6*08*/210* Dievča s tvárou kozy **(1,7k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden roľník, ktorý sa volal Masaniello. Mal dvanásť dcér. Keď stáli vedľa seba, boli ako stupienky na schodoch, lebo medzi každou z nich bol jeden rok rozdiel. Chudobný muž robil všetko, čo mohol, aby vychoval takú veľkú rodinu. Preto, aby im zabezpečil jedlo, zvykol pracovať na poli celé dni. Napriek všetkej jeho namáhavej robote, podarilo sa mu akurát udržiavať vlka od dverí chatky. A jeho úbohé malé dcéry išli často spať do postele hladné.

            Jedného dňa, keď Masaniello pracoval na úpätí vysokej hory, prišiel k otvoru jaskyne, ktorá bola taká tmavá a ponurá, že sa zdalo, že aj slnečné lúče sa obávajú do nej vstúpiť. Zrazu odtiaľ vyšla obrovská zelená jašterica a postavila sa pred Masaniella, ktorý od strachu skoro zošedivel. Jašterica bola taká veľká, ako krokodíl, a vyzerala byť veľmi zúrivá.

            Ale táto jašterica si sadla vedľa neho a čo najpriateľskejším spôsobom mu povedala: „Neobávaj sa ma, dobrý muž. Ja ti neublížim, skôr naopak. Veľmi by som ti chcela pomôcť.“

            Keď roľník počul tieto slová, kľakol si pred jaštericu a povedal: „Drahá pani, lebo neviem, ako ťa mám volať, som v tvojej moci. Ale prosím ťa, aby si bola voči mne milostivá. Pretože mám doma dvanásť biednych mladých dcér, ktoré sú odo mňa závislé.“

            „To je dôvod, prečo som prišla za tebou,“ odpovedala jašterica. „Priveď mi zajtra ráno svoju najmladšiu dcéru. Sľubujem ti, že ju vychovám ako svoju vlastnú dcéru, a budem sa k nej správať ako k najdrahšej osobe na zemi.“

            Keď si Masaniello vypočul jej slová, bol veľmi nešťastný. Pevne veril tomu, že jašterica chce jeho najmladšiu a najmilšiu dcéru zjesť ako chutný dezert. Zároveň si pomyslel: „Ak jej odmietnem splniť jej žiadosť, určite ma teraz tu hneď zje. Čo len mám urobiť? Ako sa dostanem z tejto ťažkej situácie?“

            Ako tak rozmýšľal, jašterica mu povedala: „Ihneď urob to, o čo ťa žiadam. Želám si, aby si mi sem priviedol svoju najmladšiu dcéru. Ak mi nesplníš moje želanie, môžem ti povedať, že to bude len horšie pre teba.“

            Keď Masaniello zbadal, že nič iného nemôže urobiť, tak sa vybral domov. Keď tam prišiel, bol celý bledý a utrápený. Jeho manželka sa ho hneď spýtala: „Čože sa ti stalo, môj drahý manžel? Pohádal si sa s niekým alebo ti ten nešťastný osol spadol do jamy?“

            „Ani jedno, ani druhé,“ odpovedal manžel. „Ale niečo oveľa horšie. Strašne veľká jašterica mi nahnala takú hrôzu, že som skoro až o svoje zmysly prišiel. Vyhrážala sa mi, že ak jej nedám našu najmladšiu dcéru, že to veľmi oľutujem. Až mi hlavu ide roztrhnúť. Vôbec neviem, čo mám urobiť. Skutočne som niekde medzi diablom a hlbokým morom. Vieš, že našu najmladšiu dcéru Renzollu veľmi milujem. Ale ak ju neprivediem zajtra ráno jašterici, musím sa rozlúčiť so životom. Poraď mi. Čo môžem teraz urobiť?“

            Keď si ho jeho manželka vypočula, povedala mu: „Ako môžeš vedieť, môj drahý manžel, že tá jašterica je skutočne náš nepriateľ? Možnože je to náš priateľ v prestrojení. Tvoje stretnutie s ňou môže znamenať začiatok lepších časov a koniec našej biedy. Preto choď k nej vziať našu dcéru. Moje srdce mi hovorí, že to nikdy neoľutuješ.“

            Masaniella jej slová veľmi upokojili. Nasledujúce ráno, hneď ako sa rozvidnelo, vzal svoju malú dcéru za ruku a zaviedol ju do jaskyne.

            Jašterica, ktorá očakávala roľníkov príchod, mu vyšla oproti. Vzala dievča za ruku a jej otcovi dala vrece plné zlata. Potom mu povedala: „Choď vystrojiť svadbu ostatným svojim dcéram. Daj im veno z tohto zlata a maj dobrú náladu. Ja budem odteraz pre Renzollu aj jej otcom, aj matkou. Je to pre ňu veľké šťastie, že bude u mňa vyrastať.“

            Masaniella úplne premohla vďačnosť. Poďakoval sa jašterici a vrátil sa domov ku svojej manželke.

            Hneď ako sa rozchýrilo, akým bohatým sa roľník stal, nápadníci sa k jeho dcéram len tak hrnuli. Veľmi skoro ich všetky zosobášil. Dal im bohaté veno. No aj tak mu zostalo ešte dostatok zlata pre seba a svoju manželku, aby žili pohodlný a bezstarostný život.

            Hneď ako zostala jašterica s Renzollou osamote, premenila jaskyňu na krásny palác a zaviedla dievča dovnútra. Tu ju vychovávala ako malú princeznú, ktorá mala všetko, čo si len zažiadala. Dávala jej na jedenie tie najvyberanejšie jedlá. Nosila tie najluxusnejšie šaty. A obsluhovalo ju tisíc sluhov.

            I stalo sa jedného dňa, že kráľ jednej krajiny poľoval blízko tohto paláca a zastihla ho tma. Keď uvidel svetlo z paláca, poslal jedného svojho sluhu, aby sa tam popýtal o miesto na spanie počas noci.

            Keď páža zaklopalo na dvere, jašterica sa premenila na krásnu ženu a otvorila dvere. Keď si vypočula žiadosť od kráľa, poslala mu správu, že sa veľmi poteší, keď ju navštívi, a dá mu všetko, čo požaduje.

            Ako si kráľ vypočul jej milé pozvanie, okamžite si to nasmeroval do paláca. Prijali ho veľmi pohostinne. Vyšlo mu oproti sto pážat s pochodňami. Sto ďalších ho obsluhovalo pri stole. A ďalších sto ho ovievalo vejármi, aby od neho odohnali muchy. Sama Renzolla mu nalievala víno. Robila to tak pôvabne, že Jeho Výsosť nevedela od nej oči odtrhnúť.

            Keď kráľ dojedol a odniesli taniere, odišiel si ľahnúť do svojej izby. Renzolla mu vyzula topánky. A on sa do nej tak bezhlavo zamiloval, až mu z hrude išlo srdce vyskočiť. Zavolal si k sebe vílu a požiadal ju, aby mu dala Renzollu za manželku. Keďže víle išlo z úprimného srdca o blaho dievčaťa, ochotne dala k tomu súhlas, a nielen to, ale aj veno sedemtisíc zlatých mincí.

            Kráľ bol veľmi potešený týmto bohatstvom. Pripravil sa na odchod sprevádzaný Renzollou, ktorá však ani len nepoďakovala víle za to, čo všetko pre ňu spravila. Keď víla uvidela, že jej vôbec nie je vďačná, rozhodla sa ju potrestať. Prekliala ju, aby sa jej tvár zmenila na koziu hlavu. Behom chvíľky sa pekné ústa a nos zmenili na veľkú tlamu a ňufák, a narástla jej polmetrová brada. Obe líca jej klesli a z krásnych žiarivých vrkočov na hlave sa stali dva ostré rohy. Keď sa kráľ otočil a pozrel sa na ňu, pomyslel si, že určite musel prísť o svoj zdravý rozum. Vybuchol v nárek sĺz a zvolal: „Kde sú tie vlasy, ktoré ma tak uchvátili. Kde sú tie oči, ktoré mi prenikli až do hĺbky môjho srdca. A kde sú tie jemné pery, ktoré som pobozkal? Azda musím byť priviazaný k tejto koze po celý svoj život? Nie, nie! Nič ma nedonúti, aby som bol kvôli dievčaťu s kozou tvárou svojim poddaným na smiech!“

            Keď sa dostali do jeho vlastnej krajiny, zatvoril Renzollu s jej komornou do hornej izby vo veži. Obidvom dal desať zväzkov ľanu na pradenie a povedal im, že úloha musí byť hotová do konca týždňa.

            Komorná poslúchla kráľov rozkaz a hneď sa dala do roboty. Vyčesala ľan. Omotala ho na vreteno. Sadla si za kolovrat a usilovne začala priasť. Takže svoju prácu mala do soboty úplne hotovú. Ale Renzolla, ktorá bola doma u víly rozmaznávaná a hýčkaná a ktorá si vôbec nevšimla zmenu vo svojom výzore, vyhodila ľan z okna a povedala: „Čo si kráľ myslí o sebe, že mi dáva takúto robotu. Keď chce košele, môže si ich kúpiť. Vôbec to nie je tak, že ma našiel pod odkvapom, ale mal by si zapamätať, že som mu priniesla sedemtisíc zlatých mincí ako svoje veno a že som jeho manželka, a nie otrokyňa. Musí byť určite šialený, že so mnou takto zaobchádza.“

            No práve nadišiel sobotňajší večer a všimla si, že jej komorná už spravila svoju úlohu. Vyľakala sa, že bude za svoju záhaľčivosť potrestaná. Tak sa ponáhľala do paláca víly a povedala jej o svojich strastiach. Víla ju nežne objala a dala jej vrece plné napradeného ľanu, aby mohla ukázať kráľovi, aká usilovná pracovníčka ona je. Renzolla si vzala vrece a bez slova vďaky sa vrátila do kráľovského paláca. Víla bola znova celá rozhorčená, že je taká nevďačná.

            Keď kráľ uvidel, že všetok ľan je spradený, dal Renzolle a aj komornej po jednom malom psíkovi. Povedal im, aby sa o tých psov starali a starostlivo ich trénovali.

            Komorná sa starala o svojho psa s najväčšou možnou starostlivosťou a správala sa k nemu, ako keby to bol jej vlastný syn. Ale Renzolla povedala: „Neviem, čo si mám myslieť. Čo som prišla medzi bláznov? Snáď si kráľ nepredstavuje, že budem česať a kŕmiť nejakého psa vlastnými rukami?“ S týmito slovami chytila drobné stvorenie a vyhodila ho von oknom.

            Niekoľko mesiacov uplynulo. Kráľ potom poslal správu, že sa chce prísť pozrieť, ako sa darí tým psom. Renzolla sa cítila pri tejto požiadavke dosť nepríjemne. Tak sa hneď ponáhľala k víle. Tentokrát našla pri bráne paláca nejakého starého muža, ktorý sa jej opýtal: „Kto si a čo tu chceš?“

            Keď Renzolla počula jeho otázku, odpovedala nahnevane: „A či ma nepoznáš, ty stará kozia brada? Ako sa odvažuješ ma osloviť bez riadneho titulu?“

            „Hrniec nemôže vyčítať kanvici, že je obhorená,“ odpovedal starý muž. „Pretože nie ja, ale to ty máš koziu hlavu. Len počkaj chvíľu, ty darebáčka. Ja ti ukážem k čomu ťa tvoja nevďačnosť doviedla.“

            S týmito slovami sa ponáhľal preč. Vrátil sa so zrkadlom, ktoré podržal pred Renzollou. Pri pohľade na svoju škaredú, chlpatú tvár dievčina skoro hrôzou omdlela. Hneď vybuchla v hlasný nárek sĺz a začala vzlykať. Jej výzor sa tak strašne zmenil.

            Vtedy jej starý muž povedal: „Renzolla, musíš si zapamätať, že ty si roľníkova dcéra a že víla z teba spravila kráľovnú. Ale ty si bola nevďačná a nikdy si jej ani len trochu nepoďakovala za to, čo všetko pre teba urobila. Preto sa víla rozhodla ťa potrestať. Ak chceš prísť o svoju dlhú bielu bradu, hoď sa víle k nohám a popros ju o odpustenie. Ona má nežné srdce a možnože sa nad tebou zľutuje.“

            Renzolla, ktorá naozaj ľutovala svoje správanie, si vzala radu starého muža k srdcu a spravila tak, ako jej poradil. Víla jej nielen vrátila späť jej vlastnú tvár, ale ju aj obliekla do zlatom vyšívaných šiat. Potom jej poskytla nádherný koč, ktorý ju priviezol naspäť k jej manželovi. Pritom ju sprevádzalo veľké množstvo služobníkov. Keď ju kráľ teraz uvidel, už bola zase krásna ako predtým. Hneď sa do nej znova vrúcne zamiloval a veľmi ho mrzelo, že ju tak odstrkoval od seba.

            Potom už Renzolla žila stále šťastne, pretože milovala svojho manžela, ctila si vílu, a starému mužovi bola vďačná, lebo jej ukázal pravdu.

            [@ Talianske poviedky, Kletke, Andrew Lang, Robert Hodosi]