6*18*/220* Pes a vrabec **(0,9k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden pes – ovčiak. Jeho pán bol vinár, ktorý bol k nemu veľmi krutý. Nechával ho vyhladovať a veľmi zle s ním zaobchádzal. Napokon sa ovčiak rozhodol, že toto týranie už nebude viacej znášať, a utiekol zo svojho domova.

            Ako klusal pozdĺž cesty, stretol vrabca, ktorý ho zastavil a spýtal sa ho: „Bratku, prečože si taký smutný?“

            Pes odpovedal: „Som smutný, pretože som hladný, a nemám nič na jedenie.“

            „Ak to je všetko, drahý bratku,“ povedal vrabec, „poď so mnou do mesta, a ja ti zoženiem nejaké jedlo.“

            Tak išli spoločne do mesta. Keď prišli k mäsiarovi, vrabec povedal psovi: „Pokojne tu stoj, a ja ti zhodím dolu kus mäsa.“

            Najskôr sa vrabec poobzeral okolo seba, či ho niekto nesleduje. Potom začal ďobať do kusu mäsa, ktorý ležal na rohu poličky, až sa mu ho napokon podarilo zhodiť. Pes ho nenásytne uchopil a bežal s ním do tmavého rohu, kde ho behom pár minút hltavo zjedol.

            Keď dojedol, vrabec povedal: „Teraz poďme spolu do druhého obchodu, kde ti zoženiem druhý kus, aby si utíšil svoj hlad.“ Keď pes zjedol druhý kus mäsa, vrabec sa ho spýtal: „Bratku, mal si už dosť?“

            „Áno,“ odpovedal pes, „Už som zjedol dosť veľa mäsa, ale ešte som nemal žiaden chlieb.“

            Vrabec povedal: „Neboj sa; budeš mať toľko chleba, koľko len chceš, len poď so mnou.“ Potom ho zaviedol k pekárovi, kde ďobal do dvoch rožkov na poličke, až pokým nespadli na zem. Pes ich uchopil a zjedol.

            Ale ešte stále neupokojil svoj hlad. Tak ho vrabec zaviedol k druhému pekárovi, kde mu zhodil ďalšie rožky. Potom sa ho spýtal: „Nuž, bratku, už si spokojný?“

            „Áno,“ odpovedal. „Poďme sa teraz poprechádzať za mestom.“

            Tak obaja išli spoločne na prechádzku na vidiek. Bol horúci deň. Prešli krátku vzdialenosť a pes povedal: „Už som veľmi unavený. Chcel by som si trochu pospať.“

            „Pospi si teda,“ povedal vrabec, „a ja budem budem medzitým dávať pozor na vetve stromu.“

            Tak pes si ľahol uprostred cesty a čoskoro tvrdo zaspal. Medzitým čo spal, prechádzal tadiaľ na voze vinár, jeho bývalý pán. Jeho voz ťahali tri kone. Viezol dva sudy vína. Našťastie hukot kolies voza zobudil ovčiaka.

            „Bratku, vstávaj! Rúti sa sem voz!“ kričal naňho vrabec.

Tak rýchlo vyskočil na nohy, ale i tak mu vinár vozom prešiel po jednej labke a zlomil mu ju. Ovčiak začal od bolesti zavýjať. A ako priskackal pod strom povedal vrabcovi: „To je môj bývalý pán, u ktorého som slúžil a ktorý ma bíjaval.

„Vinár, vinár!“ kričal vrabec. „Za to, že si bol krutý voči ovčiakovi draho zaplatíš! Bude ťa to stáť kone aj oba sudy vína.“

„So svojím psom si môžem robiť, čo chcem! A ako mi chceš ukradnúť dva sudy vína a kone?“ povedal vinár a hlasno sa smial.

Vrabec nepovedal nič. Nebadane priletel pod voz a z obidvoch sudov vyďobal korok. Za krátku chvíľu z nich vytieklo všetko víno bez toho, aby si to bol vinár všimol.

Ale napokon sa otočil a uvidel spodok voza celý mokrý. Keď sa lepšie prizrel, zistil, že oba sudy na víno sú prázdne. „Ach, aký som len nešťastný človek!“ zvolal.

„Budeš mať ešte väčšiu smolu,“ povedal vrabec a začal lietať okolo jeho troch koní a ďobať im zobákom do hláv. Tie sa splašili a vinárovi utiekli preč.

A vinár zase zvolal: „Ach, aký som len nešťastný človek!“

„Budeš mať ešte väčšiu smolu,“ povedal vrabec. „Spustoším ti celý tvoj dom.“

Vinár musel opustiť svoj voz a išiel domov pešky. Pritom veľmi zúril. Hneď ako zbadal svoju manželku, zvolal: „Ach, aké len nešťastie som mal! Všetko víno sa vylialo, a kone sa splašili a utiekli mi.“

„Môj drahý manžel,“ povedala mu jeho žena, „tvoje nešťastie ťa prenasleduje. Pretože zlomyseľný malý vrabec zhromaždil všetky vtáky sveta, ktoré sú teraz v našej stodole a všetko tam jedia.“

Vinár išiel do stodoly, kde mal svoje zásoby obilia, a všetko našiel tak, ako mu povedala jeho manželka. Tisícky a tisícky vtákov vyzobávalo jeho obilie. Uprostred nich sedel malý vrabec. Keď tam vinár uvidel svojho starého nepriateľa, zvolal: „Ach, aký som len nešťastný človek!“

„Budeš mať ešte väčšiu smolu,“ povedal vrabec. „Tvoje kruté správanie voči ovčiakovi ťa bude ešte veľa stáť!“ a s týmito slovami vyletel do vzduchu.

Vinár sa tak veľmi naštval, že zobral sekeru a hodil ju po vrabcovi. Ale vrabca netrafil, iba čo rozbil okennú tabuľu. Vrabec vletel dovnútra a sadol si na rímsu nad krbom. Vinár bol od zúrivosti celý bez seba. Zase zobral sekeru a začal ho ňou po celom dome naháňať. Avšak uspel len v tom, že si zničil celý svoj nábytok a zariadenie domu. Celý vyčerpaný si ľahol na zem. A po chvíli, ako ležal, mu vrabec pristál na kolene. Vinár podal sekeru svojej manželke a povedal jej: „Čo najsilnejšie ho uder!“ Jeho manželka vzala sekeru a celou silou ho uderila po kolene, kde sedel vrabec. Ale tomu sa podarilo v poslednú chvíľu odletieť. A ako letel preč, povedal vinárovi: „Nohu za nohu! Nemal si byť krutý voči ovčiakovi!“

Vinár tam zostal ležať so zlomenou nohou a odvtedy už určite nebol krutý ku žiadnemu psovi.

Vrabec odletel za ovčiakom, ktorému sa noha za krátky čas zahojila, a spoločne sa vybrali za ďalším dobrodružstvom.

[@ Nemecké poviedky, Kletke, Andrew Lang, Robert Hodosi]