6*20*/222* Šakal a studnička **(0,9k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno, všetky potoky a rieky boli také vyschnuté, že zvieratá vôbec nevedeli, ako by mohli získať drahocennú vodu. Po veľmi dlhom hľadaní, ktoré bolo celkom márne, sa im podarilo nájsť malý prameň, ktorý bolo treba vyhĺbiť, aby mali všetci dostatok vody. Tak zvieratá si povedali: „Vykopme studňu, a potom sa nebudeme musieť báť, že zomrieme od smädu!“ a všetky s tým súhlasili, okrem šakala, ktorý neznášal akúkoľvek prácu a vždy si zohnal niekoho, kto ju spraví zaňho.

            Keď zvieratá vykopali studňu, išli sa poradiť o tom, že kto by mal byť strážcom studne, aby sa k nej nemohol dostať šakal, lebo povedali: „Keď nepracoval, nebude ani piť.“

            Po spoločnom rozhovore rozhodli, že na studničku bude dávať pozor králik. Všetky ostatné zvieratá potom odišli domov.

            Keď boli mimo dohľadu, prišiel šakal: „Dobrý deň! Dobrý deň, králik!“ a králik zdvorilo odpovedal: „Dobrý deň!“ Potom si šakal zložil z chrbta malý batoh a vytiahol z neho kúsok včelieho plástu, ktorý začal jesť. Ako si na ňom pochutnával, otočil sa ku králikovi a poznamenal:

            „Ako vidíš, králik, nie som ani trochu smädný, a pritom tento plást medu je chutnejší než voda.“

            „Daj mi kúsok,“ vypýtal si králik. Tak mu šakal podal veľmi malý kúsok.

            „Och, aké je to dobré!“ zvolal králik. „Daj mi ešte kúsok, môj milý priateľ!“

            Ale šakal odpovedal: „Ak skutočne chceš, aby som ti dal ešte viac, potom ti musím zviazať tvoje labky za chrbtom a musíš si ľahnúť na chrbát, aby som ti to mohol naliať rovno do tvojich úst.“

            Králik urobil tak, ako mu šakal povedal. Ale keď sa nechal zviazať a ľahol si na chrbát, šakal pribehol ku studničke a napil sa koľko mu hrdlo ráčilo. Keď dostatočne uhasil svoj smäd, vrátil sa do svojho brloha.

            Večer, všetky zvieratá prišli naspäť. Keď uvideli králika ležať na chrbte so zviazanými labkami, povedali mu: „Králik, ako to že si sa nechal takto dobehnúť?“

            „To všetko zapríčinil šakal,“ odpovedal králik. „Takto ma zviazal a povedal mi, že mi dá niečo chutného na jedenie. Bol to však len jeho trik, aby sa mohol napiť vody.“

            „Králik, nie si o nič lepší než hocijaký bežný hlupák, lebo si dovolil šakalovi piť z našej vody. A pritom nám on vôbec nepomáhal pri tvorbe našej studničky. Kto bude ďalší strážca? Musíme nájsť niekoho trochu bystrejšieho než si ty!“ a malý zajac zvolal: „Teraz ja budem strážnik!“

            Nasledujúce ráno, všetky zvieratá si išli po svojom, a malého zajaca nechali strážiť studničku. Keď sa stratili z dohľadu, prišiel tam šakal. „Dobrý deň! Dobrý deň, malý zajac!“ a malý zajac zdvorilo odpovedal: „Dobrý deň!“

            „Môžeš mi dať trochu šnupavého tabaku?“ spýtal sa šakal.

            „Prepáč, je mi to tak ľúto, ale žiaden nemám,“ odpovedal malý zajac.

            Vtedy si šakal sadol vedľa malého zajaca, odviazal si svoj malý batoh a vytiahol z neho včelí plást. Oblizol si pery a zvolal: „Ach, malý zajac, keby si len vedel, aké je toto chutné!“

            „Daj mi trochu, môj milý priateľ,“ vypýtal si malý zajac.

            „Nie tak rýchlo,“ odpovedal šakal. „Ak si to chceš skutočne vychutnať, keď to budeš jesť, musíš mať uviazané labky za sebou a ležať na chrbte, aby som ti to mohol naliať do úst.“

            „Môžeš ich uviazať, len sa poponáhľaj,“ povedal malý zajac. A keď bol zviazaný a už ležal na svojom chrbte, šakal prišiel pokojne ku studni a napil sa, koľko len chcel. Keď mal dosť, vrátil sa do svojho brlohu.

Večer sa zvieratá zhromaždili okolo studne. Keď uvideli malého zajaca s uviazanými labkami, povedali mu: „Malý zajac, ako je to možné, že si sa nechal takto dobehnúť? Nevystatoval si sa, že si veľmi bystrý? Podujal si sa na stráženie našej vody. Nuž nám teraz ukáž, koľko vody nám zostalo na pitie!“

„Všetkému je na vine šakal,“ odpovedal malý zajac. „Povedal mi, že mi dá niečo dobrého na jedenie, ak si nechám zviazať labky za chrbtom.“

A zvieratá sa pýtali: „Komu môžeme teraz dôverovať pri strážení?“ a panter odpovedal: „Nech je to korytnačka!“

Nasledujúce ráno, zvieratá si odišli za svojimi záležitosťami, a korytnačku nechali strážiť studničku. Keď sa stratili z dohľadu, prišiel tam šakal. „Dobrý deň! Dobrý deň, korytnačka!“

Ale korytnačka si ho vôbec nevšímala.

„Dobrý deň! Dobrý deň, korytnačka!“ Ale korytnačka stále predstierala, že ho nepočuje.

Šakal si pomyslel: „Nuž, dnes mám do činenia z väčším hlupákom než predtým. Len ju odkopnem na stranu a pôjdem sa napiť.“ Tak išiel ku korytnačke a povedal jej jemným hlasom: „Korytnačka, korytnačka!“ ale ona mu nevenovala vôbec žiadnu pozornosť. Tak šakal sa naštval, odkopol ju kúsok ďalej, išiel ku studni, a začal piť. Ale sotva si vodou stihol ovlažiť pery, keď ho korytnačka uchopila pevne za nohu. Šakal vykríkol: „Au! Veď mi nohu zlomíš!“ ale korytnačka ho len držala o čosi pevnejšie. Vtedy šakal vzal svoj batoh a pokúšal sa jej dať ovoňať zo včelieho plástu. Ale ona otočila hlavu nabok a necítila nič. Napokon šakal povedal korytnačke: „Dám ti svoj batoh a všetko, čo je v ňom,“ ale korytnačka šakala len stále pevnejšie a mocnejšie držala za nohu.

A takto to bolo až do večera, keď sa tam vrátili ostatné zvieratá. Vo chvíli, keď ich šakal uvidel, zúrivo trhol nohou a podarilo sa mu hodiť nohy na plecia. Bežal preč tak rýchlo, ako len vedel. Všetky zvieratá povedali korytnačke:

            „Veľmi dobre, korytnačka! Dokázala si svoju odvahu. Teraz môžeme v pokoji piť vodu z našej studne, lebo si nás konečne zbavila zlodejského šakala.“

            [@ Juhoafrické ľudové príbehy, Edouard Jacottet, Ernest Leroux, Andrew Lang, Robert Hodosi]