6*14*/216* Kráľovná Kvetinových ostrovov **(1,8k)

Kedysi dávno žila jedna kráľovná, ktorá vládla Kvetinovým ostrovom. Jej manžel zomrel niekoľko rokov po svadbe. Veľmi za ním žialila. Ako vdova sa úplne odovzdala výchove svojich dvoch princezien, jediných detí, ktoré mala. Ako staršia z nich dorastala, bola taká krásna, že jej matka sa veľmi obávala, že to vyvolá závisť kráľovnej Centrálnych ostrovov, ktorá sa pýšila tým, že je najkrajšou ženou na svete, a trvala na tom, aby sa jej rivalky pred jej pôvabmi klaňali.

            Aby lepšie uspokojila svoju márnivosť, naliehala na kráľa, svojho manžela, aby bojoval na okolitých ostrovoch. Keďže kráľovým najväčším želaním bolo, aby uspokojil svoju manželku, jedinou podmienkou, ktorú uvalil na novo-dobyté krajiny, bolo, že každá princezná kráľovského domu musí, pri dovŕšení pätnásteho roku života, vzdať hold nesmiernej kráse jeho kráľovnej.

            Kráľovná Kvetinových ostrovov veľmi dobre vedela o tomto zákone. Bola rozhodnutá, že predstaví svoju dcéru hrdej kráľovnej, hneď ako dosiahne pätnásť rokov.

            Sama kráľovná Centrálnych ostrovov už počula zvesti o kráse mladej princeznej a s obavami očakávala jej návštevu. Keď ju stretla, bola tak oslnená jej pôvabom, že bola nútená pripustiť, že nikdy nevidela nikoho tak úžasne nádherného. Začínala na ňu žiarliť.

            No i napriek tomu si pomyslela, že v kráse ju aj tak nikto nemôže zatieniť.

            Avšak otvorený obdiv celého kráľovského dvora ju čoskoro vyviedol z klamu. Tak veľmi sa nahnevala, že predstierala chorobu a odišla do svojich izieb. Nechcela byť svedkom princezninho triumfu. Tiež poslala správu kráľovnej Kvetinových ostrovov, že jej je ľúto, ale necíti sa dobre a nemôže sa s nimi znova stretnúť, aby sa preto vrátila do svojho štátu spolu s princeznou, svojou dcérou.

            Správu jej odovzdala jedna z veľkých dám dvora, ktorá bola starou priateľkou kráľovnej Kvetinových ostrovov a ktorá jej poradila, aby nečakala na formálny odchod, ale odišla tak rýchlo, ako len vie.

            Kráľovná sa s princeznou poponáhľala a nestrácala čas. Bola si však veľmi dobre vedomá čarovných síl rozhnevanej kráľovnej. Tak poradila svojej dcére, aby za žiadnych okolností neodchádzala zo svojho paláca počas najbližších šiestich mesiacov.

            Princezná sľúbila, že bude poslušná, a jej čas doma jej plynul veľmi príjemne.

            Šesť mesiacov bolo takmer u konca. Počas posledného dňa sa mala na krásnej lúke vedľa paláca konať veľká hostina. Prípravy na ňu princezná sledovala zo svojho okna. Veľmi prosila svoju matku, aby jej dovolila ísť na lúku. Kráľovná si pomyslela, že nebezpečenstvo už pominulo, tak s tým súhlasila. Sama ju tam zobrala.

            Všetci z kráľovského dvora boli potešení, že vidia svoju tak veľmi milovanú princeznú na slobode. Z pripravovanej hostiny mali veľkú radosť.

            Princezná sa veľmi potešila, keď bola znova na čerstvom vzduchu. Avšak ako išla trochu dopredu, zrazu sa pod ňou otvorila zem, prehltla ju a znova sa zavrela.

            Kráľovná od hrôzy omdlela. Mladšia princezná vybuchla v nárek sĺz. Len s veľkou námahou ju odtiahli od osudného miesta. Celý kráľovský dvor bol touto katastrofou veľmi zdesený.

            Vydali rozkazy, aby na tom mieste do veľkej hĺbky vyhrabali zem. No po zmiznutej princeznej nenašli ani stopu.

            Princezná sa prepadla cez zem na jedno opustené miesto uprostred púšte. Boli tam len kamene a stromy, a žiadna ľudská bytosť. Jediné živé stvorenie, ktoré tam našla, bol veľmi malý, pekný psík, ktorý k nej pribehol. Hneď ho začala hladkať. Vzala ho do náručia, chvíľu sa s ním hrala a znova ho položila na zem. Začal pred ňou vykračovať. Pritom sa obzeral dozadu, akoby ju prosil, aby išla za ním.

            Nasledovala ho. Prišli k malému kopcu, odkiaľ bolo vidno údolie plné krásnych ovocných stromov, na ktorých boli kvety a nejaké ovocie. Na zemi bolo tiež množstvo ovocia a kvetov. Uprostred údolia sa nachádzala fontánka obklopená zamatovým trávnikom.

            Princezná sa ponáhľala na toto úchvatné miesto. Pri fontánke si sadla na trávu a začala premýšľať nad nešťastím, ktoré ju postihlo. Ako si uvedomila svoju bezútešnú situáciu, náhle začala plakať.

            Ovocie a čistá voda ju zachránia pred zahynutím od hladu a smädu. Ale ako by mohla uniknúť, keby sa tam objavila nejaká dravá šelma a snažila sa ju zjesť?

            Premyslela si všetky možné nebezpečenstvá, ktoré sa jej mohli stať. Aby sa trochu upokojila, začala sa hrať so svojím psíkom. Pri fontáne strávila celý deň. Keď sa večer začalo stmievať, začala rozmýšľať nad tým, čo by mala urobiť. Práve vtedy si všimla, ako ju jej malý psík ťahá za šaty.

            Najskôr tomu nevenovala pozornosť. Ale on ju neustále ťahal za jej šaty a potom odbehol kúsok jedným smerom. Napokon sa rozhodla, že ho bude nasledovať. Zastavil pred skalou, uprostred ktorej bol veľký otvor. Bolo očividné, že si želá, aby doňho vstúpili.

            Princezná tak urobila. Za otvorom objavila krásnu, priestrannú jaskyňu, ktorú osvetľovalo veľké množstvo briliantov. V jednom rohu našla malý gauč pokrytý mäkkým machom. Unavená od všetkého, čím prešla, čoskoro zaspala.

            Nasledujúce ráno vstala zavčasu. Zobudil ju štebot vtákov. Malý psík vstal tiež. Túlil sa k nej a roztomilo okolo nej vyskakoval. Vyšli von. Dostali sa opäť do záhrady, kde boli deň predtým. Dosýta sa najedla ovocia a napila čerstvej vody z fontánky. Bolo jej skvelo. Prechádzala sa pomedzi kvetmi, hrala sa so svojím malým psíkom, a večer sa vrátila pospať si do jaskyne.

            Takýmto spôsobom strávila princezná niekoľko mesiacov. Jej prvotný strach pominul a začínala si zvykať na svoj nový osud. Malý psík ju vždy upokojil. Bol jej verným spoločníkom.

            Jedného dňa si na ňom všimla, že je nejaký smutný. Obávala sa, že je chorý. Odniesla ho na miesto, kde ho videla jesť nejaké bylinky. Dúfala, že mu urobia dobre, ale ani sa ich nedotkol. Celú noc vzdychal a stonal ako pri veľkej bolesti.

            Napokon princezná zase zaspala. Keď sa zobudila, pomyslela si na svojho domáceho maznáčika. Ale nenašla ho pri svojich nohách ako zvyčajne. Vyšla z jaskyne a v diaľke si všimla nejakého starého muža, ktorý sa jej za chvíľu stratil z dohľadu.

            To bolo pre ňu veľké prekvapenie. Nevedela, či jej jeho malého psíka uniesol ten starý muž. Ako tak nad tým rozmýšľala, zrazu sa ocitla v hustom oblaku, ktorý ju unášal do vzduchu. Keď sa oblak rozplynul, zbadala, že sa nachádza na ulici, ktorá viedla do paláca, kde sa narodila. Oblak za chvíľu niekam úplne zmizol.

            Ako sa princezná priblížila k palácu zbadala, že všetci sú oblečení v čiernom. Veľmi ju to vystrašilo. Vôbec nevedela, prečo sú všetci takí smutní. Tak sa ponáhľala dopredu. Na zámku ju spoznali a veľmi sa jej potešili. Vítali ju s výkrikmi radosti. Jej mladšia sestra ju objala so slzami v očiach. Povedala jej, že z toho jej strašného zmiznutia ich matka dostala taký šok, že žila len niekoľko dní. Odvtedy mladšia princezná nosila korunu, ktorú teraz dala svojej staršej sestre, ktorej právom patrila.

            Ale staršia sestra ju odmietla a povedala, že si ju vezme len pod podmienkou, že budú vládnuť spoločne.

            Prvé, čo spravila ako nová kráľovná, bolo, že si uctila pamiatku svojej drahej matky a svoju mladšiu sestru uistila o svojej náklonnosti a vďačnosti. Potom, keďže stále smútila za svojím malým psíkom, ho dala usilovne hľadať v každej krajine. Keďže sa nenašiel, ponúkla komukoľvek, kto ho prinesie, polovicu svojho kráľovstva.

            Veľa džentlmenov z kráľovského dvora sa rozpŕchlo všetkými možnými smermi, aby ho našlo. No ku kráľovnej sa vrátili s prázdnymi rukami. Ona bola tak veľmi zúfalá, že vyhlásila, že jej život je bez jej malého psíka neznesiteľný a že sa vydá za hociktorého muža, ktorý jej ho prinesie.

            Vyhliadky na takú odmenu zmenili kráľovský dvor na púšť. Skoro každý dvoran sa vybral pátrať po malom psíkovi. Zatiaľ čo boli preč, kráľovnú informovali, že sa s ňou chce rozprávať jeden veľmi zle vyzerajúci muž. Ona ho prijala vo veľkej sále, kde sedela so svojou sestrou. Oznámil jej, že je pripravený dať kráľovnej jej malého psíka, ak ona dodrží svoje slovo.

            Kráľovnina sestra povedala, že kráľovná sa nemôže vydať bez súhlasu národa a že pri takejto dôležitej udalosti sa musí zvolať všeobecná rada. Kráľovná nemohla proti tomu nič namietať. Len rozkázala, aby poskytli tomu mužovi miestnosť v paláci, a povedala, aby sa všeobecná rada zišla nasledujúci deň.

            Nasledujúci deň sa konalo zasadnutie rady. Na radu kráľovninej mladšej sestry, princeznej, rozhodli, že mužovi ponúknu za psa veľkú sumu peňazí. Ak to odmietne prijať, majú ho vyhnať z kráľovstva bez toho, aby znovu stretol kráľovnú. Muž odmietol finančnú odmenu a odišiel.

            Princezná informovala kráľovnú o tom, ako sa rozhodli. Kráľovná s tým súhlasila, ale dodala, že je sama sebe vlastnou pani. Tak sa rozhodla abdikovať z trónu a túlať sa svetom, až pokým nenájde svojho malého psíka.

            Princeznú veľmi vyľakalo takéto rozhodnutie. Prosila kráľovnú, aby zmenila svoje rozhodnutie. Medzitým ako o tom diskutovali, jeden z komorníkov prišiel oznámiť kráľovnej, že v zálive je veľké množstvo lodí. Obe sestry bežali k balkónu. Uvideli, ako si to veľká flotila lodí namierila rovno do prístavu.

            Za krátky čas dospeli k záveru, že lode musia byť z priateľskej krajiny. Viali na nich pestrofarebné vlajky, stuhy a zástavy. Viedla ich malá loď s veľkou bielou vlajkou mieru.

            Kráľovná poslala do prístavu špeciálneho posla, ktorý ju zakrátko informoval, že flotila patrí princovi Smaragdových ostrovov, ktorý prosí o vylodenie v jej kráľovstve a pokorne ju pozdravuje. Kráľovná ihneď poslala niekoľkých svojich hodnostárov, aby ho prijali a privítali.

            Ona ho očakávala na tróne. No, keď prišiel, postavila sa a ponúkla mu kreslo v sále. Posadila sa vedľa neho. Asi hodinu sa horlivo rozprávali. Princa potom zaviedli do nádherných apartmánov. Nasledujúci deň požiadal o súkromnú audienciu. Kráľovná ho prijala vo vlastnej obývačke, kde sedela so svojou sestrou.

            Po zdvorilom pozdrave princ informoval kráľovnú, že jej chce povedať nejaké zvláštne veci, o ktorých ona bude určite vedieť, že sú pravdivé.

            „Madam,“ povedal, „ja som susedom kráľovnej Centrálnych ostrovov. Malá úžina spája moje kráľovstvo s jej. Jedného dňa, keď som poľoval na jeleňa, mal som to nešťastie, že som ju stretol. No nespoznal som ju. Tak som nezastavil a nepozdravil ju s náležitou ceremóniou. Vy, madam, viete oveľa lepšie než niekto iný, aká pomstychtivá ona dokáže byť. Okrem toho ovláda aj čarodejné umenie. A o tom som sa hneď aj presvedčil. Zem sa pod mojimi nohami otvorila a hneď som sa ocitol vo vzdialenej krajine premenený na malého psa. Ako tento malý psík som mal tú česť stretnúť sa s Vašou Výsosťou. Po šiestich mesiacoch, kráľovná so svojou pomstou nebola ešte spokojná. Tak ma zmenila na starého škaredého muža. V tej podobe som sa tak obával byť vo Vašej prítomnosti, madam. Potom som sa ukryl v hlbokom lese, kde som mal také šťastie, že som stretol jednu láskavú vílu, ktorá ma oslobodila spod vplyvu pyšnej kráľovnej. Takisto mi povedala o všetkých Vašich dobrodružstvách a kde Vás nájdem. Teraz Vám prichádzam ponúknuť svoje srdce, ktoré bolo vždy Vaše, madam. A to už odvtedy, čo sme sa stretli na púšti.“

            O niekoľko dní nato poslali po celej krajine poslov vyhlásiť radostnú novinu o svadbe kráľovnej Kvetinových ostrovov a mladého princa Smaragdových ostrovov. Odvtedy žili spoločne po mnoho rokov a spravodlivo vládli svojim ľuďom.

            A čo sa týka zlej kráľovnej, ktorej márnivosť a žiarlivosť spôsobili toľko zla, za trest jej víly zobrali všetku jej moc.

            [@ Knihovňa víl, Andrew Lang, Robert Hodosi]