju prijala s potešením. Po krátkom rozhovore prosila Graziellu, aby jej ukázala vežu zvnútra. Chcela vidieť aj záhradu navrchu. Keďže bola morská víla, mohla žiť veľmi dlho mimo vody. Stačilo jej namočiť si čelo vodou a s barlami mohla celkom dobre chodiť.

            Graziella s ňou rada súhlasila. Bonnetta zostala dole s morskou pannou.

            Keď boli v záhrade, víla povedala: „Nestrácajme čas. Povedz mi, ako ti môžem byť užitočná.“ Graziella jej povedala o svojom osude. Marína jej odpovedala: „Moja drahá princezná, ja nemám žiaden vplyv na život na súši. Moja moc je len vo vode. Ak prijmeš ruku môjho bratranca, potom by si mohla žiť medzi nami. Za veľmi krátky čas ťa naučím plávať a potápať sa ako najlepší z nás. Viem prispôsobiť tvoju kožu, aby lepšie znášala vodu, bez toho, aby sa zmenila tvoja farba. Môj bratranec je pre teba najlepším partnerom vo vode. Ja mu dám veľa darov. Takže s ním budeš celkom šťastná.“

            Víla rozprávala tak dobre a tak dlho, že to princeznú veľmi dojalo. Preto jej sľúbila, že si celú vec ešte premyslí.

            Práve keď sa chystali opustiť záhradu, uvideli, ako sa blízko veže plaví jedna loď. Pod krásnou plátennou strechou bol mladý muž. Ďalekohľadom pozoroval vežu. Ale nestihli si lepšie pozrieť loď, lebo sa im rýchlo stratila z dohľadu. Dámy sa rozlúčili. Víla sľúbila, že sa onedlho vráti.

            Hneď ako odišla, Graziella povedala svojej guvernantke, že o čom sa rozprávali. Bonnette sa to veľmi nepáčilo, lebo nechcela, aby sa vo svojom starom veku premenila na morskú pannu. Keďže bola veľmi dobrou maliarkou, nasledujúce ráno nakreslila obraz rúčeho mladého muža, ktorý mal kučeravé vlasy, jemnú pleť a krásne modré oči. Keď bol obraz hotový, ukázala ho Grazielle. Dúfala, že jej ukáže rozdiel medzi pekným mladým mužom a jej morským pytačom.

            Na princeznú obraz veľmi zapôsobil a s obavami sa spýtala, či existuje niekde vo svete tak dobre vyzerajúci muž. Bonnetta ju uistila, že ich je skutočne veľa a že sú dokonca oveľa rúčejší.

            „Sotva viem tomu uveriť,“ zvolala princezná. „Ale, bohužiaľ! Ak aj existujú, myslím, že ma nikdy neuvidia, a ani ja ich nikdy nestretnem. Tak načo je to dobré? Ach, aká som len nešťastná!“

            Celý zvyšok dňa strávila pozeraním sa na obraz, čím určite pokazila morskému mužovi všetky nádeje na partnerstvo s ňou.

            Po niekoľkých dňoch prišla víla Marína naspäť. Chcela si vypočuť, ako sa rozhodla Graziella ohľadom ponúknutého sobáša. Ale tá jej sotva venovala pozornosť, tak odišla odtiaľ veľmi nafučaná a nazlostená.

            Bez toho, aby to vedela, sa princeznej podarilo získať si náklonnosť niekoho iného.

            Na palube lode, ktorá sa plavila tak blízko, bol ten najrúčejší princ na svete. Princ počul o začarovanej veži a rozhodol sa, že pôjde k nej tak blízko, ako sa bude dať. Na palube mal dosť silný ďalekohľad, cez ktorý si celkom dobre pozrel princeznú, a hneď sa do nej zúfalo zamiloval. Chcel prísť loďou blízko veže a člnom doveslovať až ku jej vchodu. Ale celá jeho posádka ho prosila, aby toľko neriskoval. Kapitán naňho tiež naliehal. „Drahý princ, len by sme sa dostali do istej záhuby,“ povedal. „Radšej zakotvime na najbližšej pevnine a vyhľadajme láskavú vílu, ktorú poznám a ktorá mi vždy bola nápomocná. Som si istý, že určite pomôže aj Vašej Výsosti.“

            Princ s tým dosť neochotne súhlasil. Pristáli na najbližšom pobreží. Kapitána poslal vyhľadať vílu a vypýtať si od nej radu. Medzitým na pobreží postavili stan. Celý ten čas sa princ pozeral cez svoj ďalekohľad a sledoval princeznú vo veži.

            Po niekoľkých dňoch sa kapitán vrátil a priviedol so sebou aj vílu. Princ sa veľmi potešil, že ju vidí, a venoval jej veľkú pozornosť. „Už som počula o tejto veži,“ povedala. „Aby sme nestrácali čas, hneď tam pošlem svojho spoľahlivého holuba, aby zistil veľkosť začarovania. Ak je tam nejaké miesto, ako sa tam dá dostať, on ho nájde a vojde dnu. Poviem mu, aby na znak toho, že uspel, priniesol kvetinu. Ak tak urobí, som si celkom istá, že sa to podarí aj tebe.“

            „Ale,“ spýtal sa princ, „nemohol by som poslať po holubovi princeznej správu o tom, že ju veľmi milujem?“

            „Istotne,“ odpovedala víla, „to by bol veľmi dobrý plán.“

            Tak princ napísal nasledovné: „Krásna princezná, ja ťa veľmi zbožňujem. Prosím ťa prijmi moje srdce a ver tomu, že urobím všetko preto, aby som ukončil tvoje nešťastie. Blondel.“

            Túto správu priviazali holubovi na krk, ktorý s ňou hneď odletel. Rýchlo letel, až sa dostal až pri vežu, kde fúkal veľmi silný vietor, ktorý mu zabránil dostať sa ďalej. Vyletel do výšky ponad vežu, kde nefúkal, a dostal sa do besiedky v záhrade, kde očakával princeznú.

            Zanedlho sa tam objavila princezná. Bola sama. Holub zatrepotal krídlami a priletel k nej. Zdal sa byť krotký. Tak zastavila, aby pohladkala toto pekné stvorenie. Ako tak urobila, všimla si na jeho krku ružovú stuhu, na ktorej bol priviazaný list. Niekoľkokrát si ho prečítala. Potom napísala odpoveď: „Vravíš, že ma miluješ. Ale ja ti nemôžem sľúbiť, že ťa milujem bez toho, aby som ťa uvidela. Pošli mi svoj portrét po tomto vernom poslovi. Ak ti ho vrátim, musíš sa vzdať nádeje. Ak si ho však ponechám, budeš vedieť, že ti opätujem lásku a že ťa očakávam. Graziella.“

            Predtým, ako holub odletel naspäť, si spomenul na kvetinu. Jednu uvidel na princezniných šatách. Uchmatol ju a odletel.

            Princ bol od radosti celý bez seba, keď sa holub vrátil so správou. Po hodine oddychu poslali dôveryhodného malého holuba znova na vežu. Teraz niesol miniatúru obrazu princa, ktorú mal náhodou princ u seba.

            Keď sa holub dostal až na vežu, princezná ho už čakala v záhrade. Odviazala stuhu a s potešením sa pozrela na miniatúru portrétu princa. K jej veľkému prekvapeniu jej veľmi pripomínal obraz, ktorý namaľovala pre ňu jej guvernantka. Náhlivo poslala holuba naspäť. Keď princ zistil, že si portrét ponechala, jeho radosť nepoznala hranice.

            „Teraz,“ povedala víla, „nestrácajme čas. Dokážem ťa urobiť šťastným len tak, že ťa urobím vtákom, ale postarám sa o to, aby si nadobudol znova svoju ľudskú podobu v správny čas.“

            Princ sa toho nevedel už dočkať. Víla sa ho dotkla svojou kúzelnou paličkou a premenila ho na toho najkrajšieho kolibríka, akého kto kedy len videl. Zároveň mu ponechala schopnosť rozprávať. Holubovi povedala, aby mu ukázal cestu.

            Graziella bola veľmi prekvapená, keď uvidela toto krásne malé vtáča. O to viacej ju milo prekvapilo, keď ho počula zaštebotať ľudskou rečou: „Dobrý deň, sladká princezná.“

            Veľmi sa potešila peknému vtáčaťu a nechala ho pristáť na svojom prste. Vtedy kolibrík povedal: „Bozkaj, bozkaj, malé vtáča,“ čo veľmi rada urobila. Pritom ho hladkala a maznala sa s ním.

            Po nejakom čase sa princezná, ktorá bola hore od skorého rána, cítila byť unavená. Slnko bolo horúce, tak si išla ľahnúť na mach v tieni besiedky. Kolibríka stále držala na ruke. Pomaly zaspávala, keď sa víla rozhodla, že princovi vráti svoju pôvodnú podobu. Graziella vtedy otvorila svoje oči a ocitla sa v náručí svojho milého, ktorému opätovala lásku.

            V tom istom momente sa jej začarovanie ukončilo. Veža sa začala hojdať a praskať. Bonnetta sa ponáhľala hore navrch veže, aby mohla zahynúť aspoň so svojou drahou princeznou. Práve keď sa dostala do záhrady, sa tam na voze z benátskeho skla, ťahanom šiestimi orlami, objavila víla Plasida spolu s láskavou vílou, ktorá pomohla princovi.

            „Rýchlo nastúpte,“ zvolali, „veža sa potápa!“

Princ, princezná a Bonnetta nestrácali čas a nastúpili do voza, ktorý sa ihneď vzniesol hore do vzduchu. Hneď nato sa s veľkým burácaním celá veža potopila do hlbín oceánu. Pretože víla Marína a morskí ľudia zničili jej základy, aby sa pomstili Grazielle. Našťastie ich zlomyseľný plán vyšiel navnivoč. Dobré víly ich všetkých troch zachránili. Nasmerovali si to rovno do kráľovstva rodičov Grazielly.

Keď tam prišli, zistili, že kráľovná Mutinóza pred niekoľkými rokmi zomrela. No jej láskavý manžel žil v pokoji a mieri. Šťastne a dobre vládol celej svojej krajine. Svoju dcéru prijal s veľkým potešením. Všetci v celom kráľovstve sa tešili z návratu krásnej princeznej.

Svadba sa konala hneď nasledujúci deň. Sprevádzali ju deň i noc po mnoho dní bály, turnaje, koncerty, slávnostné večere, a rôzne ďalšie zábavy.

Starostlivo pozvali všetky víly, ktoré prišli vo veľkej nádhere. Mladému páru sľúbili svoju ochranu a mnoho dobrých darov. Princ Blondel a princezná Graziella žili do veľmi vysokého veku. Všetci ich milovali. A ako sa čas míňal, sa obaja milovali vzájomne stále viacej a viacej.

[@ Andrew Lang, Robert Hodosi]