6*07*/209* Fortunatus a jeho mešec **(2,1k)

Kedysi dávno žil v meste Famagosta na ostrove Cyprus muž menom Teodor. Mal to byť najšťastnejší človek na svete, lebo mal všetko, čo si len zaželal, a aj peknú manželku a malého syna, ktorých veľmi ľúbil. Ale nanešťastie veľmi rýchlo ho vždy všetko omrzelo a zakaždým musel hľadať nové potešenie. Keď sa ľudia takto správajú, vo všeobecnosti je ich osud stále rovnaký. Ešte predtým, ako mal jeho syn Fortunatus desať rokov, jeho otec Teodor stihol minúť všetky svoje peniaze a nezostal mu ani jeden cent.

            No hoci bol Teodor taký pochabý, nebol úplne bez zdravého rozumu. Hneď si začal hľadať nejakú robotu. Jeho manželka mu nič nevyčítala. Poslala sluhov preč a predala ich dobre chované kone. Všetku prácu v dome robila sama, dokonca aj prala oblečenie svojmu manželovi a synovi.

            Takto to išlo až dovtedy, pokým Fortunatus nedosiahol šestnásť rokov. Jedného dňa, keď sedeli pri večeri, chlapec povedal svojmu otcovi Teodorovi: „Otec, prečo si taký smutný? Povedz mi, v čom je chyba, a možnože ti budem vedieť pomôcť.“

            „Ach, syn môj, mám dôvod na to, aby som bol smutný. Keby som bol býval opatrnejší, vychutnával by si si rôzne zábavy a potešenie zo života. Namiesto toho tu trčíš v tomto malom dome.“

            „Ó, nech ťa to netrápi,“ odpovedal Fortunatus. „Je čas, aby som si sám zarobil peniaze na seba. Viem, že som sa zatiaľ nenaučil žiadnemu remeslu. Ale i tak musí byť niečo, čo dokážem urobiť. Pôjdem sa poprechádzať po morskom pobreží a porozmýšľam o tom.“

            Veľmi skoro, skôr než očakával, sa mu naskytla príležitosť. Ako múdry chlapec sa jej hneď chytil. Bola to pozícia pážaťa pre grófa z Flámska. A keďže sa grófova dcéra práve vydávala, na jej počesť sa konali nádherné slávnosti. Konali sa aj zápasy, pri ktorých sa Fortunatovi podarilo vyhrať cenu. Dostal aj rôzne dary od lordov a dám na dvore, ktorým sa páčili jeho príjemné spôsoby. Fortunatus sa začal cítiť ako bohatý človek.

            Ale hoci sa nesprával povýšenecky, spôsobilo to závisť ďalších pážat na dvore. Jedno z nich sa volalo Róbert, ktorý vymyslel voči Fortunatovi sprisahanie. Povedal tomuto mladému mužovi, že ho gróf vôbec nemá rád a že sa ho chystá zabiť. Fortunatus uveril jeho klamstvu. Pobalil si svoje honosné oblečenie a peniaze. A ešte pred úsvitom vykĺzol preč.

            Prešiel cez mnoho veľkých miest. Žilo sa mu veľmi dobre. Keďže však bol veľmi štedrý a o nič múdrejší ako ostatní mladí ľudia v jeho veku, čoskoro sa ocitol na mizine. Takisto ako jeho otec začal rozmýšľať nad prácou. Precestoval viac než polovicu Bretónska a neustále si hľadal prácu. Zdalo sa, že ho nikto nechce zamestnať. Túlal sa z jedného miesta na druhé. Napokon prišiel do hustého lesa, v ktorom bolo veľmi málo svetla a žiadna cestička. Tu strávil celé dva dni. Pritom nemal nič na jedenie. Na pitie mal len trochu vody. Raz išiel jedným smerom, potom druhým, ale vôbec nemohol nájsť cestu z lesa von. Počas prvej noci spal hlbokým spánkom. Bol príliš unavený na to, aby mal strach z nejakého muža či šelmy. Ale keď nastala noc po druhýkrát, v diaľke začul besné vrčanie. To ho vystrašilo a popozeral sa po vysokom strome, kde by bol mimo dosahu svojho nepriateľa. Sotva sa pohodlne usadil na jednej z vetiev stromu, objavil sa tam lev. Prišiel ku kameňu blízko neho, kde vyvieral prameň. Nenásytne začal piť. To bolo dosť nebezpečné. Ale keďže levy sa nešplhajú na stromy, pokiaľ sedel na svojej vetve, bol celkom v bezpečí. Avšak hneď ako sa lev vzdialil, pri prameni ho vystriedal medveď. A medvede, ako Fortunatus veľmi dobre vedel, sa vedia štverať na stromy. Jeho srdce začalo rýchlo byť, a nie bez príčiny. Pretože medveď sa otočil a pozrel sa hore, kde zbadal Fortunata!

            Našťastie v tých časoch mladí muži nosili za opaskom svoj meč. Bola to móda, ktorá sa teraz Fortunatovi veľmi hodila. Vytiahol svoj meč a keď bol medveď na meter od neho, urobil mečom zúrivý výpad vpred. Medveď zareval od bolesti a vetva, na ktorej stál sa pod ním zlomila. Celou svojou váhou dopadol na zem. Fortunatus zostúpil zo stromu. Popozeral sa okolo, či nie sú v dohľade ďalšie šelmy. A jedným bodnutím dorazil na zemi medveďa. Práve rozmýšľal, že si založí oheň a urobí si bohatú večeru z medvedieho mäsa, ktoré je celkom chutné. Keď vtom zrazu zbadal vedľa seba stáť krásnu dámu, ktorá sa opierala o koleso a oči mala zaviazané šatkou.

            „Ja som Šťastena,“ povedala. „Mám pre teba dar. Želáš si múdrosť, silu, dlhý život, bohatstvo, zdravie, alebo krásu? Dobre si to rozmysli a povedz mi, čo chceš.“

            Ale Fortunatus sa riadil príslovím: „Na lačný žalúdok sa zle rozmýšľa,“ a rýchlo odpovedal: „Dobrá pani, daj mi toľko veľa bohatstva, aby som už nikdy nebol taký hladný, ako teraz.“

            A pani Šťastena mu podala mešec na peniaze a povedala mu, že zakaždým, keď doňho vloží ruku, vytiahne z neho on a jeho deti desať zlatých mincí. Ale po ich smrti, keď zomrú, mešec stratí svoje čarovné kúzlo.

            Pri tejto správe bol Fortunatus celý bez seba. Sotva sa mu podarilo nájsť slová, ako sa poďakovať tejto dáme. Ale ona mu povedala, že najlepšie, čo teraz môže urobiť, je nájsť cestu z lesa von. A predtým, ako mu zaželala zbohom, ukázala mu smer, ktorým má ísť. Kráčal tak rýchlo, ako mu len jeho únava dovoľovala. Napokon zbadal celkom blízko svetlo z nejakého domu. Keď prišiel bližšie, zistil, že je to hostinec. Pred vstupom do hostinca si Fortunatus pomyslel, že sa presvedčí o tom, či je pravda o jeho mešci, čo mu povedala pani Šťastena. Vzal mešec a pozrel sa dnu. Naisto tam našiel desať trblietavých zlatých mincí. Fortunatus odvážne vošiel do hostinca. Objednal si, aby mu ihneď pripravili bohatú večeru, keďže bol veľmi hladný, a aby mu priniesli to najlepšie víno v hostinci. Zdalo sa, že sa vôbec nestará o to, koľko minie. Tak si všetci mysleli, že je veľký lord, a súperili o to, kto ho čo najskôr obslúži, keď si niečo objednal.

            Potom, ako strávil noc v mäkkej posteli, Fortunatus sa cítil oveľa lepšie. Tak sa spýtal hostinského, že kde by mohol zohnať nejakých sluhov a nejaké dobré kone. Ďalšia vec, ktorú chcel pre seba, bola, že si chcel zaobstarať nejaké elegantné oblečenie. A napokon potreboval aj veľký dom, kde by mohol usporadúvať veľké hostiny pre šľachticov a krásne dámy, ktoré bývali v okolitých palácoch.

            Takýmto spôsobom strávil celý rok. Fortunatus bol taký zaneprázdnený zábavami, že vôbec nepomyslel na svojich rodičov, ktorých zanechal na Cypruse. Ale hoci bol nedbanlivý, vôbec nemal zlé srdce. Hneď ako si spomenul na rodičov, začal robiť prípravy na to, že ich navštívi. Nemal rád samotu, tak sa rozhodol, že si nájde nejakého staršieho a múdrejšieho spoločníka, s ktorým by mohol cestovať. Zakrátko mal to šťastie, že sa mu podarilo nájsť starého muža, ktorý nechal svoju manželku a svoje deti v jednej vzdialenej krajine už pred mnohými rokmi, keď sa  rozhodol, že pôjde hľadať šťastie do sveta, ktoré sa mu nikdy nepodarilo nájsť. Súhlasil s Fortunatovou ponukou, aby ho sprevádzal naspäť na Cyprus, pod jednou podmienkou. A to, že sa bude môcť najskôr vrátiť na niekoľko týždňov do svojho vlastného domova. A až potom sa odváži plaviť na taký zvláštny a vzdialený ostrov. Fortunatus súhlasil s jeho návrhom, a keďže ho vždy zaujímali nové veci, povedal, že pôjde s ním.

            Cesta bola dlhá. Museli prejsť cez veľa veľkých riek, zdolať vysoké hory a prejsť cez husté lesy, až potom sa dostali na zámok tohto starého muža. Jeho manželka a deti sa už skoro vzdali nádeje, že ho ešte niekedy uvidia. Tak sa horlivo zhromaždili okolo neho. Fortunatovi netrvalo ani päť minút, aby sa zaľúbil do najmladšej dcéry, najkrajším stvorením na svete, ktorá sa volala Kasandra.

            „Daj mi ju za manželku,“ povedal starému mužovi, „a všetci poďme spoločne do Famagosty.“

            Tak kúpili loď, ktorá bola dosť veľká na to, aby uniesla starého muža aj s jeho manželkou, a ich desať detí, teda päť synov a päť dcér. Deň predtým, ako sa začali plaviť, sa konala veľkolepá svadobná hostina. Všetci si mysleli, že Fortunatus je dozaista princ v preoblečení. Avšak, keď sa dostali na Cyprus, Fortunatus zistil, že jeho rodičia zomreli. Veľmi ho to zarmútilo. Na nejaký čas sa zatvoril vo svojom dome a nechcel nikoho vidieť. Bol plný hanby, že si na nich celé tie roky ani len nespomenul. Potom poprosil starého muža a jeho manželku, aby zostali s ním a zaujali miesto jeho rodičov.

            Dvanásť rokov žil Fortunatus a Kasandra šťastne vo Famagoste. Narodili sa im dvaja synovia. Mali krásny dom a všetko, čo si len mohli želať. A keď sa Kasandrine sestry vydali, aj ich zabezpečil mešec veľkým bohatstvom. Ale napokon sa Fortunatus z toho, že bol stále doma, znudil. Pomyslel si, že sa znova pôjde pozrieť do sveta. Kasandra preplakala mnoho sĺz, keď jej povedal o svojom prianí. Veľmi ťažko sa mu podarilo ju presvedčiť, aby s tým súhlasila. Napokon, keď jej sľúbil, že sa do dvoch rokov vráti, to ju uspokojilo. Predtým, ako odišiel, jej ukázal tri debne plné zlata, ktoré stáli v izbe so železnými dverami a stenami štyri metre hrubými. „Ak sa mi niečo stane,“ povedal, „a že by som sa nikdy nevrátil domov, jednu debnu si nechaj pre seba a ďalšie dve daj našim dvom synom.“ Potom ich všetkých objal a nalodil sa na loď, ktorou išiel do Alexandrie.

            Vietor bol priaznivý a za niekoľko dní došli do prístavu, kde sa Fortunatus dozvedel od jedného domorodca, ktorého stretol v prístave, že ak si želá, aby bol v meste dobre prijatý, musí najskôr dať sultánovi nejaký hodnotný dar. „To sa dá ľahko spraviť,“ povedal Fortunatus a vošiel do zlatníctva, kde kúpil veľký zlatý pohár za päťtisíc libier. Tento dar tak veľmi potešil sultána, že rozkázal, aby  Fortunatovi naložili na loď sto sudov korenia. Fortunatus ich nalodil na palubu svojej lode a kapitánovi rozkázal, aby sa vrátil s loďou na Cyprus a doviezol ich jeho manželke, Kasandre. Keď potom dostal audienciu u sultána, poprosil ho o povolenie, aby mohol cestovať krížom po celej krajine, ktoré mu s radosťou sultán dal. Pripojil mu aj nejaké listy vládcom ďalších krajín, ktoré mohol Fortunatus navštíviť.

            Naplnený radosťou a potešený myšlienkou, že sa môže znova prechádzať po celom svete, sa Fortunatus bez toho, aby strácal čo i len jeden deň, vydal na cesty. Z jedného kráľovského dvora cestoval do druhého. Každého udivoval svojím veľkolepým, elegantným ošatením a nádherou svojich darov. Po istom čase ho jeho potulky po rôznych krajinách tak znudili, ako keď bol doma. Vrátil sa do Alexandrie, kde našiel v prístave tú istú loď, ktorá ho priviedla z Cyprusu. Najskôr, samozrejme, navštívil sultána, ktorému vzdal úctu a porozprával mu o svojich dobrodružstvách, čo si sultán veľmi rád a so zaujatím vypočul.

            Keď mu všetko vyrozprával, sultán poznamenal: „Nuž, videl si mnoho úžasných vecí, ale ja ti ukážem niečo oveľa nádhernejšie,“ a zaviedol ho do izby, kde bolo množstvo drahokamov naukladaných na kopách vedľa steny. Fortunatovi sa oči úplne oslnili, ale sultán pokračoval ďalej a otvoril dvere na skrini na konci izby. Nebolo v nej nič iné, len malá červená čiapka, aké nosievali vojaci v Turecku.

            „Pozri sa na toto,“ povedal sultán.

            „Ale na tej čiapke nie je nič hodnotného,“ odpovedal Fortunatus. „Len tento deň som videl tucet lepších čiapok, ako je táto.“

            „Ach,“ povedal sultán, „ty nevieš, o čom rozprávaš. Ktokoľvek si položí túto čiapku na hlavu a zaželá si, aby bol na nejakom mieste, v momente sa tam ocitne.“

            „Ale kto ju vyrobil?“ spýtal sa Fortunatus.

            „To ti nemôžem povedať,“ odpovedal sultán.

            „Je veľmi ťažká na nosenie?“ spýtal sa Fortunatus.

            „Nie, čiapka je celkom ľahká,“ odpovedal sultán. „Len si ju vyskúšaj.“

            Fortunatus si dal čiapku na hlavu a bez rozmýšľania si zaželal, aby bol naspäť na lodi, ktorá sa začínala plaviť do Famagosty. Behom sekundy stál na čele lode. Medzitým sa už vyťahovala kotva. A zatiaľ čo sultán ľutoval svoju pochabosť, loď sa rýchlo plavila smerom na Cyprus.

            Keď loď dorazila k ostrovu, Fortunatus našiel svoju manželku a deti v dobrom zdraví. No dvaja starí ľudia už boli mŕtvi a pochovaní. Jeho synovia narástli vysokí a silní, ale neželali si vidieť svet tak ako ich otec. Svoju vášeň našli v poľovačkách a v jazdení na koni. Fortunatus tiež zostal doma úplne v pokoji. A keď naňho prišla cestovateľská vášeň, nasadil si čiapku a na pár hodín odišiel bez toho, aby si to niekto bol všimol. Túto čarovnú čiapku sultánovi nikdy nevrátil.

            Časom zostarol a keď už cítil, že mu nezostáva veľa dní zo svojho života, zavolal si k sebe svojich dvoch synov. Ukázal im mešec a čiapku, a povedal im: „Nikdy sa nevzdajte týchto dvoch vzácnych majetkov. Majú oveľa väčšiu hodnotu ako zlato a statky, ktoré tu zanechávam. Ale nikomu nikdy nepovedzte ich tajomstvo, ani svojim manželkám, ani najlepšiemu priateľovi. Ten mešec mi slúžil spoľahlivo počas štyridsiatich rokov. A nikto sa nedozvedel, odkiaľ som prišiel k toľkému bohatstvu.“ Potom zomrel. Pochovala ho jeho manželka Kasandra a všetci vo Famagoste za ním mnoho rokov smútili.

            [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]