6*15*/217* Lýdia a jej sedem bratov **(3,0k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil muž, ktorý mal so svojou manželkou sedem synov. Neustále behali po okolí na čerstvom vzduchu. Narástli z nich veľkí a silní mládenci. Šesť starších trávilo časť každého dňa poľovaním na divé zvery. Najmladšieho športy veľmi nezaujímali a často zostával doma s matkou.

            I stalo sa, že jedno ráno išli všetci siedmi na dlhšiu výpravu. Ich matke sa práve malo narodiť ďalšie dieťa. Tak povedali svojej tete, ktorá bývala s nimi: „Drahá teta, ak sa naša matka privedie na tento svet dcéru, zamávaj nám bielou vreckovkou, a my sa okamžite vrátime naspäť. Ale ak to bude iba syn, len zamávaj kosákom, a my budeme pokračovať v tom, čo budeme robiť.“

            Bábätko sa narodilo a bola to malá dcéra. Ale teta neznášala svojich synovcov a pomyslela si, že je to dobrá príležitosť, ako sa ich môže zbaviť. Tak zamávala kosákom. Keď sedem bratov uvidelo znamenie, povedali: „Teraz nemáme dôvod vrátiť sa,“ a išli ďalej do pustatiny.

            Z malej dcéry sa stalo veľké dievča. Všetci jej priatelia ju volali – Lýdia, ktorá vyhnala svojich sedem bratov do cudziny.

            Jedného dňa sa pohádala so svojimi kamarátmi a najstarší z nich jej povedal: „Je to veľká škoda, že si sa narodila. Pretože odvtedy sú tvoji bratia nútení potulovať sa po šírom svete.“

            Lýdia neodpovedala, ale išla domov a spýtala sa svojej matky: „Skutočne mám bratov?“

            „Áno,“ odpovedala jej matka, „máš sedem bratov. Ale v ten deň, keď si sa narodila, odišli preč, a odvtedy som o nich nepočula.“

            Vtedy dievča povedalo: „Pôjdem ich hľadať, až pokým ich nenájdem.“

            „Moja drahá dcéra,“ odpovedala jej matka, „to je už pätnásť rokov, odkedy odišli. Žiaden človek ich odvtedy nevidel. Ako budeš vedieť, ktorou cestou máš ísť?“

            „Ó, budem ich nasledovať na sever a na juh, východ a západ. Aj keby som mala cestovať veľmi ďaleko, jedného dňa ich určite nájdem.“

            Matka ju viacej neodhovárala. Dala jej ťavu a nejaké jedlo. Ako sprievod dostala čierneho sluhu aj s jeho manželkou, aby sa o ňu postarali. Ťave dala okolo krku nejaké mušle a zaželala dcére šťastnú cestu.

            Sotva vyšli z dvora, sluha povedal dievčine: „Zlez dolu. Moja žena si sadne namiesto teba.“

            „Matka!“ zvolala Lýdia.

            „Čo je?“ ozvala sa jej matka.

            „Barko chce, aby som zišla z ťavy.“

            „Nechaj ju na pokoji, Barko,“ rozkázala mu matka, a Barko sa jej neodvážil protirečiť.

            Ale ako putovali, nasledujúci deň, jej sluha znova povedal: „Zlez dolu. Moja žena si sadne namiesto teba,“ a hoci volala matku, už boli príliš ďaleko na to, aby ju počula. Sluha ju drsno uchopil a zhodil z ťavy na zem. Potom povedal svojej manželke: „Nasadni,“ a slúžka nasadla na ťavu. Zatiaľ čo dievčina musela ísť pešo. Celú cestu mala ísť na ťave, tak bola bosá. Jej nohy sa preto pootĺkali o kamene, až jej krvácali. No musela kráčať až do večera, keď sa zastavili. Nasledujúci deň ju čakalo to isté. Nešťastná dievčina bola veľmi unavená a krvácala. Začala plakať. Veľmi prosila sluhu, aby ju nechal ísť na ťave aspoň chvíľu. Ale on si toho vôbec nevšímal. Len ju nútil ísť stále rýchlejšie.

            Po čase stretli jednu karavánu. Ich predáka sa spýtali, či nestretli sedem mladých mužov, ktorí mali niekde nablízku poľovať. Ten muž im odpovedal: „Choďte rovno ďalej a uprostred dňa prídete na zámok, v ktorom žijú.“

            Keď to sluha počul, roztopil na slnku trochu smoly a dievčinu ňou celú zamazal; keby jej bratia stretli ľudí z karavány, aby povedal, že na ťave nesedela jeho čierna manželka, ale ich čierna sestra. Potom povedal svojej manželke, aby zostúpila z ťavy, a Lýdii prikázal, aby nasadla na ťavu, čomu sa veľmi potešila. Takto prišli na zámok jej bratov.

            Ťava si pred vchodom kľakla, aby mohla Lýdia zosadnúť. Sluha hlasno zaklopal na dvere. Otvoril ich najmladší z bratov. Všetci ostatní boli na poľovačke. Samozrejme že nespoznal Lýdiu. Ale poznal sluhu a jeho manželku. Srdečne ich privítal a povedal: „Ale kto je táto černoška?“

            „Ó, to je tvoja sestra!“ povedali.

            „Moja sestra? Ale veď je čierna ako uhoľ!“

            „To je pravda. No i napriek tomu je to tvoja sestra.“

            Mladý muž sa ich nepýtal viacej otázok a vzal ich na zámok. Zatiaľ čo on sám čakal vonku na svojich bratov.

            Hneď ako zostali osamote, sluha povedal Lýdii: „Ak sa odvážiš povedať svojim bratom, že som ťa nútil kráčať alebo že som ťa natrel načierno, zabijem ťa.“

            „Ó, istotne im nič nepoviem,“ odpovedala dievčina, trasúc sa. V tej chvíli prišlo na nádvorie šesť bratov.

            „Mám pre vás dobrú správu,“ povedal najmladší a ponáhľal sa im oproti. „Naša sestra je tu!“

            „Nezmysel,“ odpovedali. „My nemáme žiadnu sestru. Veľmi dobre vieš, že to dieťa, ktoré sa našej matke narodilo, bolo chlapec.“

            „Ale to nie je pravda,“ odpovedal. „Práve prišla s naším sluhom a jeho manželkou.“

            Tak jeho bratia radostne vstúpili dovnútra.

            „Akože sa máš, starý dobrý Borko?“ povedali sluhovi. „A ako je možné, že sme až doteraz nevedeli o našej sestre?“ a vrelo sa zvítali s Lýdiou. Jej padali slzy radosti a trochu sa jej uľavilo.

            Nasledujúci deň sa dohodli, že nepôjdu poľovať. Najstarší brat si vzal Lýdiu na koleno. Ona si česala vlasy a rozprávala o domove, až mu napokon začali stekať slzy po lícach. Niektoré z nich dopadli na jej rameno a urobili bielu škvrnu. Vtedy jej brat vzal handričku a utrel ju na tom mieste. Vtedy si všimol, že vôbec nie je čierna.

            „Povedz mi, kto ťa natrel na čierno?“ zvolal.

            „Obávam sa ti to povedať,“ zavzlykalo dievča, „lebo potom by ma sluha zabil.“

            „Tu sa niečoho obávaš? Veď tu máš svojich sedem bratov!“

            „Tak ti to teda poviem,“ odpovedala. „Sluha ma donútil zostúpiť z ťavy a nechal na nej ísť svoju manželku. Kamene doráňali moje nohy, až som krvácala a musela som si ich obviazať. Potom, keď sme sa dozvedeli, že váš zámok je nablízku, vzal smolu a celú ma natrel načierno.“

            Jej brata vtedy pochytila veľká zlosť. Uchopil svoj meč. Vbehol do vedľajšej miestnosti, a sluhovi a slúžke odťal hlavy. Potom priniesol trochu teplej vody a poumýval svoju sestru, až jej celá pokožka žiarila nabledo.

            „Á, teraz už vidíme, že si naša sestra!“ povedali všetci. „Aký pochabý musel byť ten sluha, keď si myslel, že by sme mu uverili, že máme čiernu sestru!“ A celý deň a aj nasledujúci zostali na zámku.

            Ale na tretí deň ráno povedali svojej sestre: „Drahá sestra, musíš sa zamknúť na zámku spolu s mačkou. Buď veľmi opatrná a nikdy nejedz to, čo neochutná mačka. Istotne jej daj zo všetkého kúsok ochutnať. Za sedem dní sa vrátime naspäť.“

            „V poriadku,“ odpovedala a zamkla sa s mačkou na zámku.

            Na ôsmy deň sa bratia vrátili domov. „Ako si sa mala?“ spýtali sa jej. „Mala si nejaké obavy?“

            „Nie, prečo by som sa mala obávať? Brána bola pevne zamknutá, a na zámku je spolu až sedem železných dverí. Čoho by som sa mala obávať?“

            „Nikto sa nás nepokúsi ohroziť,“ povedali bratia, „lebo sa nás veľmi boja. Ale čo sa teba týka, prosíme ťa, nerob nič bez toho, aby si sa neporadila s mačkou, ktorá tu vyrástla. Vždy sa riaď jej radami.“

            „V poriadku,“ odpovedala Lýdia, „čokoľvek budem jesť, ona z toho dostane polovicu.“

            „Výborne! A ak budeš niekedy v nebezpečenstve, mačka príde za nami a povie nám to. Iba škriatkovia a holuby, ktoré lietajú okolo okien, vedia, kde nás nájsť.“

            „Teraz počujem prvýkrát o holuboch,“ povedala Lýdia. „Prečo ste mi o nich nepovedali predtým?“

            „My im vždy necháme jedlo a vodu na sedem dní,“ odpovedali bratia.

            „Ach,“ povzdychlo si dievča, „keby som to vedela, dala by som im čerstvé jedlo aj vodu. Po siedmich dňoch jedlo už nie je dobré. Nebolo by lepšie, kebyže ich nakŕmim každý deň?“

            „To by bolo oveľa lepšie,“ povedali. „Láskavosť, ktorú preukážeš mačke a holubom, si budeme ceniť, ako keby si to pre nás urobila.“

            „Nebojte sa,“ povedalo dievča, „budem sa o nich starať, ako keby boli moji vlastní bratia.“

            Počas tej noci bratia spali na zámku. No ráno po raňajkách si zobrali svoje zbrane, vysadli na svoje kone a išli poľovať. Svojej sestre nezabudli pripomenúť: „Dávaj dobrý pozor na to, aby si nikoho nevpustila dnu, pokiaľ budeme preč.“

            „Samozrejme,“ zvolala a všetky dvere nechala starostlivo pozamkýnané, až pokým sa na ôsmy deň nevrátili jej bratia. Potom strávili spoločne jeden večer a hneď ráno po raňajkách zase odišli.

            Ako boli preč, Lýdia začala upratovať dom. Medzi prachom našla jednu fazuľu. Dala si ju do úst a išla ju zjesť.

            „Čo to ješ?“ spýtala sa mačka.

            „Nič,“ odpovedala.

            „Otvor svoje ústa. Pozriem sa,“ dievčina otvorilo ústa a mačka jej povedala: „Prečo si mi nedala polovicu?“

            „Zabudla som,“ odpovedala. „Máme veľa fazúľ. Môžeš si vziať, koľko len chceš.“

            „Nie, tie ja nechcem. Ja chcem polovicu z tej, ktorú si zjedla.“

            „Ale ako ti ju môžem dať? Vravím ti, už som ju zjedla. Môžem ti upražiť stovku ďalších.“

            „Nie, ja chcem polovicu z tamtej.“

            „Ach, rob si, čo chceš. Len choď už preč!“ zvolala.

            Tak mačka bežala rovno do kuchyne. Tam napľula na oheň a zahasila ho. Keď Lýdia išla variť večeru nemala si ako zapáliť oheň „Prečo si zahasila oheň?“ spýtala sa.

            „Len som ti chcela ukázať, ako by to bolo, keby si každý robil, čo chce. Nepovedala si mi, aby som si robila, čo len chcem?“

            Dievča odišlo z kuchyne a vyštveralo sa na strechu zámku. Odtiaľ zbadalo vo veľkej diaľke, že sotva tam dovidela, žiaru z ohňa. „Pôjdem si vziať horiaci uhlík z toho ohňa,“ pomyslela si a otvorila dvere na zámku. Keď sa dostala na miesto, kde horel oheň, zbadala pri ňom sedieť škaredého ľudožravca.

            „Pokoj nech je s tebou, starý otče,“ povedala.

            „Podobne,“ odpovedal ľudožravec. „Čo ťa sem privádza, Lýdia?“

            „Prišla som po jeden horiaci uhlík, aby som si mohla zapáliť svoj oheň.“

            „Chceš veľký uhlík alebo malý uhlík?“

            „Aký je v tom rozdiel?“ spýtala sa.

            „Ak chceš veľký uhlík, musíš mi dať kúsok z kože z tvojho palca. Ak chceš malý uhlík, musíš mi dať kúsok z kože zo svojho malíčka.“

            Lýdia, ktorá si pomyslela, že jedno je horšie než druhé, povedala, že chce veľký uhlík. Dala mu kúsok kože z palca a išla domov. Ako sa ponáhľala, tak jej z palca kvapkala na zem krv. Krkavec si to všimol a každú kvapku krvi zakryl zeminou. Išiel s ňou až po zámok. Ako otvorila bránu, preletel popri nej. Ona sa vyľakala a od strachu vykríkla. Dovtedy si ho vôbec nevšimla. S hrôzou za ním zakričala: „Bodaj by ťa porantalo!“

            „Prečo mi zlorečíš?“ spýtal sa krkavec. „Veď som ti spravil službu.“

            „Akú službu si mi spravil?“ spýtala sa.

            „Čoskoro to zbadáš,“ odpovedal krkavec. A letel odokryť všetky krvavé škvrny, ktoré predtým pozakrýval, a odletel preč.

            V noci ľudožravec vstal a nasledoval krvavé stopy, až pokým neprišiel ku zámku, kde žila Lýdia. Vstúpil cez bránu, ktorú v tej tme zabudla zatvoriť. Prešiel cez ňu až na zámok, kde ho zastavilo sedem dverí. Odtiaľ zvolal: „Lýdia, čo si videla starého otca robiť?“

            „Videla som ho, ako si položil plachtu pod seba, na seba, a ako si ľahol do postele a išiel spať.“

            Keď to počul, rozbil jedny dvere, hlasno sa zasmial, a odišiel preč.

            Počas druhej noci sa vrátil naspäť. Znova sa jej spýtal, čo videla robiť starého otca. Odpovedala mu to isté. A on prelomil ďalšie dvere. Zasmial sa a odišiel preč. Tak to išlo každú noc, až napokon zostali len jedny dvere. Vtedy deva napísala svojim bratom list. Uviazalo ho holubovi o krk a povedala mu: „Môj verný holub, odnes túto správu mojim bratom, a hneď sa potom vráť.“ A holub odletel preč aj so správou.

            Letel, letel, a letel, až pokým nenašiel jej bratov. Najstarší odviazal list z holubovho krku a čítal, čo napísala jeho sestra: „Moji bratia, som vo veľkom nebezpečenstve. Ak ma dnes nezachránite, zajtra už nebudem viacej žiť. Pretože ľudožravec prelomil šesť dverí, a už len jedny zostávajú. Preto sa veľmi ponáhľajte.“

            „Rýchlo, rýchlo! Bratia moji,“ zvolal.

            „Čo sa stalo?“ spýtali sa.

            „Ak sa dnes večer nedostaneme k našej sestre, zajtra už bude korisťou pre ľudožravca.“

            Bez ďalších slov vyskočili na svoje kone a cválali o dušu ako vietor.

            Brána na zámku bola otvorená dokorán. Vstúpili na nádvorie a hlasno zavolali na svoju sestru. Ale nešťastné dievča bolo také vyľakané a plné úzkosti, že nevedelo ani rozprávať. Bratia zosadli z koní a prešli cez šesť otvorených dverí, siedme boli stále zatvorené. „Lýdia, otvor!“ zvolali. „To sme len my, tvoji bratia!“ Ona vstala a otvorila dvere. Najstaršiemu bratovi sa hodila okolo krku a vybuchla v nárek sĺz.

            „Povedz nám, čo sa stalo,“ povedal, „a ako ťa tu našiel ľudožravec?“

            „To je všetko mačkina chyba,“ odpovedala Lýdia. „Zahasila oheň, aby som nemohla variť. Všetko kvôli fazuli! Jednu som zjedla, a zabudla som jej dať kúsok z nej.“

            „My sme ti povedali,“ povedal najstarší brat, „aby si nikdy nič nejedla bez toho, aby to ochutnala mačka.“

            „Áno, ale vravím ti, že som zabudla,“ odpovedala Lýdia.

            „Ľudožravec sem prichádza každú noc?“ spýtali sa bratia.

            „Každú noc,“ povedala Lýdia, „a zakaždým rozbije jedny dvere a odíde.“

            Vtedy bratia zvolali spoločne: „Vykopeme veľkú dieru. Na jej spodok dáme suché konáre a zakryjeme ju dekou. Keď príde ľudožravec, strčíme ho do nej.“ Tak sa dali do práce. Za chvíľu mali všetko hotové. Keď ľudožravec prišiel a zvolal ako zvyčajne: „Lýdia, čo si videla starého otca robiť?“ Ona odpovedala: „Videla som ho, ako stiahol z osla kožu a zjedol ho. Potom spadol do ohňa, v ktorom celý zhorel.“

            Ľudožravec sa náramne rozzúril. Vrhol sa na železné dvere, ktoré sa mu podarilo vytrhnúť. No na druhej strane ho čakalo sedem Lýdiiných bratov, ktorí mu povedali: „Sadni si na túto deku a oddýchni si trochu.“ Ľudožrút si sadol na deku. Konáre pod ním praskli a spadol do hlbokej diery. Nanosili tam ešte kopu dreva a zapálili ho. Napokon z neho nič nezostalo. Iba jeden necht z jeho prsta odfúklo hore až do hornej miestnosti, kde stála Lýdia. Ten necht sa dostal pod jeden z jej vlastných nechtov na ruke a ona klesla bez života na zem.

            Medzitým jej bratia sedeli na prízemí a čakali na ňu. Rozmýšľali, že kde tak dlho môže byť. „Čo sa jej mohlo stať?“ zvolal najstarší brat. „Možnože tiež spadla do ohňa.“ Tak jeden z nich bežal na poschodie, kde ju našiel vystretú na dlážke. „Lýdia! Lýdia!“ zvolal, ale ona sa ani len nepohla a neodpovedala mu. Vtedy si všimol, že nežije. Ponáhľal sa za svojimi bratmi na nádvorie a zvolal: „Poďte rýchlo, naša sestra je mŕtva!“ Behom chvíľky boli všetci pri nej. Zistili, že je to pravda. Postavili máry a položili ju na ne. Potom ich pripevnili na ťavu, ktorej povedali: „Vezmi ju k matke, ale buď opatrná. Nezastavuj nikde na ceste, len keď ťa budú chcieť doma uviazať a povedia ti: „Šnúrka,“ vtedy zastav a kľakni si.“

            Tak ťava išla domov. Keď úspešne prešla polovicu svojej cesty, stretla troch mužov, ktorí bežali za ňou, aby ju chytili, ale sa im to nepodarilo. Keď kričali: „Zastav,“ ťava išla stále rýchlejšie. Muži bežali za ňou a lapali po dychu. Zrazu jeden z nich povedal: „Počkajte chvíľu! Šnúrka sa mi rozviazala na topánke!“ Ťava začula slovo: „Šnúrka,“ a hneď zastala a kľakla si. Muži prišli k ťave a našli tam na márach ležať mŕtve dievča. Na prste malo prsteň. Jeden z mužov ju chytil za ruku a chcel z jej prsta vytiahnuť prsteň Ako tak robil, spod nechta jej odpadol ľudožravcov necht. Dievča sa zrazu posadilo a povedalo: „Nech žije ten, kto ma zachránil! A nech zomrie ten, kto ma skántril!“ Keď ťava počula devu rozprávať, otočila sa a zaniesla ju naspäť k jej bratom.

            Siedmi bratia sedeli na dvore a oplakávali svoju sestru. Oči mali od sĺz také zahmlené, že sotva videli. Keď tam prišla ťava a postavila sa pred nich, povedali: „Možnože priniesla naspäť našu sestru!“ a vstali. Ťava si kľakla a dievča z nej zostúpilo. Objali sa a od radosti plakali ako nikdy.

            „Povedz mi,“ povedal najstarší, hneď ako vedel hovoriť, „čo sa ti stalo, a prečo si bola mŕtva?“

            „Ja som čakala v hornej izbe,“ povedala, „a ľudožravcov necht sa dostal pod môj necht na jednom prste. Vtedy som padla mŕtva na zem. To je všetko, čo viem.“

            „Ale kto vytiahol ten necht?“ spýtal sa.

            „Jeden muž ma chytil za ruku a snažil sa mi z prsta vytiahnuť prsteň. Vtedy ten necht spadol z môjho prsta a ja som bola znova nažive. Keď ma ťava počula povedať: „Nech žije ten, kto ma zachránil! A nech zomrie ten, kto ma skántril,“ tak sa otočila a priviedla ma naspäť na zámok. To je všetko.“

            Najstarší z bratov povedal: „Vypočujete si, čo vám poviem, moji bratia?“

            A oni odpovedali: „Prečo by sme ťa nevypočuli? Azda nie si rovnako náš brat ako náš otec?“

            „Potom tu je moja rada. Vezmime našu sestru k našim rodičom, aby sme ich mohli ešte vidieť predtým, ako zomrú.“

            Jeho bratia súhlasili. Nasadli na svoje kone a sestru usadili na ťavu. Takto sa vybrali na cestu.

            Na konci piatich dní sa dostali do svojho starého domova, kde bývali ich rodičia. Srdce ich otca sa zaradovalo a povedal im: „Drahí synovia, prečo ste odišli preč a nechali ste ma aj s vašou matkou dňom i nocou plakať nad vašou stratou?“

            „Drahý otče,“ odpovedali mu, „nechaj nás trochu si odpočinúť, a potom ti povieme všetko od začiatku.“

            „V poriadku,“ odpovedal otec. A trpezlivo čakal tri dni.

            Na štvrtý deň ráno, najstarší syn povedal: „Drahý otec, chcel by si si vypočuť naše dobrodružstvá?“

            „Samozrejme že by som chcel!“

            „Nuž, to naša teta spôsobila to, že sme opustili domov. Pretože sme sa s ňou dohodli, že ak sa matke narodí malá dcéra, aby nám zamávala bielou vreckovkou. Ak to bude brat mala nám zamávať kosákom; my sme vtedy mali pokračovať vo svojich potulkách. Naša teta nás nedokázala vystáť a neznášala žiť spolu s nami v tom istom dome ako ona. Tak zamávala kosákom, a my sme odišli preč. To je všetko.“

            A to je koniec celého príbehu.

            [@ Poviedky z Tripolisu, Von Hans Stumme, Andrew Lang, Robert Hodosi]