6*16*/218* Biely vlk **(1,9k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden kráľ, ktorý mal tri dcéry; všetky tri boli krásne, ale najmladšia z nich bola najkrajšia. I stalo sa, že jedného dňa išiel ich otec navštíviť jednu vzdialenejšiu časť svojho kráľovstva. Predtým, ako odišiel, najmladšia dcéra chcela, aby jej sľúbil, že jej prinesie veniec z poľných kvetov. Keď bol kráľ pripravený na návrat do svojho paláca, pomyslel si, že každej svojej dcére kúpi a vezme domov nejaké dary. Tak išiel do klenotníctva, kde kúpil pre najstaršiu dcéru krásny náhrdelník. Potom išiel k bohatému obchodníkovi, kde pre druhú princeznú kúpil zlatou a striebornou niťou vyšívané šaty. Ale v žiadnom kvetinárstve ani na trhu nemohol nájsť veniec z poľných kvetov, ktoré si tak veľmi, z celého srdca, želala jeho najmladšia dcéra. Tak sa vybral domov bez neho. Jeho cesta viedla cez hustý les. Keď bol už len štyri míle od svojho paláca, všimol si bieleho vlka drepieť vedľa cesty. A pozrimeže! Na hlave vlka bol veniec z poľných kvetov.

            Kráľ zavolal na kočiša a rozkázal mu, aby zišiel zo sedadla a priniesol mu veniec, ktorý mal vlk na hlave. Ale vlk počul jeho rozkaz a povedal: „Môj lord a kráľ, ja ti dám ten veniec, ale musíš mi zaň niečo dať.“

            „Čo si želáš?“ spýtal sa kráľ. „Veľmi rád ti dám za to na výmenu veľké bohatstvo.“

            „Nechcem žiadne bohatstvo,“ odpovedal vlk. „Len mi sľúb, že mi dáš prvú vec, ktorú stretneš na ceste do svojho zámku. Za tri dni si pre ňu prídem.“

            A kráľ si pomyslel: „Ešte som dosť ďaleko od domova. Istotne stretnem na ceste nejaké divé zviera alebo vtáka. To môžem celkom bezpečne sľúbiť.“ Tak súhlasil a veniec z poľných kvetov si odniesol so sebou. Ale na ceste domov už nestretol žiadne živé stvorenie. Keď prišiel ku bráne paláca, tam ho očakávala jeho najmladšia dcéra, aby ho privítala.

            Ten večer bol kráľ veľmi smutný; myslel na svoj sľub. Keď povedal kráľovnej, že čo sa mu stalo, ona sa tiež horko rozplakala. Najmladšia princezná sa ich spýtala, že prečo sú obaja takí smutní a prečo plačú. Vtedy jej otec povedal, akú cenu musel zaplatiť za veniec z poľných kvetov, ktoré jej priniesol domov. Za tri dni príde biely vlk a bude požadovať, aby si ju mohol odniesť so sebou. Potom ju už nikdy znovu neuvidia. Ale kráľovná myslela a myslela, až vymyslela plán.

            V paláci bola slúžka rovnakého veku a výšky ako princezná. Kráľovná ju obliekla do krásnych šiat, ktoré patrili jej dcére. Bola rozhodnutá dať ju bielemu vlkovi, ktorý by nikdy nezistil rozdiel.

            Na tretí deň vlk prišiel na nádvorie paláca. Vyšiel hore po schodoch až do izby, kde sedel kráľ a kráľovná.

            „Prišiel som ťa požiadať, aby si splnil svoj sľub,“ povedal. „Daj mi svoju najmladšiu dcéru.“

            Vtedy k nemu priviedli slúžku. Vlk jej povedal: Nasadni si na môj chrbát, a ja ťa vezmem do svojho zámku.“ Pri týchto slovách si ju prehodil cez chrbát a odišiel z paláca.

Keď prišli na miesto, kde stretol kráľa a kde mu dal veniec z poľných kvetov, zastavil. Povedal jej, aby z neho zliezla, že si trochu odpočinú.

            Tak si sadli na okraj cesty.

            „Rozmýšľam o tom,“ povedal vlk, „čo by urobil tvoj otec, keby mu patril tento les?“

            A dievča odpovedalo: „Môj otec je chudobný človek. Tak by spílil stromy. Napílil z nich dosky. A potom ich predal. Už by sme nikdy neboli chudobní, a mali by sme vždy dostatok jedla.“

            Podľa jej odpovede sa vlk dozvedel, že nemá skutočnú princeznú. Prehodil si slúžku na chrbát a odniesol ju na zámok. Nahnevane vošiel do kráľovej miestnosti a povedal: „Zaraz mi daj skutočnú princeznú. Ak ma znova oklameš, spôsobím takú búrku a hromobitie nad tvojím palácom, že jeho steny popadajú a ty budeš pochovaný v jeho ruinách.“

            Vtedy sa kráľ a kráľovná rozplakali. Nevideli z tejto situácie žiadne východisko. Tak poslali po svoju najmladšiu dcéru, a kráľ jej povedal: „Moje najdrahšie dieťa, musíš ísť s bielym vlkom, lebo som ťa mu sľúbil, a musím dodržať svoje slovo.“

            Tak princezná sa pripravila na odchod zo svojho domova. Hneď išla do svojej izby a zobrala si so sebou veniec z poľných kvetov. Potom si ju vlk prehodil na svoj chrbát a odniesol ju preč. Keď prišli na miesto, kde oddychoval so slúžkou, povedal jej, aby z neho zliezla, že si vedľa cesty trochu odpočinú. Potom sa k nej otočil a povedal: „Rozmýšľam o tom, čo by tvoj otec urobil, keby mu patril tento les?“

            A princezná odpovedala: „Môj otec by dal zoťať stromy a premenil by ho na krásny park so záhradami. V lete by sem prišiel so svojimi dvoranmi a spolu by sa prechádzali medzi čistinkami.“

            „Toto je skutočná princezná,“ pomyslel si vlk. Ale nahlas povedal: „Nasadni mi znova na môj chrbát, a ja ťa odnesiem do môjho zámku.“

            Keď si vysadla na jeho chrbát, vybrali sa krížom cez les. Vlk bežal, bežal, a stále len bežal, až napokon zastavil na priestrannom nádvorí s mohutnou bránou.

            „Toto je krásny zámok,“ povedala princezná, ako sa za ňou zatvorila brána a vstúpila dnu. „Len keby sme neboli tak ďaleko od môjho otca a mojej matky!“

            Vlk jej odpovedal: „Na konci roka navštívime tvojich rodičov.“

            Pri týchto slovách z neho biela koža odpadla, a princezná si všimla, že už nie je vlk, ale krásny mládenec, vysoký a vznešený. Podal jej ruku a voviedol ju hore schodmi na zámok.

            Jedného dňa, asi polroka nato, prišiel do jej izby a povedal: „Moja drahá, musíš sa pripraviť na svadbu. Tvoja najstaršia sestra sa ide sobášiť. Vezmem ťa do paláca tvojho otca. Po svadbe ťa prídem vziať a odnesiem ťa domov. Zavyjem pred bránou. Keď ma budeš počuť, nevenuj žiadnu pozornosť tomu, čo ti povie tvoj otec alebo matka. Ale hneď príď za mnou. Ak budem musieť odísť bez teba, ty sama nikdy nenájdeš cestu cez les naspäť.

            Keď bola princezná pripravená na odchod, zistila, že on si znova dal na seba bielu kožušinu a zmenil sa na vlka. Prehodil si ju na svoj chrbát a vybral sa do paláca jej otca, kde ju nechal. Zatiaľ čo on sa vrátil domov. Ale večer sa po ňu vrátil. Postavil sa pri bránu paláca a dlho, hlasno zavyl. Ako ho princezná začula, prestala tancovať a hneď išla za ním. On si ju prehodil na chrbát a odniesol ju naspäť do svojho zámku.

            O ďalší polrok, princ prišiel do jej izby ako biely vlk a povedal: „Moja drahá, musíš sa pripraviť na svadbu svojej druhej sestry. Dnes ťa vezmem do paláca tvojho otca a zostaneme tam až dozajtra rána.“

            Tak išli spoločne na svadbu. Večer, keď boli spolu sami, zhodil zo seba svoju kožušinu, prestal byť vlkom a znova sa z neho stal princ. No nevedeli, že princeznina matka bola ukrytá v izbe. Keď si ľahli a všimla si bielu kožu ležať na zemi, zobrala ju a potajme sa vykradla z izby. Kožu priniesla do kuchyne a hodila ju do ohňa. V momente, ako sa plamene dotkli kože, bolo počuť strašné hromobitie a princ zmizol vo veľkej víchrici, ktorá ho samotného odniesla na jeho vlastný zámok.

            Princeznej to zlomilo srdce. Celú noc horko preplakala. Nasledujúce ráno sa vydala hľadať cestu naspäť na zámok. Ale hoci sa dlho túlala krížom cez les, nemohla nájsť žiadnu cestu alebo stopu, ktorá by ju vedela usmerniť. Celý ten čas spávala pod stromami a živila sa divými bobuľami a korienkami. Po štrnástich dňoch sa dostala k malému domu. Otvorila dvere a vošla dnu. Našla tam sedieť samotný Vietor. Prihovorila sa mu a povedala: „Vietor, nevidel si niekde bieleho vlka?“

            A Vietor odpovedal: „Celý deň a noc som fúkal po celom svete. Len teraz som prišiel domov, ale nikde som ho nevidel.“

            No dal jej pár topánok a povedal jej, že s nimi môže prejsť sto míľ jedným krokom. Potom s nimi kráčala krížom cez vzduch, až prišla ku hviezde Polárke, ktorej sa spýtala: „Povedz mi, Polárka, nevidela si niekde bieleho vlka?“

            A Polárka jej povedala: „Žiarila som celú noc, ale nikde som ho nevidela.“

            Potom jej Polárka dala pár topánok a povedala jej, že jedným krokom s nimi môže prejsť dvesto míľ. Tak si ich obula a kráčala, až prišla k Mesiacu, ktorého sa spýtala: „Drahý Mesiac, nevidel si niekde bieleho vlka?“

            Ale Mesiac jej odpovedal: „Celú noc som sa plavil medzi oblakmi po oblohe a práve som prišiel, ale nikde som ho nevidel.“

            Potom jej dal pár topánok a povedal jej, že s nimi prejde na jeden krok štyristo míľ. Tak odišla. Prišla k Slnku a povedala mu: „Drahé Slnko, nevidelo si niekde bieleho vlka?“

            A Slnko jej odpovedalo: „Ale áno, videlo som ho. On si myslí, že si ho nechala a už sa k nemu nikdy nevrátiš, tak si vybral inú nevestu. Ale ja ti pomôžem. Tu je pár topánok. Ak si ich obuješ, budeš môcť chodiť po skle alebo ľade a zdolať tie najstrmšie hory. A tu je kolovrat, ktorým budeš môcť upriasť z machu jemný hodváb. Keď prídeš ku sklenenej hore, obuj si topánky, ktoré som ti dalo. S nimi budeš vedieť poľahky vyliezť na vrchol hory. Na nej sa nachádza palác bieleho vlka.“

            Princezná sa vybrala na cestu. Zanedlho prišla na vrchol sklenenej hory, kde našla vlkov palác, ako jej bolo povedalo Slnko.

            Ale nikto ju nespoznal, lebo sa zamaskovala za starú ženu. Okrem toho si dala okolo svojej hlavy šál. V paláci sa robili veľké prípravy na svadbu, ktorá sa mala konať nasledujúci deň. Takto zamaskovaná princezná vytiahla svoj kolovrat a začala priasť z machu hodváb. Ako si tak priadla, nová nevesta išla okolo. Keď si všimla, že z machu robí hodváb, povedala starej žene: „Dobrá starká, želám si, aby si mi dala ten kolovrat.“

            A princezná jej odpovedala: „Ja ti ho dám, ak mi dovolíš spať v noci na rohožke pred dverami princovej izby.“

            Nevesta jej povedala: „Áno, môžeš spať na rohožke pred dverami.“

            Tak jej princezná dala svoj kolovrat. Večer si omotala okolo hlavy šál, aby ju nikto nevedel rozpoznať, a ľahla si na rohožku pred dverami bieleho vlka. A keď všetci v paláci spali, začala rozprávať všetko, čo zažila. Povedala, že je jedna z troch sestier, a že z tých troch je najmladšia a najkrajšia. Že jej otec ju zasnúbil s bielym vlkom. Že ju zaniesol na svadbu jednej a potom i druhej sestry. Že jej matka hodila jeho kožušinu do ohňa v kuchyni. Potom mu povedala, ako sa túlala cez les a ako s plačom hľadala bieleho vlka; ako sa s ňou Vietor, hviezda Polárka, Mesiac, a Slnko spriatelili a pomohli jej dostať sa do jeho paláca. Keď si Biely vlk vypočul celý jej príbeh, vedel, že je to jeho prvá manželka, ktorá ho hľadala a po toľkom nebezpečenstve a ťažkostiach konečne našla.

            Ale nepovedal nič. Čakal do nasledujúceho dňa. Na jeho svadbu prišlo veľa hostí, kráľov a princov z ďalekých krajín. Keď sa všetci hostia zhromaždili v banketovej sále, prehovoril k nim a povedal: „Vypočujte si ma, všetci králi a princovia. Chcem vám niečo povedať. Stratil som kľúč od skrinky môjho pokladu. Tak som rozkázal, aby vyrobili nový. Lenže medzitým som starý kľúč našiel. Ktorý z týchto kľúčov je lepší?“

            Vtedy všetci králi a kráľovskí hostia odpovedali: „Istotne ten starý kľúč je lepší ako ten nový.“

            „Tak potom,“ povedal Biely vlk, „ak je to tak, moja predošlá nevesta je lepšia ako tá nová.“

            A poslal po novú nevestu, ktorú dal jednému z princov, ktorí boli prítomní. Potom sa otočil k hosťom a povedal: „A tu je moja predošlá nevesta,“ a jeho krásna princezná vošla do sály, a usadil ju vedľa seba na trón. „Myslel som, že na mňa zabudla a že sa nikdy nevráti. Ale ona ma hľadala všade a napokon ma našla. Teraz, keď sme zase spolu, sa už nikdy nerozlúčime.“

            [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]