6*10*/212* Bensurdatov príbeh **(2,3k)

Kedysi dávno žil raz jeden kráľ a kráľovná. Mali spolu tri úžasne nádherné dcéry. Jedinou ich myšlienkou od rána až do večera bolo to, ako by ich mohli urobiť šťastnými.

            Jedného dňa princezné povedali kráľovi: „Drahý otče, chceme si spraviť piknik a obedovať na vidieku.“

            „Skvelý nápad, drahé deti, urobíme si piknik so všetkým, čo k tomu patrí,“ odpovedal kráľ a vydal rozkazy, aby všetko na to pripravili.

            Keď bol obed pripravený, dali ho na vozík. Potom kráľovská rodina nastúpila do kočiara a odviezli sa na vidiek. Po niekoľkých míľach došli do domu so záhradou, ktorá patrila kráľovi. Tam bolo ich obľúbené miesto na obed. Dlhá cesta ich veľmi vyhladovala. Jedli s veľkou chuťou a nesmiernym apetítom. Behom chvíľky zmizlo skoro všetko jedlo.

            Keď sa nasýtili, povedali svojim rodičom: „Pôjdeme sa trochu poprechádzať po záhrade. Keď budete chcieť ísť domov, stačí, keď na nás zavoláte.“ A odbehli, smejúc sa, po zelenej čistine, ktorá viedla do záhrady.

            Ale hneď ako prešli za plot, pohltil ich tmavý oblak a vôbec nevideli, kam idú.

            Medzitým kráľ a kráľovná sedeli pohodlne popri vresoch. Ubehla asi jedna alebo dve hodiny. Slnko pomaly zapadalo za horizont a začali rozmýšľať o tom, že je už najvyšší čas, aby sa vrátili domov. Tak zavolali na svoje dcéry, znova a znova, ale nikto im neodpovedal.

            Hrobové ticho ich veľmi vyľakalo. Hľadali ich v každom kúte záhrady i v susednom lese, ale po dievčatách nebolo ani stopy. Zdalo sa, že ich prehltla samotná zem. Nešťastní rodičia boli úplne zúfalí. Kráľovná plakala celou cestou domov, a potom ešte mnoho dní. Kráľ dal vyhlásiť, že ktokoľvek privedie naspäť jeho dcéry, dostane jednu z nich za manželku a po jeho smrti bude namiesto neho kraľovať.

            Na kráľovskom dvore žili aj dvaja generáli. Keď počuli kráľovo vyhlásenie, povedali si: „Poďme ich hľadať, možnože budeme mať šťastie.“

            A tak sa vydali na cestu. Obaja vyskočili na statné kone. Vzali si nejaké oblečenie a peniaze.

            Hoci sa pýtali v každej dedine, cez ktorú cválali, o princeznách sa nedozvedeli vôbec nič. Po istom čase sa im minuli peniaze a boli nútení predať svoje kone, inak by sa museli vzdať svojho pátrania. Aj tieto peniaze im vydržali iba chvíľu. Od vyhladovania ich delilo len ich oblečenie. Predali všetko svoje náhradné oblečenie a v plášťoch, ktoré im zostali, vstúpili do hostinca a žobrali tam o jedlo, lebo už boli skutočne veľmi vyhladovaní. Keď však mali zaplatiť za svoje jedlo a nápoje, povedali hostinskému: „Nemáme žiadne peniaze, len oblečenie, ktoré máme na sebe. Vezmi si ho a daj nám nejaké staré handry. Nechaj nás tu a budeme ti slúžiť.“ Hostinský bol s ponukou celkom spokojný a generáli uňho zostali slúžiť ako jeho sluhovia.

            Celý ten čas kráľ a kráľovná zostávali vo svojom paláci a smútili za svojimi deťmi. No o generáloch už nepočuli ani len slovo.

            V paláci žil aj verný kráľov služobník menom Bensurdato, ktorý mu slúžil už veľa rokov. Keď si Bensurdato všimol kráľov veľký žiaľ, zdvihol svoj hlas a povedal mu: „Vaše Veličenstvo, dovoľte mi ísť hľadať Vaše dcéry.“

            „Nie, nie, Bensurdato,“ odpovedal kráľ. „Už som stratil tri svoje dcéry, dvoch generálov, a mám stratiť ešte aj teba?“

            No Bensurdato sa nedal len tak odbiť a zopakoval: „Nechajte ma odísť, Vaše Veličenstvo, a ja Vám Vaše dcéry privediem naspäť.“

            Tak kráľ s tým súhlasil a Bensurdato sa vydal na cestu. Cválal, až pokým neprišiel do hostinca, kde požiadal o jedlo. Priniesli mu ho dvaja generáli, ktorých spoznal aj napriek svojmu mizernému oblečeniu. Bol tým veľmi udivený a spýtal sa ich, že ako na svete sa im podarilo tam dostať.

            Povedali mu o svojich strastiach a dobrodružstvách, a on poslal po hostinského a povedal mu: „Vráť im ich oblečenie a ja ti zaplatím všetko, čo ti dlžia.“

            Hostinský urobil tak, ako mu prikázal. Keď sa generáli obliekli do svojich uniforiem, vyhlásili, že sa pridajú k Bensurdatovi a spolu s ním budú hľadať kráľove dcéry.

            Títo traja spoločníci cválali spolu mnoho míľ. Napokon prišli do odľahlej divočiny, ktorá bola bez akejkoľvek známky nejakej ľudskej bytosti. Stmievalo sa. Tak sa obávali, aby sa nestratili na tomto pustom mieste. Popchli svoje kone a po dlhšej chvíli sa im konečne podarilo zbadať nejaké svetlo v okne jednej malej chatky.

            „Kto je tam?“ spýtal sa hlas, ako zaklopali na dvere.

            „Ó, zľutujte sa nad nami a poskytnite nám prístrešok na túto noc,“ odpovedal Bensurdato. „My sme traja unavení cestovatelia, ktorí sa stratili na svojej ceste.“

            Dvere im otvorila jedna veľmi stará žena. Kúsok ustúpila a kývla na nich, aby vstúpili dnu. „Odkiaľ prichádzate a kam idete?“ spýtala sa.

            „Ach, dobrá žena, máme veľmi ťažkú úlohu pred sebou,“ odpovedal Bensurdato. „Zaviazali sme sa kráľovi, že mu privedieme jeho dcéry naspäť do paláca.“

            „Ó, vy nešťastné stvorenia,“ zvolala žena, „vôbec neviete na čo ste sa podujali! Kráľove dcéry sa stratili v hustom mraku a nikto nevie, kde sa môžu teraz nachádzať.“

            „Ó, povedz nám viac o tom, ak vieš, dobrá žena,“ prosil ju Bensurdato, „pretože od toho závisí naše šťastie.“

            „Aj keď vám to poviem,“ odpovedala, „nebudete vedieť ich zachrániť. Aby ste to urobili, to by ste museli ísť na samé dno veľmi hlbokej rieky. A hoci tam určite nájdete kráľove dcéry, dve staršie z nich sú strážené dvomi obrami a najmladšiu stráži had so siedmimi hlavami.“

            Tieto slová obidvom generálom nahnali taký strach, až sa postavili, a plný strachu a hrôzy boli rozhodnutí, že sa okamžite vrátia do paláca. Ale Bensurdato stál pevne na svojom mieste a ani sa len nepohol, vraviac: „Keď sme už prišli tak ďaleko, musíme vydržať v našom pátraní. Povedz nám, kde je tá rieka, aby sme sa tam mohli dostať tak rýchlo, ako sa len dá.“ Stará žena im to povedala a dala im trochu syra, víno a chlieb, aby sa nevybrali na cestu o hlade. Keď sa najedli a napili, ľahli si a zaspali.

            Nasledujúce ráno, hneď ako slnko vyšlo ponad kopce, sa všetci traja zobudili a odišli od múdrej ženy, ktorá im pomohla. Potom cválali, až prišli k tej rieke, kde mali byť tri princezné.

            „Ja som najstarší,“ povedal jeden z generálov, „a je to moje právo, aby som išiel dolu ako prvý.“

            Tak ďalší dvaja opásali okolo neho lano, dali mu malý zvonček a pustili ho dolu do vody. Ale sotva sa hladina nad jeho hlavou zatvorila, keď zrazu začul taký desivý zvuk a všade okolo seba dunivé hrmenie, že stratil všetku svoju odvahu a zazvonil na zvonček. Pritom dúfal, že ho napriek tomu obrovskému hluku začujú. Ako veľmi sa mu uľavilo, keď ho lanom začali pomaly vyťahovať hore.

            Potom do vody skočil druhý generál. Ale nepochodil o nič lepšie ako ten prvý, a čoskoro bol opäť na suchej zemi.

            „Nuž, vy ste ale statočný pár!“ povedal Bensurdato, ako si uväzoval lano okolo svojho pásu. „Len sa pozrime, čo sa stane mne.“ Keď začul okolo seba veľký hluk a hromy, pomyslel si: „Ach, len hučte ďalej, ak sa vám páči; to mi neublíži!“ Keď sa jeho nohy dotkli dna, ocitol sa vo veľkej, žiarivo osvetlenej sále. Uprostred nej sedela najstaršia princezná a pred ňou ležal obrovský obor, ktorý tvrdo spal. Keď uvidela Bensurdata, kývla naňho a očami sa ho spýtala, že ako sa tam dostal.

            Namiesto odpovede vytiahol svoj meč a chystal sa odťať obrovi hlavu, keď ona ho zastavila a naznačila mu, aby sa ukryl. Pretože obor sa práve preberal. „Cítim tu človečinu!“ zamrmlal a rozťahoval svoje veľké ramená.

            „Ale ako na svete by sem dole mohol prísť nejaký človek?“ odpovedala. „Radšej by si mal ísť znova spať.“

            Tak sa otočil nabok a znova zaspal. Potom princezná naznačila Bensurdatovi, že teraz už môže. Ten teda vytiahol meč a jedným silným úderom odťal obrovi hlavu, ktorá sa odkotúľala do kúta. Srdce princeznej od radosti poskočilo, dala Bensurdatovi na hlavu zlatú korunu a nazvala ho svojím osloboditeľom.

            „Teraz mi ukáž, kde sú tvoje sestry,“ povedal, „aby som ich mohol tiež oslobodiť.“

            Princezná otvorila jedny dvere a zaviedla ho do ďalšej sály, kde sedela jej sestra, ktorú strážil ďalší obor. Aj tento tvrdo spal. Keď ich druhá princezná zbadala, naznačila im, aby sa ukryli, lebo obor sa začínal prebúdzať.

            „Cítim tu človečinu!“ zamrmlal ospalo.

            „Ale ako by sa sem dole dostal nejaký človek?“ spýtala sa. „Choď znova spať.“ Akonáhle zatvoril svoje oči, Bensurdato mu jedným úderom odťal hlavu, ktorá odletela ďaleko od neho. Princezná nevedela nájsť slová, ako mu poďakovať. A tiež mu dala zlatú korunu.

            „Teraz mi ukážte, kde je vaša najmladšia sestra,“ povedal, „aby som ju tiež mohol oslobodiť.“

            „Ach, obávame sa, že to sa ti nikdy nepodarí,“ povzdychli si, „lebo je v moci hada so siedmimi hlavami.“

            „Zaveďte ma k nemu,“ odpovedal Bensurdato. „To bude veľmi dobrý boj.“

            Jedna z princezien mu otvorila dvere a on cez ne vošiel dnu. Bol v ešte väčšej sále ako boli tie dve predtým. Zbadal tam stáť najmladšiu sestru, uviazanú ku stene. Pred ňou ležal strašný sedemhlavý had. Ako Bensurdato pristúpil bližšie, had oproti nemu otočil všetkých svojich sedem hláv a snažil sa ho chytiť. No on rúbal do tých hláv, až pokým sa všetkých sedem nekotúľalo na zemi. Rýchlo prišiel k princeznej a prelomil jej reťaze. Princezná od radosti plakala. Objala ho. Zložila zo svojej hlavy zlatú korunu a dala mu ju.

            „Teraz musíme ísť do horného sveta,“ povedal Bensurdato a zaviedol ju naspodok rieky. Ďalšie dve princezné tam už čakali. Uviazal lano okolo najstaršej a zazvonil na svoj zvonec. Generáli na brehu to počuli a jemne ju vytiahli hore. Potom hodili lano späť do vody a za chvíľu tam stála aj druhá princezná.

            Už tam zostal len Bensurdato a najmladšia princezná. „Drahý Bensurdato,“ povedala, „urob mi láskavosť a nechaj sa vytiahnuť predo mnou. Obávam sa, že ťa generáli zradia.“

            „Nie, nie,“ odpovedal Bensurdato, „určite ťa tu nenechám. Vôbec sa netreba obávať mojich kamarátov.“

            „Ak je to tvoje želanie, pôjdem hore. Ale najskôr prisahám, ak neprídeš hore za mnou a nezosobášiš sa so mnou, zostanem slobodná po zvyšok svojho života.“ Vtedy uviazal okolo nej lano a generáli ju vytiahli hore.

            Ale namiesto toho, aby znovu hodili lano dolu do rieky, závisť voči odvahe a úspechu Bensurdata tak naplnila srdcia generálov, že sa otočili a nechali ho tam napospas. Ba čo viac, pohrozili princeznám a donútili ich sľúbiť, aby povedali rodičom, že ich oslobodili títo dvaja generáli. „A ak sa vás opýtajú na Bensurdata, musíte im povedať, že ste ho nikdy nestretli,“ dodali. A princezné, ktoré sa obávali o svoj život, im všetko sľúbili. Potom odcválali spoločne na kráľovský dvor.

            Kráľ a kráľovná boli od radosti celí bez seba, keď znova uvideli svoje drahé deti. Keď im generáli povedali svoj vymyslený príbeh o tom, čo sa stalo, kráľ vyhlásil, že si zaslúžili svoju odmenu a že dve staršie dcéry sa stanú ich manželkami.

            Teraz sa pozrime, čo sa stalo nešťastnému Bensurdatovi.

            Trpezlivo čakal veľmi dlhý čas, ale keď mu lano nezhodili, vedel, že sa mýlil a jeho kamaráti ho zradili. „Ach, teraz sa už nikdy nedostanem naspäť na svet,“ zamrmlal. Ale keďže bol statočný muž, vedel, že sťažovať si v jeho situácii mu nijako nepomôže. Vstal a začal prehľadávať všetky tri sály. Našiel tam nejaké jedlo a niečo na pitie.

            Prešlo niekoľko mesiacov. Raz, ako sa tam prechádzal, našiel tam nejaký mešec. Zobral ho do ruky a ako ho otvoril, ten mešec sa ho opýtal: „Čo si želáš?“

            „Ó, vezmi ma z tohto strašného miesta znova hore na svet.“ A v momente stál na brehu rieky. Mešec držal pevne v ruke.

            „Teraz mi daj najkrajšiu loď, aká bola kedy postavená. Nech má na palube posádku námorníkov a je pripravená na plavbu.“ A hneď tam bola loď. Na stožiari viala vlajka, na ktorej bolo napísané: „Kráľ s tromi korunami.“ Bensurdato nastúpil na loď a začal sa plaviť do mesta, kde prebývali tri princezné. Keď prišiel do prístavu, dal trúbiť na trúbky a búchať na bubny. Takže všetci bežali ku dverám a oknám sa pozrieť, kto to prichádza. Kráľ to počul tiež. Keď uvidel to nádherné plavidlo, pomyslel si: „To musí byť skutočne mocný vládca. Pretože on má tri koruny, zatiaľ čo ja mám len jednu.“ Tak sa ponáhľal pozdraviť cudzinca a pozval ho do zámku, lebo si pomyslel: „Toto bude dobrý manžel pre moju najmladšiu dcéru.“ Najmladšia princezná sa zatiaľ nevydala a vôbec si nevšímala žiadnych svojich ctiteľov.

            Taký dlhý čas minul odvtedy, čo Bensurdato odišiel z paláca, že kráľ by nikdy nebol hádal, že tak skvelo oblečený cudzinec bude jeho dávno oplakávaný služobník. „Šľachetný lord,“ povedal, „hodujme spolu a zabávajme sa. Potom, ak sa ti bude páčiť moja najmladšia dcéra, vezmi si ju za manželku.“

            Bensurdato sa ponuke potešil. Sadli si k hostine a zabávali sa. Len najmladšia dcéra bola smutná, lebo myslela iba na Bensurdata. Potom, ako vstali od stola, kráľ jej povedal: „Drahá dcéra, tento mocný lord ti chce udeliť tú česť, aby si sa stala jeho ženou.“

            „Ó, otče,“ odpovedala, „ušetri ma od toho, prosím ťa, lebo ja si želám zostať slobodná.“

            Vtedy sa k nej Bensurdato otočil a povedal: „A keby som bol Bensurdato, dala by si mi tú istú odpoveď?“

            A ako stála a prekvapene naňho pozrela, on dodal: „Áno, ja som Bensurdato; a toto sa mi stihlo prihodiť.“ Porozprával im všetko, čo sa mu stalo.

            Bensurdatov príbeh a jeho dobrodružstvá kráľa a kráľovnú veľmi dojali. Keď dorozprával, kráľ vystrel svoju ruku a povedal mu: „Drahý Bensurdato, moja najmladšia dcéra sa skutočne stane tvojou manželkou a keď zomriem, moja koruna bude patriť tebe. A čo sa týka tých dvoch mužov, ktorí ťa zradili, musia opustiť krajinu a už ich viac nikdy neuvidíš.“

            Konala sa svadobná hostina; a oslava sobáša Bensurdata a najmladšej princeznej trvala tri dni.

            [@ Sicílske rozprávky, Andrew Lang, Robert Hodosi]