6*21*/223* Medveď **(1,5k)

Kde bolo, tam bolo, kedysi dávno žil raz jeden kráľ, ktorý mál len jednu dcéru. Bol na ňu taký hrdý a tak veľmi ju mal rád, že trpel neustálou hrôzou, že sa jej môže stať niečo zlého, keď pôjde niekam mimo paláca. Pre jeho veľkú lásku k nej ju nútil, aby žila život ako väzenkyňa, zatvorená vo svojich vlastných komnatách.

            Princeznej sa to vôbec nepáčilo. A jedného dňa si trpko sťažovala svojej pestúnke. Táto pestúnka bola čarodejnica, hoci kráľ o tom nevedel. Nejaký čas princeznú počúvala a snažila sa ju upokojiť. Ale keď videla, že sa vôbec nedá upokojiť, povedala jej: „Tvoj otec ťa veľmi vrúcne miluje, ako veľmi dobre vieš. Všetko, o čo ho len požiadaš, ti dá. Jediná vec, na ktorú ti nedá svoje povolenie, je odchod z paláca. Tak urob tak, ako ti poviem. Choď za svojím otcom a vypýtaj si od neho, aby ti dal fúrik a medvediu kožu. Keď ich dostaneš, prines ich ku mne, a ja sa ich dotknem svojou čarovnou paličkou. Fúrik sa bude vedieť hýbať sám od seba a zoberie ťa plnou rýchlosťou, kamkoľvek len budeš chcieť. Zatiaľ čo medvedia koža ťa zamaskuje tak, že ťa nikto nespozná.“

            Tak princezná urobila, ako jej čarodejnica poradila. Kráľ, keď počul túto zvláštnu požiadavku, bol veľmi udivený, a spýtal sa jej, že čo mieni robiť s fúrikom a medveďou kožou. Princezná mu odpovedala: „Nikdy ma nenecháš opustiť palác. Aspoň v tejto mojej požiadavke by si mi mohol vyhovieť.“ Tak jej teda obe tieto veci dal. Princezná si vzala fúrik a medvediu kožu, a prišla naspäť za svojou pestúnkou.

            Hneď ako ich čarodejnica uvidela, dotkla sa ich svojou čarovnou paličkou a v momente sa fúrik začal hýbať všetkými smermi. Potom si princezná dala na seba medvediu kožu, ktorá úplne zmenila jej výzor. Nikto by nebol povedal, že je to dievča, a nie medveď. V tomto zvláštnom odeve sa posadila do fúrika. A za niekoľko minút sa ocitla ďaleko od paláca. Rýchlo sa pohybovala krížom cez veľký les. Tu zastavila svoj fúrik znamením, ktoré jej ukázala čarodejka, a ukryla sa v hustom háji kvitnúceho krovia.

            I stalo sa, že v tom lese tam poľoval so svojimi psami princ tej krajiny. Zrazu si všimol medveďa, ako sa ukrýva v kroví. Zavolal svojich psov a poslal ich naňho, aby ho napadli. Ale dievča si všimlo nebezpečenstvo a zakričalo: „Zavolaj si k sebe svojich psov, lebo inak ma zabijú. Ako som ti niekedy ublížila?“ Ako tieto slová povedal medveď, princ sa vyľakal a bol veľmi prekvapený. Zostal nehybne stáť. Potom celkom nežne preriekol: „Pôjdeš so mnou? Vezmem si ťa domov.“

            „Pôjdem celkom rada,“ odpovedal medveď, a usadil sa do fúrika, ktorý sa hneď začal hýbať smerom ku princovmu palácu. Ako sa dá predstaviť, princova matka bola veľmi udivená, keď uvidela, ako sa jej syn vracia v spoločnosti medveďa, ktorý sa hneď pustil do domácich prác a robil ich lepšie ako ktorýkoľvek sluha, ktorého kráľovná niekedy videla.

            Za nejaký čas sa konali v paláci susedného princa veľké slávnosti. Tak princ, jedného dňa po obede, povedal svojej matke: „Dnes sa bude konať veľký bál, na ktorý musím ísť.“

            Jeho matka mu odpovedala: „Choď si zatancovať a zabav sa.“

            Vtom sa ozval hlas spod stola, kde bol skrútený medveď, ako bolo jeho zvykom: „Ja tiež chcem ísť na bál. Chcem si zatancovať.“

            Ale jedinou princovou odpoveďou bolo, že doňho kopol a vyhnal ho z izby.

            Večer princ vyrazil na bál. Hneď ako odišiel, medveď prišiel za kráľovnou a prosil ju, aby mu tiež dovolila ísť na bál, vraviac, že sa ukryje tak dobre, že vôbec nikto nebude vedieť, že tam je. Dobrosrdečná kráľovná to nevedela medveďovi odmietnuť.

            Tak medveď bežal ku svojmu fúriku a odhodil svoju medvediu kožu. Zase z neho bola princezná. Čarovnou paličkou sa dotkla medvedej kože, ktorá sa okamžite zmenila na vyberané bálové šaty, ktoré boli utkané z mesačných lúčov. Fúrik sa zmenil na kočiar, ktorý ťahali dva poskakujúce tátoše. Princezná nastúpila do kočiara, ktorý ju odviezol pred hlavný vchod do susedného paláca. Keď vstúpila do plesovej sály vo svojich báječných šatách z mesačných lúčov, vyzerala tak krásne a tak odlišne od ostatných hostí, že všetci sa zamýšľali nad tým, že kto ona je. Ale nikto nevedel povedať odkiaľ pochádza.

            Od momentu, ako ju princ uvidel, sa do nej zúfalo zamiloval. A celý večer netancoval s nikým iným, len s touto krásnou cudzinkou.

            Keď sa bál končil, princezná nastúpila do svojho kočiara a plnou rýchlosťou sa ponáhľala preč. Chcela sa dostať domov včas na to, aby zmenila svoje bálové šaty na medvediu kožu a kočiar na fúrik ešte predtým, ako niekto zistí, kto je.

            Princ popchol ostrohami svojho koňa a cválal za ňou. Bol rozhodnutý, že ju nespustí zo svojho pohľadu. Ale zrazu prechádzal cez hustú hmlu, v ktorej sa mu stratila. Keď sa dostal do svojho domu, nevedel rozprávať svojej matke o ničom inom, ako o krásnej cudzinke, s ktorou tak často tancoval a do ktorej bol tak veľmi zaľúbený. Medveď pod stolom sa len smial pre seba a zamrmlal si: „To ja som ten krásny cudzinec. Och, ako som ťa len dostala!“

            Nasledujúci večer bol druhý bál. Ako sa dá ľahko uveriť, princ bol rozhodnutý, že ho za žiadnu cenu nechce zmeškať. Pretože si pomyslel, že znova uvidí tú krásnu devu a bude s ňou tancovať, hovoriť s ňou, a že ju donúti, aby sa s ním tentokrát aj ona rozprávala. Pretože na prvom bále vôbec neotvorila svoje pery; z jej úst nevyšiel ani hlások.

            A naozaj, ako začala hudba hrať na prvý tanec, krásna cudzinka vstúpila do sály. Vyzerala oveľa oslnivejšie než minulú noc. Teraz mala na sebe šaty utkané zo slnečných lúčov. Princ s ňou tancoval celý večer, ale ona nepovedala ani len pol slova.

            Keď sa bál skončil, znova sa snažil nasledovať jej kočiar, aby sa dozvedel, odkiaľ pochádza. Ale odrazu sa z neba spustila taká silná vodná smršť, že návaly hustých kvapiek dažďa mu ju v tomto tornáde úplne ukryli a zase sa mu stratila.

            Keď sa dostal domov, povedal svojej matke, že zase videl to krásne dievča, a že tentokrát bola oveľa krajšia ako minulú noc. A medveď sa znova smial pod stolom a zamrmlal si: „Už som ho dostala druhýkrát, a on nemá vôbec ani potuchy, že ja som to krásne dievča, do ktorého je tak veľmi zamilovaný.“

            Nasledujúci večer sa princ vrátil do paláca na tretí bál. Princezná išla tiež. Tento raz zmenila svoju medvediu kožu na šaty tkané zo svetla hviezd a pokryté drahokamami. Vyzerala tak oslňujúco a nádherne, že všetci sa zamýšľali nad tým, že kto to je, a každý povedal, že nikoho takého krásneho ešte nevideli. Princ s ňou tancoval celý večer. A hoci sa mu nepodarilo donútiť ju rozprávať, podarilo sa mu aspoň navliecť jej na prst prsteň.

            Keď sa bál skončil, nasledoval jej kočiar. Cválal tak rýchlo, že ju veľmi dlho mal v dohľade. No zrazu sa zodvihol taký strašný vietor, že jeho kôň oproti nemu nevládal ďalej cválať a princovi sa nepodarilo dostihnúť kočiar, ktorý sa mu stratil v diaľke.

            Keď sa dostal domov, povedal svojej matke: „Neviem, čo sa stalo so mnou. Myslím, že som sa šialene zamiloval do toho dievčaťa. A pritom vôbec neviem, ako ju môžem nájsť. Tancoval som s ňou a dal som jej prsteň, a ani neviem jej meno, ani kde ju môžem nájsť.“

            Vtedy sa medveď pod stolom zasmial a zamrmlal si.

            Princ pokračoval: „Som až na smrť unavený. Chcem polievku, ale nech sa do toho medveď nemieša. Zakaždým, keď hovorím o svojej láske, to zviera niečo šomre a smeje sa. Zdá sa, že sa na mne zabáva a len si robí zo mňa žarty. Nenávidím pohľad na to chlpaté stvorenie!“

            Keď bola polievka hotová, medveď ju priniesol princovi; ale predtým dal do nej prsteň, ktorý dal princ princeznej na bále. Princ začal pomaly a smutne jesť polievku. Bolo mu ťažko na srdci. Všetky jeho myšlienky boli len o tom, že kde môže znova uvidieť tú krásnu cudzinku. Zrazu si všimol na dne taniera prsteň V momente ho rozpoznal. Od prekvapenia úplne onemel.

            Pozrel na medveďa, ktorý naňho pozeral nežným a láskavým pohľadom. Iskra v očiach medveďa donútila princa, aby povedal: „Vyzleč si tú kožu. Určite sa pod ňou skrýva nejaká záhada.“

            A medveď zhodil zo seba svoju medvediu kožu, a zrazu pred ním stálo krásne dievča, oblečené v šatách z hviezdneho svetla. Princ v nej okamžite spoznal krásnu cudzinku, do ktorej sa tak vrúcne zamiloval. Teraz sa mu zdala tisíckrát krajšie než predtým. Zaviedol ju ku svojej matke. Princezná im o sebe všetko povedala; ako ju jej otec stále držal zavretú v paláci a ako bola so svojím väzením sužovaná a utrápená. Princova matka si ju zamilovala a tešila sa z toho, že jej syn bude mať takú krásnu a dobrú manželku.

            Tak sa zosobášili a spoločne žili po mnoho rokov v kráľovstve, v ktorom veľmi múdro vládli.

            [@ Andrew Lang, Robert Hodosi]