6*04*/206* Príbeh Emila a Emílie **(4,4k)

Kedysi žil jeden muž menom Emil, ktorý mal sesternicu Emíliu. Rodičia ich zasnúbili, keď boli ešte len deti. Teraz si Emil pomyslel, že nadišiel najvyšší čas, aby sa zosobášili. Tak sa vybral na trojdennú cestu do najbližšieho veľkého mesta, aby kúpil nábytok do svojho nového domu.

            Medzitým čo bol preč, Emília a jej priateľky sa vybrali do susedného lesa nazbierať konáre. Ako ich Emília zbierala, našla na zemi ležať železný mažiar. Položila ho na svoj zväzok konárov, ale zakaždým sa jej zošmykol a spadol na zem. Tak ho umiestnila doprostred konárov a zviazala ich. Vtedy začula svoje priateľky na ňu volať: „Emília, čo robíš? Už je skoro tma. Ak chceš ísť s nami, musíš sa poponáhľať.“

            Ale Emília len odpovedala: „Choďte bezo mňa. Ja tu nenechám svoj mažiar i keby mi malo trvať do polnoci, pokým ho prinesiem domov.“

            „Rob, ako chceš,“ povedali dievčatá a vybrali sa na cestu domov.

            Čoskoro nadišla noc. S poslednými lúčmi svetla sa mažiar zrazu premenil na obra. Prehodil si Emíliu cez plece a odniesol ju na opustené miesto, ktoré bolo od jej rodného mesta vzdialené na mesiac cesty. Tu ju zatvoril do zámku a povedal jej, aby sa nebála, že jej život je v bezpečí. Potom odišiel ku svojej manželke. Emíliu tam nechal plakať nad svojím osudom, ktorý si sama zapríčinila.

            Medzitým sa ostatné dievčatá dostali domov. Emíliina matka vyšla von hľadať svoju dcéru. „Čo sa stalo s mojou dcérou?“ spýtala sa s obavami.

            „Museli sme ju nechať v lese,“ odpovedali, „lebo našla železný mažiar a nevedela ho odniesť so sebou.“

            Tak stará žena sa zaraz vybrala do lesa. Ako sa tak ponáhľala volala na svoju dcéru.

            „Choď domov,“ zakričali na ňu ľudia z mesta, keď ju počuli. „My pôjdeme hľadať tvoju dcéru. Ty si len žena. A taká úloha si vyžaduje silných chlapov.“

            Ale ona odpovedala: „Áno, choďte. Ale ja pôjdem tiež s vami. Možnože napokon nájdeme len jej telo. Pravdepodobne ju poštípala zmija či okuliarnik, alebo ju roztrhali divé šelmy.“

            Ako si muži všimli, že do hľadania vkladá všetky svoje nádeje, viacej jej nedohovárali. Požiadali jedno z dievčat, aby išlo s nimi a ukázalo im miesto, kde nechali Emíliu. Našli tam zväzok konárov, ale po dievčati ani stopy.

            „Emília! Emília!“ volali, ale nikto im neodpovedal.

            „Ak urobíme oheň, možno nás uvidí,“ povedal jeden z mužov. Zapálili fakle a išli krížom cez les. Pritom si šepkali, že ak by ju roztrhal lev, uvideli by po nej stopy. Keby zaspala, ich hlasy by ju zobudili. Ak by ju uhryzol had, našli by po nej aspoň jej telo.

            Hľadali celú noc. Ráno nevedeli o tom, čo sa stalo dievčine, o nič viac než predtým. Boli unavení. Jej matke povedali: „Je zbytočné ju hľadať. Poďme domov. Tvojej dcére sa nič nestalo, iba ak utiekla s nejakým mužom.“

            „Áno, pôjdem,“ odpovedala, „ale najskôr sa musím pozrieť do rieky. Možnože ju tam niekto hodil.“ Ale dievčinu v rieke nenašli.

            Štyri dni otec a matka čakali, že sa ich dcéra vráti. Potom sa vzdali nádeje. Povedali si: „Čo máme urobiť? Čo povieme mužovi, s ktorým je Emília zasnúbená? Zabime kozu a pochovajme jej hlavu do hrobu. Keď sa ten muž vráti, povieme mu, že Emília zomrela.“

            Veľmi skoro sa ženích vrátil späť. Priniesol so sebou koberce a mäkké vankúše do domu svojej nevesty. Ako vošiel do mesta, stretol Emíliinho otca, ktorý sa mu pozdravil: „Zdravím ťa. Ale ona zomrela.“

            Pri týchto slovách mládenec vyhŕkol v hlasný nárek sĺz. Trvalo nejaký čas, pokým vedel znova rozprávať. Potom sa spýtal okoloidúcich: „Kde je pochovaná?“

            „Poď so mnou na cintorín,“ odpovedal mu jeden z ľudí, ktorí boli nablízku. Mládenec išiel s mužom. Niesol so sebou niektoré z najkrajších vecí, ktoré priniesol. Položil ich na trávu a začal znova plakať. Zostal tam celý deň. Keď nastala noc, pozbieral svoje veci a odniesol ich k sebe domov. Ale na svitaní ich vzal do náručia a vrátil sa pri hrob. Zostal tam tak dlho, pokým bolo svetlo. Celý ten čas tam hral na svoju flautu. Toto robil každý deň počas šiestich mesiacov.

**

Jedno ráno sa ďaleko odtiaľ jeden muž túlal po púšti. Zišiel zo svojej cesty a prišiel k osamotenému zámku. Slnko bolo veľmi horúce a muž bol veľmi unavený. Tak si povedal: „Trochu si odpočiniem v tieni tohto zámku.“ Pohodlne sa vystrel. Keď už takmer zaspával, začul jemný ženský hlas, ako sa mu prihovára: „Ty si duch alebo muž?“

Pozrel hore a uvidel, ako sa z okna nakláňa jedna dievčina. Tak odpovedal: „Ja som muž, rovnako ako tvoj otec alebo starý otec.“

„Želám ti, aby ťa šťastie neopúšťalo,“ povedala, „ale čo ťa priviedlo do tejto krajiny obrov a hrôzy?“

„Skutočne býva obor v tomto zámku?“ spýtal sa.

„Istotne, býva,“ odpovedalo dievča. „A keďže sa blíži noc, on sem veľmi skoro príde. Preto, drahý priateľ, rýchlo odíď, ak nechceš, aby ťa zjedol na večeru.“

„Lenže ja som taký smädný!“ povedal muž. „Buď taká milá a daj mi niečo na pitie, inak zomriem! Určite aj v tejto púšti musí byť nejaký prameň.“

„Nuž, všimla som si, že zakaždým, keď obor prinesie vodu, prichádza od tamtej strany. Ak pôjdeš tým istým smerom, možnože nejakú nájdeš.“

Muž hneď vyskočil a chcel ísť tým smerom, keď dievčina sa mu znova prihovorila: „Povedz mi, kam ideš?“

„Prečo to chceš vedieť?“

„Potrebujem poslať jeden odkaz. Povedz mi najprv, či ideš na východ alebo západ.“

„Cestujem do Damasku.“

„Potom urob toto pre mňa. Ako pôjdeš cez našu dedinu, spýtaj sa na muža menom Emil a povedz mu: ,Pozdravuje ťa Emília zo zámku, ktorý leží veľmi ďaleko a okolo ktorého fúka len vietor. V mojom hrobe je iba koza. Tak nestrácaj nádej.‘“

Muž jej to sľúbil a išiel svojou cestou. Našiel prameň s vodou. Napil sa poriadny dúšok, ľahol si na breh a pokojne zaspal. Keď sa zobudil, pomyslel si: „Dievčina urobila dobrý skutok, keď mi povedala, kde nájdem vodu. O niekoľko hodín by som bol už mŕtvy. Urobím, ako mi prikázala. Vyhľadám jej rodné mesto a muža, ktorému mám odovzdať správu.“

Cestoval celý mesiac, až napokon prišiel do mesta, kde býval Emil. Akoby šťastnou náhodou tam našiel toho mládenca sedieť pred dverami domu. Mal neoholenú bradu a strapaté vlasy mu viseli ponad jeho oči.

„Vitaj, cudzinec,“ povedal Emil, keď muž postál. „Odkiaľ ideš?“

„Ja idem zo západu na východ,“ odpovedal.

„Nuž, postoj chvíľu, oddýchni si a najedz sa!“ povedal Emil. Muž vošiel dnu. Prestreli mu jedlo. Sadol si za stôl s otcom devy a Emilovými bratmi. Pritom Emil zostal drepieť na prahu dverí.

„Prečo sa tiež s nami nenaješ?“ spýtal sa cudzinec. Ale jeden s mládencov mu náhlivo pošepkal: „Nechaj ho na pokoji. Nevšímaj si ho! On jedáva iba v noci.“

Tak cudzinec potichu pokračoval v jedení. Zrazu jeden z Emilových bratov povedal: „Emil, prines nám trochu vody!“ Vtedy si cudzinec spomenul na svoju správu a povedal: „Je tu muž menom Emil? Stratil som sa v púšti, prišiel som k zámku, a jedna dievčina pozrela na mňa z okna a…“

„Buď ticho!“ zvolali, obávajúc sa, že to mohol začuť Emil. Ale Emil to počul. Prišiel bližšie a povedal: „Čo si videl? Povedz mi pravdivo, lebo inak s tebou tu hneď a zaraz skoncujem!“

„Môj pane,“ odpovedal cudzinec, „ako som sa túlal, celý rozhorúčený a unavený, cez púšť, uvidel som blízko seba veľký zámok. Nahlas som povedal: „Trochu si odpočiniem v tieni tohto zámku.“ A jedna deva pozrela z okna a povedala: „Si duch alebo muž?“ A ja som odpovedal: ,Ja som muž, rovnako ako tvoj otec alebo tvoj starý otec.‘ Keďže som bol smädný, vypýtal som si vodu, ale ona žiadnu nemala. Myslel som, že zomriem. Vtedy mi povedala, že obor, ktorý býva na tom zámku, zvykne priniesť vodu vždy z tej istej strany. Že ak by som tiež šiel tým smerom, pravdepodobne nejakú nájdem. Ale predtým, ako som odišiel, ma poprosila, aby som išiel do jej rodného mesta a ak tam stretnem muža menom Emil, mám mu odovzdať túto správu: ‚Pozdravuje ťa Emília zo zámku, ktorý leží veľmi ďaleko a okolo ktorého fúka len vietor. V mojom hrobe je iba koza. Tak nestrácaj nádej.‘“

Vtedy sa Emil otočil ku svojej rodine a povedal: „Je to pravda? Emília nie je vôbec mŕtva, ale len ukradnutá zo svojho domova?“

„Nie, nie,“ odpovedali mu, „jeho príbeh je samé klamstvo. Emília je skutočne mŕtva. Každý to vie.“

„O tom sa presvedčím na vlastné oči,“ povedal Emil, uchopil rýľ a ponáhľal sa k jej hrobu, kde našiel pochovanú iba koziu hlavu.

Oni mu potom povedali: „Tak si vypočuj, čo sa skutočne stalo. Keď si bol preč, odišla s ostatnými dievčatami do lesa nazbierať drevo. Tam našla železný mažiar, ktorý si chcela zobrať so sebou domov. Ale nevládala ho odniesť a nechcela ho tam nechať. Tak sa devy vrátili bez nej. Keďže už bola tma, všetci sme sa rozhodli, že ju pôjdeme hľadať. Keď sme ju nenašli povedali sme: ,Ženích sa zajtra vráti domov. Keď sa dozvie, že sa stratila, pôjde ju hľadať a stratíme aj jeho. Zabime kozu, pochovajme ju do jej hrobu a povedzme mu, že je mŕtva.‘ Teraz to už vieš. Urob, ako uznáš za vhodné. Ak ju pôjdeš hľadať, vezmi si so sebou tohto muža, aby ti ukázal správnu cestu.“

„Áno, to je najlepší plán,“ odpovedal Emil. „Dajte mi jedlo a podajte mi môj meč. Hneď sa vydáme na cestu.“

Ale cudzinec odpovedal: „Nebudem celý mesiac mrhať svojím časom, aby som ťa doviedol na zámok! Keby to bol len jeden alebo dva dni cesty, nevadilo by mi to. Ale celý mesiac nie!“

„Poď so mnou teda tri dni,“ povedal Emil, „a nasmeruj ma na správnu cestu. Bohato ťa odmením.“

„Nuž dobre,“ odpovedal cudzinec, „nech sa tak stane.“

Cestovali tri dni od východu slnka až po jeho západ. Vtedy cudzinec povedal: „Emil?“

„Áno,“ on odpovedal.

„Choď rovno, až pokým neprídeš k prameňu. Potom choď trochu ďalej a zámok uvidíš stáť rovno pred sebou.“

Po dvadsiatich šiestich dňoch Emil zbadal uprostred púšte zelenú trávu. Vedel, že prameň musí byť blízko. Zrýchlil svoje kroky, našiel prameň tečúcej vody a zahasil svoj smäd. Potom si ľahol na trávu a rozmýšľal: „Ak sa ten muž nemýlil, zámok musí byť nablízku. Radšej si tu dnes v noci pospím a zajtra ho skúsim nájsť.“ Tak si doprial dlhý a pokojný spánok. Keď sa zobudil, slnko už bolo vysoko hore. Vyskočil, umyl si tvár a ruky, a pokračoval vo svojej ceste. Nezašiel ani ďaleko a zrazu sa pred ním objavil zámok, hoci chvíľu predtým po ňom nebolo ani stopy. „Ako sa dostanem dnu?“ pomyslel si. „Neodvažujem sa zaklopať. Obor by ma mohol začuť. Najlepšie bude, keď sa vyštverám po stene, a uvidím, čo sa stane.“ Tak aj urobil. Ako sedel na múre asi hodinu, okno nad ním sa otvorilo a počul: „Emil!“ Pozrel hore a v okne zbadal Emíliu, o ktorej si tak dlho myslel, že je mŕtva. Slzy sa mu nahrnuli do očí a začal plakať.

„Drahý bratranec,“ zašepkala, „čo ťa sem priviedlo?“

„Môj žiaľ za tebou.“

„Ach! Hneď choď preč. Keď sa obor vráti, tak ťa zabije.“

 „Prisahám pri tvojej hlave, kráľovná môjho srdca, že som ťa nenašiel len kvôli tomu, aby som ťa znova stratil! Ak musím zomrieť, nech zomriem!“

„Ach, čo môžem pre teba urobiť?“

„Ak ti spustím lano, mohol by si sa po ňom vyštverať hore?“

„Áno, mohol,“ povedal.

Tak mu Emília spustila lano, po ktorom sa vyštveral až k jej oknu. Nežne sa objali a od radosti im až slzy vyhŕkli.

„Ale čo mám urobiť, keď sa vráti obor?“ spýtala sa.

„Dôveruj mi,“ povedal.

V izbe sa nachádzala aj jedna veľká skriňa, v ktorej mala Emília svoje šaty. Nechala do nej vojsť Emila a povedala mu, aby sa tam ani nepohol.

Ukryl sa práve včas. Sotva skriňu zatvorila, keď začula na schodoch obrove ťažké kroky. Roztvoril dvere dokorán. Niesol kus ľudského mäsa pre seba a jahňacie pre devu. „Cítim tu človečinu!“ zahromžil. „Čo tu robí?“

„Ako by sa niekto mohol dostať na toto opustené miesto?“ spýtalo sa dievča a rozplakalo sa.

„Neplač,“ povedal obor. „Možnože krkavec zhodil nejaké ľudské kúsky zo svojich pazúrov.“

„Ach, áno, zabudla som,“ odpovedala. „Jeden tu zhodil nejaké kosti.“

„Dobre, spáľ ich na prášok, aby som ich mohol prehltnúť.“

Tak deva vzala nejaké kosti, spálila ich a dala ich obrovi: „Tu máš prášok z kostí. Najedz sa.“

Keď obor prehltol prášok, ponaťahoval sa a išiel spať.

Za chvíľu ľudské mäso, ktoré deva varila pre obrovu večeru, zvolalo: „Pst! V skrini leží muž!“

A jahňacie odpovedalo: „To je tvoj brat alebo bratranec.“

Obor sa pohol a v polospánku sa opýtal: „Čo povedalo to mäso, Emília?“

„Len toľko, aby som pridala trochu soli.“

„Nuž, pridaj soľ.“

„Áno, už som pridala,“ povedala.

Obor znova zaspal hlbokým spánkom. Vtedy ľudské mäso zvolalo po druhýkrát: „Pst! V skrini leží muž!“

A jahňacie mäso odpovedalo: „To je tvoj brat alebo bratranec.“

„Čo povedalo to mäso, Emília?“ spýtal sa obor.

„Len toľko, aby som pridala korenie.“

„Nuž, pridaj korenie.“

„Áno, už som pridala,“ povedala.

Obor bol celý deň poľovať, tak bol veľmi unavený a ospalý. Opäť sa mu zatvorili oči a driemal. Vtedy ľudské mäso zvolalo po tretíkrát: „Pst! V skrini leží muž!“

A jahňacie odpovedalo: „To je tvoj brat alebo bratranec.“

„Čo to povedalo to mäso, Emília?“ spýtal sa obor.

„Len toľko, že už je hotové a že by som ho mala zobrať zo sporáka.“

„Tak ak je pripravené, prines mi ho, zjem ho.“

Tak mu ho priniesla. Medzitým čo on jedol ľudské mäso, ona si pochutnávala na jahňacom, z ktorého odložila kúsok na stranu pre svojho bratranca.

Keď sa obor najedol, umyl si ruky a povedal Emílii: „Usteľ mi posteľ, lebo som unavený.“

Tak mu ustlala. Dala mu pod hlavu pekný, mäkký vankúš a pozakrývala ho.

„Otec,“ povedala zrazu.

„Nuž, čo je?“

„Drahý otec, keď naozaj spíš, prečo máš vtedy otvorené oči?“

„Prečo sa pýtaš, Emília? Chceš byť ku mne zákerná?“

„Nie, samozrejme že nie, otec. Ako by som mohla? A aký úžitok by som mala z toho?“

„Nuž, tak prečo to chceš vedieť?“

„Pretože minulú noc som sa zobudila a celé miesto svietilo načerveno, čo ma dosť vydesilo.“

„To sa stane vtedy, keď tvrdo spím.“

„A načo ti je ten špendlík, ktorý vždy tak starostlivo opatruješ?“

„Keď hodím ten špendlík pred seba, vyrastie z neho železná hora.“

„A táto šijacia ihla?“

„Tá sa premení na more.“

„A táto sekerka?“

„Tá sa stane hustým živým plotom, cez ktorý nikto nevie prejsť. Ale prečo sa ma pýtaš všetky tieto otázky? Čo si si zaumienila urobiť?“

„Len som to chcela vedieť. Veď tu ma nikto nemôže nájsť,“ a začala plakať.

„Ach, neplač. Len som žartoval,“ povedal obor.

Čoskoro znova zaspal a žlté svetlo sa rozsvietilo na celom zámku.

„Poďme rýchlo preč!“ zvolal Emil zo skrine. „Musíme utiecť teraz, pokiaľ obor spí.“

„Ešte nie,“ povedala. „Svieti len žlté svetlo. Myslím, že ešte nespí.“

Tak čakali hodinu. Potom Emil znova zašepkal: „Vstávaj! Nesmieme strácať čas!“

„Počkaj. Pozriem sa, či už spí,“ povedala a nazrela mu do izby. Uvidela tam svietiť červené svetlo. Tak sa vrátila ku bratrancovi a spýtala sa ho: „Ale ako sa dostaneme von?“

„Prines lano. Spustím ťa na ňom dolu.“

Tak priniesla lano, sekerku, špendlík, a ihlu. A povedala: „Vezmi si ich a daj do vrecka na plášti. Daj si pozor, aby si ich nestratil.“

Emil si ich opatrne vložil do vrecka. Uviazal okolo nej lano a spustil ju dolu po stene.

„Si už v bezpečí?“ spýtal sa.

„Áno, úplne.“

„Odviaž lano, aby som ho mohol vytiahnuť.“

Emília ho poslúchla a za pár minút už stál vedľa nej.

Celý tento čas obor spal a nič nepočul. Vtedy k nemu prišiel pes a povedal: „Hej, spáč, máš pekné sny? Emília ťa opustila a utiekla preč.“

Obor sa postavil z postele. Kopol do psa a znova si ľahol do postele. Spal až do rána.

Keď sa ráno rozvidnelo, vstal a zvolal: „Emília! Emília!“ ale počul len ozvenu svojho vlastného hlasu. Rýchlo sa obliekol. Opásal si svoj meč. Zapískal na psa a išiel cestou, o ktorej si bol istý, že utečenci museli ísť.

„Bratranec,“ povedala zrazu Emília a otočila sa.

„Čo je?“ spýtal sa.

„Obor nás prenasleduje. Zbadala som ho.“

„Ale kde je? Ja ho nevidím.“

„Tam v diaľke. Vyzerá byť taký malý, ako ihla.“

Obaja začali utekať tak rýchlo, ako vládali. Obor sa k nim aj tak neustále približoval. Zostávalo iba niekoľko krokov a už by ich bol dobehol. Vtedy Emília odhodila za seba špendlík. V momente sa premenil na železnú horu medzi nimi a ich nepriateľom.

„Ja a môj pes to prelomíme,“ zúrivo zakričal obor. Udierali do železnej hory, až pokým si nespravili cez ňu cestičku. Zase sa k nim začali približovať.

„Bratranec!“ povedala zrazu Emília.

„Čo je?“

„Zase sa k nám približuje obor so svojím psom.“

„Tak bežme teda,“ odpovedal a ponáhľali sa tak rýchlo, ako len vládali. Zatiaľ čo obor a jeho pes sa ustavične približovali.

„Už sú blízko pri nás!“ zvolala deva a obzrela sa dozadu. „Musíš odhodiť sekerku.“

Tak Emil vybral zo svojho plášťa sekerku a odhodil ju za seba. Hneď za nimi vyrástol hustý, tŕnistý živý plot, cez ktorý obor a jeho pes nevedeli prejsť.

„Aj tak sa cezeň dostanem. Podryjem sa podzemím,“ zakričal. A za chvíľu boli na druhej strane živého plota.

„Bratranec,“ povedala Emília, „už sú zase blízko za nami.“

Emil odhodil za seba šijaciu ihlu, ktorá sa zmenila na veľké jazero.

„Ja a môj pes vypijeme celé to jazero,“ zakričal obor. Ale pes sa napil tak veľa, že ho roztrhlo a zomrel. Obor neprestával piť, až bolo celé jazero skoro úplne suché. Vtedy zvolal: „Emília, nech máš somáriu kožu a namiesto vlasov srsť.“

Avšak keď sa tak stalo, Emil sa na ňu pozrel s hrôzou v očiach a povedal: „Ona je skutočne somár, a vôbec nie žena.“

Tak odišiel domov a ju tam nechal.

Dva dni sa nešťastná Emília túlala po okolí a horko plakala. Keď sa jej bratranec dostal blízko svojho rodného mesta, začal rozmýšľať nad svojím správaním a cítil sa byť zahanbený.

„Možnože sa teraz už zmenila do svojej pôvodnej podoby,“ povedal si pre seba. „Pôjdem sa pozrieť.“

Tak sa ponáhľal, ako len vedel. Našiel ju sedieť na kameni, ako sa snažila odohnať od seba vlkov, ktoré si ju chceli dať na večeru. Pomohol jej ich odohnať a povedal jej: „Vstávaj, sesternica. Unikli sme mu.“

Emília sa postavila a odpovedala mu: „Vynikajúco, môj priateľ. Najprv ma presvedčíš, aby som s tebou utiekla, a potom ma ponecháš môjmu osudu.“

„Mám ti povedať pravdu?“ spýtal sa.

„Áno, povedz.“

„Myslel som si, že si bosorka, a mal som z teba strach.“

„A či si ma nevidel pred premenou? Alebo či si nesledoval, ako sa mením rovno pred tvojimi očami, keď ma obor zaklial?“

„Čo mám urobiť?“ povedal Emil. „Ak ťa vezmem do mesta, každý sa bude smiať a povie mi: ,Priviedol si si nejakú novú hračku? Má to ruky ako žena, nohy ako žena, telo ako žena, ale hlavu ako somár a namiesto vlasov srsť.‘“

„Nuž, čo chceš so mnou urobiť?“ spýtala sa Emília. „Radšej ma zober v noci ku mojej matke a nikomu o tom nič nehovor.“

„Dobre, urobím tak,“ povedal.

Počkali až do súmraku a vtedy Emil priviedol svoju sesternicu domov.

„Si to ty, Emil?“ spýtala sa matka, keď jemne zaklopal.

„Áno, ja som to.“

„A našiel si ju?“

„Áno, a priviedol som ju k vám.“

„Ach, kde je? Chcem ju vidieť!“ zvolala žena.

„Tu, za mnou,“ odpovedal Emil.

Ale keď úbohá žena zbadala svoju dcéru, vykríkla a zvolala: „Robíš si zo mňa žarty? Kedy som ja porodila somára?“

„Matka,“ zavzlykala Emília, „skutočne nepoznáš svoju vlastnú dcéru?“

„Ale áno, samozrejme že ju poznám.“

„Tak kde má svoje dve jazvy?“

„Na jej stehne od uhryznutia psom. A na hrudi známku popálenia od lampy, ktorú na seba zhodila, keď bola ešte malá.“

„Tak sa na mňa pozri a povedz mi, či nie som tvoja dcéra,“ povedala Emília a odhodila svoje šaty. Potom jej ukázala obidve jazvy.

Ako si ich jej matka pozrela, objala ju a plakala.

„Drahá dcéra,“ zvolala, „aká zloba sa ti stala?“

„Najprv ma jeden obor uniesol a potom ma začaroval,“ odpovedala Emília.

„Čo môžeme teraz urobiť?“ spýtala sa jej matka.

„Ukry ma a nikomu o mne nič nepovedz. A ty, drahý bratranec, susedom nič nepovedz. Ak sa ťa budú na mňa pýtať, povedz, že si ma ešte nenašiel.“

„Dobre, tak urobím,“ odpovedal.

Potom ju vzali na poschodie a ukryli v skrini, kde zostala celý mesiac. Von chodila len vtedy, keď všetci spali.

Medzitým sa Emil vrátil do svojho vlastného domova, kde ho jeho otec a matka, jeho bratia a susedia radostne privítali.

„Konečne si sa vrátil.“ povedali. „A našiel si Emíliu?“

„Nie, prehľadal som kvôli nej celý svet, a nič som o nej nepočul.“

„Išiel si s tým cudzincom, ktorý tu bol?“

„Áno, po troch dňoch bol taký vyčerpaný a zbytočný, že nemohol ísť so mnou ďalej. Určite už pred mesiacom prišiel k sebe domov. Navštívil som každý zámok a pozrel sa do každého domu, ale nenašiel som po nej ani najmenšiu známku. Tak som to vzdal.“

Oni mu povedali: „Povedali sme ti už predtým, že to nie je dobrý nápad. Obor alebo obryňa ju museli zjesť. Ako môžeš teda očakávať, že ju nájdeš?“

„Veľmi som ju miloval na to, aby som nič neurobil,“ povedal.

Ale jeho priatelia tomu nerozumeli a čoskoro sa o tom s ním znova rozprávali.

„My ti nájdeme manželku. Veľa dievčat je krajších než Emília.“

„Odvažujem sa povedať, ale ja ich nechcem.“

„Ale čo urobíš so všetkými tými vankúšmi, pokrovcami a ostatnými krásnymi vecami, ktoré si kúpil do svojho domu?“

„Môžu zostať v skrini.“

„Ale veď ich mole zožerú! Pár týždňov nevadí, ale za jeden či dva roky budú úplne zničené.“

„Ak tam majú ležať čo i desať rokov, ja chcem len Emíliu, a nikoho iného za manželku. Mesiac alebo dva si tu odpočiniem a potom ju pôjdem znova hľadať.“

„Ach, veď ty si sa úplne zbláznil! Či je ona jediná žena na svete? Je veľa lepších, ako je ona.“

„Ak sú lepšie, tak potom ja som ich ešte nestretol. Ale prečo robíte okolo toho toľko zbytočného rozruchu?“

„To ty robíš okolo toho zbytočný rozruch!“

Emil sa otočil a vrátil sa do domu, lebo sa nechcel hádať.

O tri mesiace neskôr, jeden žid, ktorý cestoval po púšti, prišiel ku zámku a ľahol si pod jeho stenami, aby si trochu odpočinul.

Večer ho tam uvidel obor a spýtal sa ho: „Ahoj žid! Čo tu robíš? Máš niečo na predaj?“

„Mám len nejaké oblečenie na predaj,“ odpovedal žid, ktorý sa pred obrom triasol od strachu.

„Ach, neobávaj sa ma,“ povedal obor a smial sa. „Ja ťa nezjem. Naozaj. Len ťa chcem trochu odprevadiť.“

„Už som pripravený, milostivý pane,“ odpovedal žid a postavila sa na nohy.

„Nuž, choď stále rovno, až pokým neprídeš do mesta. Nájdi tam devu menom Emília a mládenca, ktorý sa volá Emil. Vezmi so sebou toto zrkadlo a tento hrebeň, a povedz Emílii: ,Tvoj otec obor ťa pozdravuje a prosí ťa, aby si sa pozrela do tohto zrkadla. Potom budeš vyzerať tak ako predtým. A učeš si vlasy týmto hrebeňom. Aj tie budú potom také, ako predtým.‘ Ak neodovzdáš moju správu, na budúce, keď sa stretneme, tak ťa zjem.“

„Ó, poslúchnem ťa na slovo. To mi ver,“ zvolal žid.

Po tridsiatich dňoch vošiel žid cez bránu do mesta. Sadol si na zem na prvej ulici, ku ktorej prišiel. Bol hladný, smädný a veľmi unavený.

Celkom náhodou sa stalo, že išiel okolo Emil. Keď uvidel sedieť muža, ako naňho páli horúce slnko, povedal mu: „Vstaň, žid! Ak tam budeš sedieť, dostaneš úpal.“

„Ach, dobrý pane,“ odpovedal žid, „celý mesiac som cestoval a som príliš unavený na to, aby som sa pohol.“

„Ktorou cestou si prišiel?“ spýtal sa Emil.

„Od tadiaľ,“ odpovedal žid a ukázal za seba.

„A vravíš, že si cestoval celý mesiac? Nuž, nestretol si tam niečo pozoruhodné?“

„Áno, dobrý pane. Uvidel som zámok. V jeho tieni som odpočíval. Prišiel ku mne obor a zobudil ma. Povedal mi, aby som išiel do tohto mesta, kde mám nájsť mládenca menom Emil a dievča menom Emília.“

„Ja som Emil. Čo chce obor odo mňa?“

„Dal mi nejaké dary pre Emíliu. Ako ju nájdem?“

„Poď so mnou a môžeš jej ich dať osobne do jej vlastných rúk.“

Tak obaja išli spoločne k domu Emilovho strýka. Emil zaviedol žida do tetinej izby.

„Teta!“ zvolal. „Tento žid, ktorý je tu so mnou, prišiel od obra a priniesol od neho dary, zrkadlo a hrebeň pre Emíliu.“

„To môže byť len nejaký podlý trik od obra,“ povedala.

„Ó, nemyslím si,“ odpovedal mládenec. „Daj jej tie veci.“

Zavolali devu, ktorá prišla zo svojej skrýše a spýtala sa žida: „Odkiaľ si prišiel?“

„Od tvojho otca obra.“

„A čo ti kázal urobiť?“

„Povedal mi, aby som ti dal zrkadlo a hrebeň, a odkázal ti: „Pozri sa do tohto zrkadla a učeš sa týmto hrebeňom, a všetko bude také, ako predtým.“

Emília vzala zrkadlo pozrela doň a učesala si vlasy hrebeňom. A už viacej nemala somáriu hlavu, ale tvár krásnej devy.

Aká len veľká bola radosť aj matky, aj bratranca, keď uvideli túto nádhernú premenu. Správa o tom, že sa Emília vrátila sa rýchlo rozšírila. Susedia sa k nim nahrnuli, aby ju pozdravili.

„Kedy si sa vrátila?“

„Môj bratranec ma priviedol.“

„Veď nám povedal, že ťa nemohol nájsť.“

„Ó, to som povedal naschvál,“ povedal Emil. „Nechcel som, aby to niekto vedel.“

Potom sa vrátil ku svojmu otcovi a matke, svoji bratom a švagrinám, a povedal: „Ihneď sa musíme dať do práce, pretože dnes bude svadba.“

Pripravili krásne nosidlá, aby odniesli nevestu do jej nového domova. Ale ona cúvla a povedala: „Ja sa obávam, že ma obor zase odnesie.“

„Ako ťa môže obor odniesť, keď sme všetci tu?“ povedali. „Spolu je nás dvetisíc, a každý muž má so sebou meč.“

„Jemu by sa to mohlo podariť,“ odpovedala Emília. „On je veľmi mocný kráľ!“

„Má pravdu,“ povedal starý muž. „Odneste preč tie nosidlá a nechajte ju ísť peši, keď sa obáva.“

„Ale to je nezmyselné,“ zvolali ostatní. „Ako sa jej môže obor zmocniť?“

„Ja nepôjdem,“ povedala Emília znova. „Vy nepoznáte to monštrum, ale ja áno.“

Zatiaľ čo sa dohadovali, prišiel ženích.

„Dajte jej pokoj. Môže zostať v dome svojho otca. Napokon, môžem s ňou žiť tu. Môže sa pripraviť svadobná hostina.“

Tak sa nakoniec zosobášili. A keď boli veľmi starí zomreli bez toho, aby mali čo len jedinú hádku.

[@ Rozprávky z Tripolisu, Andrew Lang, Robert Hodosi]