6*19*/221* Príbeh troch synov z Konštantínopolu **(10,7k)

Až do svojich osemnástich rokov žil mladý Neangir šťastne v jednej dedine štyridsať míľ od Konštantínopolu. Veril, že Mohamed a jeho manželka Zineba, ktorí ho vychovali, sú jeho rodičia.

            Neangir bol so svojím životom celkom spokojný. Hoci nebol ani bohatý, ani dôležitý. Na rozdiel od väčšiny mladých mužov svojho veku nemal vôbec žiadnu túžbu opustiť svoj domov. Preto ho dosť prekvapilo, keď mu Mohamed s mnohými povzdychmi jedného dňa povedal, že je preňho najvyšší čas, aby odišiel do Konštantínopola a našiel si tam pre seba nejakú profesiu. Výber už ponechá na ňom, ale bol by rád, keby sa stal vojakom alebo doktorom vzdelaným v práve, ktorí vysvetľujú Sväté písmo nevedomým ľuďom. „Ty poznáš Sväté písmo skoro naspamäť,“ ukončil starý muž, „takže za krátky čas ho budeš vedieť vyučovať ostatných. Píš nám, ako sa ti bude dariť v živote. A my ti sľubujeme, že nikdy na teba nezabudneme.“

            Tak vraviac, mu Mohamed dal štyri zlaté mince na začiatok vo veľkom meste. Potom mu vybavil miesto, aby sa mohol pripojiť ku karaváne, ktorá mala namierené do Konštantínopola.

            Cesta trvala niekoľko dní; keďže karavány chodia veľmi pomaly. Ale napokon sa pred nimi v diaľke vynorili steny a veže hlavného mesta. Keď karavána zastala, všetci pútnici sa rozišli a išli svojou cestou. Neangir bol ponechaný na seba. Cítil sa dosť zvláštne a osamelo. Mal veľa odvahy a veľmi ľahko si vedel urobiť priateľov. Bolo to prvýkrát, čo opustil svoju dedinu, kde vyrastal. Nikdy sa o Konštantínopole s nikým nerozprával. A v meste nepoznal ani jedno meno ulice či nejakého človeka.

            Rozmýšľal nad tým, čo urobí ako ďalšie. Neangir na chvíľu postál a popozeral sa okolo seba. Keď vtom zrazu k nemu prišiel príjemne vyzerajúci muž, ktorý sa mu zdvorilo poklonil a spýtal sa ho, či mu urobí tú česť a zostane bývať uňho v jeho dome, pokým si urobí nejaké nové plány. Neangir nevedel, čo si má teraz počať, tak prijal ponuku cudzinca a nasledoval ho domov.

            Vstúpili do veľkej miestnosti, kde asi dvanásťročné dievča prestieralo stôl pre tri osoby.

            „Zelida,“ povedal cudzinec, „nehovoril som ti, že prinesiem so sebou priateľa, ktorý s nami bude večerať?“

            „Otec môj,“ odpovedalo dievča, „ty máš vždy pravdu vo všetkom, čo povieš. A čo je ešte lepšie, že nikdy druhých neoklameš.“ Ako hovorila, slúžka položila na stôl jedlo z mäsa a ryže, čo je veľmi obľúbené jedlo medzi ľuďmi na Blízkom východe. Pred každého z nich položila pohár šerbetu – zmrzlinový dezert s ovocným džúsom a smotanou.

            Počas jedla, hostiteľ hovoril o množstve rôznych vecí. Ale Neangir neustále pozoroval Zelidu, avšak s taktom, aby to nevyzeralo drzo.

            Dievča sa začervenalo a cítilo sa dosť nepohodlne. Napokon sa otočilo ku svojmu otcovi. „Ten cudzinec nevie zo mňa oči spustiť,“ povedala tichým a váhavým hlasom. „Ak sa to dozvie Hasan, od žiarlivosti aj ochorie.“

            „Nie, nie,“ odpovedal otec, „istotne nie si určená pre tohto cudzinca. Nepovedal som ti už predtým, že ho chcem pre tvoju sestru Argentínu? Hneď sa postarám, aby jeho srdce po nej zatúžilo,“ a vstal a otvoril kredenc, z ktorého vytiahol nejaké ovocie a džbán vína, ktoré položil na stôl spolu s malou striebornou a perleťovou skrinkou.

            „Ochutnaj z vína,“ povedal mladému mužovi a nalial mu z neho do pohára.

            „Tiež mi trochu nalej,“ zvolala Zelida.

            „To určite nie,“ odpovedal jej otec. „Ty a Hasan ste mali toho toľko minule, že ti to muselo stačiť.“

            „Tak si nalej sebe,“ odpovedala, „lebo si tento mladý muž bude myslieť, že ho chceme otráviť.“

            „Nuž, ak si želáš, nalejem si,“ povedal otec. „Tento elixír nie je v mojom veku taký nebezpečný, ako v tvojom.“

            Keď Neangir vyprázdnil do seba pohár vína, jeho hostiteľ otvoril perleťovú skrinku a ukázal mu ju. Neangir bol taký potešený obrázkom mladej devy, ktorá bola krajšia než hocičo, o čom kedy len sníval, že bol od vytrženia celý bez seba. Od úžasu takmer úplne onemel, zatiaľ čo do jeho hrudi sa mu dral nový pocit, ktorý predtým nepoznal.

            Jeho dvaja spoločníci ho so zaujatím pozorovali, až napokon Neangir prehovoril: „Vysvetli mi, prosím ťa,“ povedal, „význam týchto záhad. Prečo si ma sem zavolal? Prečo si mi dal vypiť tento nebezpečný nápoj, ktorý mi dal do varu krv v žilách? A prečo si mi ukázal tento obrázok, ktorý ma skoro pripravil o rozum?“

            „Odpoviem ti na niektoré tvoje otázky,“ odpovedal hostiteľ, „ale nie na všetky; to nesmiem. Na obrázku, ktorý držíš vo svojej ruke, je Zelidina sestra. Ten obrázok naplnil tvoje srdce láskou ku nej. Preto ju choď vyhľadať. Keď ju nájdeš, nájdeš seba.“

            „Ale kde ju mám nájsť?“ zvolal Neangir a pobozkal pôvabný obrázok, na ktorý uprene pozeral.

            „Viacej ti nemôžem povedať,“ obozretne odpovedal hostiteľ.

            „Ale ja môžem,“ prerušila ich horlivo Zelida. „Zajtra musíš ísť do židovského bazára a v druhom obchode napravo kúpiť hodinky. A o polnoci…“

            Ale čo sa malo stať o polnoci, Neangir nepočul, lebo Zelidin otec jej náhlivo zakryl rukou ústa a zvolal: „Ó, buď ticho, dieťa! Chceš pokaziť osud svojich nešťastných sestier?“ Svojím rýchlym pohybom prevrátil vzácnu fľašku, z ktorej vyšiel čierny dym. Vbehla tam stará slúžka a začala hlasno kričať. Medzitým Neangir, ktorého táto príhoda dosť rozčúlila, odišiel z domu.

            Zvyšok noci strávil na schodoch mešity. S prvými lúčmi slnka vstal a vybral si svoj obrázok spoza záhybu na turbane. Spýtal sa na cestu do bazára a išiel rovno do obchodu, ktorý mu opísala Zelida. Obchodníka požiadal, aby mu ukázal nejaké hodinky. Ukázal mu ich viacero, z ktorých vybral jedny, ktoré považoval za najlepšie. Cena bola tri zlaté. Neangir mu ich hneď chcel aj vyplatiť. No obchodník sa chcel najskôr dozvedieť, že kde býva.

            „To ani sám neviem,“ odpovedal Neangir. „Prišiel som do mesta len včera, a nemôžem nájsť cestu do domu, kam som včera vkročil.“

            „Nuž,“ povedal obchodník, „poď so mnou. Zavediem ťa k jednému poctivému veriacemu, kde budeš mať všetko, čo si len zaželáš, za nízku cenu.“

            Neangir súhlasil. Tak obaja kráčali spoločne cez niekoľko ulíc, až pokým neprišli k domu, ktorý mu odporučil židovský obchodník. Na jeho radu dopredu zaplatil posledný zlatý za jedlo a ubytovanie.

            Hneď ako sa najedol, sa zatvoril hore vo svojej izbe. Strčil ruku do záhybu na svojom turbane a vytiahol z neho svoj milovaný portrét. Ako tak urobil, dotkol sa zapečateného lista, ktorý tam bol ukrytý bez jeho vedomia. Keď zbadal, že je od jeho nevlastnej matky, Zineby, horlivo ho otvoril. Ako čítal nasledujúce riadky, bol veľmi prekvapený: „Moje najdrahšie dieťa, tento list, ktorý jedného dňa nájdeš vo svojom turbane, Ťa má informovať o tom, že v skutočnosti nie si náš syn. Pevne veríme tomu, že Tvoj otec je veľký lord vo vzdialenej krajine. Vo vnútri obálky je list od neho, v ktorom sa nám vyhráža, že ak mu Ťa ihneď nevrátime, že sa nám pomstí. Nehľadaj nás ani nám nepíš. Bude to zbytočné.“

            V tej istej obálke našiel aj list, písaný jemu neznámym rukopisom, v ktorom bolo napísané: „Zradcovia, nepochybne ste spolčení s tými čarodejníkmi, ktorí ukradli dcéry nešťastného Siroka, a vzali im talizman, ktorý im dal ich otec. Ukradli ste mi môjho syna, ale ja som našiel Vašu skrýšu a prisahám na Nebesá, že potrestám Váš zločin. Zásah mojím strelcom je rýchlejší ako blesk.“

            Ako si nešťastný Neangir prečítal tieto dva listy, ktorým vôbec nerozumel, sa cítil smutnejší a osamelejší než kedykoľvek predtým. Čoskoro mu došlo, že on je syn toho muža, ktorý napísal Mohamedovi a jeho manželke. Ale nevedel kde ho má hľadať. A v skutočnosti myslel teraz viac na ľudí, ktorí ho vychovali a ktorých už nemal nikdy znova stretnúť.

            Aby striasol zo seba tieto ponuré myšlienky a bol schopný urobiť si nejaké ďalšie plány do budúcnosti, Neangir odišiel z domu a rezko sa prechádzal po meste, až pokým nenastala noc. Potom sa vrátil naspäť. Práve prechádzal cez prah dverí, keď pri svojich nohách uvidel niečo sa pri mesačnom svite trblietať. Zdvihol to a všimol si, že sú to zlaté hodinky s lesknúcimi sa drahokamami. Obzrel sa doprava a naľavo, ale nikoho nezbadal. Vôbec nevedel komu by mohli tie hodinky patriť. Tak si ich dal do vrecka za opasok vedľa strieborných hodiniek, ktoré kúpil ráno u žida.

            Vlastníctvo týchto zlatých hodiniek potešilo Neangira a pomyslel si: „To mám ale šťastie. Tieto zlaté hodinky s drahokamami môžem predať aspoň za tisíc zlatých, a to mi istotne vystačí, pokým nenájdem svojho otca.“ Potešený touto predstavou položil oboje hodinky vedľa seba a pripravil sa na spánok.

            Uprostred noci ho zrazu zobudil jemný hlas. Zdalo sa, že vychádza z jedných jeho hodiniek.

            „Auróra, sestra moja,“ jemne zašepkali. „nezabudli ťa o polnoci natiahnuť?“

            „Áno, drahá Argentína,“ bola odpoveď. „A teba?“

            „Aj mňa zabudli,“ odpovedal prvý hlas, „a už je jedna hodina po polnoci. Takže nebudeme môcť odísť z nášho väzenia až do zajtra, ak nás zase nezabudnú natiahnuť.“

            „My tu teraz nemáme čo robiť,“ povedala Auróra. „Musíme sa odovzdať nášmu osudu. Poďme!“

            Neangir sa s úžasom posadil na posteľ. Vo svetle mesiaca si všimol, ako oboje hodinky skĺzli na podlahu a odkotúľali sa z izby popod dvere, dolu schodmi, až na ulicu. Rýchlo sa ponáhľal ku dverám. Prešiel dolu schodmi až ku vchodovým dverám. Snažil sa otvoriť dvere a nasledovať ich, ale kľúč sa mu nepodarilo otočiť. Tak sa vzdal svojho prenasledovania a ľahol si naspäť do postele.

            Nasledujúce ráno bol desaťkrát smutnejší.  Cítil sa osamelejšie a biednejšie než kedykoľvek predtým. Plný zúfalstva si nasadil svoj turban na hlavu, zastokol si svoj meč za opasok a odišiel z domu. Bol rozhodnutý, že sa o celej záhade pokúsi zistiť vysvetlenie od obchodníka, ktorý mu predal hodinky.

            Keď sa Neangir dostal do bazára, zbadal, že ten muž, ktorého hľadá, nie je v obchode, a na jeho mieste je iný žid.

            „Určite hľadáš môjho brata,“ povedal. „My sa v obchode striedame, a takisto aj vo vybavovaní našich obchodných záležitostí v meste.“

            „Ách! Akých obchodných záležitostí?“ zúrivo kričal Neangir. „Ty si brat darebáka, ktorý mi včera predal hodinky, ktoré mi v noci utiekli. Ale ja ich nejako nájdem, alebo inak mi za ne zaplatíš, keďže si jeho brat!“

            „Čože to hovoríš?“ spýtal sa žid, okolo ktorého sa zhromaždil dav ľudí. „Hodinky, ktoré utiekli preč? Keby to bol sud vína, tvoj príbeh by mohol byť pravdivý, ale hodinky…? To je úplne nemožné!“

            „Sudca rozhodne, či je to možné alebo nie,“ odpovedal Neangir, ktorý v danom momente zbadal toho druhého muža práve vchádzať do bazára. Priskočil k nemu, uchopil ho za rameno a ťahal ho k sudcovmu domu. Ale jeho brat v obchode mu stihol ešte dosť hlasno zašepkať, čo počul aj Neangir: „K ničomu sa nepriznaj, inak sme obaja stratení.“

            Keď prišli pred sudcu Kadiho, ten požiadal Neangira, aby mu predniesol svoju sťažnosť. Mladý muž mu všetko o hodinkách vyrozprával, ale jemu sa to zdalo až veľmi nezvyčajné. Tak sa na to spýtal žida. Ten však namiesto odpovede len zdvihol oči do neba a bez slova padol pred ním na zem.

            Sudca sa znova pozrel na Neangira a povedal mu, že jeho príbeh je taký nezvyčajný, že skutočne tomu nemôže uveriť a že musí žida prepustiť domov. Toto tak rozzúrilo Neangira, že zabudol na rešpekt voči sudcovi a čo najhlasnejšie zvolal: „Preber tohto muža z jeho rozjímania a prinúť ho, aby priznal pravdu,“ a ako hovoril, uderil žida svojím mečom, ktorý nato vykríkol.

            „Ctený sudca, sám vidíš,“ povedal žid sudcovi, „že tento mladý muž je mimo svojich zmyslov. Odpúšťam mu jeho úder, ale prosím ťa, aby si ma nenechával v jeho moci.“

            V danej chvíli išiel náhodou okolo Baso, a keď počul veľký hluk, vošiel dnu a spýtal sa na na príčinu. Keď mu celú záležitosť vysvetlili, pozorne sa pozrel na Neangira a jemne sa ho opýtal, ako sa všetky tieto divy mohli stať.

            „Môj lord,“ odpovedal Neangir, „prisahám, že som hovoril pravdu. A možno mi uveríš, keď ti poviem, že ja sám som sa stal obeťou kúziel takýchto ľudí, ktorí by mali byť vykorenení z povrchu zeme. Tri roky som bol zmenený na trojnohý hrniec a do podoby človeka som sa vrátil až vtedy, keď jedného dňa položili na môj vrchnák turban.“

            Pri týchto slovách sa Baso veľmi naradoval. Objal Neangira a zvolal: „Ó, syn môj, syn môj! Tak predsa som ťa napokon našiel? Neprišiel si náhodou z domu Mohameda a Zineby?“

            „Áno, môj lord,“ odpovedal Neangir. „Oni sa o mňa starali počas môjho nešťastia a naučili ma podľa svojho príkladu, ktoré veci si mám vážiť v živote.“

            „Nech sú pochválené Nebesá!“ povedal Baso, „ktoré mi prinavrátili jedného z mojich synov, práve vtedy, keď som to najmenej očakával!“ Potom sa otočil k sudcovi, ktorého takto oslovil: „Vieš, Kadi, počas prvých rokov som mal s krásnou Zambakou troch synov. Keď najstarší z nich mal tri roky, svätý derviš mu dal korálový náhrdelník, vraviac: „Starostlivo si opatruj tento poklad a buď poctivý veriaci,. Potom budeš šťastný.“ Druhému, ktorý teraz stojí pred tebou, daroval medený plátok, na ktorom bolo meno Mahomet vyryté siedmimi jazykmi. Malo mu to povedať, aby sa nikdy nerozlúčil so svojím turbanom, ktorý je znakom skutočného veriaceho. Potom určite zažije najväčšiu radosť v živote. Tretiemu dal na pravé zápästie náramok s modlitbou za to, aby jeho pravá ruka bola čistá a ľavá bez škvŕn. Že potom nikdy nespozná smútok.

            Môj najstarší syn zanedbával dervišovu radu a dostal sa do veľkých ťažkostí, takisto najmladší syn. Aby som uchránil druhého od podobného nešťastia, priviedol som ho na osamelé miesto a dal na starostlivosť vernému sluhovi Gulukovi. Ja som medzitým bojoval s nepriateľmi našej Svätej viery. Pri mojom návrate z vojen som sa ponáhľal objať môjho syna, ale obaja, on a Guluko, zmizli. Len pred niekoľkými mesiacmi som sa dozvedel, že chlapec žil u muža menom Mohamed, ktorého som upodozrieval, že ho ukradol. Povedz mi, syn môj, ako si sa dostal do jeho rúk?“

            „Môj lord,“ odpovedal Neangir, „pamätám si len trochu zo svojho skorého detstva. Viem len toľko, že som býval na zámku pri pobreží so starým sluhom. Mal som okolo dvanásť rokov, keď jedného dňa sme na prechádzke vonku stretli muža, ktorý vyzeral ako tento žid. Tancoval a približoval sa k nám. Zrazu som začal omdlievať. Pokúsil som sa zdvihnúť svoje ruky ku svojej hlave, ale ony znehybneli a stvrdli. Jedným slovom, zmenil som sa na medený hrniec, a moje ruky vytvorili rukoväť. Čo sa stalo môjmu spoločníkovi, neviem. No pocítil som, ako ma niekto zdvihol a rýchlo niesol preč.

            Po niekoľkých dňoch ma položil na zem vedľa hustého živého plota. Keď som začul svojho únoscu hlasno chrápať vedľa mňa, rozhodol som sa utiecť. Tak som sa snažil kráčať pomedzi tŕne asi jednu hodinu.

            Môj lord, určite si nevieš predstaviť, aké ťažké je chodiť s troma nohami, hlavne keď sú tvoje kolená také stvrdnuté, ako boli tie moje. Dostal som sa do jednej záhrady, kde som sa ukryl medzi kapusty. Tam som strávil pokojnú noc.

            Nasledujúce ráno, za východu slnka, som pocítil, ako sa niekto postavil vedľa mňa a pozorne si ma prezeral. „Čo si tam našla Zaneba?“ povedal hlas nejakého muža nablízku.

            „Ten najkrajší hrniec na svete,“ odpovedala žene vedľa mňa. „Kto by bol sníval o tom, že ho nájdem medzi svojimi kapustami?“

            Mohamed ma zodvihol zo zeme a s obdivom na mňa pozrel. To ma veľmi potešilo, pretože každý chce byť obdivovaný, dokonca aj vtedy, keď je len hrniec! Potom ma vzali do domu, kde ma naplnili vodou a postavili na sporák, aby voda zovrela.

            Počas troch rokov som viedol pokojný a užitočný život. Každý deň ma Zineba poriadne vyčistila. Vtedy bola ešte mladou a krásnou ženou.

            Jedno ráno ma Zineba položila na oheň a dala do mňa dusiť na večeru chutný hovädzí rezeň. Keďže sa obávala, že z hrnca unikne para a chuť mäsa sa pokazí, hľadala niečo, čo by položila na pokrievku. Nenašla nič lepšieho ako manželov turban. Tak ho pevne upevnila na pokrievku a potom odišla z izby. Prvýkrát po troch rokoch som cítil, ako ma oheň páli na chodidlách. Trochu som sa posunul nabok. Pritom som si všimol, že rastiem do výšky, a o niekoľko minút som už bol zase človekom.

            Po troch hodinách modlitieb sa Mohamed a Zineba vrátili. Určite si viete predstaviť, akí boli prekvapení, keď namiesto medeného hrnca v kuchyni našli mladého muža! Povedal som im, čo sa mi stalo. Najprv tomu odmietali uveriť, ale nakoniec sa mi podarilo ich presvedčiť, že hovorím pravdu. Počas ďalších dvoch rokov som žil s nimi. Správali sa ku mne ako ku vlastnému synovi, až pokým ma jedného dňa neposlali do mesta, aby som hľadal svoje šťastie. A tu sú dva listy, ktoré som našiel vo svojom turbane. Možno sú ďalším dôkazom pravdivosti môjho príbehu.“

            Zatiaľ čo Neangir hovoril, žid prestal zo svojej rany krvácať. Vo dverách sa zjavila krásna židovka, asi dvadsaťdvaročná. Jej vlasy a šaty boli neboli vôbec upravené, akoby utekala pred nejakým veľkým nebezpečenstvom. V ruke držala dve biele barly z dreva. Nasledovali ju dvaja muži. V jednom z nich Neangir spoznal brata žida, ktorého zasiahol svojím mečom. Zatiaľ čo druhý mladý muž bol ten istý muž, ktorý stál pri ňom, keď sa zmenil na medený hrniec. Obidvaja títo muži mali okolo svojich stehien širokú látku a držali hrubé palice.

            Židovka sa priblížila k zranenému mužovi a položila pri neho obe barle. Potom sa naňho uprene pozrela a rozplakala sa.

            „Nešťastný Izuf,“ povedala, „prečo sa nechávaš zatiahnuť do takých nebezpečných dobrodružstiev? Pozri sa na dôsledky u seba aj u tvojich bratov,“ a ako hovorila, pozrela sa na dvoch mužov, ktorí prišli s ňou a ktorí si kľakli vedľa žida.

            Basa a jeho spoločníkov ohromila krása židovky a jej slová. Poprosili ju, aby im dala nejaké vysvetlenie.

            „Moji lordi,“ povedala, „volám sa Suma a som dcéra Mojžiša, jedného z najslávnejších rabínov. Som obeťou lásky k Izafovi,“ a ukázala na muža, ktorý vstúpil ako posledný, „a i napriek jeho nevďačnosti ho nedokážem odtrhnúť od môjho srdca. Krutý nepriateľ môjho života,“ pokračovala a obrátila sa k Izafovi, „povedz týmto džentlmenom svoj príbeh a príbeh svojich bratov, a pokús sa získať milosť pokáním.“

            „Všetci traja sme sa narodili v ten istý čas,“ žid poslúchol Sumu a na znamenie sudcu Kadiho začal rozprávať, „a sme synovia slávneho Natan Ben Sadiho, ktorý nám dal mená: Izif, Izuf, a Izaf. Od útleho detstva nás vzdelávali v tajomstvách mágie. A keďže sme sa narodili pod tými istými hviezdami, zdieľali sme spolu to isté šťastie aj tie isté ťažkosti.

            Naša matka zomrela skôr, ako si dokážem spomenúť. Keď sme mali pätnásť rokov, náš otec veľmi ťažko ochorel a nedokázali ho vyliečiť žiadne kúzla. Cítil, ako sa blíži smrť. Tak si nás zavolal ku svojej posteli a povedal nám:

            „Moji synovia, nemám žiadne bohatstvo, ktoré by som vám mohol odkázať. Niektoré vzácne kamene už máte vyryté mystickými znakmi, a už dávno som vás naučil, ako si vyrobiť ďalšie. Ale ešte stále vám chýbajú najvzácnejšie zo všetkých talizmanov – tri prstene patriace dcéram Siroka. Pokúste sa ich získať, ale dajte si pozor, aby ste nepadli pod moc týchto krásnych dievčat. Ich náboženstvo je odlišné od vášho. A navyše sú zasnúbené so synmi Basa z mora. Aby som vás ochránil pred láskou, ktorá vám môže priniesť len smútok, radím vám, aby ste v čase nebezpečenstva vyhľadali dcéru rabína Mojžiša, ktorá v sebe prechováva skrytú lásku k Izafovi a ktorá vlastní Knihu kúziel. Napísal ju jej vlastný otec posvätným atramentom, ktorý sa používal pre Talmud.“ Tak vraviac, si náš otec ľahol na vankúše a zomrel. Nechal v nás horieť túžbu po troch prsteňoch dcér Siroka.

            Hneď ako sa skončili naše smutné povinnosti a poslednýkrát sme sa s ním rozlúčili, začali sme zisťovať, kde sa tieto mladé dámy nachádzajú. Po mnohých ťažkostiach sme sa dozvedeli, že ich otec bojoval v mnohých vojnách a že jeho dcéry, ktorých krása bola známa po celej krajine, sa volali Auróra, Argentína, a Zelida.“

            Pri vypočutí si týchto mien Baso a jeho syn boli trochu prekvapení, ale nepovedali nič. Izaf teda pokračoval so svojím príbehom.

            „Museli sme si dať na seba nejaké preoblečenie. Tak sme sa obliekli ako zahraniční obchodníci a oslovili sme tieto mladé dámy. Vzali sme si so sebou aj zbierku drahých kameňov, ktoré sme si na túto príležitosť požičali. Ale náš otec, Natan Ben Sadi, nás zbytočne varoval, aby sme si dobre strážili naše srdcia a nepodľahli ich pôvabom. Jedinečná Auróra bola odetá v rúchu zlatistej farby, ktoré bolo husto pokryté trblietajúcimi sa drahokamami. Svetlovlasá Argentína mala na sebe striebristé šaty. A mladá Zelida, najkrajšia zo všetkých, mala na sebe kostým perzskej dámy.

            Medzi inými zvláštnosťami, ktoré sme priniesli so sebou, bola aj fľaška elixíru, ktorý mal tú vlastnosť, že v hrudi muža alebo ženy, ktorí sa z neho napili, vyvolal neodolateľnú túžbu po láske. Tento elixír mi dala krásna Suma, ktorá sa z neho napila a teraz je plná hnevu, lebo ja som sa z neho nenapil a tak jej neopätoval jej lásku. Túto tekutinu som ukázal trom dievčinám, ktoré si prezerali vzácne kamene a vyberali si tie, ktoré sa im najviac páčili. Ja som práve nalieval z tej tekutiny do krištáľového pohára, keď Zelida zbadala na papieri, ktorým bola obalená fľaša, tento nápis: „Dajte si pozor, aby ste nepili túto tekutinu s iným mužom než s tým, ktorý bude jedného dňa vaším manželom.“ „Ach, zradca!“ zvolala. „Akú pascu si mi nastražil?“ a pozrel som sa tam, kde ukazoval jej prst. Hneď som spoznal Sumine písmo.

            O tom čase sa mojim dvom bratom už podarilo získať prstene od Auróry a Argentíny výmenou za nejaký tovar, po ktorom túžili. Takmer okamžite potom, ako nám podali čarovné prstene, úplne zmizli. Na ich mieste nezostalo nič iného len jedny hodinky zo zlata a druhé zo striebra. V danom momente, starý sluha, ktorého sme podplatili, vbehol do izby a oznámil nám, že sa vracia Zelidin otec. Moji bratia sa triasli od strachu. Ukryli oboje hodinky do svojich turbanov. Zelida omdlela a spadla na zem. Zatiaľ čo sa jej sluha venoval, nám sa podarilo uniknúť.

            Obávali sme sa, že nás bude prenasledovať rozzúrený Siroko. Tak sme sa neodvážili vrátiť sa do domu kde sme boli ubytovaní, ale sme utiekli k Sume.

            „Nešťastní úbožiaci!“ zvolala. „Takto ste poslúchli rady svojho otca? Práve dnes ráno som sa pozerala do svojich čarodejných kníh, a videla som vás, ako zatracujete svoje srdcia osudovej vášni, ktorá bude pre vás jedného dňa vaším zničením. Nie, nemyslite si, že potichu znesiem túto urážku! To som bola ja, kto napísal na ten papier slová, ktoré zastavili Zelidu a nevypila elixír lásky! A čo sa vás týka,“ otočila sa k mojim bratom, „ešte neviete, čo vás tie dvoje hodinky budú stáť! Ale teraz sa to môžete dozvedieť. Ale znalosť pravdy vám poslúži len na to, aby boli vaše životy ešte mizernejšie.“

            Ako hovorila, otvorila posvätnú knihu, ktorú napísal Mojžiš, a prečítala nasledujúce riadky: „Ak sú hodinky o polnoci natiahnuté zlatým a strieborným kľúčom, nadobudnú svoju ľudskú podobu počas prvej hodiny dňa. Vždy zostanú na starostlivosť jednej žene, ku ktorej sa vždy vrátia, nech sú kdekoľvek. A žena, ktorá má na ne dávať pozor, je Mojžišova dcéra.“

            Moji bratia boli plní hnevu, že ich dobehla, ale už sa to nedalo napraviť. Hodinky dali Sume a odišli svojou cestou, zatiaľ čo ja som tam zostal. Bol som zvedavý, čo sa stane.

            Keď nastala noc, Suma natiahla oboje hodinky, a keď odbila polnoc, objavila sa tam Auróra a jej sestra Argentína. Vôbec nevedeli, čo sa im stalo. Mysleli si, že sa práve prebrali zo spánku. Ale keď si vypočuli Sumin príbeh, uvedomili si svoj strašný osud. Obe vzlykali od zúfalstva. Upokojili sa len vtedy, keď im Suma sľúbila, že ich nikdy neopustí. Potom zaznela jedna hodina a znova sa stali hodinkami.

            Celú noc som mal nejasné obavy. Cítil som, akoby ma niečo neviditeľné niekam ťahalo. Za úsvitu som vstal a odišiel von. Na ulici som stretol Izifa, ktorý trpel rovnakým strachom ako ja. Rozhodli sme sa, že opustíme Konštantínopol. Zavolali sme Izufa, aby išiel s nami, a spoločne sme odišli z mesta. Ale čoskoro sme sa rozhodli, že budeme cestovať oddelene, aby nás tak ľahko nespoznali Sirokovi špióni.

            O niekoľko dní neskôr som sa ocitol pri bráne starého hradu, pred ktorým sa prechádzal vysoký sluha. Daroval som mu dva bezcenné šperky, čo rozviazalo jeho jazyk. Povedal mi, že je v službe syna lorda Basa, ktorý v tom čase bojoval vo vojne vo vzdialených krajinách. A že tento mládenec bol od malička predurčený, aby sa oženil so Sirokovou dcérou, ktorej sestry sa mali stať nevestami jeho bratov. Ale ja som nedokázal myslieť na nič iného, len na krásnu Zelidu. Môj vášnivý záujem o ňu, ktorý som si myslel, že som už premohol, sa prebudil v plnej sile.

            Aby som zo svojej cesty odstránil tohto nebezpečného súpera, rozhodol som sa, že ho unesiem. Za týmto účelom som začal konať ako šialenec. Tancoval som a hlasno spieval. Kričal som na sluhu, aby priviedol chlapca, nech sa pozrie na moje triky. On súhlasil. Obaja boli takí pobavení mojím šaškovaním, že sa smiali, až im slzy po ich lícach stekali. Dokonca sa ma snažili napodobniť. Vtedy som vyhlásil, že som smädný, a prosil som sluhu, aby mi priniesol trochu vody. Zatiaľ čo bol preč, som poradil mládencovi, aby si dal dolu turban a schladil si tak hlavu. On mi s potešením vyhovel. V záblesku oka sa zmenil na hrniec. Krik od sluhu ma upozornil, že ak si chcem zachrániť život, nesmiem strácať čas. Uchopil som hrniec a utiekol som s ním rýchlo ako vietor.

            Vážení lordi, to, čo sa stalo s hrncom, ste už počuli. Takže poviem len toľko, že keď som sa zobudil, bol už preč. Avšak potešilo ma, že moji dvaja bratia spali neďaleko mňa. „Ako ste sa sem dostali?“ spýtal som sa ich. „A ako sa vám darilo odvtedy, čo sme sa rozišli?“

            „Ach!“ odpovedal Izuf. „Prechádzali sme povedľa jedného hostinca, z ktorého vychádzali zvuky piesní a smiech. A my sme boli takí hlupáci, že sme vstúpili dnu a sadli si. Veľmi krásne sirkasiánske dievčatá tam tancovali a zabávali niekoľko mužov, ktorí nás zdvorilo prijali a usadili nás pri tie najkrajšie dievčatá. Boli sme úplne šťastní. Čas nám rýchlo plynul. Zrazu sa jedna Sirkasiánka nahla ku svojej sestre a povedala jej: „Ich brat tancoval. Tak oni musia tiež tancovať.“ Čo znamenali tieto slová, neviem. Možnože ty nám to budeš vedieť povedať.“

            „Ja viem, čo mali na mysli,“ odpovedal som. „Mysleli na deň, keď som ukradol Basovho syna a tancoval pred ním.“

            „Možno máš pravdu,“ pokračoval Izuf, „lebo tie dve dámy nás chytili za ruky, a tancovali sme, až pokým sme neboli úplne unavení. Keď sme si napokon druhýkrát sadli za stôl, vypili sme viacej vína, ako bolo pre nás dobré. Naše hlavy boli také popletené, že keď k nám priskočili tí muži a vyhrážali sa nám zabitím, nevedeli sme sa ubrániť, a oni nás okradli o všetko, čo sme mali, vrátane nášho najvzácnejšieho bohatstva, dvoch prsteňov od Sirokových dcér.“ Nevedeli sme, čo si máme počať. Tak sme sa všetci traja vrátili do Konštantínopolu, aby sme sa Sumy spýtali na radu. Zistili sme, že ona už vedela o našom nešťastí. Dočítala sa o tom v Mojžišovej knihe.

            Dobrosrdečná Suma horko plakala, keď si vypočula o našom nešťastí. Keďže však sama bola chudobná, len málo nám vedela pomôcť. Nakoniec som navrhol, aby sme každé ráno predávali strieborné hodinky, na ktoré sa premenila Argentína. Pretože sa každú noc vracajú k Sume. Suma súhlasila, ale len pod podmienkou, že vždy zistíme dom, v ktorom sa budú nachádzať; pre prípad, že by ich niekto v mystickú hodinu natiahol strieborným kľúčom, aby mohla k nej vziať aj Auróru a nebola samotná. Niekoľko týždňov sme žili takýmto spôsobom. Obe Sirokove dcéry sa každú noc spoľahlivo vrátili k Sume. Včera Izuf predal strieborné hodinky tomuto mladému mužovi, a večer, na príkaz Sumy, položil zlaté hodinky na schody domu ešte predtým, ako sa zákazník vrátil do domu. Odtiaľ potom oboje hodinky prišli naspäť ešte skoro ráno.“

            „Keby som to len bol vedel!“ zvolal Neangir. „Alebo keby som bol duchaprítomnejší, bol by som býval uvidel krásnu Argentínu. Ak je jej portrét taký krásny, aký krásny potom musí byť originál!“

            „To nebola tvoja chyba,“ odpovedal sudca Kadi, „ty nie si čarodejník. Kto by vedel uhádnuť, že tie hodinky sa majú natiahnuť v určitý čas? Ale ja vydám rozkazy, aby ti ich obchodník podal, a tento večer na to určite nezabudneš.“

            „To je nemožné, aby som ti ich dnes dal,“ odpovedal Izuf, „pretože sú už predané.“

            „Ak je to tak,“ povedal Kadi, „musíš vrátiť mladému mužovi tri zlaté, ktoré zaplatil.“

            Žid sa veľmi potešil, že z toho tak ľahko vyviazol. Vložil ruku do vrecka, ale Neangir ho zastavil.

            „Nie, nie!“ zvolal. „Ja nechcem peniaze, ale rozkošnú Argentínu; bez nej je všetko bezcenné.“

            „Môj drahý Kadi,“ povedal Baso, „on má pravdu. Poklad, ktorý môj syn stratil je úplne na nezaplatenie.“

            „Môj lord,“ odpovedal Kadi, „tvoja múdrosť je väčšia než moja. Prosím ťa, vyslov rozsudok v tejto veci.“

            Tak Baso povedal všetkým, aby ho sprevádzali do jeho domu, a svojim sluhom nariadil, aby nespúšťali z očí troch židovských bratov.

            Keď prišli ku dverám jeho obydlia, všimol si dve ženy, ktoré sedeli blízko na jednej lavičke. Mali závoje a boli krásne oblečené. Ich široké saténové nohavice mali vyšívané striebrom, a ich mušelínové rúcha boli z tej najlepšej látky. Jedna z nich držala v ruke ružovú hodvábnu tašku zviazanú zelenými stuhami, v ktorej sa niečo hýbalo.

            Ako sa Baso priblížil, obe dámy vstali a prišli k nemu. Potom tá, ktorá držala tašku, sa k nemu otočila, vraviac: „Šľachetný lord, prosím ťa, kúp si túto tašku bez toho, aby si sa pozrel čo je vo vnútri.“

            „Koľko chceš za ňu?“ spýtal sa Baso.

            „Tristo zlatých,“ odpovedala neznáma žena.

            Pri týchto slovách sa Baso pohŕdavo zasmial a bez slova išiel ďalej.

            „Nebudeš toho ľutovať, je to výhodná kúpa,“ pokračovala žena. „Možnože, ak prídeme zajtra, veľmi rád nám za ňu zaplatíš štyristo zlatých. A ďalší deň bude cena päťsto zlatých.“

            „Poď preč,“ povedala jej spoločníčka a chytila ju za rukáv. „Nezostávajme tu dlhšie. Lebo to môže začať plakať, a potom bude naše tajomstvo prezradené,“ a tak vraviac, obidve ženy odišli.

            Židov nechali v prednej sále. Dozerali na nich sluhovia. Neangir a Suma nasledovali Basa dovnútra domu, ktorý bol nádherne zariadený. Na konci veľkej, žiarivo osvetlenej izby ležala na gauči asi tridsaťpäťročná dáma, ktorá i napriek smutnému výrazu svojej tváre bola krásna.

            „Neporovnateľná Zambaka,“ povedal Baso, ktorý k nej prišiel, „poďakuj sa mi, lebo tu je syn, pre ktorého si preplakala toľko sĺz,“ ale predtým, ako ho jeho matka mohla objať v náručí, Neangir sa hodil k jej nohám.

            „Nech sa so mnou raduje celý dom,“ pokračoval Baso, „a povedzte mojim dvom synom Ibrahimovi a Hasanovi, aby prišli objať svojho brata.“

            „Bohužiaľ, môj lord!“ povedala Zambaka. „A či si zabudol, že toto je hodina, keď Hasan plače do svojej ruky a Ibrahim zbiera svoje koráľové guľôčky?“

            „Potom počkáme do večera,“ odpovedal Baso.

            „Odpusť mi, šľachetný lord,“ prerušila ho Suma, „ale čo je to za záhadu? Pomocou Knihy kúziel by som vám v tejto veci možno vedela pomôcť.“

            „Suma,“ odpovedal Baso, „som ti dlžný za šťastie svojho života. Tak poď so mnou. Pohľad na mojich nešťastných synov ti povie viac než moje slová.“

            Baso vstal z pohovky a odsunul závesy vedúce do veľkej sály. Neangir a Suma išli tesne za ním. Tam uvideli dvoch mladých mužov, jeden mal asi sedemnásť rokov a druhý devätnásť. Mladší sedel za stolom. Hlavu mal opretú o svoju pravú ruku, na ktorú mu dopadali slzy. Keď jeho otec vstúpil, na chvíľu zodvihol hlavu. Neangir a Suma si všimli, že túto ruku má úplne čiernu.

            Druhý mladý muž bol zaneprázdnený zbieraním koráľových guličiek, ktoré boli rozsypané v izbe po celej dlážke. Ako ich zbieral, zakaždým ich položil na ten istý stôl, za ktorým sedel jeho brat. Pozbieral ich už deväťdesiatosem a myslel si, že ich už má všetky. Keď sa zrazu všetky skotúľali zo stola dolu a musel začať svoju prácu odznova.

            „Vidíte?“ zašepkal Baso. „Každý deň tri hodiny zbiera tieto koráľové guličky. A ten istý čas druhý trúchli nad svojou rukou, ktorá mu celá očernela. Vôbec neviem, čo je príčinou ich nešťastia.“

            „Nezostávajme tu,“ povedala Suma. „Naša prítomnosť iba zväčšuje ich zármutok. Ale dovoľte mi priniesť Knihu kúziel, ktorá nám určite povie nielen príčinu ich choroby, ale aj to ako ich vyliečiť.“

            Baso s tým ochotne súhlasil, ale Neangir dôrazne namietal. „Ak nás Suma opustí,“ povedal svojmu otcovi, „neuvidím svoju milovanú Argentínu, keď sa v noci vráti s krásnou Aurórou. A život sa mi zdá byť večnosťou, až pokým ju neuvidím.“

            „Upokoj sa,“ odpovedala Suma. „Vrátim sa pred západom slnka, a nechám vám tu do zálohy svojho zbožňovaného Izafa.“

            Sotva židovka odišla od Neangira, keď do sály, v ktorej boli traja židia pozorne strážení, vstúpila stará slúžka. Bola to Zelidina pestúnka. Nasledoval ju vojak. Bol to muž, u ktorého večeral pred dvoma dňami.

            Vojakovi, ktorý ju sprevádzal, povedala: „To sú tí muži. Sledovala som ich z domu sudcu Kadiho až do tohto paláca. Sú to tí istí. Nemýlim sa. Zasiahni ich svojím mečom a pomsti sa.“

            Ako to cudzinec počul, jeho tvár od hnevu očervenela. Vytiahol svoj meč a chcel ich napadnúť, ale Neangir a Basovi sluhovia ho zadržali.

            „Čo to robíš?“ zvolal Neangir. „Ako sa odvažuješ napadnúť tých, ktorých Baso vzal pod svoju ochranu?“

            „Ach, syn môj,“ odpovedal vojak. „Baso by stiahol svoju ochranu, keby sa dozvedel, že ma títo darebáci okradli o všetko, čo mi je na svete najdrahšie. Pozná ich len tak málo, ako pozná teba.“

            „Ale mňa pozná veľmi dobre,“ odpovedal Neangir, „lebo spoznal vo mne svojho syna. Poď so mnou. Zavediem ťa k nemu.“

            Cudzinec sa uklonil a prešiel cez záves. Keď ho zbadal Neangirov otec, išiel vojakovi v ústrety a objal ho do svojho náručia.

            „Čože? Si to ty, môj drahý Siroko,“ zvolal. „Veril som, že ťa zabili vo vojne. Ale prečo sa tvoje oči zapaľujú nenávisťou? Upokoj sa a povedz mi, ako ti môžem pomôcť? Ako vidíš, našiel som svojho syna. Nech je to dobrým znamením aj pre tvoje šťastie.“

            „Nevedel som,“ odpovedal Siroko,“ že tvoj syn, po ktorom si tak dlho smútil, sa vrátil naspäť. Pred niekoľkými dňami sa mi zjavil vo sne prorok. Vznášal sa na svetelnom kruhu a povedal mi: „Zajtra, pri západe slnka, choď ku Galatskej bráne. Tam nájdeš mladého muža, ktorého musíš priniesť k sebe domov. On je druhým synom tvojho starého priateľa Basa. Aby si sa nepomýlil, daj si prsty do jeho turbanu a pocítiš tam platničku, na ktorej je vyryté moje meno v siedmich rôznych jazykoch.“

            Urobil som, ako mi prikázal,“ pokračoval Siroko. „Z jeho výzoru a správania som bol taký nadšený, že som ho nechal zaľúbiť sa do Argentíny, ktorej portrét som mu dal. Ale vo chvíli, keď som sa radoval zo šťastia predo mnou a tešil sa z toho, že ti privediem tvojho syna, niekoľko kvapiek z elixíru lásky sa vylialo na stôl, čo spôsobilo vznik hustej pary. Keď sa para rozplynula, on bol preč. Dnes ráno mi moja stará slúžka oznámila, že objavila zradcov, ktorí mi ukradli moje dcéry. Tak som sa tam ponáhľal, aby som ich pomstil. Ale odovzdávam sa do tvojich rúk, a budem sa riadiť tvojou radou.“

            „Som si istý, že osud nám bude naklonený,“ povedal Baso, „lebo túto noc by som chcel získať aj strieborné, aj zlaté hodinky. Tak zaraz pošli po Zalidu, aby sa k nám pripojila.“

            Vtom sa zjavil vo dverách Ibrahim a Hasan, ktorí objali svojho brata. Neangir a Hasan, ktorý tiež vypil elixír lásky, nedokázali myslieť na nič iného, len na krásne dámy, ktoré uchvátili ich srdcia. Zatiaľ čo Ibrahima potešila správa o tom, že Mojžišova dcéra dúfa, že nájde v Knihe kúziel nejaké kúzlo, ktoré ho zbaví zbierania čarovných guličiek.

            O niekoľko hodín sa Suma vrátila a priniesla so sebou posvätnú knihu.

            „Pozri,“ povedala Hasanovi, „je tu napísaný tvoj osud.“ Hasan sa sklonil a prečítal v hebrejčine tieto slová: „Jeho pravá ruka očernela ako ebenové drevo, keď sa dotkol tuku nečistého zvieraťa, a zostane taká, až pokým sa posledné z nich neutopí v mori.“

            „Ach!“ povzdychol si nešťastný mládenec. „Práve som si spomenul. Jedného dňa, Zambakina slúžka robila koláč. Varovala ma, aby som sa ho nedotýkal, keďže v koláči bol tuk. Ale ja som jej nevenoval žiadnu pozornosť. A v momente moja ruka očernela tak, ako je teraz.“

            „Svätý derviš!“ zvolal Baso. „Aké pravdivé boli tvoje slová! Môj syn zanedbal radu, ktorú si mu dal, keď si mu daroval náramok, a bol prísne potrestaný. Ale povedz mi, múdra Suma, kde nájdem posledné zviera z toho prekliateho plemena, ktoré prinieslo záhubu môjmu synovi?“

            „Tu je to napísané,“ odpovedala Suma a otočila niekoľko strán. „Malé čierne prasiatko je v ružovej taške, ktorú majú dve Sirkasiánky.“

            Keď to čítala, Baso klesol na svoje vankúše plný zúfalstva.

            „Ách,“ povedal, „to je tá taška, ktorú nám dnes ráno ponúkli za tristo zlatých. To boli určite tie ženy, ktoré donútili Izifa a Izufa tancovať, a zobrali im dva prstene Sirokových dcér. Len ony môžu zlomiť to kúzlo. Choďte ich nájsť. Rád im dám polovicu svojho majetku. Bol som hlupák, že som ich poslal preč.“

            Kým Baso oplakával svoje pochabé konanie, Ibrahim otvoril knihu a hlboko sa začervenal, ako čítal tieto slová: „Koralový náhrdelník bol znesvätený v hre ,Párne a nepárne.‘ Jeho majiteľ podvádzal pri tejto hre. Nech tento nepoctivý veriaci navždy hľadá chýbajúcu korálku.“

            „Och, Nebesá!“ zvolal Ibrahim. „Ten nešťastný deň si veľmi dobre pamätám. Rozrezal som niť na korálkach a hral som s Aurórou tú hru. Držal som deväťdesiatdeväť korálok. Ona hádala ,Nepárne.‘ Aby som vyhral a ona prehrala, pustil som z ruky na zem jednu z korálok. Odvtedy ju hľadám každý deň, ale nikdy som ju nenašiel.“

            „Svätý derviš!“ zvolal Baso. „Aké len pravdivé boli tvoje slová! Od toho času posvätné korálky už neboli úplné, a môj syn dostal trest. Ale nemôžeme sa z Knihy kúziel dozvedieť, ako oslobodiť aj Ibrahima?“

            „Počúvajte,“ povedala Suma, „toto som tu našla: ,Korálová guľôčka sa nachádza v piatom záhybe na šatách zo žltého brokátu.‘“

            „Ach, aké šťastie!“ zvolal Baso. „Zakrátko uvidíme krásnu Auróru, a Ibrahim môže vyhľadať stratenú korálku. Pretože kniha nepochybne hovorí o jej šatách.“

            Keď židovka zatvorila Mojžišovu knihu, objavila sa tam Zelida. Sprevádzal ju celý zástup sluhov a jej stará opatrovateľka. Ako vstúpila, Hasan bol od radosti celý bez seba. Hodil sa na kolená a pobozkal jej ruku.

            „Môj lord,“ povedal Basovi, „prepáč mi, že som taký uchvátený. Nepotrebujem žiaden elixír lásky, aby zapálil moje srdce. Chcem sa čo najrýchlejšie zosobášiť.“

            „Syn môj, a či si zošalel?“ spýtal sa Baso. „Chceš byť šťastný, zatiaľ čo tvoji bratia sú nešťastní? A kto kedy počul o ženíchovi s čiernou rukou? Počkaj, pokiaľ to čierne prasa utopíme v mori.“

            „Áno, drahý Hasan!“ povedala Zelida. „Naše šťastie sa desaťnásobne zväčší, keď oslobodíme moje sestry. A tu je elixír, ktorý som priniesla so sebou, aby sa ich radosť mohla rovnať našej.“ A podala fľašku Basovi, ktorý ju pevne uzatvoril.

            Pri pohľade na Zelidu bola Zambaka plná radosti a radostne ju objala. Potom zaviedla všetkých svojich priateľov do záhrady. Sadli si pod konáre nádherného jazmínového stromu. Hneď ako sa pohodlne usadili, začuli, ako im niekto nahnevane hovorí spoza steny susednej jaskyne.

            „Nevďačné dievčatá!“ hovoril hlas. „To takto so mnou zaobchádzate? Azda sa mám navždy skrývať? Táto jaskyňa už nie je pre mňa dosť tmavá a hlboká.“

            Jedinou odpoveďou mu bol smiech. Ale hlas pokračoval: „Čo som urobil preto, aby som získal takéto pohŕdanie? Toto som dostal za talizmany krásy? Je toto odmena za to, že som vám dal malé čierne prasiatko, ktoré vám určite prinesie šťastie?“

            Zvedavosť poslucháčov narástla. Tak Baso nariadil svojim sluhom, aby zbúrali múr, za ktorým bola jaskyňa. Za ním našli dve dievčatá, ktoré prišli k nim na terasu a začali tancovať. Bol s nimi starý sluha. Baso v ňom spoznal Guluka, bývalého ochrancu Neangira.

            Keď Guluko uvidel Basa, sa začal triasť od strachu. Očakával istú smrť za to, že dovolil, aby mu ukradli Neangira. Ale Baso mu naznačil, že mu odpúšťa, a spýtal sa ho, že ako unikol smrti, keď zoskočil z útesu. Guluko mu vysvetlil, že ho našiel jeden derviš, ktorý ho potom dal do služby dvom mladým dámam.

            „Ale,“ povedal Baso, „kde je to malé čierne prasiatko, o ktorom niekto práve rozprával?“

            „Môj lord,“ odpovedala jedna z dám, „keď na tvoj príkaz začali búrať stenu, muž, ktorého si počul rozprávať, sa tak vystrašil, že zobral prasiatko a utiekol s ním preč.“

            „Hneď ho dám prenasledovať,“ zvolal Baso, ale dámy sa zasmiali.

            „Neboj sa, môj lord,“ povedala jedna. „On sa určite vráti. Len daj príkazy, aby strážili vchod do jaskyne.“

            V tom čase sa už začínalo stmievať, tak všetci odišli naspäť do paláca, kde sa v nádhernej galérii podávala káva a ovocie. Baso prikázal, aby pred neho predviedli tých troch židov, aby mohol zistiť či tie dve tanečnice boli tie isté, ktoré ich donútili v hostinci tancovať. Ale k jeho veľkému hnevu zistil, že keď sluhovia búrali stenu na susednej jaskyni, židia zmizli.

            Pri tejto správe židovka Suma úplne zbledla. Ale keď pozrela do Knihy kúziel, jej tvár sa vyjasnila, a polohlasno povedala: „Nemusíme sa znepokojovať; sluhovia chytia toho derviša.“ Medzitým Hasan nariekal, že hneď ako sa na jednej strane šťastie objaví, na druhej strane sa stratí.

            Pri vypočutí si tejto úvahy jedno z Basových pážat povedalo: „Šťastie pred nami chvíľu tancuje, môj lord,“ povedal, „a potom nám tu necháva iba barle. Neobávaj sa, určite nezájde príliš ďaleko.“

            Baso považoval jeho zasahovanie za bezočivosť a požiadal ho, aby opustil miestnosť.

            „Poslúchnem ťa, môj lord,“ odpovedalo páža, „ale keď sa vrátim, prídem s takou dobrou spoločnosťou, že ma veľmi rád privítaš.“ Tak vraviac, odišiel von.

            Potom sa Neangir otočil k cudzinkám a prosil ich o pomoc. „Ja a moji bratia,“ zvolal, „milujeme tri výnimočné dievčatá, z ktorých sú dve pod krutým kúzlom. Keby ste mali ich osud vo vlastných rukách, neurobili by ste všetko možné preto, aby sa im vrátilo do života šťastie a sloboda?“

            Ale prosba mladého muža obe dámy len nahnevala. „Čože?“ vykríkla jedna z nich. „Čo my máme so smútkom nejakých milencov? Osud nás pripravil o tých našich. Ak by to záviselo od nás, celý svet by mal trpieť tak veľmi ako my!“

            Keď všetci prítomní počuli túto neočakávanú odpoveď, Baso poprosil tú dámu, aby sa podelila o svoje zážitky. Jej sestra s tým súhlasila, tak začala:

Príbeh krásnych Sirkasiánok:

„Narodili sme sa v Sirkásii chudobným rodičom. Ja som Dela a moja sestra sa volá Tezila. Nemali sme vôbec nič, len našu krásu. Veľmi rýchlo sme sa učili rôznym povolaniam, ktoré prinášajú potešenie. Už od malička sme vedeli hrať na rôznych hudobných nástrojoch, vedeli sme spievať a veľmi dobre tancovať. Boli sme plné života a veselé, a napriek nášmu nešťastiu v živote sme také i dodnes.

            Mali sme radosť zo života a boli sme celkom spokojné s tým, ako sa nám doma darí. Keď jedného rána k nám prišli úradníci, ktorých poslal sultán, aby mu našli manželky. Boli zasiahnutí našou krásou. Niečo takého sme vždy očakávali, tak sme s ponukou súhlasili. Keď práve v ten večer vstúpili do nášho domu dvaja mladí muži.

            Starší, ktorý mal asi dvadsať rokov, mal čierne vlasy a veľmi jasné oči. Ten druhý nemohol mať viac ako pätnásť rokov a bol taký krásny, že vyzeral skoro ako dievča.

            Zaklopali na naše dvere a nesmelo požiadali našich rodičov o prístrešok, lebo sa stratili na svojej ceste. Po krátkom zaváhaní im to dovolili, a pozvali ich do izby, v ktorej sme boli. Ak ich naši rodičia považovali za krásnych, o to viac sa páčili i nám. Takže náš odchod do paláca, ktorý bol určený na nasledujúci deň, sa pre nás zrazu zdal byť neprijateľným.

            Nastala noc, keď vtom ma zrazu niečo prebudilo. Zistila som, že mladší z tých dvoch cudzincov sedí pri mojej posteli a drží ma za ruku.

            „Ničoho sa neboj, krásna Dela,“ zašepkal. „Až dokedy som ťa neuvidel, som nevedel, čo je to láska. Volám sa princ Delikátny. Som synom kráľa Ostrova čierneho mramoru. Môj priateľ, ktorý so mnou cestuje, je jeden z najbohatších šľachticov v mojej krajine a tajomstvá, ktoré pozná mu závidí i sám sultán. Odišli sme z mojej rodnej krajiny, lebo môj otec ma chcel zosobášiť s dámou, síce krásnou, ale s jedným okom o dosť menším ako druhým.“

            Lichotilo mi, ako rýchlo dobil moje srdce. Bola som priam očarená spôsobom, akým mi vyznal lásku. Pomaly som k nemu otočila svoje oči, a to, ako som sa naňho pozrela, spôsobilo, že takmer stratil svoje vedomie. Ja som sa pritom skoro vôbec nemohla hýbať. Medzitým si Tezila obliekla šaty a ponáhľala sa ku mne aj s Telamisom, mladým šľachticom, o ktorom rozprával princ.

            Hneď ako prišli ku nám, začali sme rozprávať o našom osude a ceste do Konštantínopolu, kde sme mali ísť ešte v ten deň. Trochu nás upokojilo, keď nás Telamis uistil, že on a princ nás budú nasledovať a že nájdu nejaký spôsob, ako sa s nami budú rozprávať. Potom nám pobozkali naše ruky a bočným vchodom odišli z domu.

            O chvíľu neskôr nám naši rodičia prišli povedať, že pre nás prišla eskorta. Zaželali sme im zbohom. Vyliezli sme na ťavy a usadili sa v kabínkach, ktoré boli k nim zboku pripevnené. Kabínky na týchto nosidlách boli dostatočne veľké, aby sa v nich dalo pohodlne spať. V hornej časti bolo okno, a tak sme mohli pozorovať krajinu, cez ktorú sme prechádzali.

            Cestovali sme niekoľko dní. Boli sme smutné a mali sme obavy. Nevedeli sme, čo sa s nami stane. Ako som jedného dňa pozerala z okna mojej kabínky, začula som, ako niekto volá moje meno. Zbadala som, ako z vedľajšej kabínky vyskočilo krásne oblečené dievča. Jedným pohľadom som spoznala princa, a moje srdce mi od radosti poskočilo. Povedal mi, že takto sa preobliecť bol Telamisov nápad, a že on sám sa preobliekol za obchodníka, ktorý berie túto jedinečnú devu ako dar sultánovi. Telamis tiež presvedčil vodcu karavány, aby mu prenajal jednu voľnú kabínku, aby bolo pre princa ľahké sa k nám priblížiť.

             Tento dômyselný trik nás očaril. Ale náš príjemný rozhovor čoskoro prerušili strážcovia, ktorí si všimli, že ťava kráča nakrivo, a išli sa pozrieť, čo sa stalo. Našťastie, boli dosť pomalí, a princovi sa podarilo včas nastúpiť do svojej kabínky. Ťava opäť získala rovnováhu a nikto náš trik neobjavil.

            Ale princ ani jeho priateľ vôbec nemali v úmysle dovoliť nám vstúpiť do sultánovho paláca. No bolo ťažké nájsť spôsob ako utiecť. Ani sme nevedeli, čo sa s nami stane, ak sa nám podarí uniknúť. Jedného dňa, keď sme sa blížili ku Konštantínopolu, sme sa od princa dozvedeli, že Telamis sa zoznámil so svätým dervišom, ktorého stretol na ceste, a oznámil mu, že sme jeho sestry, ktoré chcú predať proti jeho vôli. Tento dobrý muž sa zaujímal o náš osud a pohotovo súhlasil, že nám nájde útočisko, ak sa nám podarí uniknúť pred ostražitosťou našich strážcov. Hoci bolo riziko veľké, bola to naša jediná šanca.

            V tú noc, keď celá karavána tvrdo spala, sme pomocou Telamisa potichu zostúpili z kabínok. Nejakú vzdialenosť sme sa vrátili naspäť. Potom sme sa vybrali inou cestou a napokon sme sa dostali do skrýše, ktorú pre nás pripravil derviš. Tu sme našli jedlo a odpočinuli sme si. Boli sme veľmi šťastné, že sme znova na slobode.

            Derviš veľmi obdivoval našu krásu. Deň po našom úteku nám navrhol, aby sme ho nasledovali do hostinca, ktorý sa nachádzal neďaleko. Mali sme tam nájsť dvoch židov s dvoma vzácnymi talizmanmi, ktoré im skutočne nepatrili. „Pokúste sa,“ povedal derviš, „ich nejakým spôsobom od nich získať.“

            Hostinec bol obľúbeným miestom obchodníkov, lebo tam podávali veľmi chutné jedlá. Pri našom príchode tam už sedelo asi osem ľudí, ktorí sa tam zastavili na občerstvenie. Zdvorilo nás pozdravili a spoločne sme si sadli za stôl.

            V krátkom čase vstúpili dnu dvaja muži, ktorých nám opísal derviš. Na jeho znamenie sme urobili pre nich vedľa nás miesto na sedenie.

            Spomenuli sme si, ako nám derviš povedal, že ich brat tancoval. Tak sme sa rozhodli, že aj oni musia tancovať. Aby sme to dosiahli, použili sme na to všetko naše umenie. A za chvíľu nám nevedeli nič odmietnuť. Na konci dňa sme vlastnili oba talizmany a ponechali sme ich svojmu osudu. Zatiaľ čo princ a Telamis boli do nás stále viac a viac zamilovaní. Vyhlásili, že sme tie najkrajšie ženy na svete.

            Slnko zapadlo skôr, ako sme opustili hostinec. Nemali sme žiadne plány o tom, kam pôjdeme ďalej. Tak sme súhlasili s princovým návrhom, aby sme išli na Ostrov čierneho mramoru. Aké len zvláštne miesto to bolo! Skaly boli černejšie než asfalt. Týčili sa po celom pobreží a dávali mu prídych temna. Naši námorníci tam ešte neboli a boli z toho miesta vystrašení skoro ako my. Ale vďaka Telamisovi, ktorý sa podujal navigovať loď, sme bezpečne ukotvili na pobreží.

            Keď sme prešli z pobrežia trochu viacej do vnútrozemia, pred nami sa rozprestierala krásna krajina so zelenými poľami, priezračnými potokmi, a slnko bolo jasnejšie než kdekoľvek inde. Ľudia sa zhromaždili okolo princa, ktorého veľmi milovali, aby ho privítali. Ale povedali mu, že kráľ je ešte stále celý rozzúrený, pretože jeho syn sa odmietol zosobášiť so svojou sesternicou princeznou Okimparou, a aj kvôli tomu, že utiekol. Preto ho prosili, ak si chce zachrániť svoj život, aby nešiel do hlavného mesta. Hoci som veľmi túžila vidieť domov svojho milovaného princa, prosila som ho, aby poslúchol ich radu a aby sme išli radšej do Telamisovho paláca uprostred obrovského lesa.

            Pre moju sestru a mňa, ktoré sme vyrastali v chalupe, sa Telamisov zámok zdal byť rozprávkovou krajinou. Bol postavený z ružového mramoru, tak veľmi vylešteného, že kvety a potoky, ktoré ho obklopovali, sa v ňom odrážali ako v zrkadle. Jedna izba bola iba pre mňa. Bol v nej žltý hodváb a striebro, ktoré ladili s mojimi čiernymi vlasmi. Každý deň sme mali pripravené iné šaty, a obsluhovalo nás množstvo sluhov. Ach, prečo toto šťastie nemohlo vydržať navždy!

            Pokoj našich životov bol narušený Telamisovou žiarlivosťou na moju sestru. Pretože nemohol vystáť jej priateľský vzťah s princom. Hoci veľmi dobre vedel, že jeho srdce je moje. Každý deň sme mávali scény nežných výčitiek a vysvetlení. Ale Teziline slzy vždy priviedli Telamisa na kolená a prosil ju o odpustenie.

            Takto sme žili niekoľko mesiacov. Keď jedného dňa k nám prišla správa, že kráľ vážne ochorel. Prosila som princa, aby sa ihneď ponáhľal na kráľovský dvor; aby navštívil kráľa a ukázal sa senátorom a šľachticom. Ale keďže jeho láska ku mne bola väčšia ako túžba po korune, váhal, akoby mal z toho nejakú zlú predtuchu. Nakoniec s ním o tom v prítomnosti Telamisa vážne hovorila Tezila. Dal na jej slová a rozhodol sa, že odíde, ale že sa ešte v ten istý večer vráti.

            Nadišla noc a princ neprišiel. Tezila, ktorá bola príčinou jeho odchodu, bola z toho veľmi smutná. To hneď prebudilo Telamisovu žiarlivosť. Ja som strašne trpela. Nebola som schopná zaspať. Tak som vstala z postele a išla do lesa tou istou cestou, ktorou princ odišiel pred niekoľkými hodinami. Zrazu som v diaľke začula dupot konských kopýt. Zakrátko nato bol pri mne princ. Zoskočil z koňa a zvolal: „Ach, ako veľmi ťa zbožňujem! Telamisova láska sa nikdy nebude rovnať mojej.“ Sotva vyslovil tieto slová, začuli sme blízko seba nejaký hluk. Ani sme sa nestihli otočiť a naše hlavy sa skotúľali na zem. Zatiaľ čo Telamis zvolal:

            „Falošní darebáci! Neverná Tezila, prečo si ma takto zradila?“

            Vtedy som pochopila, čo sa stalo. Vo svojom hneve si ma Telamis pomýlil s mojou sestrou.

            „Bohužiaľ,“ odpovedala moja hlava slabým hlasom, „ja nie som Tezila, ale Dela, ktorej život si zničil, ako aj život svojho priateľa.“

            „Nebojte sa,“ povedal pokojnejšie. „Spravím vás znova celými.“ Potom nám dal na naše jazyky čarovný prášok a hlavy nám umiestnil na krky. V záblesku oka sa naše hlavy spojili s našimi telami. Na krkoch sme mali len malú jazvu. Lenže Telamis bol taký zaslepený hnevom, že princovu hlavu položil na moje telo a moju hlavu na jeho!

            Len ťažko sa dá opísať, ako zvláštne sme sa cítili po tejto divnej premene. Ale keďže bola tmavá noc, nevedeli sme o tom, čo sa nám stalo.

            V tom okamihu sa tam objavila Tezila, ktorú nasledovali sluhovia s kvetmi. To, čo sa nám stalo, sme pochopili iba pri svetle pochodní. Prvá myšlienka nás oboch bola, že sme si vymenili oblečenie.

            Napriek všetkému, všetci dávame prednosť vlastnému telu. Tak Telamis bol zahanbený svojou vlastnou hlúposťou. „Mám,“ povedal váhavo, „ešte dve tabletky, ktoré majú tú istú čarovnú vlastnosť ako ten prášok, ktorý som vám dal. Dovoľte mi ešte raz odrezať vám hlavy a napravím to.“ Návrh znel lákavo, ale bol trochu riskantný. Po vzájomnej porade sme sa rozhodli, že to necháme zatiaľ tak, ako to je. „Ak neprijmete moju ponuku,“ povedal Telamis, „potom ma neobviňujte. Ale i tak vám dám tie dve tabletky. A keď znova prídete o hlavy, využite ich tak, ako som vám ukázal, a obaja dostanete späť svoju vlastnú hlavu.“ Tak vraviac, nám dal dve tabletky, a všetci sme sa vrátili na zámok.

            Problémy spôsobené nešťastnou výmenou sa však len začali.

            Niekoľko týždňov nato sme počuli, že kráľ Ostrova čierneho mramoru zomrel. Moja hlava na princovom tele bola plná ambicióznych túžob a túžila ísť rovno do hlavného mesta a vyhlásiť sa za kráľa. Ale potom sa vynorila otázka, či šľachtici spoznajú princa s dievčenským telom. A naozaj, kto bol teraz princ a kto dievča?

            Nakoniec po mnohých sporoch sme vyrazili do hlavného mesta. Avšak len čo sme zistili, že kráľ za svojho nástupcu vyhlásil princeznú Okimparu. Väčšina senátorov a šľachticov otvorene tvrdila, že by uprednostnili oprávneného dediča. Ale keďže ho nedokázali rozpoznať ani v princovi, ani vo mne, považovali nás za podvodníkov a uvrhli nás do väzenia.

            O niekoľko dní neskôr, do hlavného mesta prišla Tezila a Telamis, aby nám povedali, že nová kráľovná nás obvinila z velezrady na súde, ktorý sa konal bez nás. Rozsudkom bolo, že nás pripravia o hlavy. Telamis povedal, že po vykonaní popravy použije čarovné tabletky.

            Potom prišli za nami strážnici a odviedli nás na veľké námestie, kde sa mala konať poprava. Okimpara bola rozhodnutá skoncovať s nami čo najskôr.

            Námestie bolo plné ľudí všetkých vekových skupín a postavenia. Uprostred bola plošina, na ktorej bolo popravisko a kat s čiernou maskou. Behom chvíľky sme boli kratší o hlavy, ktoré sa kotúľali na zemi. Vtedy k nám priskočil Telamis a naše hlavy správne spojil s našimi telami. Pod jazyk nám obom dal čarovnú tabletku. Znovu sme ožili. Potom predstavil princa všetkým ľuďom a povedal: „Tu je váš zákonný kráľ!“

            Avšak princ zrazu obelel a zapotácal sa. Rýchlo som k nemu priskočila a objala ho. „Zomieram ti verný,“ zašepkal, „a ako kráľ.“ Oprel sa o mňa a pokojne vydýchol. Jedna z jeho tepien sa nezahojila.

            Zodvihla som meč a chcela som nasledovať svojho milovaného princa. Telamis mi vytrhol meč, ale pritom sa on sám nabodol a prepichol si srdce. Bez života padol na zem vedľa môjho princa.“

            ***

Ako Dela ukončila svoje rozprávanie, všetci, ktorí ju počúvali zostali úplne bez dychu. Tezila sa hodila na vankúše a zakryla si svoju tvár. Zambaka rozkázala svojim dámam, aby im poskytli všetku možnú pozornosť, a zaželala si, aby ich odprevadili do svojich vlastných izieb.

            Už sa takmer blížila polnoc. Všetci túžobne očakávali príchod zlatých a strieborných hodiniek. Baso nariadil, aby otvorili všetky dvere. Vtedy vstúpilo dnu páža, ktoré poslal preč.

            Baso vstal a nahnevane povedal: „Azemo, neprikázal som ti, aby si odišiel preč?“

            „Môj lord,“ odpovedal skromne Azemo, „bol som ukrytý za dverami a počúval som príbeh dvoch Sirkasiánok. Keďže viem, že máš rád príbehy, dovoľ mi, aby som ti tiež jeden povedal. Sľubujem, že nebude dlhý.“

            „Hovor,“ odpovedal Baso, „ale daj pozor na to, čo hovoríš.“

            „Môj lord,“ začal Azemo, „dnes ráno som sa prechádzal v meste. Zrazu som si všimol muža, ktorý išiel tým istým smerom. Nasledoval ho jeho sluha. Vošiel do pekárne, kde kúpil chlieb, ktorý dal niesť svojmu sluhovi. Kúpil ešte nejaké ďalšie potraviny. A keď jeho sluha nevládal viacej odniesť, poslal ho domov, aby mu pripravil o polnoci večeru.

            Keď zostal sám, vyšiel na ulicu a zabočil do klenotníctva, kde si kúpil strieborné hodinky. Prešiel zopár krokov a zastavil sa. Rovno pri nohách mu ležali zlaté hodinky, ktoré zodvihol. Vtedy som k nemu pribehol a povedal som mu, že ak mi nedá polovicu z ceny tých hodiniek, že ho ohlásim sudcovi Kadimu. On s mojou ponukou súhlasil. Zaviedol ma k sebe domov a dal mi štyristo zlatých, čo, ako povedal, je môj podiel. Keď som dostal, čo som chcel, odišiel som preč.

            Potom som ťa odprevadil k sudcovi Kadimu, kde som si vypočul príbeh troch židov a dozvedel sa o dôležitosti oboch hodiniek, ktoré boli u toho neznámeho muža. Ponáhľal som sa do jeho domu, ale on bol už zase niekde vonku. Našiel som tam len jeho sluhu, ktorému som povedal, že mám dôležité správy pre jeho pána. Uveril, že som jedným z jeho priateľov. Požiadal ma, aby som počkal a voviedol ma do izby, kde som si všimol na stole oboje hodinky. Vložil som si ich do vrecka. Na stôl som položil štyristo zlatých za zlaté hodinky a tri zlaté za strieborné hodinky, o ktorých som vedel, že sú cenou za ne. Ako viete tie hodinky nikdy nezostanú u človeka, ktorý ich kúpi, tak tento muž môže byť šťastný, že dostal späť svoje peniaze. Oboje som natiahol, a v tejto chvíli Auróra a Argentína sú bezpečne uzamknuté v mojej izbe.“

            Všetci boli takí potešení touto správou, že Azema objatiami skoro udusili. Neangir chcel hneď bežať do jeho izby, i keď ani nevedel, ktorá je jeho izba.

            Ale páža ho prosilo, aby malo tú česť a priviedlo obe dámy osobne. A čoskoro sa vrátilo a obe dámy viedlo za ruky.

            Chvíľu boli všetci šťastní. Ibrahim si kľakol pred Auróru na kolená a v piatom záhybe jej šiat našiel chýbajúcu korálku. Kniha kúziel sa nemýlila. Korálový náhrdelník bol teraz kompletný. Dni hľadania stratenej korálky boli u konca.

            Uprostred všeobecnej radosti iba Hasan mal pochmúrnu tvár.

            „Ach!“ povedal. „Každý je šťastný, len ja sám som nešťastný. Dokonca som stratil aj svoju jedinú útechu vo svojom trápení, brata v nešťastí.“

            „Upokoj sa,“ povedal Baso. „Skôr či neskôr nájdeme derviša, ktorý ukradol ružovú tašku.“

            Podávala sa večera a tropické ovocie, ktoré sa všetkým zdalo najchutnejšie na svete. Baso rozkázal, aby priniesli fľašu s elixírom lásky, a mladí ľudia sa z neho napili. Ich oči žiarili novým ohňom a prisahali, že si budú verní až do smrti.

            Sotva sa oslava skončila, hodiny odbili jednu po polnoci. Auróra a Argentína okamžite zmizli. Namiesto nich tam zostali strieborné a zlaté hodinky. Azemo sa spýtal, či môže strážiť hodinky do nasledujúceho dňa. Prisahal na svoju hlavu, že ukončí ich začarovanie. So súhlasom Sumy mu to dovolili. Okrem toho mu Baso dal mešec, v ktorom bolo tisíc zlatých ako odmena za služby, ktoré mu už preukázal. Potom každý odišiel do svojho apartmánu.

            Azemo nikdy predtým nevlastnil toľko peňazí. Od radosti počas celej noci ani len oči nezažmúril. Veľmi skoro ráno vstal a odišiel sa poprechádzať do záhrady. Pritom rozmýšľal, ako by mohol prelomiť začarovanie Sirokových dcér. Zrazu počul jemný ženský hlas. Nazrel ponad kríky a uvidel Tezilu, ktorá upravovala kvety vo vlasoch svojej sestry. Šušťanie listov spôsobilo, že sa Dela vyľakala a chcela utiecť. Ale Azemo ju prosil, aby zostala a povedala mu, že čo sa im stalo po smrti ich milých, a ako našli derviša.

            „Trest, ktorý nám nariadila kráľovná Okimpara,“ povedala Dela, „bol, že sme museli tancovať a spievať uprostred nášho smútku na veľkej slávnosti, ktorá sa konala v ten deň pre všetkých jej ľudí. Toto kruté nariadenie nám skoro obrátilo naše mysle. Slávnostne sme prisahali, že urobíme všetkých milencov takých nešťastných, ako sme my samé. To sa nám tak dobre darilo, že za krátky čas dámy z hlavného mesta prišli spoločne za kráľovnou a prosili ju, aby nás vyhnala z kráľovstva, lebo sme svojím tancom a spevom všade šírili len smútok a žiaľ. Kráľovná im vyhovela a nalodili nás aj s naším sluhom Gulukom na palubu lode.

            Na pobreží sme uvideli starého muža, ako usilovne topí malé čierne prasiatka a rozpráva sa s nimi, ako keby mu rozumeli.

            „Prekliate plemeno,“ povedal, „to vy ste spôsobili všetko nešťastie tomu, komu som dal čarovný náramok. Všetky zahyňte!“

            Zo zvedavosti sme prišli k nemu bližšie a spoznali sme v ňom derviša, ktorý nám pomohol pri našom úteku z karavány.

            Keď starý muž zbadal, že kto sme, od radosti bol celý bez seba. Ponúkol nám útočisko v starej pivnici, kde žil. Zobral so sebou posledné malé čierne prasiatko, ktoré nám dal do daru.

            „Sám lord Baso,“ dodal, „vám zaň zaplatí, koľko si len vypýtate.“

            Bez toho, aby som sa spýtala, že prečo je také vzácne, som vzala prasiatko a vložila ho do mojej tašky. Včera som ho ponúkla Basovi. Ale on nás len vysmial. To nás tak rozčúlilo, že sme dervišovi odrezali z jeho brady, keď spal. A teraz sa neodvažuje tu ukázať.“

            „Ach!“ zvolalo páža. „Vašej kráse nepristane, aby ste mrhali svojím časom a robili druhých ľudí nešťastnými. Zabudnite na nešťastnú minulosť a myslite iba na budúcnosť. A prosím ťa, prijmi odo mňa tieto zlaté hodinky.“ Tak vraviac jej ich položil na koleno. Potom sa obrátil k Tezile. „A ty, krásna deva, dovoľ mi, aby som ti ponúkol tieto hodinky. Je pravda, že sú len strieborné, ale nič viac ti nemôžem ponúknuť. Určite máš niekde striebornú retiazku, na ktorú si ich môžeš upevniť.“

            „Áno,“ povedala Dela, „máme retiazky, na ktoré si ich môžeme upevniť.“

            A vytiahli dve retiazky s talizmanmi, ktoré tieto dve Sirkasiánky ukradli Izifovi a Izufovi. Boli to prstene na retiazkach. Hneď ako ich upevnili k hodinkám, tie skĺzli z ich rúk a premenili sa na Auróru a Argentínu, ktoré teraz pred nimi stáli. Obidve mali jeden z tých prsteňov na prste.

            Najprv sa zdali byť dosť zmätené pri tejto premene. Slnečné svetlo už dlhú dobu nevideli. Ale postupne pochopili, že ich začarovanie je u konca, a nevedeli nájsť slová na vyjadrenie svojej radosti.

            Sirkasiánky sa veľmi netešili z toho, že prišli o svoje dva talizmany. Ale Auróra a Argentína ich prosili, aby si utreli svoje slzy. Že ich otec Siroko, ktorý je guvernérom Alexandrie, ich odmení, ako si len budú želať. Tento prísľub čoskoro potvrdil sám Siroko, ktorý prišiel do záhrady spolu s Basom a jeho dvomi synmi. Iba Hasan chýbal. Práve bola hodina, keď oplakával svoju ebenovú ruku.

            Vtom tam zrazu ku nim pribehol Hasan s radostným krikom. „Plakal som ako zvyčajne,“ kričal, „keď zrazu slzy prestali stekať z mojich očí. Pozrel som sa na ruku a uvidel som, že čiernota z nej odišla. A teraz, krásna Zelida, mi už nič viacej nebráni v tom, aby si mi dala svoju ruku, keď moje srdce aj tak vždy bolo tvoje.“

            Malé čierne prasiatko muselo byť už mŕtve. Všetci boli zvedaví, ako sa to stalo. Sluhovia povedali, že ráno prišiel do susednej starej pivnice, ktorú strážili, jeden muž, ktorého prenasledovali traja ďalší. Podľa príkazov zatarasili vchod veľkým kameňom. Na príkaz Basa ich všetkých štyroch predviedli. V mužovi Sirkasiánky spoznali starého derviša. Boli s ním traja židia, ktorí predtým utiekli.

            Keď sa Baso lepšie prizrel starému dervišovi, spoznal v ňom muža, ktorý dal korálky, medený plátok a náramok jeho trom synom. „Ničoho sa neboj, svätý derviš,“ povedal. „So mnou si v bezpečí. Ale povedz nám, ako si sa sem dostal?“

            „Môj lord,“ vysvetľoval derviš, „keď mi dve Sirkasiánky odrezali bradu, cítil som sa zahanbený a nechcel som sa ukázať pred ľuďmi. Tak som utiekol. Zobral som so sebou ružovú hodvábnu tašku. V noci som sa stretol s týmito tromi mužmi. Nebolo dosť svetla na to, aby sme poriadne videli naše tváre. Ale keď sa ráno rozvidnelo, jeden z nich povedal, že ja som ten derviš, ktorý cestoval s dvoma Sirkasiánkami a dvom z nich ukradol talizmany. Ja som vtedy vyskočil a snažil som sa utiecť do svojej jaskyne. Ale oni boli pre mňa až príliš rýchli. Ukradli mi tašku, v ktorej bolo malé čierne prasiatko a hodili ju do mora. Takto oslobodili tvojho syna s ebenovou rukou. Prosím ťa, odpusti im, ak ti spôsobili nejaké starosti, a odmeň ich.“

            Baso vyhovel žiadosti svätého derviša. A keď si všimol, že dvaja z tých židov sa stali obeťami šarmu a pôvabu dvoch Sirkasiánok, dal súhlas k ich sobášu. V ten istý deň sa konala aj svadba Izafa s múdrou Sumou. Poslali po sudcu Kadiho. Židia vymenili svoje klobúky za turbany. A po toľkých nešťastiach, ktoré sa napokon na dobré obrátili, Basovi traja synovia poprosili svojho otca, aby neodďaľoval ich šťastie, a na obed sudca Kadi vykonal šesť sobášov.

            [@ Knihovňa bájok, Andrew Lang, Robert Hodosi]