6*17*/219* Bobino **(1,4k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden bohatý obchodník, ktorý mal jediného syna, ktorý sa volal Bobino. Keďže chlapec bol veľmi bystrý a mal veľkú túžbu po vzdelaní, tak ho jeho otec poslal na štúdium k jednému majstrovi. Mal sa tam naučiť rozprávať rôznymi cudzími jazykmi. Po niekoľkých rokoch u svojho majstra, sa Bobino vrátil domov.

            Jeden večer, ako sa prechádzal so svojím otcom po záhrade, vrabce na stromoch ponad ich hlavami začali tak hlasno čvirikať, že nemohli počuť ani vlastné slovo. Toto obchodníka veľmi znechutilo. Aby ho Bobino upokojil, povedal: „Chcel by si, aby som ti vysvetlil, čo si vrabce hovoria medzi sebou?“

            Obchodník naňho pozrel s údivom a odpovedal: „Čo máš na mysli? Ako môžeš vedieť, čo vrabce hovoria? Azda sa nepovažuješ za veštca alebo čarodejníka?“

            „Ja nie som ani veštec, ani čarodejník,“ odpovedal Bobino, „ale môj majster ma naučil rozumieť jazyku všetkých zvierat.“

            „Ach beda! Škoda mojich peňazí!“ zvolal obchodník. „Majster si určite pomýlil môj zámer. Samozrejme že som chcel, aby ťa naučil cudzie jazyky, ktorými rozprávajú ľudia, a nie jazyk zvierat.“

            „Buď trpezlivý,“ odpovedal syn. „Môj majster si myslel, že najlepšie je začať s jazykom zvierat, a až neskôr sa naučiť jazyky ľudí.“

            Na ich ceste naspäť im pribehol oproti pes, ktorý na nich zúrivo štekal.

            „Čo len môže byť tomu psovi?“ povedal obchodník. „Prečo na mňa tak šteká? Veď ma veľmi dobre pozná.“

            „Mám ti vysvetliť, čo hovorí?“ spýtal sa Bobino.

            „Nechaj ma na pokoji a neotravuj ma s týmito nezmyslami,“ povedal celkom nahnevane obchodník. „Koľko len peňazí som na teba premrhal!“

            O trochu neskôr, keď si sadli za stôl večerať, nejaké žaby v neďalekej vodnej nádrži začali veľmi hlasno kvákať. Hluk tak rozčúlil obchodníka, že stratil svoju rovnováhu a zvolal: „Toto je posledná kvapka k môjmu rozčúleniu a sklamaniu.“

            „Mám ti vysvetliť, čo hovoria?“ spýtal sa Bobino.

            „Mohol by si držať jazyk za zubami a prestať s tými tvojimi vysvetleniami?“ kričal obchodník. „Choď do postele, už ťa nechcem viacej ani len vidieť!“

            Tak Bobino išiel do postele a dobre si pospal. Ale jeho otec, ktorý sa nedokázal preniesť ponad svoje sklamanie a premrhanie svojich peňazí, bol taký nahnevaný, že poslal po dvoch sluhov a dal im rozkazy, aby sa zbavili jeho syna. Mali ich splniť nasledujúci deň.

            Nasledujúce ráno zavčasu, jeden zo sluhov zobudil Bobina. Povedal mu, aby nastúpil na koč, ktorý naňho čakal. Sluha sa posadil na sedadlo vedľa neho. Zatiaľ čo druhý sluha išiel na koni vedľa voza ako sprievod. Bobino vôbec nevedel, čo sa chystajú s ním urobiť ani kde ho vezú. No všimol si, že ten sluha vedľa neho vyzeral byť veľmi smutný. Oči mal opuchnuté od plaču.

            Bobino bol zvedavý, kam ho vezú, tak sa opýtal: „Prečo si taký smutný? A kam ma to veziete?“

            Ale sluha mu najskôr nič nechcel povedať. Napokon ho však dojali jeho prosby a naliehanie, a povedal mu: „Môj úbohý chlapec, ja ťa veziem ku tvojej smrti. A čo je horšie, robím tak na príkaz tvojho otca.“

            „Ale prečo chce, aby som zomrel?“ zvolal Bobino. „Čo zlého som mu spravil? Alebo akej chyby som sa dopustil, že si želá, aby som zomrel?“

            „Ty si mu nič zlého nespravil,“ odpovedal sluha, „ani si sa nedopustil žiadnej chyby. On je rozčúlený kvôli tomu, pretože celé tie roky štúdia si sa nenaučil nič iné, len jazyk zvierat. A on očakával od teba niečo úplne iného. Preto sa rozhodol, že musíš zomrieť.“

            „Ak je to tak, hneď ma zabite,“ povedal Bobino. „Ak to musíte urobiť, aký zmysel má čakanie?“

            „Ja nemám na to srdce,“ odpovedal sluha. „Radšej by som bol ušetril tvoj život. Zároveň však musím vymyslieť niečo, aby som nás uchránil pred hnevom tvojho otca. Našťastie, pes išiel za nami. Zabijeme psa. Vyrežeme mu srdce a zanesieme ho tvojmu otcovi. On nám uverí, že je to tvoje srdce, a ty medzitým budeš môcť uniknúť ďaleko preč.“

            Keď sa dostali do najhustejšej časti lesa, Bobino vystúpil z koča. Obom sluhom zaželal zbohom a vybral sa na svoje potulky.

            Ako kráčal, keď sa zvečerilo, napokon prišiel k jednému domu, kde žili pastieri. Zaklopal na dvere a prosil o prístrešok počas noci. Keď pastieri uvideli tohto slušne vychovaného mládenca, tak ho privítali. Ponúkli mu stoličku za stolom a podelili sa s ním o večeru.

            Zatiaľ čo jedli, pes na dvore začal štekať. Bobino prišiel k oknu, chvíľu pozorne počúval a potom sa obrátil k pastierom, ktorým povedal: „Hneď pošlite svoje manželky a dcéry do postele. A vy si zoberte najlepšie zbrane, aké máte doma. Pretože o polnoci vás príde prepadnúť banda zlodejov.“

            Pastierov to dosť zarazilo. Pomysleli si, že mládenec je určite zmyslov zbavený alebo že načisto prišiel o rozum.

            „Ako to vieš,“ spýtali sa, „že nás chce napadnúť banda zlodejov? Kto ti to povedal?“

            „Dozvedel som sa to zo psovho štekania,“ odpovedal Bobino. „Ja rozumiem jeho reči. Keby som tu nebol, pes by štekal a varoval vás úplne zbytočne. Mali by ste sa riadiť podľa mojej rady, ak si chcete zachrániť svoje životy a majetok.“

            Pastieri boli stále viacej a viacej užasnutí, ale rozhodli sa urobiť, ako im Bobino poradil. Poslali svoje manželky a dcéry na poschodie. Potom sa ozbrojili a ukryli za živý plot. Odtiaľ dávali pozor a čakali na polnoc.

             Práve keď hodiny odbíjali polnoc, počuli zvuk prichádzajúcich krokov. Banda zlodejov sa opatrne blížila smerom k domu. Ale pastieri boli v strehu. Vrhli sa na zlodejov spoza živého plota a údermi palicami ich donútili utiecť.

            Veľmi dobre sa dá predstaviť, akí vďační boli pastieri Bobinovi. Jeho skoré varovanie im zachránilo životy. Tak ho prosili, aby zostal s nimi a býval u nich. Ale keďže on chcel vidieť ešte kúsok sveta, srdečne sa im poďakoval a vybral sa na ďalšie potulky. Celý deň kráčal. Večer prišiel k domu nejakého roľníka. Medzitým ako rozmýšľal, či zaklope na dvere a vypýta si tam nocľah, začul v neďalekej priekope veľké kvákanie žiab. Prizrel sa bližšie a zbadal, ako si medzi sebou postrkovali malú fľaštičku. Bobino ich chvíľu počúval. Potom zaklopal na dvere domu. Otvoril mu roľník, ktorý ho požiadal, aby vošiel dnu a dal si večeru.

            Keď dojedol, domáci mu povedal, že sú vo veľkých ťažkostiach. Jeho najstaršia dcéra bola tak veľmi chorá, že sa obávali, že už nikdy nevyzdravie. Hoci pred nejakým časom bol u nich doktor, ktorý sľúbil, že im pošle potrebný liek, ale sluhovi, ktorému to dali na starosť, cestou fľaštička s liekom niekde vypadla. A teraz sa zdá, že už nie je pre ňu žiadna nádej na vyzdravenie.

            Vtedy Bobino povedal jej otcovi o malej fľaštičke, s ktorou sa hrali žaby, a že vie, že je to tá medicína, ktorú jeho dcére poslal doktor. Roľník sa ho opýtal, že ako si môže s tým byť taký istý. Bobino mu vysvetlil, že rozumie jazyku zvierat a že počul žaby rozprávať, ako tá fľaštička, s ktorou sa hrali, práve niekomu vypadla z vrecka. Tak roľník odbehol do priekopy po fľaštičku a dal svojej dcére liek, ktorý bol v nej. Ráno sa cítila oveľa lepšie. Vďačný otec nevedel, ako má Bobinovi dostatočne poďakovať. Ale Bobino od neho nič neprijal. Pozdravil sa mu a odišiel svojou cestou ďalej.

            Čoskoro nato, jedného dňa, išiel okolo stromu, pod ktorým oddychovali dvaja muži. Keďže bol unavený, vystrel sa na zem blízko nich a za chvíľu sa začali medzi sebou rozprávať. Počas rozhovoru sa ich Bobino spýtal, že kam idú. Oni mu odpovedali, že cestujú do susedného mesta, kde si v ten deň majú ľudia vybrať nového vládcu.

            Medzitým čo sa rozprávali, nejaké vrabce pristáli na strome, pod ktorým ležali. Bobino stíchol a pozorne ich počúval. Po niekoľkých minútach povedal svojim spoločníkom: „Viete, o čom sa tie vrabce zhovárajú? Hovoria, že dnes jedného z nás zvolia za vládcu toho mesta.“

            Tí muži bez slova pozreli na seba. Keď za chvíľu Bobino zaspal, vykradli sa potichu preč a namierili si to v zhone do mesta, kde mali byť voľby na nového vládcu.

            Na trhovisku v meste sa zhromaždil veľký dav ľudí. Čakali na hodinu, keď mali z klietky vypustiť orla. Pretože majiteľ toho domu, na ktorom pristane, sa mal stať novým vládcom mesta. Prišla očakávaná hodina. Vypustili orla. Všetky oči sa naň upriamili. Orol krúžil nad hlavami davu. Potom zaletel priamo na mestskú bránu a tam pristál. Práve vtedy cez ňu do mesta vchádzal Bobino. Všetci ľudia od nadšenia kričali. Bobina vyhlásili za svojho nového vládcu. Celý zástup ľudí ho odprevadil do guvernérskeho domu, ktorý bol odvtedy jeho domovom. A tu potom šťastne žil a múdro vládol všetkým ľuďom v meste počas celého svojho života.

            [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]