6*11*/213* Čarodejníkov kôň **(2,5k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden kráľ, ktorý mal troch synov. I stalo sa, že jedného dňa títo traja princovia boli poľovať v jednom veľkom lese, ktorý bol dosť ďaleko od kráľovského paláca. Najmladší princ sa cestou niekde stratil. Tak sa jeho bratia vrátili domov bez neho.

            Štyri dni sa princ túlal cez čistinky v lese. V noci spal na machu pod hviezdami a počas dňa sa živil korienkami a rôznymi divo rastúcimi bobuľami. Napokon, na piaty deň ráno, prišiel k veľkému otvorenému priestoru uprostred lesa. Stál tam majestátny palác. No nebolo tam ani známky po nejakom človeku. Princ vstúpil dnu cez otvorené dvere a prechádzal sa po opustených izbách bez toho, aby tam stretol čo i len živú dušu. Napokon prišiel do veľkej sály, uprostred ktorej bol prestretý stôl s chutnými jedlami a lahodnými vínami. Princ si sadol za stôl a výdatne sa najedol a napil. Okamžite nato mu stôl zmizol rovno pred jeho očami. Toto princa dosť zarazilo a zdalo sa mu to byť veľmi zvláštne. Avšak hoci naďalej prehľadával všetky izby, na prízemí i poschodí, nemohol tam nájsť nikoho, s kým by sa mohol rozprávať. Až keď sa začínalo stmievať, začul v diaľke kroky a uvidel po schodoch prichádzať nejakého starého muža.

            „Čo tu robíš a prečo sa túlaš po mojom zámku?“ spýtal sa starý muž.

            Princ mu odpovedal: „Stratil som sa v lese počas poľovačky. Ak ma vezmete do vašej služby, veľmi rád s vami zostanem a budem vám verne slúžiť.“

            „Veľmi dobre,“ povedal starý muž. „Môžeš vstúpiť do mojej služby. Budeš udržiavať v peci oheň, nosiť drevo z lesa, a budeš sa starať o môjho čierneho koňa v stajni. Budem ti platiť dva šilingy na deň, a keď bude čas na jedlo, v sále vždy nájdeš prestretý stôl s jedlom a vínom. Zakaždým sa môžeš najesť a napiť, koľko len chceš.“

            Princ bol spokojný. Vošiel do služby starého muža a sľúbil mu, že vždy bude dávať dobrý pozor na to, aby oheň v peci nikdy nevyhasol. Hoci to princ nevedel, jeho nový pán bol čarodejník a oheň v peci bol čarovný oheň. Keby vyhasol, čarodejník by stratil veľkú časť svojej moci.

            Jedného dňa princ zabudol priložiť do pece a oheň horel veľmi slabo. Keď už skoro dohasínal a len plápolal, starý muž s veľkým hnevom vbehol do izby.

            „Čo to má znamenať, že oheň horí tak slabo?“ zavrčal. „Prišiel som v najvyšší čas.“ Princ náhlivo hodil poleno do pece a rozfúkal popol, aby sa oheň roznietil. No jeho pán mu i tak uštedril silné zaucho a varoval ho, že ak sa to stane ešte raz, že ho prísne potrestá.

            Jedného dňa, ako princ sedel bezútešne v stajni, k jeho veľkému prekvapeniu sa mu čierny kôň prihovoril.

            „Poď do môjho boxu,“ povedal kôň. „Niečo ti chcem povedať. Prines moju uzdu a sedlo z tamtej skrine, a polož ich na mňa. Vezmi aj tú fľašu, ktorá je vedľa nich; obsahuje masť, ktorá rozžiari tvoje vlasy akoby z čistého zlata. Potom prilož na oheň toľko dreva, koľko sa tam len zmestí. Nech je ho čo najväčšia kopa.

            Tak princ urobil, ako mu kôň povedal. Nasadil mu uzdu a osedlal ho. Dal si na vlasy masť, až jeho vlasy žiarili dozlatista. A urobil taký veľký oheň v peci, že plamene šľahali tak vysoko, až sa od nich chytila strecha, a za niekoľko minút horel celý palác ako veľký táborák.

            Potom sa ponáhľal do stajne, kde mu kôň povedal: „Ešte jednu vec musíš urobiť. V skrini nájdeš zrkadlo, kefu a jazdecký bič. Prines ich, nasadni na môj chrbát a cválajme preč, ako len budeme vládať. Pretože celý palác je už vo veľkých plameňoch.“

            Princ urobil, ako mu kôň prikázal. Sotva vysadol do sedla, kôň ho niesol preč a cválal s ním takou závratnou rýchlosťou, že za krátky čas nechali za sebou les a celú krajinu, ktorá patrila čarodejníkovi.

            Medzitým sa čarodejník vrátil do svojho paláca, namiesto ktorého tam našiel len tlejúce ruiny. Zbytočne volal na svojho sluhu. Išiel ho hľadať aj do stajní, kde zistil, že mu chýba jeho čierny kôň. Hneď mal podozrenie, že utiekli spoločne. Tak vysadol na svojho strakatého koňa, ktorý bol vo vedľajšom boxe, a vydal sa na prenasledovanie.

            Ako princ cválal, ostré uši jeho koňa začuli zvuk prenasledujúceho koňa.

            „Obzri sa dozadu,“ povedal, „zisti, či nás neprenasleduje starý muž.“ Princ sa v sedle otočil a uvidel v diaľke oblak ako dym alebo prach.

            „Musíme sa ponáhľať,“ povedal kôň.

            Ako cválali nejaký čas, kôň mu znova povedal: „Obzri sa a zisti, ako je teraz ďaleko.“

            „Už je celkom blízko,“ odpovedal princ.

            „Tak odhoď na zem zrkadlo,“ odpovedal kôň. Princ tak urobil. Keď tadiaľ cválal čarodejník, strakatý kôň stúpil na zrkadlo, ktoré sa rozbilo a zranilo koňovi chodidlo. Ten sa zapotácal a spadol. Starému mužovi nezostávalo nič iné, len ísť s ním pomaly do stajne a nasadiť mu novú podkovu. Potom začal zase prenasledovať princa, lebo čarodejník si toho čierneho koňa veľmi cenil a bol rozhodnutý, že oňho nechce prísť.

            Medzitým prešiel princ hodne veľkú vzdialenosť. No ostré uši čierneho koňa zase zachytili za sebou dupot prichádzajúcich kopýt.

            „Zosadni,“ povedal princovi. „Prilož si ucho k zemi a povedz mi, či počuješ zvuk.“

            Tak princ zoskočil z koňa a počúval. „Zdá sa mi, že počujem, ako sa trasie zem,“ povedal. „Myslím, že nemôže byť veľmi ďaleko.“

            „Zaraz na mňa vysadni,“ odpovedal kôň, „a ja budem cválať tak rýchlo, ako viem.“ A išli tak rýchlo, že sa zdalo, že zem letí pod jeho kopytami.

            „Obzri sa ešte raz,“ povedal po krátkom čase, „a pozri sa, či je v dohľade.“

            „Vidím oblak a plameň,“ odpovedal princ, „ale veľmi ďaleko.“

            „Musíme sa ponáhľať,“ povedal kôň. A krátko nato povedal: „Znovu sa obzri. Teraz už určite nie je ďaleko.“

            Princ sa otočil v sedle a zvolal: „Už je blízko za nami. Plamene z nozdier jeho koňa nás za chvíľu dočiahnu.“

            „Tak odhoď na zem kefu,“ povedal kôň.

            A princ ju odhodil. V momente sa kefa premenila na taký hustý les, že ani vták by nevedel cezeň prejsť. Keď sa k nemu dostal starý muž, jeho strakatý kôň musel zastať. Nemohol spraviť ani jeden krok do tej húštiny. Čarodejníkovi nezostávalo nič iné, len sa vrátiť domov po sekeru a prerúbať si cestu cez les. To mu zabralo nejaký čas. Princ sa medzitým so svojím čiernym koňom dostal dosť ďaleko dopredu.

            Ale znova začuli za sebou dupot prenasledujúcich kopýt. „Obzri sa,“ povedal čierny kôň, „a zisti, či nás neprenasleduje.“

            „Áno,“ odpovedal princ, „tentokrát ho jasne počujem.“

            „Ponáhľajme sa,“ povedal kôň. A o trochu ďalej povedal: „Obzri sa teraz späť a zisti, či je už v dohľade.“

            „Áno,“ povedal princ, ako sa otočil. „Vidím plamene. Už je blízko za nami.“

            „Teraz musíš odhodiť jazdecký bič,“ odpovedal kôň. Ako tak urobil, žmurknutím oka sa bič premenil na širokú rieku. Keď starý muž prišiel k rieke, súril svojho strakatého koňa, aby išiel do rieky. Ale voda bola stále vyššie a vyššie. Čarovný plameň, ktorý dával čarodejníkovi silu, bol stále menší a menší. Až napokon zasyčal a vo vode zhasol. Starý muž a jeho strakatý kôň sa nenávratne potopili do rieky a zmizli. Keď sa princ obzrel, už ich viacej nevidel.

            „Teraz,“ povedal kôň, „môžeš zo mňa zoskočiť. Niet sa čoho obávať, lebo čarodejník je mŕtvy. Vedľa potoka nájdeš vŕbový prútik. Vezmi ho a tri razy ním uder o zem. Tá sa otvorí a pri svojich nohách uvidíš dvere.“

            Keď princ uderil o zem prútikom, objavili sa tam dvere. Za nimi bola veľká kamenná, klenutá sála.

            „Zaveď ma do tej sály,“ povedal kôň. „Ja tam zostanem. Ale ty musíš ísť cez polia, až pokým sa nedostaneš do záhrady, uprostred ktorej je kráľovský palác. Keď tam budeš, zamestnaj sa do služby u kráľa. Zbohom, a nezabudni na mňa.“

            Tak sa rozišli. No najprv musel princ sľúbiť, že nikomu v paláci neukáže svoje zlaté vlasy. Tak si omotal okolo nich šatku ako turban. Potom išiel cez polia, až pokým neprišiel do krásnej záhrady, za ktorou boli steny a veže majestátneho paláca. Pri záhradnej bráne stretol záhradníka, ktorý sa ho spýtal, že čo chce.

            „Chcem vstúpiť do služby u kráľa,“ odpovedal princ.

            „Nuž, môžeš zostať a pracovať pre mňa v záhrade,“ povedal muž. Pretože princ bol oblečený ako chudobný človek, tak nevedel, že je to kráľov syn. „Potrebujem niekoho, kto bude vytrhávať burinu a zametať suché listy z chodníkov. Dostaneš dva šilingy na deň, koňa, ktorý ti pomôže odnášať listy, a jedlo a pitie.“

            Tak princ súhlasil a dal sa do práce. Avšak keď dostal jedlo, zjedol iba polovicu. Zvyšok odniesol do klenutej sály vedľa potoka a dal svojmu čiernemu koňovi. Toto robil každý deň. Kôň sa mu vždy za jeho verné priateľstvo poďakoval.

            Jeden večer, ako boli spolu, keď skončil svoju prácu v záhrade, mu kôň povedal: „Zajtra príde do kráľovského paláca, kde pracuješ, veľké množstvo princov a veľkých lordov. Prídu z blízka i z ďaleka. Sú to pytači troch princezien. Budú stáť v rade na nádvorí paláca. Tri princezné vyjdú von. Každá z nich bude mať vo svojej ruke diamantové jablko, ktoré vyhodí do vzduchu. Ten, pri koho nohách to jablko dopadne, sa stane ženíchom tej princeznej. So svojou prácou v záhrade musíš byť nablízku. Najmladšia princezná je spomedzi svojich sestier najkrajšia. Jej jablko prejde povedľa pytačov a zastane pri tebe. Hneď ho zodvihni a vlož si ho do vrecka.“

            Nasledujúci deň, keď boli všetci pytači zhromaždení na nádvorí paláca, všetko sa stalo tak, ako povedal kôň. Princezné vyhodili svoje jablká do vzduchu. A diamantové jablko najmladšej princeznej minulo všetkých pytačov a zastalo pri nohách mladého záhradníka, ktorý bol zaneprázdnený zametaním lístia. Ten sa hneď sklonil, zodvihol jablko a dal si ho do vrecka. Ako sa zohol, šatka na hlave sa mu trochu posunula na stranu a princezná si všimla jeho zlaté vlasy. Od toho momentu sa doňho zamilovala.

            Kráľ bol veľmi smutný, lebo najmladšiu dcéru ľúbil najviacej. Ale nebolo žiadnej pomoci. Nasledujúci deň sa v paláci oslavovali tri svadby. Po svadbe sa najmladšia princezná vrátila so svojím manželom do malej chatky v záhrade, kde žil.

            Po nejakom čase ľudia susednej krajiny vstúpili s týmto kráľom do vojny. Kráľ a manželia jeho starších dcér vysadli na statných tátošov. Ale manžel najmladšej dcéry mal iba starého krívajúceho koňa, ktorý mu pomáhal s prácou v záhrade. Kráľ, ktorý bol zahanbený týmto zaťom, mu odmietol dať ďalšieho.

            Keďže však bol mladý muž rozhodnutý, že nezostane pozadu, išiel do záhrady, nasadol na svoju úbohú kobylu a vybral sa na cestu. Ale sotva prešiel niekoľko metrov, kôň sa zapotácal a spadol. Tak z neho zliezol a išiel k potoku, kde žil v klenutej sále jeho čierny kôň. Kôň mu povedal: „Nasaď mi uzdu a osedlaj ma. Potom choď do vedľajšej izby, kde nájdeš brnenie a meč. Daj si ho na seba a spoločne pôjdeme do boja.“

            A princ urobil, ako mu kôň povedal. Keď vysadol na koňa, jeho brnenie sa na slnku jasne trblietalo. Vyzeral veľmi urastene a statočne. Nikto by ho nebol rozpoznal od záhradníka, ktorý zametal suché listy z chodníka. Kôň ho odniesol preč závratnou rýchlosťou. Keď prišiel na bojové pole, kráľ už pomaly bitku prehrával. Toľko veľa jeho bojovníkov bolo porazených. Ale keď sa tam objavil bojovník na chrbte čierneho dôstojníckeho koňa a v trblietajúcom zbrojení, ktorý sekal svojím mečom naľavo i napravo, nepriatelia sa zdesene rozutekali všetkými možnými smermi. Kráľovi sa tak podarilo vojnu vyhrať. Potom kráľ, jeho dvaja zaťovia a zvyšok armády, keď uvideli svojho záchrancu, kričali: „Sám boh nás prišiel zachrániť!“ Nahrnuli sa okolo neho, ale jeho čierny kôň vystúpil do vzduchu a odniesol ho mimo ich dohľadu.

            Čoskoro nato časť krajiny sa vzbúrila proti kráľovi. Tak kráľ a jeho dvaja zaťovia museli ísť znova do boja. Jeho zať, ktorý uňho slúžil ako záhradník, chcel ísť tiež bojovať. Tak prišiel za kráľom a povedal: „Drahý otče, nechaj ma bojovať s tebou proti tvojim nepriateľom.“

            „Nechcem, aby za mňa bojoval tupec, ako si ty,“ odpovedal kráľ. „Okrem toho, nemám pre teba vhodného koňa. Ale tam na ceste je povozník so senom; jeho koňa si môžeš zobrať.“

            Tak princ si zobral povozníkovho koňa. Ale úbohé zviera bolo staré a unavené. Po niekoľkých metroch sa zapotácalo a spadlo. Tak princ sa smutne vrátil do záhrady a sledoval kráľa, ako cvála na čele armády, sprevádzaný svojimi dvomi zaťmi. Keď boli mimo dohľadu princ sa odobral do klenutej miestnosti vedľa potoka. Poradil sa so svojím čiernym koňom a obliekol si lesknúce brnenie. Potom si sadol na koňa, ktorý sa vzniesol do výšky a prišiel až na miesto, kde bola vzbura. Mečom bil napravo, naľavo a znova porazil kráľových nepriateľov. Zase všetci kričali: „Sám boh nás prišiel zachrániť!“ Ale keď sa ho snažili zadržať, čierny kôň sa vzniesol do vzduchu a odniesol ho mimo ich dohľadu.

            Keď sa kráľ a jeho dvaja zaťovia vrátili domov nerozprávali o ničom inom, len o hrdinovi, ktorý za nich bojoval. Všetci boli zvedaví, kto by to len mohol byť.

            Krátko nato kráľ susednej krajiny vyhlásil vojnu. Znova sa kráľ, jeho zaťovia a poddaní museli pripraviť na boj. Princ znova prosil kráľa, aby mohol ísť s nimi. Ale ten mu povedal, že nemá preňho koňa. „Ale,“ dodal, „môžeš si vziať lesníkovho koňa, ktorým nosí drevo z lesa. Ten ti musí stačiť.“

            Tak princ si zobral lesníkovho koňa. Ale ten bol starý a neužitočný. Nedokázal ho odniesť ani po bránu zámku. Tak sa vybral zase do klenutej sály, kde ho čakal jeho čierny kôň a oveľa vznešenejšie brnenie, ako mal predtým. Obliekol si ho a nasadol na koňa. Ten ho zaniesol rovno na bojové pole. Tam rozohnal všetkých nepriateľov, ktorí vzali nohy na plecia a utekali kade-ľahšie. Ale stalo sa, že jeden z nepriateľov svojím mečom zranil princa na nohe. Kráľ vzal svoju vlastnú vreckovku, na ktorej bolo vyšité jeho meno a koruna, a zaviazal mu ňou ranenú nohu. Kráľ si želal, aby ho dali na nosidlá. A dvaja rytieri mali jeho čierneho dôstojníckeho koňa zaviesť do kráľovskej stajne. Ale princ položil svoju ruku svojmu vernému koňovi na hrivu a podarilo sa mu vysadnúť do sedla. Kôň sa vzniesol do výšky a zmizol v oblakoch. Vtedy všetci volali a kričali: „Bojovník, ktorý za nás bojoval, je boh! On je určite boh!“

            A po celom kráľovstve sa o ničom inom nerozprávalo. Všetci ľudia hovorili: „Kto len môže byť ten hrdina, ktorý bojoval za nás v toľkých bitkách? On nemôže byť človek, on je určite boh.“

            A kráľ povedal: „Ak by som ho znova uvidel a zistil by som, že je človek, a nie boh, odmenil by som ho polovicou kráľovstva.

            Keď sa princ dostal domov do záhradnej chatky, kde žil so svojou manželkou, bol veľmi vyčerpaný. Ľahol si na posteľ a zaspal. Jeho manželka si všimla okolo jeho zranenej nohy vreckovku. Rozmýšľala, že odkiaľ to môže mať. Pozrela sa na ňu trochu bližšie a všimla si, že je na nej vyšité meno jej otca a kráľovská koruna. Hneď bežala do paláca a povedala to svojmu otcovi. Tak kráľ a jeho zaťovia ju nasledovali naspäť do jej domu, kde spal záhradník na svojej posteli. Šatka, ktorú stále nosil na hlave mu skĺzla dolu. Jeho zlaté vlasy žiarili na vankúši. Všetci v ňom spoznali hrdinu, ktorý pre nich vyhral toľko bitiek.

            Celá krajina sa veľmi radovala. A kráľ odmenil svojho zaťa polovicou kráľovstva, kde spolu so svojou manželkou šťastne vládol až do konca svojich dní.

            [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]