6*06*/208* Partnerstvo zlodeja a klamára *(1,5k)

Kedysi dávno žil raz jeden zlodej, ktorý bol nezamestnaný. Tak sa túlal po morskom pobreží. Ako kráčal, prešiel okolo muža, ktorý pokojne stál a pozeral na morské vlny.

            „Rozmýšľam o tom,“ povedal zlodej tomuto cudzincovi, „že či si niekedy videl plávať aj kameň?“

            „Istotne videl,“ odpovedal druhý muž, „ba čo viac. Videl som ten istý kameň vyskočiť z vody a vyletieť vysoko do vzduchu.“

            „To je úžasné,“ odpovedal zlodej. „My dvaja by sme mali byť partneri. Určite spolu zarobíme veľké bohatstvo. Vyberme sa do paláca susedného kráľa. Keď sa tam dostaneme, pôjdem pred neho osamote a poviem mu tú najohromujúcejšiu vec, akú len vymyslím. Ty sa musíš tomu prispôsobiť a potvrdiť moje klamstvo.“

            Ako sa na tom dohodli, vydali sa na svoju cestu. Niekoľko dní cestovali. Keď prišli do mesta, kde sa nachádzal kráľovský palác, na niekoľko hodín sa rozdelili. Zlodej si vyžiadal audienciu u kráľa a poprosil Jeho Veličenstvo o pohár piva.

            „To je nemožné,“ odpovedal kráľ, „pretože tento rok bola veľmi slabá úroda všetkých plodín, chmeľu aj viniča. Tak nemám ani víno, ani pivo v celom kráľovstve.“

            „Aké zvláštne!“ odpovedal zlodej. „Práve som prišiel z krajiny, kde bola taká veľká úroda, že z jednej vetvy chmeľu uvarili dvanásť sudov piva.“

            „Stavím tristo zlatých, že to nie je pravda,“ odpovedal kráľ.

            „A ja stavím tristo zlatých, že to je pravda,“ odpovedal zlodej.

            Tak obaja stavili svojich tristo zlatých a kráľ povedal, že rozhodne o tom, kto z nich má pravdu potom, ako pošle do tej krajiny sluhu, aby zistil, či je to pravda.

            Tak sluha vysadol na koňa. Na svojej ceste stretol jedného muža, ktorého sa spýtal, že odkiaľ prichádza. Ten mu povedal meno krajiny, do ktorej mal sluha práve namierené.

            „Ak je to tak,“ povedal sluha, „môžeš mi povedať, aký vysoký chmeľ rastie v tej krajine a koľko sudov piva vedia uvariť z jednej vetvy?“

            „To neviem povedať,“ odpovedal muž, „ale stalo sa, že som bol pri tom, ako zbierali chmeľ, a videl som, že tri dni trvalo trom mužom so sekerami, pokým zoťali jednu vetvu chmeľu.“

            Sluha si pomyslel, že si ušetrí dlhú cestu. Tak dal mužovi dvadsať zlatých a povedal mu, aby zopakoval kráľovi to, čo mu práve povedal. Keď prišli do paláca, spoločne predstúpili pred kráľa.

            Kráľ sa spýtal: „Nuž, je to pravda o tom chmeli?“

            „Áno, Vaše Veličenstvo, je to pravda,“ odpovedal sluha, „a tu je muž, ktorého som priviedol z tej krajiny, aby tú informáciu potvrdil.“

            Tak kráľ vyplatil zlodejovi tristo zlatých. A partneri sa znova vydali spoločne za dobrodružstvom. Ako cestovali, zlodej povedal klamárovi: „Teraz pôjdem ku druhému kráľovi a poviem mu niečo oveľa ohromujúcejšie. Ty musíš potom potvrdiť moje klamstvo. Určite od neho dostaneme nejaké peniaze. Uvidím, či nie.“

            Keď prišli do ďalšieho kráľovstva, zlodej sa predstavil pred kráľa a vypýtal si od neho karfiol. Kráľ mu odpovedal: „Kvôli plesni na zelenine, nemáme žiaden karfiol.“

            „To je zvláštne,“ odpovedal zlodej. „Práve som prišiel z krajiny, kde rastie tak hojne, že jedným karfiolom vedia naplniť až dvanásť vaní na vodu.“

            „Neverím,“ odpovedal kráľ.

            „Vsadím šesťsto zlatých, že to je pravda,“ odpovedal zlodej.

            „Ja vsadím šesťsto zlatých, že to nie je pravda,“ odpovedal kráľ. A poslal po sluhu, ktorému prikázal, aby sa hneď vybral do krajiny, odkiaľ prišiel zlodej, a zistil, či to, čo hovorí o karfiole, je pravda. Na svojej ceste stretol nejakého muža. Zastavil koňa a spýtal sa ho, že odkiaľ prichádza. Muž mu povedal meno krajiny, kam mal sluha namierené.

            „Ak je to tak,“ povedal sluha, „potom mi povedz, aké veľké karfioly rastú v tvojej krajine? Sú také veľké, že jedna hlava karfiolu naplní dvanásť vodných vaní?“

            „To neviem,“ odpovedal muž, „ale videl som, ako dvanásť vozov, ktoré ťahalo dvanásť koní, nieslo na trh jednu hlavu karfiolu.“

            Sluha odpovedal: „Tu máš desať zlatých, dobrý človek, pretože si mi ušetril dlhú cestu. Poď so mnou a povedz kráľovi to, čo si mi práve povedal.“

            „V poriadku,“ povedal muž a išli spolu do paláca. Keď sa kráľ spýtal sluhu, či zistil pravdu o karfiole, sluha odpovedal: „Vaše Veličenstvo, všetko, čo ste počuli, je pravda. Tu je muž z tej krajiny, ktorý Vám to potvrdí.“

            Tak kráľ musel vyplatiť zlodejovi šesťsto zlatých. A partneri sa vydali znova na cesty. Mali už deväťsto zlatých. Keď sa dostali do krajiny susedného kráľa, zlodej predstúpil pred kráľa. Svoju konverzáciu začal tým, že či Jeho Veličenstvo vie, že v susednom kráľovstve je mesto, v ktorom je kostolná veža, na ktorej pristál jeden veľký vták. Tá veža je taká vysoká a zobák vtáka taký dlhý, že ním vie ďobať do hviezd tak dobre, že napokon niektoré spadnú z neba.

            „Tomu neverím,“ povedal kráľ.

            „Napriek tomu, som pripravený vsadiť tisícdvesto zlatých na to, že to je pravda,“ odpovedal zlodej.

            „Ja vsadím tisícdvesto zlatých na to, že to nie je pravda,“ odpovedal kráľ. A hneď poslal sluhu do susednej krajiny zistiť, či je to pravda.

            Ako sluha cválal na koni, stretol muža, ktorý išiel oproti nemu. Pozdravil ho a spýtal sa ho, že odkiaľ prichádza. Muž povedal meno mesta, do ktorého mal sluha namierené. Hneď sa muža spýtal, či je príbeh, ktorý počul o vtákovi s dlhým zobákom, pravdivý.

            „Neviem o tom,“ odpovedal muž, „lebo toho vtáka som nikdy nevidel. Ale raz som videl dvanásť mužov s metlami, ako tlačia obrovské vajce celou svojou silou do pivnice.“

            „To je úžasné,“ odpovedal sluha a dal mužovi desať zlatých. „Poď so mnou a povedz to kráľovi. Aspoň mi ušetríš dlhú cestu.“

            Keď zopakoval svoj príbeh kráľovi, ten musel zlodejovi vyplatiť tisícdvesto zlatých.

            Potom sa obaja partneri, zlodej a klamár, vybrali so svojím neprávom nadobudnutým bohatstvom ďalej. Rozhodli sa, že si ho rozdelia rovnakým dielom. Ale zlodej si ponechal z klamárovho podielu koristi tri zlaté. Krátko nato sa obaja zosobášili a usadili sa doma so svojimi manželkami. Jedného dňa klamár zistil, že mu jeho partner ukradol tie tri zlaté. Tak išiel do jeho domu a pýtal ich od neho.

            „Príď budúcu sobotu a ja ti ich dám,“ odpovedal zlodej. Ale vôbec nemal v úmysle dať klamárovi peniaze. V sobotu ráno sa vystrel ako mŕtvy na posteli a povedal svojej manželke, aby mu oznámila, že zomrel. Tak si jeho manželka potrela oči cibuľou. A keď sa klamár zjavil vo dverách, privítala ho so slzami v očiach. Povedala mu, že jej manžel je mŕtvy, takže mu nemôže zaplatiť tri zlaté.

            No klamár sa dovtípil, že je to len trik, a hneď zistil pravdu. Povedal: „Keďže mi nezaplatil, ja ho vyplatím. Tri razy ho zbičujem svojím bičom na koňa.“

            Pri týchto slovách vyskočil zlodej na nohy a sľúbil svojmu partnerovi, že ho vyplatí, keď sa vráti nasledujúcu sobotu. Tak klamár odišiel a bol uspokojený týmto novým prísľubom.

            Ale keď nadišlo sobotňajšie ráno, zlodej skoro ráno vstal a ukryl sa pod seno do senníka.

            Keď sa tam objavil klamár a požadoval svoje tri zlaté, jeho manželka ho privítala so slzami v očiach a povedala, že jej manžel je mŕtvy.

            „Kde ste ho pochovali?“ spýtal sa klamár.

            „Do senníka,“ odpovedala manželka.

            „Tak tam pôjdem a zoberiem si nejaké seno ako platbu za jeho dlh,“ povedal klamár.

            Keď prišiel do senníka, pomocou vidiel začal prehadzovať seno zo strany na stranu. Zlodej sa vyľakal a vyskočil zo sena. Celý vydesený zase sľúbil svojmu partnerovi, že mu vyplatí tri zlaté nasledujúcu sobotu.

            Keď prišiel ten deň, vstal pri východe slnka a vliezol do krypty kaplnky, ktorá bola nablízku. Tam sa vystrel v starej kamennej rakve, kde zostal úplne bez pohybu.

            Ale klamár bol rovnako bystrý ako jeho partner. Veľmi skoro pomyslel na kryptu a vybral sa do kaplnky. Úplne si veril v tom, že tam nájde miesto, kde sa ukrýva jeho priateľ. Vošiel do krypty. Chvíľu mu trvalo, pokým si jeho oči privykli na tmu. Vtom zrazu začul pod zamrežovaným oknom šepot. Ako pozorne načúval, zistil, že to je banda lupičov, ktorí sa rozhodli, že si tam ukryjú svoju korisť. Potom chceli ísť za novým dobrodružstvom. Ako sa rozprávali, odstránili mreže z okna. Za chvíľu mali byť v krypte a objavili by klamára. Tak ten sa postavil do výklenku v stene a dal si okolo seba plášť. Takže v tlmenom svetle vyzeral len ako stará kamenná socha.

            Hneď ako vošli vlamači do krypty, začali si deliť svoj poklad. Bolo ich dvanásť, ale nejakým omylom ich šéf rozdelil zlato na trinásť kôp. Keď si všimol svoju chybu, povedal, že nemá čas to znova prepočítať a že trinástu kopu si môže zobrať ten z nich, ktorý jedným úderom odtne stojacej soche vo výklenku steny na jeden úder hlavu. S týmito slovami zobral sekeru a priblížil sa k výklenku, kde stál klamár. Ale ako zdvihol sekeru ponad svoju hlavu, z kamennej rakvy sa ozval pohrebný hlas: „A teraz mŕtvi vstanú zo svojich rakiev a sochy vystúpia zo stien, a každý bude viacej mŕtvy ako živý.“ S týmito slovami zlodej vyskočil zo svojej rakvy a klamár vystúpil z výklenku. Vlamači utiekli bezhlavo z krypty rýchlo preč. Pritom tam nechali všetko to zlato a prisahali, že už nikdy nevkročia na to strašidelné miesto.

            Partneri, zlodej a klamár, si zlato rozdelili medzi seba. Zlodej potom konečne vrátil klamárovi tri zlaté. Všetko bohatstvo si odniesli domov a potom sa už viacej nestretli. A ani v kronike sa o nich už viacej nedozvieme. Odvtedy už určite žili počestným životom, lebo ich partnerstvo im prinieslo viacej peňazí než vládali minúť.

            [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]