6*12*/214* Malý šedivý muž **(1,1k)

Raz cestovali spoločne svetom mníška, vidiečan a kováč. Jedného dňa sa stratili v hustom, tmavom lese. Keď uvideli v diaľke steny domu, boli veľmi vďační. Dúfali, že sa im tam podarí nájsť útočisko počas noci. Keď sa dostali bližšie k tomu domu, zistili, že je to starý opustený zámok. Už sa síce pomaly rozpadal na ruiny, no niektoré izby boli ešte stále obývateľné. Keďže boli bez domova, rozhodli sa, že sa tam ubytujú. Potom sa dohodli, že jeden z nich vždy zostane doma a bude sa starať o dom, zatiaľ čo ostatní dvaja pôjdu do sveta hľadať svoje šťastie.

            Žreb padol najprv na mníšku, aby zostala doma. A keď vidiečan a kováč odišli do lesa, dala sa do práce. Upratala dom a pripravila jedlo. Keďže jej spoločníci neprišli na obed, zjedla svoju porciu a zvyšok dala do trúby, aby jedlo nevychladlo. Práve keď si sadla, že bude šiť, dvere sa otvorili a dnu vošiel malý šedivý muž. Postavil sa pred ňu a povedal: „Ó, aká mi je zima!“

            Mníške jej ho bolo ľúto a hneď mu povedala: „Sadni si pri oheň a zahrej sa.“

            Malý mužík urobil, ako mu povedala. No čoskoro sa ozval: „Ó, aký som hladný!“

            Mníška mu odpovedala: „V trúbe je jedlo. Ponúkni sa.“

            Malý muž sa nedal dvakrát núkať. Hneď začal jesť a zjedol všetko, čo tam bolo, tak rýchlo, ako len vedel. Keď si to mníška všimla, veľmi sa nahnevala a trpaslíkovi vynadala za to, že nič nenechal pre jej spoločníkov.

            Malého muža nazlostili jej slová. Tak veľmi sa rozzúril, že chytil mníšku a poriadne ju zmlátil. Potom ju hodil o jednu stenu a napokon aj o druhú. Keď z nej skoro život vymlátil, nechal ju ležať na dlážke a náhlivo odkráčal z domu von.

            Večer sa vidiečan a kováč vrátili domov. Keď zistili, že im nezostala žiadna večera, horko to mníške vyčítali. Ona sa im síce snažila povedať, že čo sa stalo, ale oni jej to odmietli uveriť.

            Nasledujúci deň sa o dom chcel starať vidiečan. Sľúbil, že keď zostane doma, nikto z nich nepôjde do postele hladný. Tak ďalší dvaja odišli do lesa. Keď vidiečan pripravil jedlo, zjedol svoju porciu a zvyšok vložil do trúby. Práve keď to odpratal, dvere sa otvorili a dovnútra vošiel malý šedivý muž. Tentokrát mal dve hlavy. Chvel sa a triasol sa ako predtým a zvolal: „Ó, aká mi je zima!“

            Vidiečan, ktorý bol pri pohľade naňho vystrašený až na smrť, ho požiadal, aby išiel k ohňu a zahrial sa.

            Veľmi skoro nato trpaslík pozrel chamtivo okolo seba a povedal: „Ó, aký som hladný!“

            „V trúbe je jedlo. Ponúkni sa,“ odpovedal vidiečan.

            Malý muž si k tomu sadol s obidvoma hlavami a za krátku chvíľu dojedol aj posledný kúsok.

            Keď ho vidiečan vyhrešil za jeho pažravosť, trpaslík s ním naložil podobne ako s mníškou, a nešťastného mladého muža tam nechal viacej mŕtveho ako živého.

            Keď sa kováč a mníška večer vrátili domov, zistili, že na večeru nič nie je. Kováča pochytila taká zlosť, že prisahal, že nasledujúci deň zostane doma a že nikto nepôjde bez večere do postele.

            Keď sa na druhý deň rozvidnelo, vidiečan a mníška odišli do lesa. Kováč pripravil jedlo, tak ako tí dvaja pred ním. Znovu vošiel dnu do domu bez klopania trpaslík. Tentokrát mal tri hlavy. Keď si sťažoval na zimu, kováč mu povedal, aby si sadol blízko ohňa. Keď povedal, že je hladný, kováč mu dal nejaké jedlo na tanier a ponúkol ho. Trpaslík to rýchlo zjedol. Potom svojimi šiestimi očami chamtivo pozeral okolo a pýtal si viac. Keď mu kováč odmietol dať ďalší kúsok, náramne sa rozzúril a chcel naložiť s kováčom rovnako, ako s jeho spoločníkmi.

            Ale kováč sa len tak nedal. Uchopil obrovské kladivo a rozmliaždil ním dve trpaslíkove hlavy. Malý mužík zúrivo od bolesti zareval a náhlivo z domu utiekol. Kováč bežal za ním. Prenasledoval ho dlhú cestu. Napokon prišiel k železným dverám, za ktorými malé stvorenie zmizlo. Dvere sa za ním zatvorili. Kováč sa musel vzdať svojho prenasledovania a vrátil sa domov. Medzitým sa mníška a vidiečan stihli tiež vrátiť. Veľmi ich potešilo, keď pred nich prestrel jedlo a ukázal im dve hlavy, ktoré kladivom odrazil trpaslíkovi z krku. Traja spoločníci sa rozhodli, že sa zbavia trpaslíka už navždy, a nasledujúci deň sa ho vybrali hľadať.

            Museli kráčať dlhú cestu a hľadať veľa hodín železné dvere, za ktorými zmizol trpaslík. Keď ich napokon našli, s veľkými ťažkosťami sa im ich podarilo otvoriť. Zámok povolil. Vošli dnu do veľkej sály, v ktorej sedelo krásne mladé dievča. Pracovalo za stolom. Vo chvíli, keď zbadalo mníšku, vidiečana a kováča, padlo na zem a so slzami v očiach im ďakovalo, že ho oslobodili. Táto dievčina im povedala, že je kráľova dcéra, ktorú zatvoril do zámku mocný čarodejník. Deň predtým, práve na obed, zrazu pocítila, že jeho čarovná moc nad ňou pominula, a odvtedy horlivo očakávala príchod svojich vysloboditeľov. Potom im povedala, že v tom zámku je ešte jedna princezná, ktorú tiež uniesol mocný čarodejník.

            Prešli cez mnoho sál a izieb, až napokon našli druhú princeznú. Tiež im bola úplne vďačná ako tá prvá. Trom spoločníkom zo srdca ďakovala, že ju oslobodili.

            Potom princezné povedali svojim záchrancom, že v pivniciach zámku sa nachádza veľké bohatstvo, ale že je pozorne strážené strašným, zúrivým psom.

            To ich však neodradilo. Hneď všetci vošli dolu, kde našli to zúrivé psisko strážiť poklad, ako im povedali princezné. Ale jeden úder kováčovým kladivom urobil koniec tomuto monštru. Našli tam klenutú izbu plnú zlata, striebra a drahokamov. Vedľa bohatstva tam stál rúči mladý muž, ktorý k nim pristúpil. Mníške, vidiečanovi a kováčovi sa poďakoval za svoje vyslobodenie z čarovného zakliatia, pod ktorým bol. Povedal im, že je kráľov syn, ktorý bol väznený v tomto zámku zlomyseľným čarodejníkom, ktorý sa zmenil na trojhlavého trpaslíka. Ale keď stratil svoje dve hlavy, stratil moc nad oboma princeznami. A keď kováč zabil toho zúrivého psa, jeho tiež oslobodili. Zlomyseľného čarodejníka tam nenašli. Asi sa pod ním zem prepadla.

            Aby princ ukázal svoju vďačnosť, poprosil troch spoločníkov, aby si medzi sebou rozdelili všetko to bohatstvo, čo aj urobili. No bolo toho toľko veľa, že im to trvalo veľmi dlhý čas.

            Princezné boli také vďačné svojim záchrancom, že jedna z nich sa vydala za kováča a druhá za vidiečana.

            Princ požiadal mníšku o ruku, ktorá mu ju vďačne ponúkla. Zosobášili sa a žili spoločne šťastne. A lásky mali na rozdávanie, až pokým nezomreli.

            [@ Nemecké poviedky, Kletke, Andrew Lang, Robert Hodosi]